Zóny pre každého študenta

Charakterizujte dobu bronzovú

15. maturitné zadanie

Bronz- zliatina medi a cínu.

Staršia, stredná a mladšia bronzová doba.

Na konci neolitu sa začína deľba práce, predovšetkým v remeselnej výrobe. Niektoré skupiny obyvateľstva sa špecializovali na výrobu pracovných nástrojov a tento proces sa urýchlil keď ľudia odhalili tajomstvo výroby kovov. Obdobie 5200 – 3500 pred Kr. sa nazýva Chalkolit – obdobie kovov. Do Chalkolitu patrí aj bronzová doba, je to obdobie medzi eneolitom (medenou dobou) a železnou dobou.

Špecializácia v remeselnej výrobe znamenala vyššiu produktivitu práce. Zvyšovanie výroby remeselných výrobkov si vynútilo vznik prvých foriem výmenného obchodu. Rozvinutý obchod s kovom v bronzovej dobe dokladajú početné archeologické nálezy upravenej suroviny - hrivny.

Z bronzu sa vyrábali predovšetkým zbrane a šperky.

 Bronzová doba nastupuje v jednotlivých oblastiach sveta v odlišných časových úsekoch. Po prvý krát možno hovoriť o bronzovej dobe v Mezopotámii a južnom Iráne okolo r. 3500 pred Kr., neskôr v Malej Ázii, Sýrii, Palestíne a egejskej oblasti a v priebehu 2. tisícročia pred Kr. v celej Európe a v Ázii.

V dôsledku priaznivých prírodných podmienok , dostatku vody a úrodnej pôdy v oblastiach na juhu Mezopotámie začali poľnohospodárske dediny vyrábať prebytok potravín. Medzi jednotlivými dedinami začali vznikať veľké rozdiely. Menšie a chudobnejšie osady stávali závislé od väčších a bohatších dedín. Veľké a bohaté osady však ohrozovali útoky zvonka, preto sa sídla budovali na vyvýšených, strategicky výhodných miestach, kt. sa dali opevniť. Vytvára sa nová vrstva, ktorá sa venuje len obrannej činnosti – vojaci. S tým súvisí aj prevaha mužskej časti populácie – patriarchát. 

Veľké dediny sa zmenili na mestá, kt. sa stali centrami okolitého územia. Sústredila sa v nich remeselná výroba i väčšina obyvateľstva, niektoré mestá si začínajú násilne podrobovať okolité územie = vznik prvých štátov.

Vývoj na území strednej Európy zaostával za vývojom v Prednej Ázii a Egypte. Na území Slovenska a v str. Európe trvala bronzová doba približne v r. 1900 – 700 pred Kr. 

Stredná bronzová doba na Slovensku sa vyznačuje rozšírením mohylových kultúr, pochovávali pod mohylami s kamennou alebo drevenou konštrukciou. V európskej oblasti bolo mohylové pochovávanie na ústupe, ale u nás pretrvávalo. Na dnešnom slovensko-maďarskom pohraničí sa vyskytovalo žiarové pochovávanie.

V mladšej a neskorej bronzovej dobe na Slovensku sa budovali silné opevnené hradiská. Objavila sa lužická kultúra s typickým žiarovým pochovávaním na popolnicových poliach. Z bronzu sa začali vyrábať aj úžitkové predmety a výrobné nástroje napr. kosáky. K najväčšiemu technickému pokroku došlo pri spracovaní kovov- nálezy odlievacích foriem. Vyvíjali sa aj ďalšie techniky spracovania kovov napr. tepanie, nitovanie a výroba drôtu. Nálezy šperkov a zbraní v bohatých hroboch poukazujú na sociálnu diferenciáciu spoločnosti.

1835 – 1848

Nespokojnosť s politickými pomermi v Európe sa naplno prejavila v 30. rokoch 19. storočia. V Paríži vypukla revolúcia, poľská šľachta povstala proti ruskej nadvláde.

Zlé sociálne pomery v Uhorsku viedli k veľkému roľníckemu povstaniu na východnom Slovensku.

V tejto atmosfére sa sformovala nastupujúca generácia slovenských národovcov. Príslušníci tejto generácie sa inšpirovali hnutím „Mladá Európa“, ktorého cieľom bola zmena absolutistických režimov a demokratizácia verejného života. Preto ich označujeme aj ako Mladoslovenské hnutie. 

Jadrom Mladoslovenského hnutia bolo evanjelické lýceum v Bratislave a Katedra reči a literatúry českoslovanskej. Študenti lýcea zakladali samovzdelávacie krúžky. Slovenskí študenti založili Spoločnosť českoslovanskú, nazývanú aj Slovenská spoločnosť. Členmi bratislavskej spoločnosti boli okrem iných Ľ. Štúr, J. M. Hurban, M. M. Hodža, Karol Štúr (brat Ľ. Štúra), Samo Chalupka, August H. Škultéty. Prvým predsedom spolku bol Juraj Palkovič a posledné dva školské roky (1835 – 1837) bol podpredsedom Ľ. Štúr.

Členovia spoločnosti sa venovali národnobuditeľskej práci. Sústredili sa na roľnícke a meštianske vrstvy, v ktorých videli základ ďalšieho rozvoja národného hnutia.

Od polovice 30. rokov sa hlavným organizátorom stal Ľudovít Štúr. Jeho najbližšími spolupracovníkmi boli Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Štúrovi sa podarilo oživiť prednáškovú a literárnu činnosť na lýceu. Úspešným bol najmä rok 1836- pamätná vychádzka na Devín, kde prisahali vernosť slovenskému národu a prijali slovanské mená. V tomto roku vydali aj almanach svojich literárnych prác pod názvom Plody. Úspešný rozvoj mladoslovenského hnutia pribrzdilo zatvorenie študentských spoločností v r. 1837

Po vymenovaní Ľ. Štúra za tajomníka prof. Palkoviča sa aktivita štúrovcov preniesla na Katedru. Druhým centrom mladoslovenského hnutia bol tajný, radikálne orientovaný spolok Vzájomnosť, s protifeudálnym zameraním. Cieľom spolku bolo šíriť medzi Slovákmi vzdelanosť a princípy občianskej a demokratickej spoločnosti.

Štúrovci bojovali proti nevzdelanosti a alkoholizmu zakladaním nedeľných škôl a spolkov miernosti. Propagovali zakladanie úverových družstiev ako moderných spôsobov zlepšovania hospodárskeho a sociálneho postavenia ľudu. Rozvíjali národné umenie, predovšetkým literatúru vychádzajúcu z ľudových tradícií. Usilovali sa o zrušenie poddanstva, šľachtických privilégií a dosiahnutie rovnosti pre všetkých obyvateľov krajiny.

Od konca 30. rokov sa začala násilne presadzovať maďarizácia najmä v evanjelickom cirkevnom živote. Slovenskí evanjelici preto zorganizovali petičné hnutie a v r. 1842 slovenská delegácia odovzdala cisárovi Slovenský prestolný prosbopis.

Obsahoval sťažnosti proti národnému útlaku a požadoval zastavenie maďarizácie. To vyvolalo veľký odpor predstaviteľov cirkvi naklonených maďarizácii a výsledkom bolo odvolanie Ľ. Štúra z funkcie námestníka prof. Palkoviča. Na protest proti Štúrovmu odvolaniu odišlo v r. 1844 z lýcea 22 študentov.

Po odvolaní z funkcie sa Štúr sústredil na zjednocovanie slovenského národného hnutia bez ohľadu na náboženské rozdiely. Štúr si uvedomil, že Slováci sú samostatné etnikum a jeho hlavným znakom je spoločný spisovný jazyk. Najrozšírenejším jazykom medzi Slovákmi bola kultúrna stredoslovenčina.

Dohodu o uzákonení nového spisovného jazyka prijali Ľ. Štúr, Hurban a Hodža v júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom. Už v nasledujúcom roku vyšla v novom jazyku prvá kniha – almanach Nitra. Príčiny, ktoré štúrovcov viedli k prijatiu nového spisovného jazyka vysvetlil Štúr v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1836)

V tom istom roku vydal aj novú gramatiku slovenčiny Náuka reči slovenskej. Vydal ich spolok Tatrín.

Spolok Tatrín vznikol v 1844 v Liptovskom Mikuláši s cieľom pozdvihnúť kultúrny život a vzdelávanie Slovákov. Jeho predsedom bol M. M. Hodža.

Zavŕšením snáh štúrovskej generácie bolo vydávanie prvých slovenských novín Slovenskje národnje novini s literárnou prílohou Orol tatránski.

V 40. rokoch 19. storočia formovanie nového národa Slovákov úspešne napredovalo. V tomto období kultúrne aktivity Slovákov postupne prerastali do politických aktivít. V „predvečer vypuknutia revolúcie“ (1847) predniesol Štúr na pôde uhorského snemu politický program Slovenskej politickej elity ako poslanec za mesto Zvolen.

V revolučných rokoch 1848/49 sa Slováci spočiatku usilovali o autonómiu v rámci Uhorska, od jesene 1848 o odčlenenie Slovenska od Uhorska. V tomto období si vytvorili prvý celonárodný politický orgán a prvý raz so zbraňou v ruke bojovali za splnenie svojich národných a sociálnych práv.

Revolúciou 1848/49 sa označuje reťaz revolúcií v západnej a strednej Európe, ktorých cieľom bolo odstrániť absolutizmus a poddanstvo.

Slovenská politická reprezentácia vrátane Štúra privítala zmenu politického režimu po vydaní marcových zákonov. Marcovými zákonmi sa Uhorsko stalo nezávislým štátom, s rakúskymi a českými krajinami ho spájala iba osoba panovníka. Predsedom uhorskej vlády sa stal Ľudovít Baťán, ministrom financií Ľudovít Košut.

Sklamanie vyvolalo neúplné zrušenie poddanstva a úsilie uhorského snemu a vlády o premenu Uhorska na maďarský národný štát.

Koncom marca Ľ. Štúr vyzýval Slovákov, aby organizovali ľudové zhromaždenia a prezentovali svoje sociálne a národné požiadavky.

Prvým uceleným slovenským národnopolitickým programom boli Žiadosti slovenského národa. Obsahovali 14 bodov, predovšetkým uznanie slovenskej svojbytnosti, rozdelenie stolíc podľa národnostného kľúča, vytvorenie slovenskej územnej jednotky s vlastným snemom a slovenčinou ako úradným jazykom, pomerné zastúpenie v uhorskom sneme.

Okrem národných požiadaviek obsahovali aj požiadavku demokratizácie spoločnosti – úplné zrušenie poddanstva a volebné právo pre všetkých obyvateľov Uhorska.

Uhorská vláda na požiadavky reagovala vyhlásením stanného práva v slovenských stoliciach a vydaním zatykača na Štúra, Hurbana a Hodžu. Podarilo sa im ujsť do Prahy a vyhnúť sa zatknutiu.

So súhlasom rakúskej vlády sa v Prahe uskutočnilo zasadnutie predstaviteľov slovanských národov Rakúskej monarchie, medzi 400 delegátmi bolo asi 20 Slovákov.

Základným bodom programu bolo štátoprávne prebudovanie monarchie podľa slovanských predstáv. Zjazd neprijal nijaký oficiálny dokument, lebo musel predčasne ukončiť svoju činnosť po tom, ako v Prahe vypuklo povstanie. Po potlačení povstania účastníci zjazdu Prahu opustili, Štúr a Hurban odišli do Chorvátska kde nadviazali kontakty s predstaviteľmi chorvátskeho a srbského hnutia a dohodli sa na spoločnom ozbrojenom povstaní proti uhorskej vláde.

V septembri 1848 založili Slováci vo Viedni Slovenskú Národnú Radu ako najvyšší politický a vojenský orgán. SNR zorganizovala dobrovoľnícky zbor, ktorý 18. septembra obsadil Myjavu.

Ľ. Štúr tu 19. septembra v mene SNR vyhlásil nezávislosť Slovenska od uhorskej vlády a vyzval obyvateľov aby sa zapojili do ozbrojeného povstania. Na obsadenom území SNR zriadila slovenskú správu a vydávala vlastné nariadenia. Povstanie bolo porazené 28. septembra a uhorská vláda kruto prenasledovala účastníkov a sympatizantov povstania. Niekoľko stoviek ich zatkli, niektorí boli aj popravení (Karol Holuby, Vilko Šulek)

Povstanie ukázalo, že Slováci nie sú schopní vlastnými silami dosiahnuť splnenie národných požiadaviek. Vláda vo Viedni sľubovala, že bude presadzovať spravodlivé riešenie národnostnej otázky v monarchii a zachová sociálne a občianske práva získané marcovou revolúciou.

Po vypuknutí revolúcie vo Viedni začala SNR pripravovať druhú ozbrojenú výpravu. Do konca marca 1849 bolo takmer celé slovenské územie obsadené cisárskou armádou a slovenskými dobrovoľníkmi. Na oslobodenom území sa vytvárala nová dočasná správa, v kt. mali zastúpenie aj slovenskí národovci.

Slováci očakávali že ak nového panovníka (František Jozef I., synovec predchádzajúceho panovníka Ferdinanda V.) podporia v boji proti maďarskému hnutiu, ten splní ich národné požiadavky. V marci 1849 chcela slovenská delegácia odovzdať panovníkovi prosbopis so žiadosťou aby sa Slovensko odčlenilo od Uhorska a bolo zaradené pod správu rakúskej vlády. 

Členovia delegácie sa dozvedeli, že panovník vydal oktrojovanú ústavu, ktorá nepripúšťala možnosť odčleniť Slovensko od Uhorska. Preto požiadavky prepracovali a odovzdali ich Františkovi Jozefovi I. Slovensko malo mať vlastný snem, štátnu správu podliehajúcu Viedni a úradnú reč slovenčinu.

Po definitívnej porážke maďarskej armády (Világoš, 1849) boli slovenské dobrovoľnícke zbory rozpustené. Územie obývané Slovákmi naďalej zostalo súčasťou Uhorska.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/20047-charakterizujte-dobu-bronzovu/