Charakterizujte politickú situáciu ČSR v 30-rokoch 20. storočia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: miruska (15)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 17.04.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 061 slov
Počet zobrazení: 115
Tlačení: 8
Uložení: 11

17. Maturitná otázka

  1. Charakterizujte politickú situáciu ČSR v 30-rokoch 20.storočia.

Politický život v prvej ČSR bol veľmi intenzívny. Politické strany s množstvom pridružených klubov, spolkov, mládežníckych, ženských, kultúrnych a iných organizácií mali široké členské základne. Najväčšou stranou na Slovensku bola Slovenská ľudová strana, v roku 1925 premenovaná na Hlinkovu SĽS. Jej predsedom bol populárny Andrej Hlinka, od roku 1930 dr. Jozef Tiso. Bola to strana so širokou podporou na vidieku, konzervatívna, antikomunistická, no sociálne orientovaná. Jej ozbrojená organizácia Rodobrana bola blízka fašizmu. Hlavným politickým programom strany bola slovenská autonómia.Agrárna strana bola menšia, no ako súčasť celorepublikovej strany mala väčší vplyv na chod štátu. Jej členom bol aj V. Šrobár, na jej čele stál M. Hodža, ktorý sa v roku 1935 stal prvým slovanským premiérom v ČSR. Pre svoju prílišnú väzbu na pražskú centrálu však strana nemohla konkurovať HSĽS. Slovenská národná strana, orientovaná na evanjelikov zostala malou stranou. Na jej čele stál populárny básnik Martin Rázus. V ČSR pôsobili aj strany národnostných menšín: Maďarská zjednotená strana vznikla spojením dvoch menších strán. Nemecká menšina mala množstvo strán, najvýznamnejšia bolaKarpatonemecká strana, ktorá sa stala súčasťou Henleinovej Sudetonemeckej strany. Na Slovensku pôsobili aj dve veľké ľavicové strany: sociálna demokracia vedená dr. Ivanom Dérerom aKSČ, ktorá sa v roku 1921 oddelila od sociálnej demokracie. KSČ stála pôvodne na pozícii čechoslovakizmu, no koncom 30tych rokov prešla k radikálnemu nacionalizmu a hlásala pripojenie k ZSSR. V zahraničnej politike sa ČSR opierala o spojenectvo s Francúzskom (1934) a od roku 1935 aj so ZSSR. Nádeje vkladala aj doSpoločnosti národov a do tzv. Malej dohody (1921), spojeneckej zmluvy s Juhosláviou a Rumunskom. Od nástupu A. Hitlera k moci v roku 1933 sa však zahraničnopolitické postavenie ČSR dostalo do patovej situácie. Hitler prostredníctvom Sudetonemeckej strany, ktorá vo voľbách v roku 1935 získala celoštátne 15% hlasov, vyvíjal na ČSR nátlak na odstúpenie území obývaných nemeckou menšinou – Sudet. V roku 1938 sa k spolupráci so Sudetonemeckou a Zjednotenou maďarskou stranou pridala aj HSĽS, so svojou požiadavkou slovenskej autonómie. HSĽS poukazovala na 20. výročie podpísania Pittsburghskej dohody a požadovala jej začlenenie do ústavy republiky. To už však udalosti dostali pod tlakom z Nemecka iný spád. Mníchovská dohoda, vyhlásenie slovenskej autonómie a viedenská arbitráž boli míľnikmi na ceste k rozpadu ČSR. Jej koniec prišiel 14.3.1939, keď bola vyhlásená samostatná Slovenská republika.

2.porozprávajte o prenikaní Európanov do mimoeurópskych oblastí na začiatku novoveku

Veľké objavné cesty Európanov do zámoria mali niekoľko príčin:

  1. Tými najhlavnejšími boli predovšetkým nedostatok zlata, ktorého povrchové zásoby boli už 15. storočí takmer vyčerpané a víťazné ťaženie Turkov Balkánskym polostrovom.
  2. Podobytí Konštantínopolu v r. 1453 došlo k pretnutiu starých obchodných ciest medzi Áziou a Európou.
  3. Vzácny ázijský tovar – rôzne druhy korenia, drahé látky a pod. boli nedostupné.
  4. Atmosféra doby, poznamenaná rodiacim sahumanizmom a renesanciou, priala odvážnym jednotlivcom, moreplavcom, ktorí mali k dispozícii vymoženosti doby: astroláb (pozícia hviezd a Slnka), kompas, rýchle lode.
  5. Hľadanie nových odbytísk pre výrobky a na druhej strane získanie nových lacných zdrojov surovín

Prvé podnety k zámorským vyprávam prišli z Portugalska, kde ich podporoval princ Henrich zvaný Moreplavec. Z jeho podnetu sa organizovali výpravy okolo afrického pobrežia – v roku 1415 dobyli mesto Ceuta(prístav a 1420 dobytie Azórska a Kapverských ostrovov(ktoré objavili). V r. 1434 oboplávali portugalskí námorníci mys Bojador, ktorý bol v tej dobe koncom známeho sveta, v 60. rokoch sa dostali po Guinejský záliv, 70. roky priniesli objavenie Zlatonosného pobrežia (Ghana) a Otrokárskeho pobrežia (Nigéria). Výpravy priniesli do Portugalska množstvo otrokov, zlata, slonoviny a korenia, čo bolo motiváciou pre ďalšie cesty, predovšetkým pre snahu dostať sa okolo Afriky do Indie. V r. 1488 moreplavec Bartolomeo Díaz objavil najjužnejší bod Afriky – Mys dobrej nádeje – o desať rokov v r.1498 neskôr výprava Vasca de Gammu pristála v Indii. Všade, kde sa vylodili, Portugalci zakladali kolónie, ktoré pre nich boli zdrojom vzácneho tovaru a lacnej pracovnej sily.

Dostali sa však do sporou so Španielskom, ktoré takisto malo záujem na bohatstve ďalekých krajín. Po vojenskom konflikte v roku 1479 uzavreli dohodu, podľa ktorej španielske výpravy smerovali na západ od Kanárskych ostrovov, portugalské na juh.

Španielsku sa počas 15. storočia podarilo úplne vymaniť spod arabskej nadvlády a v r. 1492, keď kapitulovala posledná arabská pevnosť v Granade, bolo úplne zjednotené v rukách panovníckej dvojice Ferdinanda Aragónskeho a Izabely Kastílskej.

Pravé oni prijali janovského moreplavca Krištofa Kolumba, ktorý ich zaujal plánom vydať sa západným smerom hľadať cestu do Indie. 3. auguasta 1492 sa tri lode: Pinta, Nińa a Santa María vydali z prístavu Palos na cestu do neznáma. 12. októbra 1492 pristáli na ostrove Guanahani, jednom z Bahamských ostrovov. Na svojej prvej výprave sa Kolumbus dostal na Kubu a Haiti a tamojších obyvateľov, podľa svojej predstavy, že je v Indii, nazval Indiánmi. Kolumbus uskutočnil ešte 3 výpravy do Ameriky, dostal sa až k Malým Antilám, ústiu rieky Orinoko a do Panamy. Zomrel v roku 1506 presvedčený, že našiel cestu do Indie.

Už v r. 1501 však taliansky zemepisec Amerigo Vespucci vyslovil domnienku, že bol objavený nový kontinent – nazval ho Novým svetom.

Jeho domnienka sa potvrdila v r.1513 keď Španiel Vasco de Balboa prešiel cez stredoamerickú šiju a uvidel Tichý oceán. Na Vespucciho počesť bol novoobjavený kontinent nazvaný Amerikou. Španielom sa otvorila cesta na ovládnutie južnej Ameriky.

V rokoch 1519-21 španielsky dobrodruhovia na čele s Hernandom Cortézom rozvrátili vyspelú rišu Aztékov v Mexiku. Ľsťou a úskokmi ovládol panovníka Montezumu, potlačil aztécke povstanie, vyplienil ich hlavné mesto Tenochtitlan a povraždil tisíce ľudí.

Podobne skončila aj ríša Inkov v dnešnom Peru: s tou skoncoval v rokoch 1532-5 Francisco Pizzaro . Objavné cesty vyvrcholili v rokoch 1519-22, keď portugalský moreplavec v španielskych službách, Fernão Magalhães,uskutočnil plavbu okolo sveta, pričom oboplával Ameriku z juhu a dostal sa do Tichého oceánu. Jeho výprava sa skončila úspešne, hoci on sám zahynul v r. 1521 na Filipínach a z jeho piatich lodí sa do Španielska vrátila len jedna. Magalhãesova cesta však podala nezvratný dôkaz o guľatosti zeme a dal aj názvy oblastiam Ohňová Zem a Tichému oceánu. .

Dôsledky objavu nového kontinentu boli nesmierne:

  1. predovšetkým to boli epidémie nových nákazlivých chorôb, kiahní, chrípky, osýpok, ktoré vykynožili viac Indiánov ako vražedné výpravy.
  2. Námorníci zase priniesli do Európy syfilis.
  3. Americkí Indiáni pestovali mnoho plodín, ktoré boli dovtedy u nás neznáme, no dnes si náš jedálny lístok bez nich nevieme predstaviť: zemiaky, kukuricu, slnečnicu, paradajky, papriku, kakao i tabak.
  4. Európania so sebou priniesli kone, palné zbrane a iné technické vymoženosti.
  5. Rozšírenie obchodu s Východom.
  6. cenová revolúcia - spôsobili ju drahé kovy, kt.začali do Európy prúdiť. 
    -Hodnota peňazí poklesla, potravín a výrobkov stúpla, vďaka čomu vznik papierových bankoviek. V Amsterdame založenie 1. celosvetovej banky 
  7. Otrasenie postavením cirkvi, pretože sa dokázalo , že Zem je guľatá. Čím náboženstvo prestalo byť dominantné, začiatok reformácií a začal vplyv cudzích kultúr, čo nakoniec spôsobilo morálny úpadok 
  8. Europanizmus- všetky novoobjavené oblasti boli pod nadvládou Európy až do 1. Svetovej vojny, čo ovplyvňovalo svet. diania Európou
  9. Zlom v myslení, nový svetonázor- ľudia sa viac sústreďovali na pozem. veci, človek sa chápe ako najznesenejšia bytosť- vznik humanizmu.
  10. Vznik absolutizmu v Európe vo Francúzsku, Španielsku a Portugalsku
  11. Zmluva s Tortessilasom z roku 1494 (Špan. A Por.) rozdelenie sféry vplyvu na základe pápeža Alexandra od Kapverských ostrovov smer na Z bolo španielske územie a od Kap. Na V a J bolo portugalské.

Portugalské a Španielske objavné cesty priniesli i ďalšie zmeny:

  1. Oslabila sa tradičná moc arabských kupcov, ktorí ovládali obchod so vzácnym tovarom z Ďalekého východu, svoj primát stratili aj stredomorské obchodné mestá Janov a Benátky.
  2. Ťažisko diaľkového obchodu sa presunulo na Pyrenejský polostrov a neskôr, od konca 16. storočia na západe európske pobrežie, do Francúzska, Holandska a Anglicka. Práve z týchto štátov odchádzali množstvá kolonistov, ktorí sa usádzali v doteraz nepoznanej časti nového sveta – severnej Amerike.

Prvé pokusy usadiť Európanov na tomto území siahajú do r.1580, keď sir Walter Raleigh založil kolóniu, ktorú na počesť kráľovnej Alžbety nazval Virgínia, neskôr založil ďalšiu, Jamestown. Kolonisti trpeli hladom, chorobami a častými nájazdmi Indiánov, ale prežili. Do severnej Ameriky odchádzali z Anglicka skupiny nábožensky prenasledovaných puritánov.

V r. 1620 sa doplavili na lodi Mayflower Pilgrim Fathers (otcovia pútnici) do blízkosti Massachusetts a založili kolóniu Plymouth. S pomocou Indiánov, ktorí kolonistov naučili pestovať kukuricu, prežili prvé kruté zimy. V r. 1624 založili Holanďania kolóniuNové Holandsko na rieke Hudson, v r. 1625 na ostrove Manhattan vzniklo obchodné stredisko Nový AmsterdamFrancúzska kolonizácia smerovala do Kanady. Samuel de Champlain založil v r. 1608 Quebec a odtiaľ pokračoval popri rieke sv. Vavrinca až k Hurónskemu jazeru, celé územie vyhlásil za majetok Francúzska. Iní francúzski objavitelia putovali pozdĺž rieky Mississipi a údolie rieky pomenovaliLouisiana, po kráľovi Ľudovítovi XIV. Začiatkom 16. storočia sa do Európy dostali aj povesti o „Južnej zemi“, ktoré priniesli moreplavci z Ďalekého východu. Prvým Európanom, ktorý pristál v Austrálii bol portugalský moreplavec Godinho de Eredia v r. 1601. Ďalšie výpravy do týchto končín podnikali Holanďania: v r. 1642 Austráliu oboplával Abel Tasman, ktorý objavil ostrov Tasmánia. Jeho stretnutie s domorodcami, ktorí tu žili sa však skončilo násilnou smrťou štyroch Európanov, čo Tasmana podnietilo k negatívnej správe o novej zemi. Austrália bola teda ponechaná sama na seba až dor. 1770, keď kapitán James Cook pri svojej prvej ceste okolo sveta pristál v Botany Bay vyhlásil juhovýchodné pobrežie kontinentu za britské vlastníctvo. Od r. 1788 Británia využívala Austráliu na deportáciu väzňov. Už v r. 1793 však začali do Austrálie prichádzať prví dobrovoľní kolonisti.

3.Posúďte dôsledky zámorských objavov

  1. Ekonomické
  • Európania otvárali nové bane na zlato a striebro
  • Drahých kovov bolo zrazu veľa, ich cena klesala, ale cena výrobkov stúpala- snaha produkovať pre trh=rozvoj hospodárstva
  • Presun obchodných ciest (do Lisabonu, Londýna) – presúvalo sa aj mocenské ťažisko Európy .
  1. Politické
  • Kolonializmus -vyhlásenie Ameriku za svoje územie
  1. Kultúrne
  • Spoznali nové kultúry – zemiaky, kukurica, paradajky
  • Portugalci zaviedli v Brazílii jazyk portugalčinu
  1. Maturitná otázka
  2. Charakterizujte rozpad koloniálnej sústavy

Pomerne rýchly zánik koloniálnych ríš výrazne ovplyvnila druhá svetová vojna, hoci hlboké príčiny samotného procesu dekolonizácie tkvejú v samotnom kolonizačnom prístupe, ktorý hospodárskym vykorisťovaním, násilnou deštrukciou miestnych tradícií a väzieb a nerovnosťou medzi kolonizátormi a vykorisťovateľmi len povzbudil vznik národnooslobodzovacích hnutí. Vojna znamenala jednak stratu prestíže európskych metropol pod vplyvom japonského, či nemeckého okupačného vplyvu a navyše v podobe Atlantickej charty prispeli k emancipácii kolonizovaných národov samotní Spojenci. Od roku 1945 snahám národnooslobodzovacích hnutí výrazne pomáhala aj Charta OSN, ktorá deklarovala právo národov na sebaurčenie. Procesu dekolonizácie výrazne prospela aj studená vojna. Kým ZSSR sa snažil prisvojiť si dekolonizačné hnutie v rámci marxistických teórií, USA so svojou antikolonalionalistickou tradíciou a záujmom o to, aby oslobodené krajiny neprešli do sovietskeho tábora, vyvíjali na svojich európskych spojencov nátlak, aby sa s dekolonizáciou vyrovnali mierovými prostriedkami.

O procese dekolonizácie môžeme hovoriť v dvoch zmysloch. Prvým je typológia rôznych kolonizovaných oblastí, závisiaca na:

  1. a) stupni národného a politického uvedomenia v jednotlivých krajinách (južná a juhovýchodná Ázia a Blízky Východ boli v tomto smere neporovnateľné s čiernou Afrikou)
  1. b) stupni účasti vo vojne (pričom čierna Afrika bola opäť na okraji vojenského konfliktu)
  1. c) stupni záujmu veľmocí (kde čierna Afrika v porovnaní s Áziou a Blízkym Východom hrala druhoradú rolu).

Ďalej potom záležalo na správaní sa metropol.

  1. a)VeľkáBritánia so svojou zachovanou prestížou a blízkym spojenectvom s USA mala v tejto oblasti jednoznačnévýhody. Naviac už v roku 1931 bol westminsterským štatútom ustanovený Commonwealth, umožňujúci spojenie rôznych monarchií a republík pod symbolickou autoritou Britskej koruny.
  2. b)Francúzskonaopak po katastrofickej porážke z roku 1940 trpelo tzv. “komplexom opustenia” a napriek úsiliu o zachovanie dobrých vzťahov s USA sa pokúšalo obnoviť v kolóniách svoju nadvládu. Táto snaha však vyústila do drastických vojen.
  3. c) Ostatnékoloniálnemocnosti mali taktiež záujem na udržaní svojej nadvlády, no po uplynutí desaťročia sa ho boli nútené vzdať.

Uplatnenie novej sily tretieho sveta symbolizovala Bandungská konferencia z roku 1955, na ktorej sa zišlo 29 afrických a ázijských krajín, tvoriacich viac ako 50% svetovej populácie, ale len 8% svetového bohatstva. Konferencia mala za cieľ vyriešiť dva problémy:

  1. uplatniť hospodárske ašpirácie tretieho sveta žiadosťou o zriadenie zvláštneho fondu OSN pre rozvoj
  2. politicky odmietnuť vonkajšie zasahovanie, kolonializmus, apartheid, ba pod vplyvom arabských štátov aj sionizmus
  1. Charakterizuj napoleonské Francúzsko

Posledným obdobím Francúzskej revolúcie bola vláda Direktória.Podľa ústavy z roku 1795 zákonodarná moc prináležala dvojkomorovému parlamentu, pozostávajúcemu z Rady 500 a Rady starších, pričom voľby do oboch komôr sa konali každoročne. Výkonným orgánom sa stalo päťčlenné direktórium, ktorého vláda sa vyznačovala relatívnou stabilitou. 18. brumaira 1799 uskutočnil v Paríži štátny prevrat Napoleon Bonaparte. Päťčlenné direktórium bolo nahradené tromi konzulmi. Zriadením konzulátu sa začalo obdobie vlády Napoleona vo Francúzsku. Bol menovaný prvým konzulom s takmer neobmedzenými právomocami (ostatní dvaja mali len poradný hlas). Postavenie prvého konzula potvrdila ústava z 22. 12. 1799, ktorá do jeho rúk sústredila všetku výkonnú moc - t. j. mohol menovať ministrov, úradníkov, dôstojníkov, sudcov. Zákonodarnú moc vo svojich rukách sústreďovala štátna rada, tribunál, senát a zákonodarný zbor. Napoleonovi sa podarilo prekonať vnútornú krízu založením Finančnej banky, centralizovať verejnú správu a víťaznými bojmi posilniť autoritu štátu (r. 1800 porazil pri Marenegu v severnom Taliansku Rakúsko a o rok neskôr s ním podpísal mier v Lunéville, za ktorým nasledoval mier s Veľkou Britániou z r. 1802, v ktorom sa Británia zaviazala vrátiť všetky kolónie, obsadené počas koaličných vojen.) Tieto úspechy zužitkoval v roku 1802 tak, že si ľudovým hlasovaním nechal potvrdiť úrad doživotného konzula a o dva roky neskôr sa nechal vyhlásiť za cisára.


V roku 1805 vypukla v poradí už tretia koaličná vojna, v ktorej sa proti koalícii Francúzska, Španielska, Bavorska, Württenberska a Bádenska postavilo Rakúsko, Rusko, Veľká Británia a Švédsko.

  1. 10. 1805rozdrvil Rakúsko v bitke pri Ulme, no deň nato prehral s Britániou námornú bitku priTrafalgare, kde britská flotila rozdrvila pod vedením admirála Horatia Nelsonaspojené francúzske a španielske flotily.


Týmto víťazstvom získala Británia trvalú kontrolu nad morom. Pre kontinentálne záležitosti však bola omnoho významnejšia tzv. bitka troch cisárov, ktorá sa uskutočnila 2. 12. 1805 pri Slavkove.

Tam dosiahol Napoleon rozhodujúce víťazstvo nad armádami rakúskeho cisára Františka II a ruského cára Alexandra I. Rakúsko bolo donútené uzavrieť 28. 12. 1805 tzv. bratislavský mier. Rakúsko muselo na jeho základe odstúpiť Napoleonom založenému Talianskemu kráľovstvu odstúpiť Benátky, Istriu, Dalmáciu a zároveň ho uznať za talianskeho kráľa. Prišlo aj o časť svojich území v prospech Napoleonových spojencov Bavorska, Bádenska a Württenberska. To z Francúzska spravilo najvplyvnejšiu európsku veľmoc.

Pod Napoleonovým protektátom v roku 1806 vznikolRýnsky spolok – spojenie šestnástich nemeckých ríšskych štátov. Svätá ríša rímska národa nemeckého tak zanikla a cisár František II. bol nútený vzdať sa jej koruny (zostal mu len titul dedičného cisára Rakúska).

Rok 1806 bol aj rokom, kedy vypukla štvrtá koaličná vojna. Proti Francúzsku tentokrát na protest Pruska, pokoreného a výsostne nespokojného so situáciou v Nemecku, vystúpila koalícia Pruska, podporovaného Ruskom a Švédskom, Saska, Brunšvicka a Weimarska. Napoleon porazil pruskú armádu Fridricha Wilhelma pri Jene a Auerstädte (4. - 10. 10. 1806), čo fakticky znamenalo, že sa stal pánom celého Nemecka s výnimkou malého územia vo východnom Prusku, kam sa uchýlil porazený Fridrich Wilhelm.

V obsadenom Berlíne vyhlásil Napoleon kontinentálny systém, ochrannú blokádu proti anglickému tovaru. Chcel tým zaistiť odbyt priemyselného a poľnohospodárskeho francúzskeho tovaru na dobytých územiach. V praxi to znamenalo, že všetky prístavy a celé pobrežie európskeho kontinentu bolo pre obchod s Veľkou Britániou uzavreté. Vylúčenie britskej konkurencie malo spočiatku pozitívne účinky. Francúzsko získalo nové trhy a podnietil sa rozvoj priemyslu a obchodu v Európe. Čoskoro sa však prejavili aj negatívne stránky blokády – vzrástla korupcia, čierny trh aj dopyt obyvateľstva po koloniálnom tovare.

Štvrtá koaličná vojna sa skončila podpísaním tilsitského mieru v júni 1807.

Prusko bolo donútené odstúpiť všetky svoje územia na západ od Labe a spolu s Hannoverskom, dobytom od anglického kráľa, tak vytvorili westfálske kráľovstvo na čele s Napoleonovým bratom Jerômom. Z niekdajšieho pruského záboru Poľska vzniklo veľkovaršavské vojvodstvo na čele so saským kráľom, Napoleonovým spojencom. Pre Rusko boli podmienky mieru oveľa miernejšie, muselo sa iba vzdať Iónskych ostrovov a Napoleon sa zaviazal, že ho bude podporovať ako proti Turecku, tak i proti Švédsku. Na oplátku mu Rusko sľúbilo podporu v boji proti Anglicku pripojením sa ku kontinentálnemu systému. Blokáda však bola neúčinná, pokiaľ pre Anglicko zostávali otvorené portugalské a španielske prístavy.

Zmluvou so Španielskom si Francúzsko zabezpečilo voľný prechod jeho územím s cieľom obsadiť Portugalsko. Využil rozpory medzi španielskym kráľom Karolom IV. a jeho synom Ferdinandom a obratnou politikou ich donútil zrieknuť sa trónu v prospech jeho brata Jozefa Bonaparteho. Čoskoro však proti nemu vystúpil španielsky ľud a po anexii pápežského štátu a zajatí pápeža (1809) sa odpor hlboko veriacich Španielov ešte vystupňoval.

Zaujatie francúzskej armády Španielskom sa rozhodol využiť rakúsky cisár, ktorý v roku 1809 vyhlásil Francúzsku vojnu. Napoleon utrpel porážky pri Aspeme a Estlingene a až po príchode posíl dokázal vojsko arcivojvodu Karola 6. 7. 1809 poraziť pri Wagrame. Viedenským mierom muselo v roku 1809 odstúpiť varšavskému veľkovojvodstvu časť Haliča a Krakov, Bavorsku Salzbursko, Innskú štvrť a Severné Tirolsko, Taliansku Južné Tirolsko a dalmátske územia sa dostali pod francúzsku správu. Rusko bolo za svoju neutralitu odmenené Tarnopoľom.

Nezhody Ruska a Francúzska v otázkach Poľska a Turecka v kombinácii so zlou hospodárskou situáciou však Rusko donútili k zrušeniu kontinentálnej blokády. V júni 1812 francúzska armáda, nazývaná ajGrande Armeé, Veľká armáda (mala asi 610 000 vojakov) bez vypovedania vojny prekročila pohraničnú rieku Neman a vtrhla do Ruska. Cieľom bolo čo najrýchlejšie dobytie Moskvy. Taktika ruského vojska na čele s generálom Michailom Illarionovičom Kutuzovom spočívala v ustupovaní na východ a vyhýbaní sa rozhodujúcej bitke.

Po bitke pri Borodine 7. 9. 1812 Napoleon opustenú Moskvu napokon obsadil, ale požiar mesta v kombinácii so skorým príchodom zimy a zlej situácie v zásobovaní vojska donútili Napoleona ju čoskoro opustiť. Ustupujúce vojsko trpiace zimou, hladom a chorobami, rovnako ako neustálymi prepadmi ruských jednotiek, sa po bitke pri rieke Berezine (26.-29. 11. 1812), zredukovalo na cca. 30 000 mužov. Napoleon opustil svoje jednotky a vrátil sa do Paríža zreorganizovať silne otrasenú vládu.

Po správach o katastrofe francúzskej armády v Rusku vypuklo v roku 1813 množstvo protifrancúzskych oslobodzovacích vojen. Ako prvé vyhlásilo vojnu Prusko, ku ktorému sa pridali aj Rakúsko a Bavorsko. 16. - 19. 10. 1813 sa pri Lipsku uskutočnila tzv. bitka národov, ktorej sa zúčastnilo viac ako pol milióna vojakov.

poleon v nej napokon skončil ako porazený spojeneckým vojskom Ruska, Rakúska a Pruska a dôsledkom bolo zrútenie sa jeho panstva v Nemecku, rozpustenie rýnskeho spolku a oslobodenie Holandska a severného Talianska.

  1. 3. 1814 vstúpili spojenecké jednotky do Paríža. Napoleon abdikoval (ako exil mu bol poskytnutý ostrov Elba). Vo Francúzsku sa vytvorila dočasná vláda, ktorá povolala na trón Ľudovíta XVIII., brata popraveného Ľudovíta XVI.
  1. Zhodnoťte vplyv viedenského kongresu na vývoj Európy do roky 1848
  2. 5. 1814 bol podpísaný parížsky mier. Obnovili sa ním francúzske hranice z roku 1792, Veľká Británia získala Maltu (a vrátila Francúzsku kolónie v Afrike, Ázii a Amerike). Signatári zmluvy sa vzdali vzájomných finančných nárokov a zaviazali sa vyslať svojich reprezentantov na viedenský kongres, na ktorom mali byť prerokované ďalšie podrobnosti.

Napoleonovi sa však podarilo šikovne využiť nezhody, ktoré na kongrese medzi veľmocami zavládli, utiekol z Elby a 1. 3. 1815 sa vylodil vo Francúzsku. Kráľovské vojsko sa pridalo na jeho stranu a umožnilo mu tak cestu do Paríža, kde na sto dní obnovil cisárstvo. Jeho návrat opäť stmelil predošlých spojencov, ktorí vytvorili novú protinapoleonskú koalíciu. Napoleonove stodňové cisárstvo sa skončilo jeho porážkou v bitke pri Waterloo 16. - 19. 6. 1815. Víťazstvo britsko – pruských vojsk znamenalo definitívnu Napoleonovu porážku. Druhý parížsky mier 20. 11. 1815 vrátil Francúzsko do hraníc z roku 1790. Cisár abdikoval a bol vypovedaný na ostrov Svätá Helena, kde 5. 5. 1821 zomrel.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Vypracované maturitné okruhy z dejepisu

Diskusia: Charakterizujte politickú situáciu ČSR v 30-rokoch 20. storočia

Pridať nový komentár


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014