Antické dejiny starovekého Grécka

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 07.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 430 slov
Počet zobrazení: 7 441
Tlačení: 470
Uložení: 497
Antické dejiny starovekého Grécka:

Všeobecná charakteristika: Rané obdobia gréckych dejín, t.j. krétsko-mykénska kultúra a obdobie homérske, sú časovo aj kultúrne súčasťou európskej doby bronzovej (hlavnou surovinou na výrobu nástrojov a zbraní ostáva bronz). Po r. 1000 pr. Kr. sa ale stále častejšie o slovo hlási železo, ktoré sa do všeobecnej spotreby dostáva okolo r. 8OO pr. Kr. Nástupom železa začína nové obdobie, ktorému sa všeobecne hovorí antika a ktoré v prípade starovekých dejín Grécka označuje dobu od r. 800 do r. 146 pr. Kr. Vtedy sa hlavnými nositeľmi dejinného vývoja stali indoeurópski Gréci a Rimania a ťažisko dejín sa presunulo z krajín Blízkeho Východu do oblasti Stredozemného mora. Rozhodujúce postavenie v týchto antických štátoch mali slobodní plnoprávni a vzdelaní občania. Z hľadiska hospodárskeho prevažovalo individuálne súkromné vlastníctvo pôdy a nebývalý rozkvet remesiel a obchodu, keď naturálnu výmenu nahradilo peňažné hospodárstvo. V každom prípade sa antická civilizácia stala pevným základom európskej kultúry.

1. Archaické obdobie (800-500 pr. Kr.): Základnými prvkami vývoja tohto obdobia bol rozvoj mestských štátov (polisov), hlavne Atén a Sparty, a veľká grécka kolonizácia. Pre hospodárske dejiny platí vyššie povedané.

1.1. Sparta: V 10. stor. pr. Kr. celý Peloponés ovládli Dórovia a v jeho juhozápadnej časti si postavili mestský štát - Spartu. Sparťania podrobené achájske obyvateľstvo rozdelili do dvoch skupín: na ľudí, ktorí ostali spolu s pôdou kolektívnym vlastníctvom polisu a pracovali v poľnohospodárstve (tzv. helóti), a na ľudí zaoberajúcich sa remeslom a obchodom (tzv. perioikoi). Nik z nich nemal občianske práva a v poslušnosti ich udržiavali jediní plnoprávni občania štátu - Sparťania, pri ktorých bolo všetko podriadené vojne a vojenskej výchove. Jadrom vojska bola ťažká pechota - hoplites, zložená z 20 až 30ročných mužov. Ako 30roční získali Sparťania občianske práva a mohli sa zúčastňovať na vojenskom zasadaní (apella), ktoré volilo doživotnú radu starších (gerúsiu), zloženú z 28 starcov nad 60 rokov, ktorí pripravovali zákony a radili na čele štátu stojacim dvom nevoleným kráľom. Na dodržiavanie zákonov dohliadalo 5 každoročne volených eforov. Moc v rukách mal úzky kruh bohatej rodovej aristokracie (oligarchia). V pol. 6. stor. pr. Kr. dobyli Sparťania celý Peloponés, vytvorili peloponésky spolok (v ňom mali vedúce postavenie - boli teda hegemónom) a stali sa najväčším a najmocnejším gréckym štátom.  1.2. Atény: Tento polis je klasickým príkladom rozvoja gréckych mestských štátov, ktoré sa vyvíjali zásadne samostatne. Dohromady ich spájal len jazyk a náboženstvo, hlavne náb. hry, medzi ktorými sú najznámejšie olympijské, poprvýkrát konané v r. 776 pr. Kr. Atény vznikli vo veľmi úrodnej oblasti, bohatej aj na nerastné suroviny, zvanej Attika. Jej obyvateľstvo sa rýchlo rozrastalo, pôda prechádzala do individuálneho vlastníctva a zásoby surovín sa rýchlo vyčerpávali. Preľudnený polis plný sociálneho a politického napätia to riešil vysťahovávaním do nových oblastí po celom pobreží Stredozemného mora - vznikli tak kolónie, odkiaľ sa dovážalo lacné obilie a suroviny a kam sa vyvážala grécka kultúra. Celý tento proces sa nazýva veľká grécka kolonizácia. Moc v Aténach mala v rukách rodová aristokracia, z ktorej boli vyberaní deviati najvyšší štátni úradníci, tzv. archóni. Niektorí sa ale pokúšali vládnuť ako samovládcovia, tzn. tyrani. Koncom 6. stor. pr. Kr. archón Drakón zrušil obyčajové právo a nechal spísať zákony. Sociálne napätie, umocňované dlžným otroctvom (nesplatený dlh mal za následok otroctvo) neskutočne rástlo. Všetky problémy ale v r. 594 pr. Kr. vyriešil archón Solón, ktorý dlžných otrokov vykúpil a rozdelil občanov podľa výnosu pôdy do 4 skupín. Politické práva mali len vzdelaní muži nad 20 rokov (nie ženy, cudzinci a otroci). Tí sa stretávali na ľudovom zhromáždení zvanom ekklésia. Z najbohatších (1. skupina) sa každoročne volili archóni, poslanci "rady 400" (búlé) a zástupcovia v ľudových súdoch (héliai), z menej bohatých (2. a 3. skupina) sa volili poslanci búlé a sudcovia héliai a zo 4. skupiny (nemajetní) iba sudcovia héliai. Zrušená tak bola moc rodovej aristokracie, vládli bohatí bez ohľadu na rod (timokracia) a boli položené základy aténskej priamej demokracie (vlády ľudu). Lenže v r. 546 pr. Kr. sa moci chopil tyran Peisistratos, za ktorého vlády Atény rozkvitali (prestaval mesto a nechal spísať Homéra). Ale v r. 510 pr. Kr. opät zvíťazila demokracia a jej predstaviteľ Kleisthenés, ktorý aténsku demokraciu prehľbil novou ústavou (výkonnú moc dal 10 stratégom, "radu 400" rozšíril na "radu 500" a zaviedol tzv. ostrakizmos - črepinový súd, namierený proti samovládcom).

2. Klasické obdobie (500-338 pr. Kr.):
Základným prvkom tohto obdobia bol ekonomický, politický aj kultúrny rozkvet Atén a s ním spojené grécko-perzská a peloponézska vojna. V r. 640 pr. Kr. v oblasti dn. Afgánistánu a Íránu bola Kýrom I. založená Perzia, tá sa rýchlo rozširovala a v časoch Kýra II. (559-530) už siahala od Stredozemného mora po Indus. Najväčšieho rozkvetu (delenie na satrapie, dokonalá cestná sieť, prvá pošta a dualistické Zaratuštrovo učenie o rovnocenných princípoch dobra (Ahura Mazda) a zla (Ahriman)) ale dosiahla v časoch Dáreia I. (522-486), ktorý nútil grécke maloázijské osady platiť dane. Tie to odmietli, začala vojna a v r. 494 pr. Kr. boli Gréci v námornej bitke pri Miléte porazení. Tak začal vojnový konflikt nazvaný grécko-perzské vojny (493-449 pr. Kr.). V časoch 1. výpravy (492) bolo perzské vojsko zničené pri myse Atos, ale úspechy malo v Trácii a Macedónii. V r. 490 pr. Kr. sa uskutočnila 2. výprava, ktorá skončila porážkou Peržanov pri Maratóne. V Aténach sa potom rozhodovalo medzi útočnou námornou vojnou (Themistokles) a vojnou obrannou suchozemskou (Aristeidés). Vyhral Themistokles a Atény sa pripravovali na nový útok, ktorý prišiel v r. 480 pr. Kr. (3. výprava, ktorú už viedol král Xerxes I.). Tomu sa podarilo poraziť spartského kráľa Leonida v bitke pri Thermopylách, ale Aténčania ho v tom istom roku porazili v námornej bitke pro ostrove Salamis a zvyšky jeho vojsk dobili v r. 479 pr. Kr. v bitke pri Platajach. Svojej autority víťaza využili Atény na vytvorenie aténskeho námorného spolku (478 pr. Kr.), ktorý združoval okolo 100 polisov a v ktorom Atény plnili úlohu hegemóna. Grécko-perzské vojny skončili víťazstvom Atén v námornej bitke pri Cypre v r. 449 pr. Kr.

Aténsky námorný spolok sa zmenil na aténsku námornú ríšu, cez ktorú Atény vládli takmer celému pevninskému Grécku. Boli tu teda dva veľké grécke štáty - oligarchická Sparta a demokratické Atény, medzi ktorými začal boj o to, kto je silnejší a lepší. V rokoch 443 až 429 bol stratégom Athén Periklés, za ktorého dosiahlo pevninské Grécko svoj maximálny rozkvet (vláda prvého muža). Predovšetkým bola prehĺbená aténska demokracia - najvyššie úrady mohli zastávať aj príslušníci 3. triedy, úradníci boli losovaní a časť z nich dostávala za výkon úradnej funkcie peňažné odmeny (tým sa zvýšil podiel nemajetných na riadení štátu). Periklés tiež prestaval Atény a všemožne podporoval umenie. Rast Atén vyvolal v Sparte závisť a v r. 431 vypukla medzi obidvomi štátmi vojna, ktorá sa volá peloponézska a ktorá trvala až do r. 404 pr. Kr. Atény mali vynikajúce námorníctvo, Sparta pechotu, bojovalo sa na celom území Grécka a v r. 405 pr. Kr. Sparta Atény porazila v bitke pri Aigospotamoi. Lenže celé Grécko bolo zničené, takže poraženým bolo predovšetkým Grécko ako také a začalo obdobie obrovského chaosu. V r. 371 bola Sparta v bitke pri Leuktrách porazená Thébami a začala thébska hegemónia, ktorá skončila v r. 262 bitkou pri Mantinei, kedy boli Théby porazené peloponéskymi štátmi. Všetkých týchto zmätkov využívala Macedónia a jej kráľ Filip II. (359 -336 pr. Kr.), ktorý v r. 338 v bitke pri Chairónei Grécko porazil a ukončil tak epochu dejín klasického Grécka.

3. Helenistické obdobie (338-146 pr. Kr.): Filip II. ukončil vývoj klasickej gréckej demokracie a zaviedol novú formu vlády - monarchiu. Grécke polisy zjednotil do Korintského spolku a jako zjednocujúci element využil strach z Peržanov, chystal proti nim vojnu, ale v r. 336 pr. Kr. bol zavraždený. Moci sa chopil jeho syn Alexander Veľký (336-323), ktorý proti Peržanom ihneď zaútočil - v r. 334 pr. Kr. ich porazil v bitke pri Gráníku, v r. 333 v bitke pri Issu a v r. 332 dobyl Palestinu aj Egypt a Peržanov opäť porazil v bitke pri Gaugamelách v r. 331 pr. Kr. Dobyl tak celý vtedajší známy civilizovaný svet. V r. 327 pr. Kr. zaútočil na Indiu, musel sa ale vrátiť a v r. 323 zomrel. Po jeho smrti sa o moc v ríši začali biť jeho generáli, ktorí sa považovali za jeho nástupcov (diadochov). V časoch chaosu v polovici 3. stor. pr. Kr. sa vyprofilovali tri následnícke dynastie, ktoré ovládli Macedóniu (Antigonovci), Áziu (Seleukovci) a Egypt (Ptolemaiovci).

Bolo to už v časoch nastupujúcej vlády Ríma, na ktorú všetky tri dynastie postupne doplatili. V r. 196 pr. Kr. bola Macedónia Rimanmi porazená a keď sa v r. 146 pr. Kr. zmocnili Korintu, ovládli celé Grécko a ukončili tak staroveké dejiny samostatného antického Grécka.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016