Absolutizmus vs. Parlamentarizmus (Anglická revolúcia)

ABSOLUTIZMUS vs. PARLAMENTARIZMUS (Anglická revolúcia)

- egoistické záujmy šľachty, ktorá bojovala medzi sebou i proti panovníkovi boli prekážkou rozvoja a pociťovala sa potreba pevnej ruky

- v Anglicku sa na rozdiel od FRA presadil parlamentarizmus = absolutizmus s ideou parlamentnej demokracie

ANGLICKO - Anglická revolúcia (1640 – 1660)

Konkrétnou príčinou vypuknutia revolúcie bolo Škótsko. Od roku 1603 sú na anglickom tróne Stuartovci. Za Jakuba I. (1603 – 1625) sa vytvorila personálna únia Škótska a Anglicka. Karol I. (1625 – 1649) sa v tomto záujme pokúsil o nanútenie anglikánskej cirkvi kalvínskemu Škótsko, ktoré sa vzbúrilo. Absolutistické snahy kráľa Karola I. narazili na odpor, keď parlament vydal petíciu práv, ktorou označil vyberanie daní bez parlamentného súhlasu a väznenie osôb bez súdneho rozhodnutia za nezákonné. Kráľ na to reagoval rozpustením anglického parlamentu.
S výkonom panovníckej moci Karola I. boli nespokojní vo všetkých krajinách spojených pod žezlom (Anglicko, Škótsko, Írsko). Kráľ si popudil proti sebe nielen členov parlamentu, ale aj prívržencov rôznych náboženských zoskupení. Jeho vystúpenie proti presbyteriánskej cirkvi v Škótsku narazilo na ozbrojený odpor Škótov. Kráľ nemal dostatok prostriedkov na ozbrojený zásah v Škótsku, a preto opäť zvolal parlament, aby získal súhlas na mimoriadne dane. Parlamentní vyslanci však najprv žiadali potrestanie kráľovských radcov zodpovedných za dovtedajšiu politiku. Karol I. reagoval okamžitým rozpustením parlamentu – krátky parlament.

Vojenský neúspech v boji proti Škótom prinútil kráľa zvolať parlament, ktorý potom zasadal celých 13 rokov – dlhý parlament. Opozícia opäť požadovala potrestanie dvoch nenávidených kráľovských radcov – lorda Strafforda a arcibiskupa Lauda. Karol I. nakoniec podľahol tlaku parlamentu a londýnskeho ľudu obaja boli popravení. Parlament vydal dokumenty, na základe ktorých získal právo menovať ministrov, riadiť armádu, určovať vnútornú a zahraničnú politiku, rozhodovať o cirkevných otázkach a pod. Napätie medzi kráľom a parlamentom vyvrcholil Veľkou parlamentnou remonštráciou (protestom). Nasledoval kráľov pokus zatknúť vodcu opozície Johna Pyma, čo viedlo k úplnej roztržke s parlamentom. Krátko nato Karol I. opustil Londýn a začal zhromažďovať vojsko na rozhodný boj proti parlamentu. Krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory, kráľovský a parlamentný. Na strane kráľa bola šľachta a feudálne duchovenstvo.

Na strane parlamentu stali presbyteriáni, nepriatelia cirkevnej organizácie, reprezentujúcej absolutizmus. Snažili sa o demokratickú správu cirkvi. Ďalej independenti, ktorí boli prívržencami slobody vyznania a neuznávali ani presbyteriánsky systém cirkevnej organizácie.

Občianska vojna medzi oboma tábormi vypukla 22. augusta 1642. Kráľ sa opieral o severné a západné časti Anglicka, zvyšky katolíckej šľachty a anglikánsku cirkev. Na strane parlamentu stáli predovšetkým rôzne náboženské a sociálne skupiny. Tiež independenti a presbyteriáni.

V prvom období občianskej vojny mali prevahu kráľovské vojská, ale iniciatíva postupne prešla na stranu armády parlamentu, vedenú Oliverom Cromwellom. Armáda dosiahla v bitke pri Marston Moore rozhodujúce víťazstvo nad kráľom, ktorý bol nútený utiecť do západného Anglicka. Kráľ bol porazený aj v bitke pri Naseby a nútený utiecť do Škótska. V roku 1647 vydali Škóti anglického kráľa parlamentu. Vo víťaznom tábore nastali nezhody medzi radikálnejšími a umiernenejšími skupiny. V chaose občianskej vojny vzniklo hnutie levellerov – rovnostárov, ktorí vytvorili návrh ústavy, v ktorej sa snažili o rozšírenie politických práv jednotlivca, vyčlenila sa z nich skupiny diggerov (kopáčov) presadzujúcich dokonca majetkovú rovnosť. Zmätky spôsobené bojom rôznych skupín kráľ využil a ušiel na ostrov Wight, kde podpísal spojeneckú zmluvu so Škótmi a s ich pomocou začal ozbrojený boj proti parlamentu. Vtrhol do Anglicka so svojou škótskou armádou. Presbyteriánski členovia parlamentu s ním začali rokovať. Rázny zásah Cromwella zmaril poslednú nádej Karola I. na víťazstvo. Kráľa zajali a bol v Londýne popravený. Monarchia i snemovňa lordov bola zrušená a 19. mája 1649 sa Anglicko stalo republikou.
V tom istom mesiaci povstali levellerské pluky, ktoré žiadali prepustenie svojich vodcov z väzenia, rozpustenie parlamentu a nové voľby. Cromwell povstanie potlačil, takisto ako povstanie leverellov v Írsku a porážkou sa skončili aj snahy Škótska o samostatnosť.

V Anglicku boli vydané Navigačné akty, podľa ktorých tovar mohol byť do Anglicka dovážaný len na anglických lodiach, čo malo obmedziť vplyv Holandska. Holandsko vstúpilo do vojny, ale bolo porazené. Anglická armádna rada vyhlásila Instrument of Government, prvú písanú ústavu. Cromwell bol vymenovaný za lorda protektora. Dal rozpustiť parlament a nastolil prísnu diktatúru. Po jeho smrti nastupuje jeho syn Richard, ktorý sa po roku vzdal vlády. Preto bol parlament nútený vyriešiť otázku nástupníctva. Nakoniec sa priklonil k reštavrácii Stuartovcov a k obnoveniu monarchie. Na základe bredskej deklarácie (prísľub zmien vlastníckych, cirkevných pomerov) na trón nastúpil Karol II., syn popraveného Karola I., a pokračoval v absolutistickej politike svojho otca. Ďalší konflikt s parlamentom sa vyostril až za jeho syna Jakuba II., ktorý bol zosadený za jeho rekatolizačné snahy. Opozícia povolala princa Viliama III. Oranžského, holandského miestodržiteľa, čo nazývame Slávnou revolúciou. Jakub utiekol do Francúzska. Viliam Oranžský r.1689 vydal Bill of rights- Listinu práv, v ktorej sa zaviazal vládnuť za pomoci parlamentu a uznávať výdobytky revolúcie, čo znamenalo nastolenie konštitučnej monarchie. Parlament sa rozdelil na

2 komory: 1. Horná snemovňa – snemovňa lordov – nevolí sa, dedičná 2. Dolná snemovňa – predstavitelia strednej novej šlachty. O miesto v parlamente medzi sebou súperili dve strany- toryovia (veľkoburžoázia, konzervatívci) a whigovia (liberáli). R.1707 vznikla politická únia Anglicka a Škótska. Pre tento celok sa zaužíval názov Veľká Británia.

FRANCÚZSKO

Francúzsko sa po úspešnom konci 100 ročnej vojny vnútorne stmelilo. V 16.storočí krajinou otriasli náboženské vojny. V 17. storočí pre upevnenie absolutizmu veľa urobili splnomocnení ministri, kardinál Richelieu(1585-1642) a Mazarin(1602-1661). Richelieu riadil krajinu za Ľudovíta XIII. Oslabovaním politického vplyvu vysokej šľachty chcel upevniť absolutizmus. Ďalej sa snažil čo najviac obmedziť náboženskú slobodu hugenotov. Proti kardinálovi sa sformovala opozícia, ktorá ho ale nedokázala odstrániť z politiky. V rovnakej politike však pokračoval aj jeho nástupca Mazarin. Po smrti Mazarina(1661) sa kráľ Ľudovít XIV. rozhodol vládnuť samostatne bez splnomocnených ministrov. Viedla ho k tomu túžba realizovať vlastné predstavy a vízie.

Ľudovít XIV. ( 1643 – 1715) – „ Kráľ Slnko“ 

-Bol typickým predstaviteľom absolutizmu. Opieral sa o stálu žoldniersku armádu a štátnu byrokraciu. Ľudovít XIV. viedol rôzne vojny. Vo vojne so Španielskom a vo vojne s Holandskom sa územie Francúzska zväčšilo. Možno povedať, že francúzska armáda dosahovala úspechy na pevnine, na mori kraľovali Angličania a Holanďania. Všetky tie vojny Francúzsko stáli veľmi veľa. Dal vybudovať novú, monumentálnu rezidenciu kráľov vo Versailles pri Paríži(architekt Jules Mansart). Kráľ podporoval a dbal aj o rozvoj kultúry, vedy a umenia. Luxusným spôsobom života a štedrím rozdávaním doživotných rent, krásou a blahobytom pripútal ku kráľovskému dvoru aristokraciu. . Tá sa prestala búriť proti panovníckej moci. Všetko v štáte podriadil svojej vôli. Stál nad zákonmi, sám ich vydával, on sám ich však nemusel dodržiavať. Bezpečnostné orgány mali zatykače, do ktorých stačilo dopísať meno nepohodlného človeka a ten mohol byť uväznený. Vyžadovanie obrovského kráľovského dvora, armády a byrokracie si vyžadovalo veľa financií. Obklopoval sa kompetentnými a schopnými úradníkmi. Takými boli minister financií Jean-Baptiste Colbert, ktorý dbajúc o rozvoj obchodu a manufaktúr, významne zväčšil kráľovský poklad. Plne sa presadila klasická štátnohosporásrska teória tohto obdobia – merkantilizmus. Francúzski merkantilisti presadzovali získavanie nových kolónií. Zakladali sa rôzne privilegované obchodné spoločnosti. V Severnej Amerike Francúzi založili kolóniu pomenovanú podľa Ľudovíta XIV. Louisianou. Vojny vedené Ľudovítom XIV. sa pričinili o to, že Francúzsko sa dostalo do hlbokej hospodárskej krízy, ktorá zachvátila krajinu v období niekoľkých posledných rokov jeho panovania. K poklesu hospodárstva prispela aj neúroda, v spojení so živelnými katastrofami, ktoré postihli poľnohospodárstvo. Kríza bola značne citeľná, čo sa prejavilo hlavne v produkcii potravín, čo vyvolalo hladomor v celých regiónoch. Ľudovít XIV. bol najdlhšie panujúcim európskym monarchom, pretože panoval až 72 rokov.

Na konci vlády Ľudovíta XIV. vypukla vojna o španielske dedičstvo (1701-1714)

Bola to vojna medzi Francúzskom a rímskonemecký cisárom (rakúskymi Habsburgovcami) o španielsky trón. Španielsky kráľ Karol II., ktorý zomrel roku 1700, nezanechal potomkov, preto ním vymreli španielski Habsburgovci. Toto sa vopred očakávalo. Reálne šance mal Ľudovít XIV. , keďže bol synom a súčasne manželom španielskych princezien

( infantiek ). Rovnaké šance a nároky mal však aj cisár Leopold I., hlava rakúskych Habsburgovcov. Ľudovít XIV. chcel získať španielsky trón pre svojho syna, Leopold priamo pre seba. Koncom roku 1700 španielsky kráľ Karol určil za svojho nástupcu Filipa z Anjou, vnuka Ľudovíta XIV. Ako podmienku stanovil, že Filip sa musí zriecť nároku na francúzsky trón, aby sa Francúzsko a Španielsko nespojili. Španielom záležalo hlavne na tom, aby sa Španielsko a jeho kolónie nerozdelili. Vedeli, že Leopold len ťažko presadí svoje nároky proti vtedajšiemu najmocnejšiemu panovníkovi Ľudovítovi XIV. Preto sa zdal Filip z Anjou najprijateľnejšou alternatívou. Leopold v snahe získať spojencov proti Francúzsku uzavrel v roku 1701 zmluvu s Veľkou Britániou a Holandskom podľa ktorej Filip z Anjou ostane španielskym kráľom a Španielske Nizozemsko a španielske dŕžavy v Taliansku mal dostať Leopold I. 

Vojna o španielske dedičstvo bola najväčším vojnovým konfliktom v Európe po 30- ročnej vojne. Svoje geniálne schopnosti ukázal rakúsky vojvodca Eugen Savojským ktorý dobyl všetky španielske územia v Taliansku. Úspešný bol aj britský vojvodca John Churchill Marlbrough. Francúzi širokej koalícii nemohli odolať. Utŕžili porážky na mori i na suchu. Vojna sa skončila, keď Veľká Británia uznala nástupníctvo Filipa V., aby zabránila prevahe Habsburgovcov v Európe (hrozba vytvorenia španielsko-nemecko-rakúskeho impéria). Formálne došlo k výmene viacerých území a ukončeniu vojny utrechtským mierom (1711 - 1713 medzi Francúzskom a Veľkou Britániou) a rastattským mierom (1714 medzi Francúzskom a rakúskymi Habsburgovcami). Francúzi sa tiež na oplátku zaručili, že nevytvoria francúzsko-španielsku personálnu úniu.

Vojna o španielske dedičstvo prebiehala súčasne s povstaním Františka II. Rákociho v Uhorsku. Francúzi Rákociho ako svojho spojenca všemožne podporovali.

Filip z Anjou ( ako španielsky kráľ Filip V. ) si uhájil Španielsko a jeho zámorské kolónie. Hlavným výsledkom vojny však bolo ukončenie francúzskej prevahy v Európe. Viditeľne vzrástla úloha Británie, ktorá smerovala k dominantnému postaveniu v európskej politike.