Hlavné príčiny 1. svetovej vojny, Slovensko v staroveku

2. Maturitné zadanie

1.Vysvetlite hlavné príčiny 1. svetovej vojny, stručne opíšte jej priebeh v Európe

2. Charakterizujte Slovensko v staroveku

3. Na konkrétnych príkladoch a nálezoch ilustrujte germánsko-rímske kontakty na západnom Slovensku

1. Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako veľká vojna alebo svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla1914 do 11. novembra1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva. Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca. Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci - Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší.

 Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov.

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Svoje pohnútky pre vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Vhodná zámienka sa Nemcom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou k rozpútaniu vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla1914 vypovedalo Rakúsko-UhorskoSrbsku vojnu. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Dňa 2. augusta vypovedalo Nemecko vojnu Francúzsku, v ten istý deň obsadilo Luxembursko a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Porušenie neutrality Belgicka dalo Veľkej Británii podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Veľká Británia a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku. Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko. Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu.

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

• Štáty Dohody: Anglicko, Francúzsko, Rusko – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
• Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko–Uhorsko - názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci.

V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany - proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg), ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Za ten čas malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom. Francúzske vojská však kládli nečakane tuhý odpor. V polovici septembra sa front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu. Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku, porazili slabé nemecké a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte nemecký cisár presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Nemcom sa podarilo zatlačiť ruské vojská späť a vytlačiť ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.

Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo , prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. Ruské vojská obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.

Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Po neúspechu prvej ofenzívy zaútočili rakúsko-uhorské vojská proti Srbsku opäť v septembri 1914 a 2. decembra sa im podarilo dobyť Belehrad, ale už na druhý deň začali srbské vojská rozhodný protiútok a útočníka vytlačili až za srbské hranice. Bilancia prvých mesiacov vojny bola pre ústredné veľmoci nepriaznivá najmä preto, lebo sa im nepodarilo realizovať ich strategické plány a museli bojovať súčasne na všetkých frontoch.

 Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší - taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny

V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska, Litvy - z časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil.

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí , Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na dardanelskú úžinu.

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy - na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka v dejinách prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky.

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov Parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnú Halič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody však ruskej protiofenzíve nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil. Anglicku sa podarilo koncom mája 1916 dosiahnuť aj napriek veľkým stratám víťazstvo nad nemeckým loďstvom v námornej bitke pri Jutskom polostrove. 27. augusta vyhlásilo vojnu po boku Dohody Rumunsko a jeho vojsko preniklo hlboko do Sedmohradska ale rakúsko-nemecká armáda Rumunov prinútila ustúpiť a ústredné veľmoci obsadili skoro celé Rumunsko.

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu,čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách - v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie. Anglicko podniklo úspešné útoky proti Turecku v Palestíne, obsadilo Mezopotámiu (Irak) a vytlačilo nemecké i turecké sily z arabských krajín. V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V Rusku sa vytvorila revolučná situácia a vo Februárovej revolúcii padol nenávidený cárizmus. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 2. apríla do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu a v októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a front sa zastavil až na rieke Piave. V tomto období vznikol aj česko- slovenský odboj- česko-slovenská armáda bojovala po boku dohody s cieľom zaslúžiť si vznik samostatného štátu.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. Októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov - Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát- Brestlitovský mier. Tým bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať. Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte však napriek presunu síl z Ruska nemala úspech, pretože 8. augusta 1918 Dohoda prelomila nemeckú obranu a potom sa už od bitky pri Ardenách francúzsko-anglické vojská valili na Sedan a Nemci pochopili, že prehrali vojnu. 30. septembra požiadalo o mier Bulharsko, o mesiac neskôr Turecko.

Stroskotala aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo Rakúsko-Uhorsko ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou 3. novembra 1918 vo Villa Giusti pri Padove a 11. novembra rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj Schönbrunnský zámok vo Viedni, čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. 28. októbra 1918 vzniklo Česko-Slovensko.

Osamotené Nemecko 11. novembra 1918 o piatej hodine ráno podpísalo prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho dňa, čím sa skončila prvá svetová vojna.

Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu,za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.

okolo zmeny letopočtu prenikli zo západnej eu do strednej eu germánske kmene markomanov a Kvádov a zničili zvyšky keltskej ríše s centrom v ČR. V tom istom období postupovali z juhu Rimania, kt. mali v Rakúsku a Maďarsku svoje provincie. Rimania podnecovali vnútorné rozpory medzi germánmi a to viedlo k pádu germán. náčelníka (Marobuda) a vzniklo vazalstvo na južnom Slovensku (Vanninovo kráľovstvo). Rimania v časoch vlády Vespasiana pokračovali v budovaní hranice na Dunaji-> limes romanus (obsadená celá Panónia a Zadunajsko) a na konci 1. stor. dobudovali základné tábory, pri nich vznikli remeselno- obchodné strediská-> oppidá. Za cisára Traiana sa zvýšila opevneňovacia a stavebná činnosť rimanov na dunaji koli vojnám proti Dákom. V 2. polovici 2 stor. vtrhli do Rímskej ríše do Panónie germánske kmene zo severu a podnietili povstanie domácich kmeňov, začiatok markomanských vojen. Po vytlačení germánov z Panónie Rimania pod vedením Marcusa Aurelia obsadili južné Slovensko a postupovali na sever. V roku 179-180 rimania zvíťazili nad Markomanmi a Kvádmi a počas tejto vojny rimania táborili v Laugariciu (trenčín) a vyryli nápis na Trenčiansku hradnú skalu, čo svečilo o tom, že prenikali ďalej na sever. Po smrti M. Aurelia jeho syn uzavrel s germánmi mier. V polovici 4. stor. začali nájazdy Barbarov, Rimania opäť obnovili stavebnú činnosť. Rimania budovali predsunuté tábory aj na územiach Kvádov, tí v spojení so Sarmantmi zaútočili na Panóniu, cisár Valentinianus, kt viedol rimanské vojsko zahynul na rokovaní s týmito kmeňmi a po jeho smrti rimania s nimi uzavreli mier. Viac sa Rimania neocitli na území Slovenska. Úpadok Rímskej ríše začal odchodom Rimanov z Panónie, neskor sa uskutočnili presuny obyvateľstva, V Karpatskej kotline žili aj iné národnosti. Kvádi ustúpili na západ a na ich miesto prišli germáni.

The Rubik's Cube solver runs in your web browser and it finds the solution for your puzzle in seconds.