V povojnovej atmosfére začali vznikať organizácie, ktorých cieľom bolo zjednotenie Európy. Koncom roka 1946 vznikla Európska únia federalistov. S podporou Winstona Churchilla vzniklo unionistickéHnutie za zjednotenú Európu.
Unionisti sa stavali k vytváraniu nadnárodných inštitúcií nepriateľsky a uprednostňovali medzivládnu spoluprácu. Začala sa aj integrácia politických síl. Vzniká Hnutie za socialistické spojené štáty európske, neskôr premenované na Európsku ľavicu.
Napriek názorovým rozdielom sa na konci roku unionisti a federalisti spojili v Medzinárodnom výbore pre koordináciu hnutí za zjednotenie Európy, ktorý zorganizoval Európsky kongres v Haagu. Osemsto delegátov pod Churchillovym predsedníctvom schválilo vznik organizácií, ktoré mali pripraviť ekonomickú a politickú integráciu Európy a odporučilo im prijať Listinu ľudských práv. Na dohľad nad jej dodržiavaním mal byť zriadený Súdny dvor. V roku 1949 vznikla Rada Európy. Studená vojna rozdelila kontinent na dve časti. Integrácia až do jej konca ďalej prebiehala len v jeho západnej časti.
Francúzsky minister zahraničných vecí
Robert Schuman predstavil vo vládnom vyhlásení plán na zjednotenie Európy. Plán pripravil spoločne s Jeanom
Monnetom a informoval o ňom nemeckého kancelára Konráda Adenauera. Zjednotenie Európy nebolo možné dosiahnuť bez
prekonania francúzsko-nemeckého súperenia. Adenauer si uvedomil mierový potenciál plánu a súhlasil s ním.
Monnet a Schuman navrhovali
spoločnú kontrolu výroby uhlia a ocele, ktoré boli základnými surovinami pre zbrojársky priemysel. Európske krajiny mali v záujme zachovania
mieru vytvoriť spoločenstvo, v rámci ktorého by vznikol spoločný trh s uhlím a oceľou. Ten mal znemožniť ktorejkoľvek členskej krajine
samostatnú kontrolu týchto zdrojov, čo znamenalo stratu prípadných výhod pri zbrojení. Schumanov plán sa stal základom pre tzv. Parížsku
zmluvu, ktorú 18. apríla 1951 podpísalo šesť krajín – Belgicko, Holandsko, Francúzsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko.
Vzniklo tak Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ (ESUO). Deň, počas ktorého Schuman predstavil francúzsky plán, sa považuje za deň
vzniku Európskej únie a 9. máj sa oslavuje ako „Deň Európy“.
Šesť zakladajúcich krajín hľadalo cesty k prehĺbeniu hospodárskej spolupráce. Belgický minister zahraničných vecí Paul-Henri Spaak predložil návrhy dvoch nových zmlúv, ktoré predpokladali založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom). Návrhy sa stali základom na medzivládne rokovania, ktoré vyústili do prijatia Rímskych zmlúv.
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa začali častejšie objavovať snahy o politickú integráciu, Európa sa však stále zjednocovala predovšetkým v hospodárstve. Objavuje sa prvá úprava voľného pohybu pracovníkov, novou oblasťou spolupráce sa stáva poľnohospodárstvo a v roku 1962 vzniká tzv. „spoločná poľnohospodárska politika“.
V roku 1967 vstúpila do platnosti Zmluva o európskych spoločenstvách alebo tiež Zlučovacia zmluva, ktorá prehĺbila inštitucionálnu integráciu spoločenstiev – zlúčila orgány EHS, ESUO a Euratom.
Spoločenstvá začali používať spoločný rozpočet a spoločný názov Európske spoločenstvo (ES). V roku 1970 sa stretávame s prvým plánom na zavedenie jednotnej meny. Spoločenstvo sa po prvýkrát rozšírilo 1. januára 1973, keď k pôvodnej šestke pribudli Dánsko, Írsko a Veľká Británia. Neskôr boli prijaté tri juhoeurópske krajiny, ktorým predtým v procese integrácie bránili autoritatívne režimy – v Grécku vojenská diktatúra, v Španielsku a Potugalsku fašistické vlády.
Prehĺbila sa politická a kultúrna integrácia ES. Parlamentné zhromaždenie sa transformovalo na Európsky parlament.
Perspektíva európskej integrácie sa úplne zmenila po kapitulácii Sovietskeho zväzu v studenej vojne. Bývalé satelity ZSSR rýchlo prijímali program európskej integrácie. Najrýchlejšie sa v ES ocitli obyvatelia Nemeckej demokratickej republiky. Berlínsky múr padol v roku 1989. Východná časť Nemecka sa k západnej pripojila už v októbri 1990.
V Maastrichte ich zástupcovia podpísali 7. februára 1992 Zmluvu o Európskej únii (EÚ).
Maastrichtská zmluva vytvorila podmienky pre vznik spoločnej meny a spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Od 1.
januára 1993 štáty EÚ vytvorili jednotný trh so štyrmi slobodami: voľným pohybom tovaru, služieb, osôb a
peňazí.
Štrnásť rokov po Nemecku sa nakoniec podarí do EÚ 1. mája 2004 vstúpiť ôsmim krajinám: Českej republike, Cypru, Estónsku, Litve, Lotyšsku, Maďarsku, Malte, Poľsku, Slovensku a Slovinsku. Proces rozširovania EÚ stále pokračuje.
Objavila sa aj geografická hranica – v EÚ sa rozpútali spory o členstve Turecka.
Dôvody integracie - Hlavným dôvodom spájania je snaha prekonať spoluprácou nezhody a zabezpečiť mier. Mier sa stáva hlavnou prioritou štátov. Štáty sa rozhodli, že z hľadiska zachovania mieru je výhodnejšie, keď štáty spolupracujú, ako keď každý pracuje samostatne. Štáty sa spájali tiež hlavne kvôli ekonomickým záujmom. Rušili obchodné bariéry, zosúlaďovali národné menové a rozpočtové politiky, prehlbovali voľný pohyb občanov, tovarov, peňazí a služieb. Niektorých štátnych lídrov čoraz viac lákala aj politická spolupráca.