História - Úvod do histórie
Podstata dejín: Dejiny (história) sú súhrnom určitých konkrétnych udalostí vo vývoji ľudskej spoločnosti, ktoré
prebiehali a práve teraz prebiehajú v danom priestore a čase. Ich podstatou je vždy konkrétny ľudský čin (zmena oproti bývalému stavu),
t.j. realizácia určitého rozhodnutia, ktorým človek sledoval alebo sleduje buď svoje šťastie osobné, alebo spoločenské. Každý človek
je dejinnou bytosťou - vždy bol a je súčasťou dejín, z nich vyrastá, od nich závisí, k nim patrí aj ich tvorí. Jeho bytie (podstata) má
časopriestorový rozmer, t.j. vždy sa prejavuje v určitom čase a priestore. V tomto zmysle môžeme povedať, že dejiny iba neboli, ale práve
teraz sú. Ako dejinná bytosť je človek motivovaný z minulosti a na základe poznania dejín aj cielene zameraný do budúcnosti. Aby sa ale
mohol na základe tohto poznania dobre rozhodovať, musí minulé deje aj poznať. Sú teda dejiny podľa Cicera svedkami časov, svetlom pravdy,
živou pamäťou, učiteľkou života a poslom minulosti. Sú hĺbokou studňou všetkých skúseností ľudstva, z ktorej môžeme
kedykoľvek čerpať, ale málokedy to k vlastnej škode robíme.
Filozofia dejín: Podstata ľudskej existencie
spočíva v túžbe po šťastí a v bytí k smrti - každý chce byť nielen šťastný, ale má aj svoj začiatok a koniec. Lenže človek nežije
sám, je tvorom spoločenským (Aristotelés - zóon politikon) a podobnú podstatu má aj život ľudskej spoločnosti, aj ona chce byť šťastná.
Inými slovami, zmysel osobných dejín každého z nás je viac alebo menej totožný so zmyslom dejín spoločnosti, v ktorej žijeme. A práve
touto problematikou sa zaoberá filozofia dejín, t.j. hľadá zmysel a cieľ dejín ľudstva, teda, zaoberá sa filozofickým usporiadaním
priebehu dejín. Pretože si ale každý (aj spoločnosť!) predstavuje šťastie ináč, závisí hľadanie zmyslu dejín vždy od stanoviska, z
ktorého sa na dejiny daný subjekt pozerá, čo dejinám ako zmysel dáva, keď koná. Druhou otázkou filozofie dejín je problém času a konca
(cieľa) dejín. Podľa toho, ako si na ňu filozofi odpovedajú, dá sa rozlíšiť niekoľko smerov:
I. Dejiny cieľ
nemajú: v tomto prípade sú bezcieľnou a nezmyselnou hrou náhod, hľadaním lepších východísk z úbohého stavu spoločnosti, alebo
neustálym kolobehom kultúrnych cyklov, tzn. večným návratom toho istého. Nič nemá cieľ ani zmysel.
II. Dejiny cieľ
majú: v tomto prípade sa chápu ako udalosti, ktoré smerujú k určitému cieľu. Je to teda proces (dianie) s určitou orientáciou,
ktorý v sebe nesie aj konkrétne prvky pokroku. Podľa toho, čo je konečným zmyslom dejín (hmota alebo Boh), sa dajú rozdeliť do dvoch
základných skupín:
II.a. - materialistické koncepcie konca sveta: je ich veľa, ale bližšie
rozoberieme iba marxizmus. Ten učí, že hmotný svet aj čas sú večnými bytiami (nemajú počiatok ani koniec) a platia pre nich rôzne
prírodné zákonitosti. Dejiny človeka aj vývoj ľudskej spoločnosti sú potom pokračovaním týchto prírodných zákonov, sú teda
prírodno-dejinným procesom. Základom dejín je ľudská práca a s ňou spojený výrobný spôsob spoločnosti (súhrn výrobných síl a
výrobných vzťahov). Výrobný spôsob a jemu odpovedajúca spoločenská nadstavba vytvárali spoločensko-ekonomické formácie a dejiny neboli
ničím iným, ako zákonitým prechodom z jednej formácie do druhej. Dialo sa to vždy na základe rozporu medzi výrobnými silami a danými
výrobnými vzťahmi, ktoré sa riešili revolúciami (lokomotívami dejín). Doteraz vraj prešlo ľudstvo týmito piatimi formáciami:
prvotnopospoľná, otrokárska, feudálna, kapitalistická a komunistická, ktorá je aj cieľom dejín. Štastím dejín spoločnosti je teda
nastolenie tejto beztriednej spoločnosti, tzn. neba na zemi, a to bez Boha, len vlastnou ľudskou silou. Pokrok sa nehľadal v rovine duchovnej a
mravnej, ale iba vo sfére materiálnej a ideologickej. Ako skončili také "humanizmy", veľmi dobre vieme - tragédiami osobnými aj
celospoločenskými.
II.b. - teologické (spiritualistické) koncepcie konca sveta: opäť ich je veľa, bližšie
rozoberieme koncepciu kresťanskú. V našom ponímaní je čas stvorený spolu so svetom, majú teda svoj počiatok a budú mať aj svoj koniec.
Príroda sama o sebe si čas ale neuvedomuje, pre ňu platí iba bezčasový priebeh (trvanie), tzv. Chrónos. Čas si uvedomuje iba človek, iba on
žije v čase, tzv. Kairos, tzn. že iba on má aj dejiny. Tie teda nie sú pokračovaním prírodných zákonov, ale sú tvorené hlavne Božskou
prozreteľnosťou. Boh je základným hybateľom aj zmyslom dejín, riadi dejiny sveta mocne, ale nenásilne. Druhým činiteľom dejín je
pôsobenie diabla - bol stvorený ako dokonalá bytosť, ale slobodne a radikálne si naveky vekov vyvolil zlo. Od tých čias robí v dejinách iba
zle (pôvodcom všetkého zla je iba on) a neustále kladie odpor Božskej láske. Aj keď na nás silno vplýva, ostáva konečným tvorom, ktorého
zlé bytie je obkľúčené mocou a láskou nášho Pána Boha. Tretím faktorom dejín je človek sám, stvorený Bohom ako dejinná bytosť v
určitom čase a priestore (subjektom dejín je iba človek). Je obdarený slobodnou vôlou a dejiny sú prejavom jeho rozhodovania a
uskutočňovania myšlienok, nie sú pokračovaním prírodných zákonov s ich všeobecne platnou kauzalitou. Začali jeho prvotným hriechom a od
tých čias sú neustálym bojom proti silám zla. Neexistujú v nich prírodné zákonitosti ani prísna logika konania - ak nejaká snaha po
pokroku existuje, tak potom iba v rovine mravnej. Cieľom dejín, t.j. naším konečným šťastím, je návrat k Bohu, návrat do raja.
Dejiny spásy: Dejiny spásy sú úzko spojené s koncepciou dejín, ktorej základom je Boh a ktorých podstatou je večný Boží
plán spásy. Začali sa stvorením človeka, sú Bohom riadené a ich cieľom je spása (šťastie) všetkých ľudí cez zásluhy a vykupiteľské
dielo Ježiša Krista. Cieľom a stredobodom takto chápaných dejín je Ježiš Kristus - Vykupiteľ a Pán vesmíru. Dejiny spásy (celý Boží
plán spásy) sa uskutočňujú v ľudských profánnych (svetských) dejinách, posväcujú ich a dávajú im ten pravý zmysel. Sú priestorom pre
stretnutie sa s Bohom, inak: sú výchovou ľudstva ku spáse.
V svojom priebehu sa delia na tieto etapy:
l.
Večnosť - neprebiehali v čase a ich obsahom bola Božia Láska.
2. Etapa dejinná, ktorá prebiehala a prebieha v čase a priestore. Sú to v
podstate dejiny previnilého ľudstva, ohraničené jeho stvorením a posledným súdom. Táto etapa sa delí na obdobia:
a - pred príchodom
Krista (strata raja, náchylnosť k zlému, Abrahámova zmluva s Bohom o príchodu Mesiáša a príprava na Vykupiteľov príchod)
b - počas
života Krista na Zemi - vrchol a stredobod plánu spásy a ľudských dejín, bez Krista dejiny zmysel nemajú
c - po Kristovi - obdobie
života Cirkvi, keď sa Kristovi nedá vyhnúť (buď ho prijmeš, alebo odmietneš), len cez Neho môže človek pochopiť zmysel života,
dôležitý je mravný pokrok.
3. Večnosť - zavŕšenie dejín spásy, eschaton - posledný súd a potom raj alebo peklo.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta