(5 700 – 3 500 pr. n. l.)
Význam mladšej doby kamennej v európskom praveku
Z hľadiska predchádzajúceho vývoja ľudskej spoločnosti znamenal nástup neolitu a prechod k produktívnemu hospodárstvu zásadný prelom. Jeho výsledkom bolo ustanovenie pravekej rodovej spoločnosti zaoberajúcej sa poľnohospodárstvom založenom na chove domácich zvierat, pestovaní obilnín i ďalších plodín. Archeologické pramene svedčia o podstatnom pokroku v spracovávaní rôznych materiálov.
Je to predovšetkým výroba textilu zo živočišných a rastlinných vlákien, zdokonalenie techniky obrábania kameňa – brúsením a vŕtaním. Pre archeológiu je však najvýznamnejší vynález výroby nádob a iných predmetov z pálenej hliny. Výroba keramiky s jej tvarovým a ornamentálnym bohatstvom zostáva od tejto doby najdôležitejším prameňom dejín pravekej spoločnosti.
Za centrálnu oblasť vzniku neolitu počítame predovšetkým územia na východnom pobreží Stredozemného mora a v podhorských oblastiach dnešného Turecka, Sýrie, Iránu a Iraku. K centrálnej oblasti pripájame zónu prvotného rozšírenia najstaršieho poľnohospodárstva – pobrežie Egejského mora, Balkán, západná Ukrajina, Zakavkazsko a oblasť južne od Kaspického mora.
Všetky znaky neolitu – stále osady, chov dobytka a pestovanie obilia, výroba brúsených nástrojov, keramiky a spracovanie textilu, v náboženstve kult matky zeme, vznikali postupne v priebehu asi dvoch tisícročí a až potom sa objavujú v celom komplexe. V stredoeurópskej oblasti je neolit už charakterizovaný všetkými svojimi určujúcimi znakmi naraz.
V oblasti vzniku neolitickej civilizácie možno v archeologických nálezoch rozlíšiť niekoľko postupných fáz. Pred rokom 8 000 pr. n. l. dochádza na miestach s prirodzeným výskytom divoko rastúcich obilnín ku koncentrácii zberačsko – loveckých spoločností. Objavujú sa rozsiahlejšie sídliská stálejšieho charakteru.
Prvé tisícročie formovania mladšej doby kamennej asi v rokoch 8 000 – 7 000 pr. n. l. môžeme charakterizovať ako obdobie šľachtiteľského poľnohospodárstva. U obilnín vzniká pevný klas, ktorý zabraňuje prirodzenému výsevu. Vzniká odroda rastliny, ktorá je existenčne viazaná na činnosť človeka, čo je hlavný znak domestikácie. U zvierat sa prejavujú zmeny vzhľadové, typický je vznik v priemere menších foriem.
Obdobie vlastného neolitu v centrálnej predoázijskej oblasti kladieme do rokov 7 000 – 5 200 pr. n. l. Z neho možno vyčleniť prvých zhruba 800 rokov tzv. akeramického neolitu, kedy sa stretávame s celkom neolitizovanými spoločnosťami nepoznajúcimi však bežné požívanie keramiky. Zo základných znakov neolitu je výroba keramiky najneskorším vynálezom objavujúcim sa okolo roku 6 200 pr. n. l.
Ešte pred týmto obdobím sa neolitické poľnohospodárstvo dostalo z prirodzených centier do prvotnej zóny rozšírenia, kde oblasť Balkánu zohrala zrejme sprostredkujúcu úlohu vo vzťahu k strednej Európe. Stredoeurópska oblasť patrí do druhotného rozšírenia najstaršieho poľnohospodárstva a chovateľstva, kde zatiaľ nie sú doklady o existencii neolitických kultúr pred rokom 5 700 pr. n. l.
Postupné oddeľovanie skupín pastierov od roľníckych občín, znamená v priebehu neolitu prvú spoločenskú deľbu práce. V dôsledku geografickej členitosti Slovenskasa neolitické osídlenievyvýjalo na dvoch základných územiach: západnom a východnom Slovensku. Východné Slovensko jednoznačne inklinovalo k Potisiu a ku kultúrnym prúdom idúcim touto časťou Karpatskej kotliny. Osobitnú oblasť na východnom Slovenskutvorí len Spiš, ktorého vývoj bol povodím Popradu a Dunajca usmerňovaný osídleniami v juhovýchodnom Poľsku.
Na východnom Slovensku rozoznávame viaceré geografické regióny, z ktorých každý mal svoj lokálny kultúrny vývin. Rozdiely sú evidentné aj v začatí a intenzite osídľovania.
Východoslovenská nížina – patrí k najvýznamnejším pre poznanie neolitického a celého pravekého osídlenia východného Slovenska. Vhodné podmienky boli na terasách riek Laborca, Latorice, Uhu, Bodrogu, Tople, Ondavy, Torysy a ich prítokov. Najdôležitejšie lokality: Lúčky, Michalovce, Sečovská Polianka, Malé Raškovce, Veľké Raškovce, Zemplínske Kopčany, Slavkovce, Zalužice, Ižkovce, Zbudza. Severovýchodný cípSlovenska – oblasť stredne vysokej vrchoviny Nízkych Beskýd. Prvé súvislé osídlenie je doložené až skupinou východoslovenských mohýl (2 000 pr. n. l.).
Gemer – územie Lučenskej i Rimavskej kotliny a Slovenského krasu. Doterajší výskum sa zameriaval najmä na hornatejšiu krasovú oblasť a v nej len na výskum, jaskyň: Najdôležitejšie lokality: Kečovo – jaskyne Domica a Čertova diera, jaskyňaArdovo, Tornaľa (Šafárikovo). Košická kotlina – rovinatá oblasť zahŕňajúca Moldavskú nížinu, časť údolia Hornádu a dolné údolie Torysy. Najlepšie preskúmané územie vo všetkých obdobiach praveku východného Slovenska. Dôležitá súčasť cesty vedúcej z Potisia do nadkarpatských území. Najvýznamnejšie lokality: Čečejovce, Košice – Barca, Košice – Červený rak, Peder.
Šarišské podolie – povodie stredného toku Torysy. V období bukovohorskej kultúry tu dochádza k osídľovaniu výšinných polôh. Najvýznamnejšie lokality: Kapušany, Močidlany, Prešov – Šarišské Lúky, Prešov – Šváby, Šarišské Michaľany.
Spiš – osídlenie známe len v Hornádskej kotline. Spojenie s Potisím dokladá obsidiánová industria. Keramika zo stredného neolitu svedčí o kontaktoch z juhovýchodným Poľskom. Významná lokalita: Smižany, Poprad – Matejovce.
Najhustejšie a pravidelne osídlené regióny východného Slovenska sú nížiny s nadmorskou výškou do 300 – 350 m. Súčasný výskum nepriniesol archeologické nálezy, ktoré by dokumentovali kontinuitu medzi pôvodným mezolitickým obyvateľstvom a najstaršími neolitikmi. Zatiaľ je to nezodpovedaná otázka v celej Karpatskej kotline. Prítomnosť trapézov v kamennej industrii objektov na lokalitách Slavkovce, Zalužice, Zbudza však možno pokladať za indíciu, že k vzájomným kontaktom a čiastočným ovplyvneniam spomínaných komunít, predsa len sporadicky dochádzalo.
Najstaršie neolitické osídlenie v súčasnosti na východnomSlovenskudokladajú lokality Košice – Červený rak a Slavkovce. Obe patria do stupňa s protolineárnou keramikou. Na predmestí Košíc (v polohe Červený rak) preskúmala v roku 1980 Ľ. Kaminská výrobno – hospodársky objekt, ktorého obsah tvorili najmä fragmenty zo zásobnicových nádob. Najväčší rekonštruovaný tvar zdobený plastickými figúrami má úzke vzťahy ku krišskej kultúre.
(Zásobnica je vystavená vo Vlastivednom múzeu v Trebišove). Lokalita v Slavkovciach bola objavená v roku 1988 (M. Vizdal), kedy boli v profile ryhy zistené sídliskové jamy, s bohatými keramickými a kamennými nálezmi, ktoré ich dovolili začleniť do okruhu skupiny Szatmár. Na rozdiel od približne súvekých nálezov z Košíc, je keramika zo Slavkoviec často zdobená čiernym maľovaním. Rozdielnosti v používaní výzdobných – techník v neolite východného Slovenska viedli S.
Šišku k vyčleneniu západopotiského (Košická kotlina, Gemer, Spiš, Šariš) a východopotiskéhookruhu (Východoslovenská nížina). V prvom okruhu prevláda rytý a jamkový ornament, v druhom je časté čierne maľovanie. Z hľadiska ďalšieho vývoja je dôležitá lokalita v Zalužiciach objavená a skúmaná od roku 1991 M. Vizdalom. Prvý krát je skúmaná celá staroneolitická osada. V jednom zo sídliskových objektov bol odkrytý hrob (obr.
8), ktorý je zatiaľ na Slovensku najstarší. Osada v Zalužiciach predstavuje prechodod skupiny Szatmár ku kultúre s východnou lineárnou keramikou, ktorá dominuje celému obdobiu starého neolitu. V roku 1998 došlo k objavu sídliska najstarších rolníkov nad obcou Moravany.
Význam tejto lokality spočíva v jej polohe na západnom svahu Pozdišovského chrbátu v nadmorskej výške 165-170 m, ktorá je atypická pre sídelné štruktúry v období starého neolitu v celom severozápadnom Potisí, ktoré boli doteraz známe len z najvyhľadávanejšieho georeliéfneho typu krajiny – nížiny. Časové zaradenie sídliskových objektov z Moravian do ranného neolitu potvrdzujú aj výsledky datovania vzoriek metódou C14 (5700 –5400 pr.n.l.).
V starom stupni s lineárnou keramikou je neolitické osídlenie stále sústredené v regiónoch Východoslovenskej nížiny a Košickej kotliny. V tomto stupni sa už výrazne prejavuje lokálnosť vývoja v spomínaných dvoch okruhoch. Vývoj v starom stupni na Východoslovenskej nížine dokumentuje keramika skupiny Kopčany, vyznačujúca sa najmä čierno maľovaným ornamentom. Skupinu Kopčany na základe výsledkov výskumu v Zemplínskych Kopčanoch vyčlenil S. Šiška.
Súvekou skupinou v Košickej kotline je Barca III, ktorá je typická prevládajúcou rytou výzdobou. Výskum v Košiciach – Barci III viedol a stručne zhodnotil L. Hájek. Od strednej fázy môžeme už hovoriť o vnútornej roľníckej kolonizácii ďalších regiónov východného Slovenska. Údolím Torysy sa po prvýkrát v neolite osídľuje časť Košickej kotliny a Šarišské podolie (Prešov – Šarišské Lúky, výskum S.
Šišku), a až s touto fázou spájame i intenzívnejšie osídlenie Gemera (najmä jaskyne Domica, Čertová diera, výskum J. Lichardusa). V priebehu mladého stupňa sú už všetky hlavné regióny východného Slovenska (Gemer, Košická kotlina, Šarišské podolie, Východoslovenská nížina) rovnomerne osídlené. Na Východoslovenskej nížine dominuje skupina Raškovce, ktorú na základe výskumu vo Veľkých Raškovciach uviedol do literatúry J. Vizdal.
V jej prostredí vrcholí vývoj čiernomaľovaného ornamentu. Druhou mladolineárnou skupinou je v Košickej kotline a v Šarišskom podolí skupina Tiszadob (významná lokalita bola skúmaná F. Blahutom v Kapušanoch okr. Prešov). Priebojnosť prezentuje svojimi prienikmi na územie Gemera a Východoslovenskej nížiny. Vývoj kultúry s východnou lineárnou keramikou vyústil do vzniku bukovohorskej kultúry (posledné stor. 5. tis. pr. n.
l.), ktorá má kľúčové postavenie v celom strednom neolite Karpatskej kotliny. Pomenoval ju L. Bella (1916) podľa prvých nálezov v Bukových horách v Maďarsku. Osídlenie bukovohorskej kultúry na Slovensku sa koncentruje v oblasti Slovenského krasu, Košickej kotliny, Šarišskej vrchoviny, Východoslovenskej nížiny i v časti Spiša. Jej prieniky sú sledovateľné na juhozápadnom Slovensku, juhovýchodnom Poľsku, Zakarpatskej Ukrajine, ojedinele na južnej Morave v Sedmohradsku. Z územiavýchodného Slovenska poznáme asi 120 nálezísk bukovohorskej kultúry. Za klasické môžeme považovať lokality: jaskyne Domica, Ardovo, Čertová diera (skúmané J. Lichardusom), jaskyňa v Jasove (výskum J. Eisnera), Čierne Pole,
Zemplínske Kopčany, Šarišské Michaľany (výskumy S. Šišku). Pre bukovohorskú kultúru je typický vyhranený výtvarný štýl uplatňovaný pri výzdobe dokonalej keramiky. Je svedectvom zvládnutia zložitých techník, hlbokého estetického cítenia (obr. 10), ktoré malo svoj základ v zabezpečení existenčných istôt. Z kamenných surovín je pre túto kultúru typický domáci obsidián. V Kašove (okr.
Trebišov) a vHumennom (výskumy L. Bánesza a M. Vizdala) boli odkryté objekty, ktoré môžeme považovať za dielne, v ktorých sa vyrábali najmä nástroje z obsidiánu. Pre vnútornú chronológiu bukovohorskej kultúry má zásadný význam výskum v spomínaných jaskyniach Slovenského krasu. Možno ľutovať, že objav jaskyne Domica sa udial v dobe, ktorá nedocenila jej význam.
Doklady o živote neolitického človeka, aké uchovávala Domica, mohli v mnohom obohatiť naše poznanie. Z prostredia bukovohorskej kultúry poznáme zo Zemplínskych Kopčian a Šarišských Michalianvzácne doklady pochovávania. Na obidvoch lokalitách sa mŕtvy pochovávali v areali sídliska. V Šarišských Michaľanoch bola preskúmaná zatiaľ jediná bukovohorská osada v otvorenom teréne v celku.
K stále diskutovaným otázkam patrí náhly zánik bukovohorskej kultúry na rozhraní 5. a 4. tisícročia pr. n. l. Jedným z činiteľov mohli byť klimatické zmeny, ktoré dramaticky zhoršili životné podmienky. Po bukovohorskej kultúre je na väčšine územia východného Slovenska viditeľný hiát. V oblasti Slovenského krasu sa osídlenie objavuje až po 2 700 rokoch. V ostatných regiónoch je vývoj prerušený na 500 – 1 000 rokov.
Len Východoslovenská nížina si uchovala kontinuitu osídlenia, avšak v zásadne zmenených kultúrnych pomeroch. Podiel na ich utváraní mali prúdy komunít ako z juhovýchodu, tak z oblasti Malopoľska, kde možno predpokladať ešte ťažšie dopady klimatických zmien. V rokoch 1971 – 73 odkryl J. Vizdal vo Veľkých Raškovciach objekty z obdobiamladého neolitu, v ktorých celkom neočakávane sa objavila keramika zdobenávypichovaním. Práve v nej je rozpoznateľný príchod "severenov". Ďalšie objavy spomínaného bádateľa dovoľujú nám rekonštruovať zložitosť vývoja v mladom neolite na Východoslovenskej nížine, vtedy jedinom osídlenom regióne.
Posledné prejavy bukovohorskej kultúry už za prítomnosti severných (sk. Samborzec) a juhovýchodných vplyvov (sk. Szakálhát) sa zistili v trochobjektoch v Malých Raškoviach. Komplex nálezov sa nazval postbukovohorskýzemplínsky typ. Zvlášť dynamický sa javí ďalší vývoj, kedy k dotvoreniu sídliskového obrazu východného Slovenska významnou mierou prispelo lengyelské osídlenie.
Zatiaľ čo starší, severný zásah skupín s vypichovanou keramikou podmienili zhoršené klimatické podmienky, v pozadí príchodu lengelských skupín zo západu a potiskej kultúry z juhu bola prospektorská činnosť. Tieto rôzne kultúrne prúdenia dokumentuje sídlisko v Ižkovciach (okr. Trebišov) skúmané v rokoch 1985 – 86 J. Vizdalom. Za prílevom cudzích komunít je potrebne vidieť pretrvávajúce domáce spoločensko – hospodárske oslabenie. Nové kultúrne pomery sa vystihujú označením skupina Ižkovce.
Ťažisko mladoeolitického
vývoja predstavuje potiska kultúra. Najdôležitejšie lokality: Zemplín, Veľké Raškovce, Čičarovce A, B.
Charakteristickými keramickými tvarmi tejto kultúry sú valcovité nádoby, putne, misy na dutých nôžkach, poháre a i. V staršom stupni
výzdob tvoria hlboko ryté geometrické, najmä meandrovité ornamenty. Mladší stupeň dokladá osada pohrebiskom Čičarovce B, skúmaná
v
roku 1976 J. Vizdalom.
Vo výzdobe keramiky prevláda polychrómna maľba geometrických vzorov. Závažný materiál sa získal z hrobových
celkov, ktorý predstavuje doklady nastupujúcich zmien
v spoločensko-hospodárskych pomeroch smerujúcich k vytvoreniu novej nadstavbovej
sústavy – patriarchátu. Medzi milodarmi sa objavujú najstaršie medené výrobky, fragmenty ženských ale aj mužských plastík, štylizované
slnečné keramické kotúčiky. O významnom postavení muža v súvekých kultoch svedčí pohrebná šachta do ktorej boli ukladaní vykonávatelia
náboženských obradov – šamani.
Stupeň Čičarovce B pokladáme za vyznievanie potiskej kultúry a zároveň počiatok polgárskej kultúry, ktorej jednotlivé skupiny sa vyvíjajú už prevažne v prostredí starého eneolitu. Záver neolitického vývoja na východnom Slovensku jespájaný so skupinou Csöszhalom – Oborín, s typickou bielo červenou maľovanou keramikou. Najznámejšie lokality: Oborín, Egreš, Hrčeľ.
Spoločensko-hospodárske otázky neolitických spoločenstiev na východnom Slovensku
O charaktere osád najstarších roľníkov nás zatiaľ informujú len lokality vZalužiciach a Šarišských Michaľanoch. Centrálna plocha sídliska v Zalužiciach bola 120 x 80 m. Polozemnicové obylia boli sústredené v dvoch skupinách, dlhšou osou orientované v smere Z – V. Pôdorys obydlí bol nepravidelný, vytvorený navzájom prepojenými jamami. Pre východné Slovensko a Potisie sú príznačné menšie nadzemné obydlia s drevenou konštrukciou so stenami vymazanými hlinou.
Podzemné priestory, ktoré sa pri archeologickom výskume odkrývajú, slúžili na uskladňovanie zásob, a od vlastného obytného interiéru boli oddelené dlážkou. Súčasťou osady boli objekty výrobno – hospodárskeho charakteru – zásobnicové jamy, hliníky, z ktorých sa získaval materiál na výrobu nádob a vymazávanie stien, pece na vypaľovanie keramiky, resp. prípravu jedla, ohrady pre zvieratá, dielne na výrobu kamenných, drevených a kostených nástrojov, miesta na výrobu textílií, ktoré sa tkali z rastlinných vlákien a ovčej vlny.
Počet obyvateľov v staroneolitických osadách bol možno na základe počtu a veľkosti objektov odhadnúť na 40 – 60 osôb. Prudký nárast je zrejmý v strednom neolite v období bukovohorskej kultúry. V blízkosti osád boli políčka, kde boli pestované kultúrne rastliny: pšenica dvojzrnná, jačmeň, proso siate, hrach. Zvieracie kosti dokladajú chov hovädzieho dobytka, ošípanej, ovce, kozy. Z divých zvierat sa lovil srnec, diviak, pratur. Rozšírený bol aj lov rýb.
Kultúrny prejav sa nám najúplnejšie zachoval na keramických výrobkoch, ktoré svojimi tvarmi a výzdobou sú stále najspoľahlivejšími kultúrno – datovacími prameňmi. (obr. 9). Je však len malým torzom niekdajších aktivít, ktoré sa realizovali najmä na materiály z organických hmôt (drevo, textílie), ktoré sa zachovali len vzácne. Kultúrne prejavy nedostupné archeologickým prameňom (hudba, tanec, náboženské obrady, jazykové prejavy, spevy) nepoznáme.
Prejavy kultového charakteru vidíme v malých plastikách žien, často s výraznými prvkami abstrakcie. Pohrebný rítus okrem spomínaného najstaršieho hrobu zo Zalužíc, poznáme z bukovohorských lokalít vZemplínskych Kopčanoch – 6 hrobov a v Šarišských Michaľanoch – 16 hrobov. Mŕtvi ležali v obdĺžnikových, alebo oválnych jamách s hlavou na východnej strane. Ruky a nohy v skrčenej polohe. Častým javom je posypávanie lebky, alebo panvy červeným farbivom, symbolom krvi.