Európa v medzivojnovom období / španielska občianska vojna

Európa v medzivojnovom období / španielska občianska vojna

Situácia v Európe medzi dvoma svetovými vojnami

Prvá svetová vojna spôsobila dovtedy nebývalé ľudské a hmotné straty. Vo vojne padlo okolo 9 miliónov ľudí, hospodársky rozvrat dosiahol katastrofálne rozmery. Úroveň priemyslu a obchodu poklesla hlboko pod predvojnový stav, zásoby boli takmer úplne spotrebované. Nemecko bolo porazené, Rakúsko sa rozpadlo na niekoľko samostatných národných štátov, z ktorých Rakúsko a Maďarsko patrili k štátom porazeným, Československo, Poľsko, Juhoslávia a Rumunsko ku štátom víťazným.
3.1.1918 vyhlásil Woodrow Wilson „14 bodov“ definovaných pred Kongresom, v ktorých predniesol obecné princípy spočívajúce v odstránení tajnej diplomacie, slobode námorného obchodu, obchodnej rovnosti medzi národmi a úprave koloniálnych otázok tak, aby to odpovedalo vôli ovládaných národov.

K dosiahnutiu týchto cieľov malo slúžiť založenie Spoločnosti národov.

Parížska mierová konferencia 

18.1.1919 bola zahájená parížska mierová konferencia. Na konferencii bolo prítomných 27 štátov, porazené štáty zastúpené neboli. Organizácia spočívala na vytvorení celkom

58 komisií, ktoré vypracovali podklady pre hlavný orgán konferencie – Radu desiatich, skladajúcu sa zo šéfov delegácií a ministrov zahraničných piatich veľmocí:

USA, Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Japonska.

Čoskoro sa ukázalo, že medzi veľmocami nie je v základných otázkach jednota. To sa týkalo najmä ich politiky voči Nemecku.

Najtvrdší kurz zastávalo Francúzsko, ktoré nieslo najväčšiu ťažobu vojny, utrpela najväčšie straty na životoch a mala najväčšie hmotné škody. Cítilo sa preto oprávnené vyťažiť z porážky Nemecka čo najviac. Jeho cieľom bolo oslabenie Nemecka a jeho vojenskej moci, Francúzsko chcelo rozdelenie Nemecka a vytvorenie samostatných autonómnych štátov aké existovali pred rokom 1870.

Ďalej požadovalo odtrhnutie územia na ľavom brehu Rýna od nemeckej ríše, aby sa Rýn stal prirodzenou hranicou medzi obidvoma štátmi. Šéf francúzskej delegácie Clemenceau sa nikdy nezmieril s odtrhnutím Alsaska-Lotrinska od Francúzska.

Naproti tomu zástupca Veľkej BritánieLloyd George vystupoval s klasickou britskou ideou rovnováhy síl. Británia si nepriala oslabenie Nemecka do tej miery, aby bola Francúzsku umožnená hegemónia v Európe. Britom stačilo, že Nemecko bolo prehratou vojnou zbavené svojich kolónií a vyradené ako námorná veľmoc. Lloyd George vyčítal Clemenceauovi, že je vo svojej politike voči Nemecku krátkozraký, že pre otázku rýnskych hraníc nevidí nebezpečie, ktoré hrozí Európe a Ázií zo strany boľševizmu, a že slepé trvanie na dovtedajšej protinemeckej politike by mohlo viesť k víťazstvu socialistickej revolúcie v Nemecku a jej spojenia sa s revolúciou ruskou.

Spojené štáty k Nemecku zastávali najmiernejšie stanovisko. Priali si mať Nemecko primerane silné voči Francúzsku a najmä voči Veľkej Británií. USA išlo predovšetkým o rozšírenie vplyvu na európsky kontinent vyjadrené doktrínou „otvorených dverí“, o voľné prenikanie amerického doláru i politického vplyvu do záujmových oblastí. Nevyhovovali im preto partikulárne spory a konflikty ohrozujúce povojnovú konsolidáciu hospodárskeho života. Z týchto dôvodov presadzoval Wilson vytvorenie Spoločnosti národov v nádeji, že v nej USA vďaka svojmu zvláštnemu postaveniu v Európe, budú môcť zaujať kľúčovú pozíciu.

Appeasement - je pojem, ktorým sa označuje politicko-vojenskú stratégia ústupkov, zmierňovania a tolerancie aj za cenu nevýhodnej alebo poníženej situácie, s cieľom nevyprovokovať vojenský alebo politický konflikt. 

Politika appeasementu v medzivojnovom období:

Od 2. svetovej vojny získal tento pojem negatívnu konotáciu a stal sa synonymom slabošstva, zbabelosti a sebaklamu. V tomto historickom kontexte znamená appeasement politiku ústupkov a uzmierovania si nacistického Nemecka v rokoch 1933-1939 predstaviteľmi Spojeného kráľovstva a Francúzska. Mocnosti vychádzali z toho, že ak si dovolia Hitlerovi uspokojiť si územné nároky na východe Európy, tak sa nebude snažiť prenikať na západ.

V tridsiatych rokoch Nemecko uplatňovalo veľmi agresívnu zahraničnú politiku. Hitler vystupoval so svojimi nárokmi vždy takým spôsobom, ako by už išlo o jeho posledné požiadavky. Nemecko hrubo porušovalo podmienky Versaillskej zmluvy a európske veľmoci proti tomu nezasiahli.

Pri poslednej požiadavke sa európske mocnosti spamätali a skončili politiku appeasementu.

Príklady kolektívnej bezpečnosti:

Najznámejší projekt kolektívnej bezpečnosti - Medzinárodné postavenie Francúzska sa po víťazstve nacizmu v Nemecku v januári 1933 postupne zhoršovalo a v Paríži hľadali ďalšie doplňujúce zdroje bezpečnosti. Tradične sa obrátili na východ a v dôsledku diplomatickej spolupráce vznikol francúzsko-sovietsky projekt Východného paktu. Širšie koncipovaný návrh regionálnej kolektívnej bezpečnosti, ktorý mal fungovať v nadväznosti na Pakt SN, sa nepodarilo pre nesúhlas Nemecka, Poľska a nezáujem Veľkej Británie realizovať.

V roku 1935 preto došlo k uzavretiu dohôd o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ZSSR a Československom a ZSSR. V nadväznosti na už spomínanú dohodu o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ČSR vzniklo obranné spojenectvo, ktoré vychádzalo zo zásad a z myšlienok kolektívnej bezpečnosti, ako ich obsahoval Pakt SN.

Súčasne išlo o určitý druh aliancie, pričom účastníci paktu sa zaviazali poskytnúť si vzájomnú pomoc v prípade útoku proti jednotlivým členom s podmienkou, že ZSSR príde na pomoc Československu len vtedy ak tak urobí Francúzsko.

Tomuto vari najznámejšiemu projektu kolektívnej bezpečnosti však chýbala vnútorná súdržnosť, pretože dvaja jeho partneri vyznávali a presadzovali demokratické ideály a sovietska spoločnosť sa budovala na antidemokratických, totalitných princípoch. Medzi účastníkmi navyše panovala nedôvera, že chcú partnerov zatiahnuť do lokálnej vojny s Nemeckom a využiť situáciu na presadzovanie svojich cieľov, zvlášť víťazstva boľševizmu vo forme svetovej socialistickej revolúcie.

Španielska občianska vojna:

Prvá veľká bitka dvoch ideologických prúdov politického radikalizmu v Európe, vojna pravicového fašizmu a komunizmu. V pozadí lokálneho konfliktu stáli dve hlavné ideologické dogmy vtedajšej doby: línia radikálneho socializmu a vláda kapitálu. Ulicami španielskych viedla pomyselná hranica komunistickej revolúcie s ideologickou základňou v Moskve a jednotná fronta vyspelých priemyselných krajín na čele s Nemeckom.

Občianska vojna, ktorá pripravila o život takmer 800-tisíc ľudí skončila 28. marca 1939 obsadením Madridu a nastolením fašistickej diktatúry.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/22576-europa-v-medzivojnovom-obdobi-spanielska-obcianska-vojna/