Reformácia a jej príčiny – Luther, Zwingli, Kalvín

Reformácia a jej príčiny – Luther, Zwingli, Kalvín

Reformačné hnutie si postavilo za svoj hlavný cieľ obnovu ba zmenu pomerov v Cirkvi. Za jeho kolísku považujeme Nemecko. Príčiny reformácie sú dvojaké, pričom všetky sa plne o jej rozvoj zaslúžili. Rozlišujeme cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny. Medzi cirkevné príčiny zaraďujeme:

-  márnivosť, materializmus a svetskosť, či niekedy až nehodnosť renesančných pápežov
-  narušená cirkevná disciplína kléru
-  kupovanie biskupských úradov nevysvätenými šľachticmi; zápasy o investitúru
-  nízka kultúrna a vzdelanostná úroveň nižšieho kňazstva
-  neporiadok v kláštoroch, úpadok ich významu, morálky a disciplíny rehoľníkov
-  zneužívanie odpustkov na obchod (z odpustkov bola krytá časť štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách)
-  falšovanie odpustkových búl, krádeže a podvody odpustkových komisárov
-  korupcia v Cirkvi
-  obmedzenie inštitútu pápežstva na materiálnu a politickú sféru

Medzi politicko-sociálne príčiny zaraďujeme:

-  oslobodenie od platenia daní pre kláštory, čo sa mestám javilo ako nespravodlivé hospodárske zvýhodňovanie
-  snaha miest zbaviť sa závislosti na svetských a duchovných zemepánoch
-  početné konflikty a boje, ktoré si vyžadovali financie
-  strata vojenského významu rytierov a nižšej šľachty, ktorí sa snažili aspoň dostať k cirkevnému majetku, aby mohli slušne vyžiť

Situácia sa vyostrila roku 1515, keď pápež vyhlásil nové odpustky. Každý, kto prispel na stavbu Chrámu sv. Petra v Ríme, mohol získať čiastočné či úplné odpustky. Celé dianie bol od začiatku prepletané intrigami mnohých odpustkových komisárov, ktorí sa rozhodli situáciu zneužiť a obohatiť sa.

Napríklad knieža Albrecht Brandenburský mal polovicu svojho príjmu z odpustkov obetovať pre splatenie dlhou rodine Fuggerovcov. Takto skazené pomery v kresťanskom svete sa rozhodol skritizovať nemecký augustiniánsky mních Martin Luther (1483 –1546), ktorý pribil r. 1517 na dvere chrámu vo Wittenbergu svojich 95 kritických poznámok (téz) a žiadal cirkevné autority, aby mu záväzne odpovedali.

Všeobecné pobúrenie a nepokoje, ktoré sa stali nevyhnutnou reakciou kresťanskej pospolitosti v nemeckých mestách, sa rýchlo šírili. Reformačné myšlienky si Martin Luther postupne iba vytváral.

Jeho doktrína o všeobecnom kňažstve všetkých veriacich si dav, ktorý túžil po zmenách, začal vysvetľovať celkom liberálne. Preto Luther rýchlo zdôraznil nevyhnutnosť poriadku a poslušnosť voči Cirkvi.

Čoskoro sa však svojím vlastným učením čoraz viac neodlišoval od prvých revolučných heretikov. Bol presvedčený, že iba viera robí človeka spravodlivým a nie aj skutky, za jediný zdroj čistej viery považoval Sväté Písmo. Počas svojho života sa zaslúžil aj o nemecký preklad Knihy kníh. Luther dokázal aj presvedčivo spochybniť inštitút pápežstva, keď vyhlásil, že Cirkev nemôže zaistiť svojim veriacim Božiu milosť.

Uznával tiež len dve sviatosti – krst a sv. Oltárnu. Takisto spochybnil význam pôstov a askézy ako prejavov pokánia, pohŕdol rehoľnými spoločenstvami. On sám sa r. 1525 oženil s bývalou mníškou. Tiež prispel k roztočeniu špirály protestantizmu odmietnutím kultu Panny Márie a svätých či odsúdením kňazského celibátu. Roku 1520 bol Luther ako nepolepšiteľný kacír exkomunikovaný z Cirkvi.

Následne sa uchýlil na hrad Wartburg, kde sa pod ochranou saského kurfistu venoval prekladu Biblie do nemčiny. V tom období sa v nemeckých krajoch zhoršili sociálne pomery. Jednoduchá pospolitosť, ovplyvnená myšlienkami protestant-ského hnutia, povstala, čím vypukla tzv. sedliacka vojna (1524-25).

Sedliaci hlásali slobodu kresťanského človeka, čo znamenalo zbaviť sa poddanstva. Využívali najmä myšlienku, že pred Bohom si je každý rovný. Vodcom povstania bol Tomáš Műnzer. Sedliacke povstanie však bolo potlačené. Šírenie reformácie po Európe vyvolávalo mnohé konflikty. Kniežatá a feudáli boli zrazu rozdelení na dve kresťanské viery, pričom obidve si nárokovali právo byť dominantou.

Po ďalších bojoch zvolal cisár Karol V. koncil do Speyera, kde presadil právo luteránskym kniežatám ponechať si vieru, avšak za podmienky, že nebudú túto vieru šíriť mimo svoje územie. Luteránske kniežatá však aj tak boli nespokojné a chceli úplnú slobodu. Spojili sa s mestami, kde sa ujali Lutherove či iné protestantské myšlienky, a vytvorili r. 1531 Šmalkaldský spolok.

Skrze neho viedli vojny proti katolíckym (všeobecným, neprotestantským) feudálom. Roku 1547 bol spolok po krvavých dlhých bojoch porazený. Mier v Európe, ktorý znamenal akési uznanie (aspoň dočasné) práva protestantov na svoju vieru, nastal v roku 1555. Voláme ho Augsburským mierom. Snem v tomto meste prijal Lutherovo učenie, na ktorom sa vyčlenili z Cirkvi tzv. evanjelici augsburského vyznania.

Základom mieru bola zásada: „Curius regio, illius est religio,“ teda „Koho panstvo, toho náboženstvo.“ Takáto zásada problémy vôbec nevyriešila, iba ich na určitý čas odsunula. Znamenala totiž náboženskú slobodu iba pre šľachticov a zemepánov, vôbec nie pre poddaných.

O reformáciu Cirkvi sa pričinili aj iní významní reformátori. Najvýznamnejší z nich boli Ulrich Zwingli a Ján Kalvín. Ulrich Zwingli (1484-1531) bol švajčiarskym kňazom. Začal vystupovať približne od roku 1517, keď presadzoval názor, že jediným prameňom náboženskej autority je Písmo. Centrum jeho prívržencov sa stalo mesto Zűrich. Dokonca bol taký presvedčivý, že vláda zűrišského kantonu prijala jeho 67 téz o reformácii. V nich popieral moc Cirkvi, vyhlásil, že hriech je len nedokonalosť, poprel transubstanciáciu a povzbudzoval k slobodnému výkladu Biblie.

Zwingli zahynul v boji proti katolíckym kantonom. Ján Kalvín (1509-64) bol pôvodne francúzskym právnikom a teológom. Presadzoval prísnu podobu protestantizmu, ktorá sa opierala o myšlienku predestinácie. Centrum svojich reformačných myšlienok sa vytvorilo v Ženeve, z ktorej urobil útočisko európskych protestantov. Kalvín upravil štruktúru bohoslužby.

Tá mala pozostávať z kázne, modlitby a spevu žalmov. Dbal na prísnu morálku a prísne dodržiavanie litery Písma. Kresťanstvo také, aké ho vytvoril Kalvín, sa stalo mimoriadne netolerantným náboženstvom. Jeho vyznávači – kalvíni majú v rozličných krajinách rôzne pomenovania. Vo Francúzsku ich poznáme ako hugenotov a v Anglicku ako puritánov.