Písmo patrí k najvýznamnejším vynálezom ľudstva. Umožnilo ľuďom dorozumievať sa na diaľku, zaznamenávať dôležité informácie a uchovávať poznatky pre ďalšie generácie. Nezáleží na tom, či ide o obyčajnú prosbu, úradný záznam alebo opis veľkých dejinných udalostí – písaný text je dodnes jedným z najjednoduchších a najúčinnejších spôsobov komunikácie. Zároveň má veľký význam aj z právneho, historického a kultúrneho hľadiska, pretože vďaka nemu si spoločnosť dokáže uchovať svoju pamäť.
Písmo nevzniklo iba na jednom mieste sveta. Formovalo sa nezávisle od seba vo viacerých civilizáciách, najmä na Strednom východe, v Číne a v Strednej Amerike. Presný dôvod jeho vzniku nie je dodnes celkom známy, no predpokladá sa, že prvé písomné znaky slúžili najmä na:
V niektorých starých civilizáciách bolo písmo výsadou vládnucej vrstvy. Napríklad v Strednej Amerike bolo jeho používanie úzko spojené s panovníkom a jeho mocou.
Aj po vzniku jednotlivých druhov písma vedelo čítať a písať iba veľmi málo ľudí. Toto umenie ovládali najmä pisári a úradníci, ktorí boli na svoju prácu osobitne pripravovaní.
V Mezopotámii sa písanie učilo len niekoľko vybraných chlapcov. V starovekom Egypte patrili medzi vzdelaných ľudí najmä pisári a štátni úradníci. Niektorí pracovali pre faraóna a zapisovali údaje o majetku či veciach, ktoré podliehali zdaneniu. Iní ponúkali svoje služby ľuďom, ktorí si nevedeli sami prečítať alebo napísať list.
Pisári sa najprv učili písať na drevených doštičkách potiahnutých voskom. Keď už písmo dobre ovládali, používali atrament a papyrus. Papyrus sa vyrábal z rastliny, ktorej steblá sa olúpali, narezali na pásiky, stĺkli a stlačili do rovnej plochy. Tak vznikol materiál vhodný na písanie.
V starovekom Grécku sa krátke poznámky zapisovali aj na črepy z keramiky, ktoré sa nazývali ostrakóny.
V dávnej minulosti zohrávali pri uchovávaní písma a vzdelanosti veľmi dôležitú úlohu kláštory. Práve v nich sa udržiavalo umenie čítať a písať v časoch, keď bolo medzi bežnými ľuďmi veľmi zriedkavé.
Od približne 1. storočia n. l. sa začal používať pergamen, teda písacia látka vyrobená najčastejšie z ovčej alebo kozej kože. Výroba pergamenu bola náročná:
Pergamen bol pevný a trvácny, preto sa stal veľmi cenným materiálom. Jednotlivé listy sa spájali do kódexov, ktoré už pripomínali dnešné knihy.
Mnísi venovali písaniu rukopisov obrovské úsilie. Takéto rukopisy sa nazývali manuskripty. Mnohé z nich boli bohato zdobené. Mnísi ich iluminovali, teda dopĺňali o maľby, ozdobné prvky a výrazné začiatočné písmená, ktoré nazývame iniciály. Tak vznikali vzácne umelecké diela.
V 15. storočí už vedelo čítať a písať viac ľudí než v starších obdobiach, no vzdelanosť stále nebola samozrejmosťou. Aj v tom čase si mnohí šľachtici a bohatší ľudia platili úradníkov, ktorí za nich písali listy a vybavovali písomnosti.
Okolo roku 1800 vedelo aspoň podpísať svoje meno približne:
Neskôr sa čítanie a písanie postupne stali súčasťou školského vzdelávania. Dnes sa väčšina ľudí v Európe a Amerike učí čítať a písať už v detstve v škole. V niektorých krajinách sa gramotnosť výrazne zvýšila až vďaka rozsiahlym vzdelávacím kampaniam, napríklad na Kube či v Tanzánii.
Klinopis patrí medzi najstaršie formy písma na svete. Používali ho Sumeri, Babylončania, Asýrčania a ďalšie národy starovekého Stredného východu približne v období od roku 3100 pred n. l. do roku 75 n. l.
Jeho názov vznikol podľa tvaru znakov, ktoré mali podobu klinov. Tieto znaky sa vyrývali alebo vtláčali trstinovým rydlom do vlhkých hlinených tabuliek. Po vysušení alebo vypálení sa záznam zachoval.
Na začiatku išlo o jednoduché obrázky, no neskôr sa znaky začali používať aj na označovanie:
Klinopis sa využíval najmä pri správe štátu, obchode, náboženstve a zaznamenávaní udalostí.
Ľudia zaznamenávali informácie pomocou znakov už pred viac ako 10 000 rokmi. Za najstaršie známe písmo sa považujú značky na hlinených tabuľkách zo sumerského mesta Uruk približne z obdobia okolo roku 3500 pred n. l.
Tieto tabuľky obsahovali najmä praktické údaje, napríklad:
Najstaršie písma nefungovali ako dnešná abeceda. Používali najmä:
Príkladom obrázkového písma boli egyptské hieroglyfy. Neskôr sa rozvinulo aj slovné písmo, v ktorom jeden znak znamená celé slovo alebo pojem. Typickým príkladom sú čínske znaky.
Čínština používa na vyjadrenie slov obrovské množstvo znakov. Preto pozná desaťtisíce symbolov, čo robí tento systém písma veľmi zložitým, ale zároveň mimoriadne bohatým.
Väčšina dnešných písem používa abecedu, teda systém, v ktorom sa slová skladajú z písmen a každé písmeno predstavuje určitý zvuk.
Medzi známe abecedy patria napríklad:
Najstaršia známa hlásková abeceda vznikla približne pred 3500 rokmi v oblasti Sýrie. Neskôr ju rozvíjali Feničania, od ktorých ju prevzali starovekí Gréci. Cez Etruskov sa dostala k Rimanom, ktorí ju ďalej upravili a rozšírili. Z rímskej abecedy napokon vznikla latinka, ktorú používame dodnes.
Písmo malo pre vývoj civilizácie obrovský význam. Bez neho by nebolo možné:
Vďaka písmu sa poznatky nemuseli šíriť iba ústnym podaním. Mohli sa zachovať, kopírovať a prenášať v čase aj priestore. Písmo tak patrí medzi základné piliere každej vyspelej spoločnosti.
| Pojem | Charakteristika |
|---|---|
| Papyrus | písací materiál vyrábaný zo stebiel rastliny papyrus |
| Pergamen | písacia látka vyrábaná z upravenej zvieracej kože |
| Kódex | zviazané pergamenové listy, predchodca dnešnej knihy |
| Manuskript | ručne písaný rukopis |
| Iniciála | ozdobné začiatočné písmeno textu |
| Klinopis | staroveké písmo s klinovitými znakmi |
| Piktogram | obrázok vyjadrujúci predmet alebo dej |
| Ideogram | znak vyjadrujúci myšlienku alebo pojem |
| Logografické písmo | písmo, v ktorom znak označuje celé slovo |
| Abeceda | sústava písmen označujúcich jednotlivé zvuky |
Písmo nevzniklo naraz a na jednom mieste, ale vyvíjalo sa postupne v rôznych civilizáciách. Od jednoduchých obrázkov a značiek sa ľudstvo dopracovalo až k abecede, ktorú dnes považujeme za bežnú súčasť života. Vďaka písmu sa mohli zachovať zákony, príbehy, náboženské texty, vedecké poznatky aj celé dejiny ľudstva.