Rím v období cisárstva – dominát

Rím v období cisárstva – dominát

Dioklecián (284-305nl) – keď nastúpil na trón, bola ríša v ťažkej hospodárskej a politickej situácii. Zriekol sa titulu principa a začal sa považovať za neobmedzeného vládcu a podľa vzoru orientálnych panovníkov sa vyhlásil za stelesnené božstvo.

Uskutočňoval reformy 

1. administratívna reforma – rozdelil ríšu na dve časti (neskôr tri)- západnú a východnú, určil si spoluvládcu, pričom on spravoval východnú

2. vojenská reforma – zvýšil stav armády, doplnil ju dobrovoľníkmi, roľníkmi, barbarskými zajatcami a povinne museli narukovať aj synovia veľkostatkárov. Celú armádu rozdelil na dve časti :
pohraničná – stabilne chránila hranice impéria
mobilná – posúvala sa po impériu podľa potreby

3. peňažná reforma – zaradil hodnotné zlaté mince, aj strieborné a bronzové. Stanovil maximálne ceny tovarov a min. hranicu mzdy. Snažil sa oživiť remeslá a obchod.

Dioklecián zreformoval aj základný systém štátnej správy. Zaviedol tzv. tetrarchiu – vládu štyroch mužov. Podľa jeho plánu stáli v čele dvaja cisári (augusti) – jeden na západe, jeden na východe, z ktorých každý mal jedného nižšieho spoluvládcu (caesar). Všetci štyria tvorili vládnuce kolégium, pričom aj zákony sa vydávali v mene všetkých štyroch vládcov.

Ak zomrel alebo odstúpil vládnuci augustus, na jeho miesto nastúpil jeho caesar.

Dioklecián vymenoval v roku 285 za svojho spoluvládcu krajana Maximiána. V roku 293 si potom Dioklecián i Maximián pribrali ďalších spoluvládcov, ktorým udelili titul Caesar, a sami si vybrali titul Augustus. Títo caesari (Gaius Galerius a Konštancius Chlorus) mali formálne nižšie postavenia ako augustovia, de facto však disponovali plnou cisárskou mocou na svojom pridelenom území. Vládny systém tetrarchie nebol výsledkom akejsi teórie o novom delení moci v ríši. Vznikol čisto z praktických dôvodov – Rímska ríša bola obrovský štát a ako taká sa teda nedala efektívne viesť len z jedného miesta a jedným mužom.

Prenasledoval kresťanov, v roku 304 nl. vydal Krvavý Edikt – podľa neho musel každý občan impéria priniesť obetu rímskym bohom a kto odmietol, bol popravený – masové popravy kresťanov. Dal zničiť ich posvätnú knihu a uväzniť kňazov, zakázal výstavbu kresťanských chrámov a ostatné dal zrušiť. V roku 305 sa sám vzdáva vlády, odchádza do Dalmácie (dnešný Split), kde dožil svoj život a podnikal (pestoval melóny).

Konštantín – prevzal systém reforiem od Diokleciána a rozdelil ríšu na 4 časti – Orient, Ilíria, Itália a Gália. Preniesol hlavné mesto na miesto bývalej gréckej osady Byzancion a vybudoval veľkolepú kópiu Ríma – Konstantinopolis. V roku 313 vydáva tzv. Milánsky Edikt ,ktorý zrovnoprávnil kresťanské a rímske náboženstvo, kresťanstvo sa stalo ďalším štátnym náboženstvom ( prijal ho na smrteľnej posteli). Kresťanom vrátil modlitebne, mohli zastávať aj najvyššie úrady a na mieste, kde zomrel námestník Peter (svätý Peter), dal postaviť kresťanskú baziliku (v 15. storočí zbúraná) a tam vznikol Chrám Sv. Petra. Daroval Cirkvi Lateránsky palác.
Po smrti Konštantína sa prehlbuje kríza rímskeho impéria. V roku 395 zomiera cisár Theodosius a ríša sa delí na Západorímsku a Východorímsku a obidve časti sa vyvíjajú úplne samostatne. Z Východorímskej sa neskôr stala Byzantská ríša.

Život za hranicami impéria 

Jednou z príčin zániku Západorímskej ríše boli útoky barbarských kmeňov. Okolo roku 375 prišli na územie severného pobrežia Čierneho mora mongolské kočovné kmene Húnov so svojím vodcom Attilom = „bič boží“. Pohyb Húnov spôsobil posuny ostatných barbarských kmeňov na území Európy. Na východe v oblasti Čierneho mora žili Ostrogóti a v oblasti delty Dunaja žili Vizigóti. Dochádza k sťahovaniu národov. Vizigóti požiadali vých.-rím. cisára, aby im dovolil usídliť sa za Limes Románus pod Dunajom a Ostrogóti prechádzajú do oblasti Balkánu. Vizigóti opúšťajú po nezhodách územie vých.-rím. ríše a prenikajú do Itálie, kde si zakladajú Vizigótske kráľovstvo. Z Hispánie vytlačili Vandalov, ktorí prešli do Afriky, kde si založili Vandalské kráľovstvo. V roku 455 nl. vypálili a vyplienili Rím, desaťtisíce obyvateľov predali do otroctva alebo vyvraždili.
Rím opúšťa aj cisár, odchádza do Raveny.
Za 20 rokov (od 455 do 475) sa vystriedalo 7 cisárov, ktorí boli iba bábkami v rukách germánskych veliteľov.

V roku 475 rímsky patricij Orestes zbavil moci posledného z nich a vyhlásil za cisára svojho neplnoletého syna Romulusa. V roku 476 žiadali Germáni od Oresta pozemky v severnej Itálii a keď ich odmietol, zabili ho. Za kráľa vyhlásili Germána Odoakara. Na území Itálie vzniká barbarské kráľovstvo = Odoakarova ríša.