Dejiny Českého kráľovstva v stredoveku

Dejiny Českého kráľovstva v stredoveku

Slovania prichádzajú na územie Čiech o niečo neskôr ako u nás. U nás na prelome 5. a 6. stor., do Čiech až v 6. storočí. Mali však lepšie podmienky na rozvoj, pretože nemuseli riešiť problémy s Avarmi ako tomu bolo u nás.

Po rozpade Samovej ríše zase na vyše storočie pramene mlčia o tejto oblasti. Je potrebné si uvedomiť, že sa rozprávame o Čechách, ale k tomu ešte treba prirátať aj Moravu. Morava prežívala osobitný vývoj. Zatiaľ čo na Morave sa už kmene zjednocovali, v Čechách tento proces ešte neprebiehal.

Potom sa už dostávame na časovej priamke do obdobia, ktoré už poznáme z našich dejín. Ide o sformovanie Moravského a Nitrianskeho kniežatstva s následným vznikom Veľkej Moravy. Počas obdobia trvania Veľkej Moravy prebehol proces, v ktorom sa stratili tradičné kmeňové väzby a vyprofilovala sa skupina veľmožov, ktorí organizovali chod spoločnosti. Šírilo sa kresťanstvo a začala sa vytvárať skupina vzdelancov.

Veľká Morava fungovala na princípe koristníctva, teda okrajové oblasti museli platiť poplatky. Tým uznávali nadvládu Mojmírovcov. V Čechách vládol knieža Bořivoj, ktorý je považovaný za prvého kniežacieho člena rodu Přemyslovcov. Keď v roku 889 zomrel, Čechy pripadli VM a Svätopluk sa stal ich vládcom.

Na konci 9. storočia po smrti Svätopluka bola VM silne oslabená. Stratila silného panovníka a začala sa občianska vojna medzi dedičmi. K tomu sa pridala invázia kočovných kmeňov Maďarov. Počas týchto nepokojov sa ríša drobila. Aj Čechy sa odtrhli a začali si budovať svoju vlastnú štruktúru. Od roku 907 sa dá predpokladať koniec VM po porážke pri Bratislave. Na čelo v Čechách sa dostal kmeň Čechov na čele s dynastiou Přemyslovcov. Kniežatá Spytihněv a Vratislav. Od druhej polovice 9. stor. začali budovať svoj štát s centrom v Prahe. Konkurenciou im bol rod Slavníkovcov.

922 – vlády sa ujíma najstarší syn Vratislava – Václav. Svojou politikou si znepriatelil svojho brata Boleslava. Ten ho preto nechal zavraždiť. Smrť Václava sa stala podnetom k jeho svätorečeniu. Je to patrón Českého štátu.

Od roku 935 vládne teda Boleslav. Zvádzal boje s Rímskonemeckou ríšou, ktorá si od Čechov vynucovala platenie poplatkov. Neskôr sa spojili a v roku 955 spoločne bojovali proti kočovným Maďarom na rieke Lech. Nechal raziť prvé mince, denáre. Svojou vládou si upevnil postavenie a posilnil celkovú pozíciu Českého štátu. Vznikajú prvé hrady.

Okolo roku 966 navštívil Prahu židovský obchodník Ibrahim ibn Jakub, ktorý o Prahe napísal, že je to krásne a bohaté mesto. O Čechách sa vyjadril, že je to úrodná a dobrá krajina.

981 zomiera knieža Slavník, ktorého panstvo sa rozprestieralo na východe a juhovýchode Čiech.

982 za pražského biskupa bol zvolený Vojtech (Adalbert) z rodu Slavníkovcov. Pokrstil napríklad maďarského vojvodu Gejzu a jeho syna Vajka, neskoršieho kráľa Štefana I.

Veľmi významným je rok 995. Vtedy sa Přemyslovcom podarilo dobyť hlavné sídlo rodu Slavníkovcov a všetkých jeho členov vyvraždili. Potom spustošili aj ostatné ich hradiská a sídliská. Tak sa Čechy dostali pod správu jediného panovníka.

Od roku 1061 vládne knieža Vratislav II. Za pomoc Henrichovi IV. dostal Vratislav v roku 1085 doživotný kráľovský titul. Keď sa v roku 1092 ťažko zranil na poľovačke, umiera na následky zranení. Jeho smrťou Český štát stratil významného panovníka, ktorý prispel k rastu autority Čiech. Po jeho smrti znova nastáva obdobie zmätkov a vzájomných bojov o moc medzi českým kniežaťom a moravským údelným kniežaťom.

V roku 1109 vyhlásený za knieža v Prahe Vladislav I. Za pomoci tvrdých trestov začal robiť v krajine poriadok. V roku 1114 sa mu dostalo mimoriadnej pocty, keď na svadbe cisára Henricha V. slúžil ako kráľovský čašník. Z tejto funkcie sa potom v 13. storočí zrodilo právo českého kráľa patriť medzi kurfirstvo a voliť cisára.

Potom zase máme niekoľko kniežat a stále sa opakujúce boje o moc. Napokon sa v roku 1140 dostáva k moci Vladislav II. Ponúkol pomoc nemeckému cisárovi Fridrichovi I. pri vojenskom ťažení do Milána. Za to mu cisár sľúbil udeliť kráľovský titul. Výprava sa organizovala v roku 1158. Cisár svoj sľub splnil a Vladislav dostal dedičný kráľovský titul. V rámci Rímskonemeckej ríše bol Vladislav jediným kráľom, hneď druhý najvyšší po cisárovi. Veľmi vysoké postavenie. Od roku 1162 po tretej výprave proti Milánu používali Přemyslovci nový erb. Kým dovtedy mali čiernu orlicu na striebornom štíte, teraz to bol strieborný lev v červenom poli. Krátko pred Vladislavovou smrťou určil nového nástupcu na trón, ale cisár Fridrich už nechcel dodržať dedičný kráľovský prísľub. Preto od roku 1173 sú Čechy znovu kniežatstvom. Nastáva obdobie úpadku, ktoré sa skončí až nástupom Přemysla Otakara.

Prvý krát sa P.O. I. dostal k moci na jeden rok v rokoch 1192-1193. Potom sa situácia obrátila a o trón ešte bojoval. Definitívne zvíťazil v roku 1197. Vládol do roku 1230. Nastalo upokojenie situácie v krajine. Přemysl sa svojou prezieravou politikou priklonil do toho výhodnejšieho tábora v bojoch o cisársky trón a za to si vyslúžil prísľuby dedičnej kráľovskej koruny.

Najvýznamnejším dátumom je 26. september 1212, keď nový rímskonemecký panovník (teda ešte nie cisár) Fridrich II. udelil Přemyslovi tzv. Zlatú bulu sicílsku. Sicílskou sa nazýva preto, lebo nový panovník ešte nemal ríšsku pečať, len pečať sicílskeho kráľa.

Význam listiny spočíva:

1. potvrdzovala, že český štát nie je ríšskym lénom
2. ríša bude vždy uznávať za českého kráľa len toho panovníka, ktorý bol zvolený v Čechách
3. zaručovala českému štátu suverenitu – Čechy, Morava a pražské biskupstvo sú nedeliteľným celkom
4. kráľovský titul sa stal dedičným
5. český kráľ dostal hodnosť ríšskeho čašníka a stal sa kurfirstom, mohol teda voliť rímskonemeckého kráľa

1254 – zomiera kráľ Václav I. a oficiálnym novým kráľom sa stáva Přemysl Otakar II. Bol jediným žijúcim mužským potomkom v hlavnej vetve Přemyslovcov. Vládol do roku 1278.

V roku 1259 sa v babenberskom dedičstve šľachta vzbúrila a odmietla uhorskú nadvládu. Za oslobodenie bola ochotná pridať sa k Přemyslovi. Toto český kráľ využil a tak sa dedičstvo spojilo pod jeho vládou.

12. júla 1260 bitka u Kressenbrunnu, čiže na Moravskom poli medzi POII. a Belom IV. Přemyslova obrnená jazda porazila Uhrov a vtrhla do Uhorska. Na jar roku 1261 sa oba tábory pomerili, uzatvorili mier a potvrdili ho sobášom s mladučkou (asi 17r.) Belovou vnučkou Kunhutou. Predtým sa Přemysl rozviedol s Margitou. Z tohto manželstva sa potom narodil dedič, Václav II.

V roku 1273 bol za nového rímskonemeckého kráľa zvolený Rudolf Habsburský. Voľba sa uskutočnila bez poznania českého kráľa. Ten nehodlal túto voľbu uznať. Vypukol medzi nimi spor. Rudolf ho obvinil z protiprávneho držania rakúskych území a z neposlušnosti. Přemysl sa odmietol dostaviť ku kráľovi, preto naňho bola v roku 1276 uvalená ríšska kliatba, ktorá vyzývala podriadených feudálov k neposlušnosti. To samozrejme rakúski šľachtici využili a proti Přemyslovi povstali. Vojenské stretnutie medzi Rudolfom a Přemyslom sa uskutočnilo v roku 1276 pri Viedni. Přemysl bol donútený uzatvoriť mier. Stratil rakúske dedičstvo a niektoré privilégiá zo Zlatej buly.

26. augusta 1278 bitka na Moravskom poli medzi Rudolfom a Přemyslom, ktorá sa skončila smrťou českého kráľa. Kráľovstvo bolo rozdelené medzi Rudolfa a poručníkov sedemročného princa Václava. Neskôr bol princ uväznený. Kráľovstvo zažívalo nepokojné časy.

Václav II. sa k moci dostal až v roku 1283. Vládol do roku 1305. V 1285 sobáš s dcérou Rudolfa – Gutou. Začal sa zaujímať o získanie poľskej koruny. To sa mu podarilo v roku 1300. Poľská šľachta ponúkla korunu Václavovi. Spojenie sa malo potvrdiť sobášom s dcérou zavraždeného posledné poľského kráľa. 29 ročný Václav sa oženil so 14 ročnou Eliškou Rejčkou. Bol teda českým aj poľským kráľom. Vykonal menovú reformu – začali sa raziť české groše.

1301 vyjednávanie českej a uhorskej delegácie v Brne, kde ponúkli uhorskú korunu Václavovi. Predtým totiž zomrel posledný Arpádovec, Ondrej III. Kráľ namiesto seba navrhol svojho syna, Václava III. Bol totiž zasnúbený s jedinou dcérou Ondreja III. Návrh bol prijatý. Z českého Václava sa stal uhorský Ladislav V. Proti takémuto konaniu protestoval pápež. Přemyslovci by sa stali príliš mocnými. Mali by Čechy, Poľsko aj Uhorsko. Rím podporoval Karola Róberta. Proti Václavovi II. sa postavila ako cirkev, tak aj rímskonemecký cisár. Vojenská výprava do Uhorska na pomoc synovi sa skončila neúspechom. Preto obaja odišli do Čiech a zobrali so sebou aj korunovačné klenoty.

1305 – zomrel Václav II. Nástupcom sa stal jeho syn, Václav III. Vládol len krátko, jeden rok. Zomrel počas výpravy do Poľska, ktoré si chcel obhájiť. Zavraždili ho 4. augusta 1306 v Olomouci. Jeho smrťou sa končí mužská línia Přemyslovcov.

Kandidátov bolo niekoľko. V prvom rade to bol syn rímskonemeckého cisára Albrechta Habsb. Rudolf Habsburský. Aby sa mohol stať českým kráľom, musel si zobrať za manželku Elišku Přemyslovnu.

Luxemburgovci boli starobylý rod. Novým nemeckým kráľom sa stal Henrich IV. Luxemburský. V rámci ríše to bol už Henrich VII. S ním začala rokovať česká šľachta, na čele s Petrom z Aspeltu, o novom českom kráľovi. Ján Luxemburský vyrastal na franc. panovníckom dvore. Získal tu vzdelanie a spoznal veľmocenskú politiku, diplomaciu, preto sa javil ako vhodný kandidát. V roku 1310 došlo k sobášu medzi Jánom Luxemburským a Eliškou Přemyslovnou. Ján mal 14 a Eliška 18. Zároveň sa stal novým českým kráľom.

Jána si zvolili aj preto, lebo bol mladý a šľachta čakala, že ho bude môcť ovplyvňovať. Opak bol pravdou. Ján si posilnil svoju moc na úkor šľachty, ktorá zosilnela počas obdobia slabej vlády. Po nástupe na trón musel podpísať inauguračné diplomy, kde boli spísané všetky požiadavky šľachty voči panovníkovi. Aby im kráľ nesiahal na ich práva. Aby sa nezavádzali nové dane, nedosádzali sa cudzinci do úradov, vojsko nemuselo ísť bojovať do zahraničia.

Eliška Přemyslovna a Ján si veľmi nesadli. Manželka sa spájala s českou šľachtou proti manželovi. Z toho pramenili manželské sváry. Mali spolu 7 detí. Syn pokrstený Václav, natruc manželovi. Bolo to typické Přemyslovské meno. V siedmych rokoch Václava otec zobral z Čiech a dal ho vychovať na franc. kráľovský dvor. Pri birmovke si vybral meno Karol, po birmovnom otcovi, francúzskom kráľovi, a už ho potom používal.

V roku 1335 sa pri Trenčíne stretli 3 králi Kazimír III., Ján Luxemburský so synom Karolom IV. a Karol Róbert. Uzavreli zmluvu, že Luxemburgovci sa vzdali titulatúry v Poľskom kráľovstve. Český kráľ sa vzdal poľského kráľovského titulu, ale na oplátku získava územia, ktoré dovtedy patrili Poliakom. (Bratislavsko, Hlohovecko). Okrem toho riešili územnoprávne spory.

Ján začal mať problémy so slabnúcim zrakom. Ku koncu vlády bol už v podstate slepý. Pred bitkou u Kreščaku Karola zvolili za rímskonemeckého kráľa. V roku 1346 Ján v bitke pri Creščaku zomrel.

Novým českým kráľom sa stal Karol. Vládol od roku 1346 do 1378. Karol IV. vystihol ideálnu dobu, v ktorej České kráľovstvo prekvitalo. Cez Európu sa prehnal ničivý mor, ale Čechám sa vyhol. Okrem toho sa v kráľovstve nachádzali bohaté zdroje striebra, takže nebola núdza o peniaze. Podarilo sa udržať určitú rovnováhu medzi hospodárstvom miest a vidieka. Poslednou kladnou vecou bola solídna kráľovská politika, ktorá vytvárala priaznivé podmienky pre rozvoj ekonomiky.

Už v roku 1347 mu pápež dovolil založiť v Prahe univerzitu a o rok neskôr jej kráľ vydal zakladaciu listinu. V 1348 sa taktiež začala výstavba hradu Karlštejn, kde mali byť uložené české aj ríšske korunovačné klenoty a dôležité dokumenty a listiny. V roku 1349 bol korunovaný za ríšskeho kráľa a v roku 1355 v Ríme za cisára.

1. januára 1356 bola schválená Zlatá bula Karla IV. Stanovili sa ňou pravidlá pre voľbu rímskonemeckých kráľov. Zo siedmych kurfirstov stačili na zvolenie hlasy štyroch z nich. Zároveň sa kurfirsti stali poradným zborom pre kráľa resp. cisára. Vo vzťahu Českého štátu a Ríša sa jasne definovalo, že Čechy sú samostatné a majú privilegované postavenie. Česi si svojho kráľa mali právo vyberať sami. V prípade vymretia po mužskej línii platilo nástupníctvo po ženskej línii.

1357 – slávnostné otvorenie hradu Karlštejn a zároveň začiatok výstavby Karlovho mosta v Prahe.

29.11. 1378 zomrel Karol IV. Už na jeho pohrebe ho kazateľ označil za Otca vlasti (Pater Patriae).

Vlády sa ujal jeho syn, Václav IV. 1378-1419. Roky jeho vlády sú poznačené neistou politickou situáciou. Okrem toho bojoval s vlastným bratom, Žigmundom Luxemburským, ktorý sa stal v roku 1387 uhorským kráľom. Situácia vyvrcholila v roku 1402, keď sa Václav vzdal vlády v prospech brata, pod podmienkou svojho doživotného vládnutia. Vypukli medzi spory, drancovanie českej krajiny. V roku 1413 bol Žigmund zvolený za rímskonemeckého kráľa.

Začína sa tu objavovať nové náboženské zmýšľanie. Vplyv z Anglicka – Wikleff. V Čechách ho preberá Ján Hus. Bol vydaný príkaz Wikleffove spisy spáliť. Nové myšlienky sa koncentrovali na pôde Pražskej univerzity. Bola tu snaha, aby sa cirkev zbavila svetského života, nadmerného bohatstva a vrátila sa k pôvodným biblickým ideálom. Hus kázal napriek zákazu (1409). Bola naňho vydaná kliatba a bol predvolaný do Ríma (1410). Tam sa však nedostavil. Od roku 1412 bol Hus vyhlásený pápežom za odpadlíka. Mal námietky voči predávaniu odpustkov. V lete 1412 bola kliatba naňho rozšírená a mohla sa rozšíriť na ľudí, ktorí sa s ním stýkali. Preto opustil Prahu a odišiel na vidiek, kde spísal niektoré spisy. O krátky čas sa vrátil do Prahy. Začalo sa prijímanie pod oboma spôsobmi, čo bola dovtedy vec pre ľud neprístupná. Zároveň dostal pozvanie na koncil do Kostnice.

V októbri 1414 sa Hus vydal na cestu do Kostnice. Cisár Žigmund mu zaručil bezpečnú cestu a pobyt v Kostnici, možnosť vystúpiť a obhájiť svoje učenie a tiež bezpečný návrat domov. V Kostnici bol Hus uväznený, čo sa nepáčilo českej šľachte. Na vypočúvaní v lete 1415 nemal možnosť obhajovať svoje učenie, len odvolať problematické časti svojich diel. To odmietol. Preto bol 6. júla 1415 upálený.

Začala sa reakcia českej šľachty. Protestovali proti tomu, čo sa stalo s Jánom Husom. Na koncile sa postupne začalo hovoriť o potrebe vykonať proti Českému kráľovstvu križiacku výpravu. Bola zastavená činnosť Pražskej univerzite, pretože podporovala Husovo učenie. Univerzita odmietla zákaz rešpektovať. Začali sa objavovať rôzni potulní kazatelia, často sa ich náuka miešala s bludmi. Šľachtici sa chceli obohatiť na cirkevných majetkoch, takže vyháňali katolíckych kňazov a prijímali namiesto nich husitských kazateľov. Šľachta komunikovala s koncilom, že chce prijímať pod oboma spôsobmi, čo koncil zamietol.

Novozvolený pápež Martin V. na jeseň 1417 vydal príkaz na postih kacírov a pohrozil vykonaním križiackej výpravy. Počas roka 1418 sa o veciach jednalo, Žigmund mal viesť križiacku výpravu.

V lete 1418 sa konala prvá pražská defenestrácia. Husitskí ozbrojenci požadovali prepustenie svojich priaznivcov. Mestská rada v Prahe to odmietla, takže ich vyhodili z okna a zabili. To bol počiatok husitskej revolúcie.

Je pravda, že Cirkev mala v tom čase značné problémy s vnútornou morálkou a disciplínou. Všetko bolo postavené len na peniazoch, vplyve a známostiach. Kupovali sa úrady, vyberali sa dávky. To sa nepáčilo šľachte. Obmedzovalo to ich moc a zisky. Vyskytovalo sa viacero názorov, ako situáciu riešiť. No po smrti Jána Husa sa odporcovia zjednotili a vypuklo husitské hnutie. Charakteristickým znakom bol pre nich kalich (symbol prijímania pod oboma spôsobmi), 4 pražské artikuly a po začiatku križiackych výprav aj spoločný boj proti zahraničnej intervencii. AJ sami husiti mali viacero prúdov, niektorí boli umiernení, iní radikálni. Po začiatku revolúcie stratili umiernení svoje pozície. K moci sa dostali radikáli. Na čele bol napr. Jan Žižka z Trocnova alebo Prokop Holý.

V lete 1420 sa sformovali 4 pražské artikuly. Bol to program husitského hnutia, čo chceli dosiahnuť.

1. slobodné kázanie Božieho slova
2. možnosť podávať pod oboma spôsobmi
3. zobrať majetky cirkvi a navrátiť kňazstvo k apoštolskému životu
4. žiadosť o potrestanie ťažkých hriechov

Husitské vojny trvali od roku 1419 do roku 1434. Konali sa aj tzv. spanilé jazdy do okolitých krajín, pretože potrebovali získavať nejaké zásoby a majetok. Tiež mali za cieľ šíriť husitské myšlienky a preventívnymi údermi oslabiť možné tvoriace sa vojsko. Výpravy Žigmundových križiakov nemali veľký úspech. Napokon sa situácia vyriešila sama. Medzi husitami nastali vnútorné rozpory a tak prišlo k roztržke. Bitka pri Lipanoch bola v máji roku 1434. Zvíťazilo umiernené krídlo husitov. Skončila sa radikálna fáza husitského hnutia a začali sa hľadať kompromisné riešenia. V roku 1436 boli prijaté Bazilejské kompaktáta. Bazilejský cirkevný koncil sa dohodol s predstaviteľmi husitov.

Vojnový stav však nepriaznivo vplýval na stav českých krajín. Poklesol počet obyvateľstva, zastavil sa obchod s cudzinou, poklesla vzdelanosť a pod.

Po ukončení týchto bojov mohol konečne na trón zasadnúť Žigmund Luxemburský. O pár mesiacov ale zomrel. Novým kráľom sa stal na krátku chvíľu Albrecht Habsburský a Ladislav Pohrobok. Napokon si domáca šľachta zvolila za kráľa Jiřího z Poděbrad. Vládol v rokoch 1458-1471. Jeho vládu poznačili boje s uhorským kráľom Matejom Korvínom.

Smrťou Jiřího sa končí český stredovek, pretože nastupuje nový šľachtický rod Jagellovcov.