Rímske reálie a kultúra
Rímske reálie a kultúra:
1. Reálie: Základom spoločnosti bola rodina, v ktorej mal výsadné
postavenie otec (pater familias). V časoch republiky mal otec nad členmi rodiny neobmedzenú moc, mohol napr. beztrestne zabiť nevernú manželku.
Nevesta musela byť casta (čnostná), pudica (slušná), lanifica (musela vedieť priasť), domiseda (mala sa starať o domácnosť) a univira
(verná 1 mužovi). Vôbec žena mala v rodine podradné postavenie - nesmela napr. prijímať návštevy. Dcéry učila matka, synovia chodili do
školy, kam ich vodil otrok - paidagógos. Školský systém ako taký neexistoval - žiaci sa venovali histórii, filozofii, hudbe i športu.
Učili sa veľa naspamäť, neznámkovalo sa, ale telesne trestalo. Na dedine sa bývalo v jednoduchých domčekoch - roľník bol ako vojak
základom rímskej spoločnosti. V mestách postavených bez urbanistických plánov bývali chudobní v nájomných domoch (insulae), bohatí v
prepychových atriových domoch s bohatou sochárskou aj maliarskou výzdobou. Veľmi sa dbalo na telesnú hygienu - čistota bola podmienkou
úspešného človeka.
Domy mali kúpelne, ale často sa chodilo do verejných kúpeľov zvaných thermae s bazénmi s rôzne teplou
vodou, reštauráciami aj knižnicami. Odievali sa do bielej tuniky, keď bolo zima, vzali si tuník viac, cez ktorú nosili tógu - znak rímskeho
občana. Na tógu dávali plášť (lacerna), často nosili klobúk (petasus). Ženy nosili nákladné účesy - dobrý datovací znak archeológa.
Volný čas trávili v divadlách, amfiteátroch či cirkoch. Poznali veľa hazardných hier a nemravností. V časoch republiky jedli veľmi
striedmo, v období cisárstva sa prejedali množstvom špecialít (mäso ochutené medom a pod.). Znakom rímskej kuchyne boli vynikajúce omáčky,
ostré a sladkasté súčasne. Vojaci boli vyzbrojení mečom (gladius), dýkou, oštepom, nosili štít, pancier i prilbu. Keď Riman zomrel, o jeho
pohreb sa postaral pohrebný ústav (libitinarium) - pochovávalo sa v noci a vždy za mestom. O smútok sa starali najaté plačky.
2. Kultúra:
2.1. Rané obdobie rímskej kultúry (240 pr. Kr . - 14 po Kr.):
Písmo aj mytológiu
prevzali Rimania od Grékov. Stavebný štýl vznikol zjednocením etruskej klenby a gréckeho stĺpu. Po Etruskoch zdedili aj bronzové sochy
(Kapitolijská vlčica), ale na konci republiky dávali prednosť sochám gréckym. Vývoj literatúry možno rozdeliť do troch období:
2.1.1. Obdobie rané (240-100 pr. Kr.): V tých časoch Rimania veľa preberali od Grékov, napr. prvý preklad gréckych drám
urobil Lívius Andronicus (preložil Odysseiu a stal sa zakladateľom rímskeho latinského básnictva). Prvý národný epos
(Bellum Poenicum) napísal Gnaeus Naevius (270-201 pr. Kr.), ale najznámejším je autor komédií Titus Plautus
(251-184 pr. Kr.): Somárska komédia, Bruchopas, Komédia o hrncu a pod. Iným komediálnym autorom bol Publius Terentius Afer
(okolo r. 160 pr. Kr.), začala aj próza známe je dielo De agricultura, ktoré napísal Marcus Porcius Cato
(234-149 pr. Kr.).
2.1.2. Zlatý vek rímskej prózy (Ciceronovo obdobie: 100-43 pr. Kr.):
Najvýznamnejším autorom bol plamenný rečník a obhájca Marcus Tullius Cicero (106-43 pr. Kr.): Tuskulské hovory, O
povinnostiach a pod. Patrí tu aj Gaius Iulius Caesar (100-43 pr. Kr.) - autor Zápiskov o vojne galskej i občianskej, pokúsil sa
aj o náčrt latinskej gramatiky. Náukovú literatúru písal Marcus Terentius Varro (116-27 pr. Kr.) - autor histórie Ríma aj
práce o poľnohospodárstve. Nepísala sa ale iba próza, vynikal epik Titus Lucretius Carus - rímsky materialista (De rerum
natura) aj lyrik Gaius Valerius Catullus (verše o Lesbii).
2.1.3. Zlatý vek rímskeho básnictva (Augustovo
obdobie: 43 pr. Kr. - 14 po Kr.): Bol to prudký rozvoj poézie, vtedy vynikli autori ako Publius Vergilius Maro (70-19
pr. Kr. - epos Aeneas), Quintus Horatius Flaccus (68-8 pr. Kr. - Ódy), ale predovšetkým Publius Ovidius Naso (43
pr. Kr. - 18 po Kr. - Premeny, Ars amatoria - Umenie milovať, Tristia - Žalospevy. Písala sa aj historická próza - Titus Livius
(59 pr. Kr. - 17 po Kr. - Dejiny Ríma od založenia Ríma.
2.2. Obdobie principátu (strieborný vek rímskej literatúry: 14 -
284 po Kr.): V architektúre sa pokračovalo v stavaní prepychových súkromných aj štátnych budov a mestá už mali urbanistický
plán. Vespasianus postavil Colosseum, Traianus nové fórum, Caracalla thermy a pod. V sochárstve sa okrem monumentálnej plastiky (bronzová socha
Marca Aurelia) zdôrazňoval aj historický reliéf (stĺpy a víťazné oblúky). V maliarstve vynikajú fresky z Pompejí a Herculaneu. V
literatúre sa prudko rozvíjala epika, napr. Marcus Valerius Martialis (40-104 po Kr.) písal útočné epigramy a
Lúkiános (120-180 po Kr.) iskrivé satiry. Vyniká aj historická próza: Cornelius Tacitus (55-116 po Kr.) - Annales
(Letopisy), Gaius Suetonius (69-140) - Životopisy cisárov od Caesara po Domitiana, Plútarchos (45-125) -
Paralelné životopisy významných Grékov a Rimanov, Josephus Flavius (37-100) - Vojna židovská. Písali sa aj romány -
Petronius Arbiter napísal Satyricon, Apuleius (125-18O) Zlatého somára. Vyvíjala sa aj odborná literatúra -
Gaius Plinius Secundus (Plinius Starší) napísal Naturalis historia - starovekú encyklopédiu prírodných aj humanitných vied. V rámci
filozofie treba spomenúť hlavne Lucia Annea Senecu (4-65) - predstaviteľa stoicizmu a vychovávateľa Nera a cisára
Marca Aurelia (121-180), ktorý na brehoch Hrona začal písať svoje Ta eis heauton - Hovory k sebe samému.
2.3.
Obdobie dominátu (úpadok antickej kultúry: 284-476 po Kr.): Cisár Dioklecián postavil nové kúpele a Konštantín I. Veľký nové
hlavné mesto - Konstantinopolis. V sochárstve sa vyrábali obrovské monumentálne sochy, v maliarstve sa veľmi uplatňovala mozaika a náhrobné
fresky. V časoch úpadku klasickej rímskej literatúry vynikli v lyrike Decimus Magnus Ausonius a Claudius Claudianus
(oba 4. stor. po Kr.). V próze to je opäť história - posledným veľkým antickým historikom bol Ammianus
Marcellinus (4. stor.). Vôbec za posledného Rimana sa považuje Anicius Manlius Boethius (480-524 po Kr.), ktorý sa
snažil o úplný preklad Aristotela a Platóna z gréčtiny do latinčiny.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta