Absolutizmus vs. Parlamentarizmus
Anglicko
V 17. storočí sa v Anglicku uskutočnil ostrý stret absolutistických tendencií panovníka s ideou
parlamentnej demokracie. Začalo sa to v roku 1625, keď na trón nastúpil Karol I. Stuart. Spory začali v roku 1628, keď parlament vydal petíciu
práv. Karol bol proti, ale enormé náklady, ktoré pohltila vojna vo Francúzsku v prospech hugenotov ho prinútili aby podpísal Petition of
right:
* zákaz vyberania daní bez súhlasu parlamentu
* nedotknuteľnosť osobnej slobody občanov
* zákaz zatýkania bez uvedení
dostatočného dôvodu (Habeas Corpus)
* zodpovednosť vlády pred parlamentom
Kráľov súhlas s požiadavkami parlamentu upokojil
spory. V 1629 parlament však na kráľa opäť zaútočil, pretože dal svojvoľne anglickým duchovným dôchodky. Karol I. , už nebol ochotný
splniť požiadavky, parlament zrušil a jedenásť rokov vládol pomocou príkazov. Kráľ proti sebe popudil nielen parlament ale aj prívržencov
niektorých cirkví. Jeho zásah proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku roku 1639 narazil na ozbrojený odpor. Keďže kráľ nemal dostatok
prostriedkov na ozbrojený zásah, tak zvolal v apríli 1640 parlament, aby získal súhlas na vypísanie mimoriadnych daní. Parlamentní vyslanci
však žiadali potrestať kráľových radcov zodpovedných za doterajšiu politiku. Karol I. reagoval okamžitým rozpustením parlamentu. Vojenský
neúspech v boji proti Škótsku prinútil kráľa ešte raz zvolať parlament, ktorý potom zasadal 13 rokov. Opozícia žiadala potrestať dvoch
najviac nenávidených kráľovských radcov, lorda Stratfforda a arcibiskupa Lauda. Karol I. nakoniec podľahol ich tlaku a Stratfford skončil na
popravisku v máji 1941 a podobný osud stihol aj arcibiskupa Lauda o 4 roky neskôr. V januári 1642 sa kráľ pokúsil zatknúť vodcu opozície
Johna Pyma a urobiť poriadok. To sa mu nepodarilo a zároveň to spôsobilo úplnú roztržku medzi ním a parlamentom. Krátko nato Karol I. utiekol
z Londýna do Oxfordu. Vojna začala v roku 1642 a v roku 1644 sa uskutočnila bitka pri Martson Moore, kde vyhrali vojská parlamentu na čele s
Oliverom Cromwellom, odteraz sa začal presadzovať ako ich vodca rozhodujúca bitka sa udiala v roku 1645 pri Naseby, keď opozičná Cromwellova
armáda porazila kráľovské vojská, ktorého podporovali aj niektorí predstavitelia šľachty a duchovenstva. Karol I. utiekol do Škótska, kde
sa chcel ukryť. No v roku 1647 ho škótsky šľachtic vydal anglickému parlamentu a kráľa odsúdili za velezradu a porušenie anglického práva
na smrť.
V roku 1649 ho sťali ako prvého kráľa v dejinách, čo spôsobilo rozhorčenie v kontinentálnej Európe. Anglicko tak
nastúpilo na dráhu republiky, ale tento stav trval len do 1653, keď sa Oliver Cromwell stal lordom protectorom. Disponoval výkonnou a
zákonodarnou mocou, legislatívnu moc mal parlament ale ten rozpustil, čím sa stal akoby kráľom, opierajúcim sa o svoju armádu. Cromwell však
umrel už v roku 1658. Jeho vláda však priniesla aj pozitívne javy: postavil hospodárstvo na nohy, podporoval zahraničný obchod a dal stavať
prístavy. Po jeho smrti sa obnovila monarchia. Na trón sa vrátil z exilu Karol II., syn popraveného kráľa. Vládol v rokoch 1660 až 1685. Potom
nastúpil na trón Jakub II. ktorý chcel vládnuť absolutisticky, no nemal podporu ľudí, pretože bol katolíkom. Preto parlament ponúkol trón
jeho švagrovi Villiamovi III. Oranžskému. Villiam III. Podpísal tzv. Vyhlásenie práv, podľa ktorého zákony stoja nad kráľovskou mocou,
čím v Anglicku vznikla nová forma vlády, konštitučná monarchia
Francúzsko
V roku 1624 francúzsky
kráľ Ľudovít XIII. menuje za svojho prvého ministra kardinála Armanda Jeana de Plesis, známeho ako vojvoda Richelieu. Richelieu sledoval počas
svojho pôsobenia tri hlavné ciele:
* oslabenie mocenského postavenia vysokej francúzskej šľachty
* boj proti
zvláštnym politickým právam hugenotov ( francúzski protestanti )
* v zahraničnej politike boj proti habsburskej hegemónii v Európe,
hlavne v Nemecku
Richelieu svojou politikou pokračuje v línii svojho predchodcu Henricha IV. V jeho réžii a s poverenia kráľa
Ľudovíta XIII. sa Francúzsko stalo absolutistickým štátom. Richelieu tvrdo bojoval proti šľachte, nechal zničiť veľký počet hradov a
zámkov, ktoré patrili odporcom kráľa. Za kardinála Richelieu platil zákon: „Jeden kráľ, jedna viera, jeden zákon.“ Kardinál zrušil
osobné politické práva všetkých hugenotov, posilnil vojsko a rozšíril moc absolutistického vladára. Provinčná správa bola centralizovaná,
namiesto guvenrnérov boli dosadení kráľovskí úradníci. V roku 1635 založil Francúzsku Akadémiu. Boju proti Habsburgovcom sa venoval počas
30-ročnej vojny, kde materiálne podporovala jej oponentov. Po smrti Richelieua v roku 1642 preberá jeho miesto prvého ministra kardinál Jules
Mazarin, ktorý vladne zároveň ako splnomocnenec za neplnoletého Ľudovíta XIV. spolu s jeho matkou Annou Rakúskou do roku 1651 a potom opäť
ako minister do svojej smrti do roku. Spočiatku musel potláčať povstania, ktoré vznikali pre zvýšenie daní, potom sa proti nemu postavil aj
francúzsky parlament, ktorý v roku dobyl Paríž, ale nedokázal mu vládnuť. V roku 1651 dosiahol plnoletosť Ľudoví XIV. ktorý opäť
presadil absolutizmus. Presadil svoju predstavu štátu: „Štát som ja.“ Od každého vyžadoval bezpodmienečnú poslušnosť, kráľovská rada
nemohla nič priať aby o tom nevedel. Vládol bez obmedzení, no obklopoval sa vzdelancami zo strednej vrstvy. Podporu nachádzal v prepracovanom
policajnom aparáte, v žoldnierskej armáde a v katolíckej cirkvi. K stabilizácii vlády mu pomohol jeho minister financií Jean Baptiste
Colbert, ktorý vypracoval pokrokovú ekonomickú teóriu – merkantilizmus.
Podľa Colberta základom bohatstva štátu
má byť jeho nerastné bohatstvo, čiže zisk z ložísk, pritom bol ich vývoz zakázaný. Ďalej podporoval rodiny s viacerými deťmi,
rozširovanie ornej pôdy, podpora manufaktúr, kde je štát monopolným vlastníkom, podpora exportu a zavedenie vysokého cla na import finálnych
výrobkov. Kráľ venoval pozornosť aj vede a kultúre – zrekonštruovanie chrámu Notre Dame, dostavanie Louvre, postavenie Invalidovne a zámku
Versailles. Vo vojnách mal striedavé úspechy. Dobil od Nemcov Alsasko ale prehral vojnu o španielske dedičstvo a musel Angličanom postúpiť
územia v Kanade. Vojny viedol spolu 40 rokov, čo spolu s jeho honosným životom spôsobilo vyčerpanie štátnej pokladnice a vzniku hospodárskej
krízy už za jeho života. Ľudovít XIV. nakoniec zomrel v roku 1715 vo Versailles a jeho vnuk a nasledovník Ľudovít XV. Už nedokázal
odvrátiť krízu, ktorá postupne viedla až do Veľkej francúzskej revolúcie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta