Španielsko v staroveku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ypsilon (15)
Typ práce: Učebné poznámky
Dátum: 22.05.2023
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 829 slov
Počet zobrazení: 293
Tlačení: 28
Uložení: 33

Španielsko v staroveku

Okolo konca 2. tis. pred n. l. sa Iberský polostrov začína objavovať na svetovej scéne. V 13.-12. St. sa pohli kmene z juhu Francúzska, Švajčiarska a Talianska aby osídlili Katalánsko a vytvorili kultúru popolnicových polí. Neskôr v 9.-6. St. sa pohli skupiny od Rýna a z juhu Francúzska aby osídlili údolie Ebra. Pozdĺž údolia Ebra sa neskôr dostávali až do Aragónska a Levanty. V oblastiach osídľovaných novým obyvateľstvom prevládal aj typický migračný spôsob pochovávania , urnový. V dolnom Aragónsku, však z doby bronzovej aj naďalej pretrvávalo mohylové alebo cistové pochovávanie. Vo veľkých oblastiach sa často prvý krát začína s poľnohospodárstvom, vo vyššie položených oblastiach existujú stopy kočovného chovu koní a ošípaných s kombinovaným zberom gaštanov a žaluďov.

Čoskoro sa objavujú aj Indoeurópania z východného Stredomoria, najmä Gréci

a Féničania, ktorých tlačili problémy s nedostatkom kovov. Na Iberskom polostrove nachádzajú skutočné eldorádo, obrovské zásoby medi, cínu, zlata no najmä striebra. Bohaté fenické kolónie Sidon a Tyros sa pustili do budovania svojho impéria. Informácie zo Strabóna a Poseidónia tvrdia že už v 12. St. týrskí obchodníci založili Lixus, Uticu, Gadir.( dnešný Cádiz) V 9. St. prichádza druhý kolonizačný prúd zo severnej Afriky.

Gadir bola najväčšia metropola, ktorú Féničania vybudovali v západnom stredomorí. Prvé pokusy o založenie podobného centra nemali veľký úspech. Až tretí pokus bol úspešný. Féničania našli ideálne miesto. Tri ostrovy v ústí rieky Guadalete, neďaleko dolného toku Guadalquiviru a vrchoviny Huelvy, bohatej na striebro, zlato a meď. Pramene dokazujú obrovskú hustotu fenického osídlenia. Priemerne boli osady od seba vzdialené 8-9 km , s dokonalým vizuálnym kontaktom. Pre osady bol charakteristický týrský model. Osady zakladali v predhoriach, najčastejšie nad údoliami riek, s dobrým hospodárskym zázemím. Zo všetkých je najznámejšia faktória Toscanos(740 p.n.l.), ktorá má už od svojho vzniku pravidelnú architektúru a silný obranný systém.

Gréci mali svoju hlavnú kolóniu Massaliu, preto už nebudovali, také veľké mestá aj na území Španielska. Ich osady boli skôr obchodnými zastávkami na doplnenie zásob alebo obchod. K roku 600 starovekí historici datujú založenie Ampuria na juhu dnešného Francúzska, ktoré zasahovalo do katalánskeho priestoru.

V tom čase malo v krajine veľký význam bájne kráľovstvo Tartessos. Jeho existencia je opradená legendami tak isto ako aj jeho poloha. Jedno je isté bolo zamerané na exploatáciu nerastných surovín, s ktorými obchodovalo so všetkými kolonizátormi. Jeho kultúrny rozsah bol v trojuholníku vymedzenom dnešnými provinciami Huelvy, Sevilly a Córdoby. Zahŕňal tak minerálne bohatstvo objavené v horách Riotinta a Sierre Morene, ako aj prekvitajúce poľnohospodárstvo v údoliach riek. Obchod viedol ku značnej kultúrnej výmene, k orientalizácií a väčšej sociálnej diferenciácií. Sústredenie fenického obchodu do Gadiru viedlo k vzniku prvého tartezského centra v Ónube. Druhé epicentrum tvoria El Carambolo(Sevilla) a Colina de los Quemados( Cordoba).

Pramene opisujú politické usporiadanie Tartessa ako monarchiu. Vládli v nej dve dynastie , jedna mýtická, druhá historická. Politický rozmach vrcholil v období historickej argontoniovskej dynastie. Pacifizmus a dlhovekosť jej zakladateľa ospevujú Herodotos, Plínius. Argontoniovo kráľovstvo sa rozpínalo v 6. St. a osobne ho poznali aj grécki cestovatelia. Koncom 6. St. miznú správy o kráľovstve. Príčiny sú až v rozpínavosti Nabukadnezarovej ríše na Blízkom východe, ktorá narušila obchodný systém organizovaný Tyrom. Tyros po 13 ročnom obliehali padol, Gadir aj celý obchod upadali do krízy. Gréci úpadok nepocítili, naopak ich kolónia Massalia našla nové obchodné cesty k bohatým ložiskám až v Bretani, čo bolo smrteľným úderom pre Tartessos.

Všetko toto prispelo k tomu, že Levanta , Katalánsko, Ebro a Andalúzia prijali nové kultúrne podnety a vytvorili takzvanú Iberskú kultúru. Sever a Meseta si naopak zachovali svoju kultúru, s prevahou keltských vplyvov. V podstate tak vznikol rozdiel medzi pobrežím a vnútrozemím, ktorý bol pre krajinu typický až do vzniku modernej spoločnosti v 19. St. ak dokonca netrvá až dodnes.

Spolu s ukážkami materiálnej kultúry zanechali Iberovia svojim potomkom aj inú ťažko doceniteľnú tvorbu: vlastnú abecedu a písmo. Zrodilo sa z priblíženia slabikovo zmiešaného písma meridionálno- tartezského k levantsko- katalánskemu a k pobrežnej fenickej abecede. Epigrafické nálezy obsahujú abecedu s piatimi samohláskami a šiestimi spoluhláskami. Používanie viac menej jednotného písma je solídnym argumentom jednoty iberských kmeňov.

Španielsko a Rím.

Rím sa dostal o oblasti nepriamo, cez boje s Púnmi. V 5.st. organizovalo Kartágo plavby s cieľom prebudovať staré obchodné cesty. Honnónové plavby smerovali až k pobrežiu Guinei s jej zlatom, zatiaľ čo Himilkova cesta po severnom Atlantiku mala poslúžiť na opätovné ovládnutie obchodu s cínom, ktorý teraz ovládala Massalia, pričom obchádzali Španielsko. V 5.st. ale začalo massalijské hospodárstvo upadať, vzostup zaznamenalo grécke Ampurias. Obnovila sa aj moc Gadiru. Roku 348 p.n.l. druhá kartáginsko-rímska zmluva vymedzila sféry vplyvu. Kartágo dostalo iberský juh a samozrejme kontrolu v severnej Afrike, Rím dostal Apeninský polostrov. Studená vojna však pokračovala, až napokon prepukla do púnských vojen. Prvá vojna skončila porážkou Kartága, navyše vzburou žoldnierov. Tak jediné východisko pre Kartáginský senát bolo prosperovať zo Španielska. Roku 237 sa vojvodca Hamilkar Barkas vylodil pri Gadire s cieľom opätovne dobyť Ibériu. Po jeho smrti hegemóniu upevnil Hasdrubal. Centrum sa presunulo do nového hlavného mesta Carthágo Nova a pravdepodobné bolo aj rozdelenie do troch veľkých oblastí: hornú a dolnú Andalúziu a Levantu. Zo sociálneho hľadiska to nemalo veľký význam. Púni sa držali v semitských pobrežných mestách a nenarúšali usporiadanie domorodcov. Rímu sa to nie veľmi páčilo. No Hamilkar ospravedlnil svoje úspechy potrebou zháňať zdroje na pokrytie vojnových reparácií. Aj napriek tomu vznikla roku 226 dohoda o Ebre, ktorá určila túto rieku ako hranicu oboch veľmocí. Hanibal využil túto dohodu čo najdôslednejšie a snažil sa dobyť všetko po stanovenú hranicu. Keďže Rím nemal vojenskú hotovosť, aby mohol zasahovať aj v tejto oblasti využíval diplomaciu. Posilňoval túžby mesta Saguntum po nezávislosti, ktoré ale ležalo na území za Ebrom. Mesto bolo zároveň bránou prenikania rímskeho vplyvu na juh polostrova. Hanibal donútení zasadiť prvý úder roku 219 p.n.l. , zrovnal mesto zo zemou. To sa stalo samozrejme šikovnou politickou výhovorkou na prekazenie púnských plánov. Neskorí španielski nacionalistickí historici tento príklad spolu s Numantiou mystifikovali ako príklad hrdinského odporu voči cudzej nadvláde. V tom istom roku, keď Rím vyhlásil vojnu, aj napriek nebezpečenstvu, ktoré predstavoval Hanibalov prechod cez Alpy, vpadli prvé légie na územie Španielska. Využili spojenectvo Massalie a obsadili Ampurias dostatočne vzdialený od centier Kartága, no dostatočne opevnený. No porážka rímskej flotily a útoky domorodých kmeňov zastavili roku 217 prvý rímsky nápor. Pri priamej potýčke 210 boli Rimania Kartágom porazení. Preto zvolili taktiku oslabujúcich šarvátok. Roku 209 to vyústilo do obsadenia Carthago Nova. Zrada Gadiru určila, že Rím sa stal jediným arbitrom na polostrove.

Dobytím sa takmer storočie nič nezmenilo. Rím nemal vypracovanú hispánsku politiku a tak pokračovalo vykrádanie. Sústredil sa iba na už kolonizované oblasti, a v ostatných sa angažoval pomaly až do zmeny letopočtu. Domorodé povstania vyústili do niekoľkých keltiberských vojen. Výsledok: tribút, dodávanie pomocných légií a zastavenie stavby domorodých sídel. Po zavraždení Gracchovcov padli nádeje na mierové urovnanie v oblasti. Rím nebol schopný pochopiť a tolerovať niektoré domorodé zvyklosti. Najmä posvätný zväzok keltiberského bojovníka s jeho zbraňami. Preto požiadavka odzbrojenia viedla vždy k vojne alebo kolektívnej samovražde. Ani smrť Viriatha, vodcu lusitánských kmeňov, ani politika cukor- bič, nedosiahla mier a povstania vypukali jedno za druhým. Vojny nepriniesli zisk, boli nesmierne nákladné, no na druhej strane uľahčili obchod, znamenali obrovské množstvo otrockej pracovnej sily. Zároveň potreba lepšieho prepojenia s metropolou si vynútila postupne obsadenie južnej Galie a dala tým základ neskoršej narbonnskej provincii. Neúmerne vojenské sústredenie malo aj za následok angažovanie sa v domácich konfliktoch, čím sa polostrov stal prostriedkom a nástupišťom k získavaniu moci v Ríme. Bojoval tu Sulla a neskôr aj Caesar a Pompejom. Caesarovo víťazstvo v Munde ukončilo občiansku vojnu a posilnilo jeho prestíž. Ani po občianskej vojne nenastal v Hispánií pokoj. Augustus sa rozhodol získať celú Hispániu, čo viedlo k ďalšiemu radu kantaberských vojen. Aj po nich nasledovali vzbury a tak bolo v Hispánií 7 légií a množstvo pomocných jednotiek. Krajina sa však transformovala, zanikli staré domorodé osady na pahorkoch, otvorila sa cesta peňažnému hospodárstvu, naplno sa začalo ťažiť a pestovať. Nastalo obdobie skultúrňovania, v ktorom Rím mal čo ponúknuť. Rímske občianstvo pre elitu, obchodnú výmenu, latinčinu ako jednotný jazyk ale aj napríklad pohodlné dláždené cesty. V Hispánií boli tri druhy miest: spojenecké, slobodné a závislé. Caesar využíval rozumnú mestskú politiku, odmeňoval mestá ako stúpencov vo vojnách. Založil aj 20 nových kolónií: Mérida,Zaragoza,Barga,Lugo,Astroga, Sasamon. Najlepším príkladom rozvoja bola Italica. Bola prvým rímskym osídlením na polostrove, ako vysunutá hliadka na obranu Guadalquiviru a cisári Traján a Hadrián si z nej urobili vrchol mestského pokroku a prepychu. Obrovské hradby, štyri chrámy, dvoje kúpeľov zásobovaných dômyselnou sieťou akvaduktov v dĺžke 35 km, divadlo vyhĺbené do úbočia pahorku, pokryté farebnými mramormi. V okolí Carthago Nova pribudli po pobreží Saguntum, valencia, Tortosa, Barcino. Sever ešte kolonistov nelákal, mestá ktoré tu vznikli boli výlučne vojenského charakteru: Leon, Lugo, Clunia, Flaviobriga. Meridu založili pre veteránov a rozdali obrovskú rozlohu pôdy. Tým štát transplantoval významnú skupinu rímskej populácie. Vojaci sa ženili s domorodými ženami, preorientovali sa na roľníctvo. ( podobný proces Amerika 16.-17.st.) Už v prvých rokoch nadvlády 205-197 bolo územie rozdelené do dvoch veľkých provincií: Hispania Citerior, budúca tarraconensis, a Ulterior, budúca Baetika. Za Augusta potom: Tarraconese s hlavným mestom Tarragona, Lusitánia s Meridou a Baetika. Každá sa ešte delila na menšie conventus. Od roku 19 n.l., keď bola Hispánia spacifikovaná sa počet légií znížil na 3 a od roku 74 tam zostala už iba jedna légia. Bol prerobený aj daňový systém, ktorý prestal fungovať na ľubovôli správcov.

Po časoch nestability začal obrovský rozvoj. Najmä v oblasti ťažby ale aj v iných oblastiach. Štát prevzal ťažbu zlata, ktorá v čase 1.st. dosahovala fantastických dvadsaťtisíc libier ročne!!! Súkromné spoločnosti boli zdaňované, nikdy však nie viac ako 50 percentami, čím bolo podnikanie v tejto oblasti veľmi ziskové. Začal sa ťažiť okrem kovov aj mramor, ale aj ortuť, obsidián, alabaster. Rozvinul sa chov dobytka, obrovské boli stáda prasiat, latifundisti experimentovali s krížením severoafrickými ovcami, chovali sa aj kone. Lovili sa tony morských živočíchov, zvýšil sa dopyt po látkach , keramike. Vďaka sýrskemu dôvtipu sa začalo dokonca s výrobou skla. Vrcholil stavebný ruch. Prekvitalo aj poľnohospodárstvo. Plodinou výživy sa stala pšenica, no rozvíjali sa aj vinice, niektoré druhy zeleniny, ale najmä olivový olej. Baetický olej úplne vytlačil rímsku produkciu a presadil sa vo všetkých oblastiach ríše. Jeho preprava podmienila rozvoj výroby keramiky.( na rímskom smetisku na hore Testaccio sa našlo asi štyridsať miliónov hispánskych amfor) Aj napriek dovozu nesmierne drahých a luxusných tovarov pre hispánskych zbohatlíkov, dosahovala Hispánia pozitívnu obchodnú bilanciu. Navyše časť iberskej aristokracie sa presťahovala do Ríma. To tiež pomohlo rovnovážnej obchodnej bilancii.

V dôsledku vojen pracovalo v Hispánií okolo 200 000 otrokov. Existovali tu aj nesmierni boháči, senátori. Podľa senátorského poriadku museli mať majetok v hodnote minimálne jeden milión sesterciov. Keďže k dispozícií bolo 200 kresiel pre celé impérium, bolo hispánskych senátorov spočiatku málo. Prví boli Balbovci z Gadesu, Traiánovci z Italici a Ulpiovci, predkovia cisára Hadriána. Nižšie sa nachádzali jazdci, equites, ktorých nižšie postavenie nahrádzala možnosť veľkého zbohatnutia. Bol im poskytovaný prenájom daní, ktorí bol odrazovým mostíkom k rozprávkovým bohatstvám. Udeľovanie rímskeho občianstva spôsobuje vznik hispánských skupín a klanov v Ríme a tým vplyv na rímsku byrokraciu. ( Lucano, bratia Senecovci, alebo Pompeius Mela)

Po Nerovej smrti dokonca hispánska lobby dosadí za cisára M. Ulpia Traiána, prvého cisára, ktorý nebol z Ríma alebo z Itálie. Ten po dobití Dácie vytvoril z Hispánie výkladnú skriňu Impéria. Absolútny rozvoj dosiahla Hispánia počas Trajánovho nástupcu Hadriána. No neskôr začína úpadok, ktorý vyvrcholil po smrti cisára Commoda, keď sa baetickí latifundisti počas vojny pridali na nesprávnu stranu a víťaz Septimus Severus im skonfiškoval majetky.

Tak ako sa miešali kultúry, miešali sa aj náboženstvá. V hispánských podmienkach došlo k symbióze fénických, grécko-rímskych a domácich bohov. Neskôr sa tmeliacim prvkom stalo uctievanie kultu cisára a od 2. St. sa Hispánia pripojila k celoimperiálnej móde uctievania východných božstiev. Prvé svedectvá o kresťanoch sú až čias ich prenasledovaní za Diokleciána. Stretnutie hispánských biskupov roku 306 v Elvire, pred ekumenickým koncilom v Nikei, demonštrovalo ich silu a jednotu.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.015 s.
Zavrieť reklamu