Zámienka deviatej križiackej výpravy
Zámienka deviatej križiackej výpravy
Deviata križiacka výprava (1271 – 1272), ktorú viedol anglický princ Eduard (neskorší kráľ Eduard I.), bola poslednou veľkou križiackou výpravou do Svätej zeme. Často sa chápe ako „dozvuk“ neúspešnej ôsmej križiackej výpravy do Tunisu a posledný pokus zachrániť zvyšky križiackych štátov na Blízkom východe.
Historické pozadie
– V 60. rokoch 13. storočia Mamluci pod vedením sultána Bajbarsa systematicky dobývali križiacke mestá a hrady:
- 1265 padli mestá ako Caesarea, Haifa, Arsuf,
- 1268 padla Antiochia, jeden z najstarších a najvýznamnejších križiackych štátov,
- ohrozené boli aj Tripolis a Akkon, posledné oporné body kresťanov v Svätej zemi.
– Neúspešná ôsmu križiacka výprava francúzskeho kráľa Ľudovíta IX. proti Tunisu v roku 1270 skončila bez výsledku a kráľ v Afrike zomrel. Anglický princ Eduard, ktorý sa chystal pridať k tejto výprave, tak smeroval svoju energiu už priamo do Svätej zeme.
– Križiacke štáty (tzv. Outremer) boli vojensky slabé, rozdrobené a navzájom rozhádané. Bez pomoci zo západnej Európy hrozil ich definitívny zánik.
Oficiálna „zámienka“ deviatej križiackej výpravy
Navonok sa výprava prezentovala ako:
- Obrana kresťanských štátov v Svätej
zemi
– Eduard reagoval na volanie o pomoc z mesta Akkon a z ohrozeného Tripolisu, ktoré Mamluci obliehali a napádali.
- Ochrana kresťanských pútnikov a svätých miest
– argumentovalo sa tým, že moslimská moc ohrozuje Jeruzalem, pútnické trasy a bezpečnosť kresťanov.
- Naplnenie križiackeho sľubu
– Eduard prijal kríž už v roku 1268 a verejne sa zaviazal zúčastniť sa križiackej výpravy; cesta do Svätej zeme bola predstavená ako splnenie tohto náboženského záväzku a prejav zbožnosti kresťanského panovníka.
Tieto dôvody fungovali ako zámienka – pekne znejúce, nábožensky a morálne prijateľné vysvetlenie, prečo sa má výprava uskutočniť.
Hlbšie – skutočné príčiny výpravy
Za oficiálnymi slovami sa skrývali aj ďalšie, praktickejšie motívy:
Náboženská povinnosť a prestíž
- Vtedajšia kresťanská spoločnosť vnímala účasť na križiackej výprave ako formu odčinenia hriechov a prejav zbožnosti.
- Eduard ako princ potreboval prestíž „križiackeho hrdinu“, čo mu doma v Anglicku posilňovalo autoritu po období občianskych vojen.
Mocenské a politické záujmy
- Výprava bola príležitosťou:
- upevniť Eduardovu medzinárodnú pozíciu medzi európskymi panovníkmi,
- vytvoriť si spojenectvá s východnými vládcami, najmä s Mongolmi (ilchán Abaqa, generál Samagar), ktorí mali spoločného nepriateľa – Mamlukov.
- Križiacka výprava poskytovala aj vnútropolitickú výhodu: odchod na „svätú vojnu“ vedel na čas utlmiť napätie medzi kráľom a šľachtou doma.
Reakcia na postup Mamlukov
- Po páde Antiochie a sérii porážok sa Európa obávala, že padnú aj posledné prístavné mestá a kresťanská prítomnosť v Svätej zemi úplne zanikne.
- Výprava mala pôsobiť ako zastavenie Mamlukov, alebo aspoň ako spomalenie ich postupu. V praxi však Eduardova výprava bola príliš malá, aby situáciu zvrátila – skončila len uzavretím mieru na 10 rokov a postupným stiahnutím Eduarda späť do Európy.
Zámienka verzus skutočné príčiny – prehľadná tabuľka
| Zámienka (oficiálne dôvody) | Skutočné príčiny (hlbšie motívy) |
|---|---|
| Obrana kresťanov v Akkone a Tripolise | Snaha Eduarda získať prestíž a autoritu ako „križiacky princ“ |
| Ochrana svätých miest a pútnikov | Posilnenie politického postavenia Anglicka a jeho panovníka |
| Splnenie križiackeho sľubu a náboženská povinnosť | Vytváranie spojenectiev (napr. s Mongolmi) proti spoločnému nepriateľovi |
| Záchrana „Božieho hrobu“ a kresťanských štátov | Pokus spomaliť Mamlucký postup, nie však realistická šanca zvrátiť situáciu |
Zhrnutie – čo si zapamätať
- Deviata križiacka výprava bola poslednou veľkou výpravou do Svätej zeme, vedenou anglickým princom Eduardom v rokoch 1271 – 1272.
- Ako zámienka sa udávala: obrana kresťanov a svätých miest, ochrana pútnikov a snaha zachrániť posledné križiacke štáty.
- V skutočnosti za ňou stáli aj politické a mocenské záujmy, túžba po prestíži, upevnení postavenia Eduarda a snaha o nové spojenectvá proti Mamlukom.
- Výprava nedokázala situáciu zásadne zmeniť – skončila mierom a odchodom Eduarda, pričom križiacke štáty o niekoľko desaťročí definitívne zanikli (pád Akkonu v roku 1291).