Vznik a vývoj kresťanstva v dobe rímskej

Ježiš Kristus je Pánom dejín a najdôležitejšou osobou v dejinách ľudstva. Len On sám dáva dejinám zmysel (pozri dejiny spásy). O jeho živote i živote prvotných kresťanov poznáme pramene kresťanské aj pohanské. Medzi tie kresťanské patria predovšetkým evanjeliá (chronologicky Matúš, Marek, Lukáš a Ján) a Skutky apoštolské. O evanjeliách sa tvrdilo, že vznikli až v 2.-3. stor. po Kr., keď za najstaršie považoval napr. Engels evanjelium sv. Jána, ktoré vzniklo v 9O. rokoch l. stor. Dnes je isté, že všetky vznikli v l. stor. a že Jánovo je posledné. Najstarším dochovaným je evanjelium sv. Marka, ktoré zrejme vzniklo už pred r. 5O (najstarším novozákonným textom je fragment jeho evanjelia zvaný O Callaghan s kumránskym označením 7Q5). Kánon kníh Písma svätého Nového zákona bol ustálený až v 2. stor. po Kr. Tie, ktoré z rôznych dôvodov v kánone neobstáli, nazývame apokryfy. Najslávnejšími rukopismi Nového zákona sú Codex Sinaiticus, uložený dnes v British Museum, a Codex Vaticanus. Oba sú písané na jemnom pergamene a pochádzajú zo začiatku 4. stor. Patrili medzi 5O kódexov, ktoré si u Eusebia z Kaisareje objednal pre kostoly svojho nového hlavného mesta Konštantín Veľký.

Medzi pramene pohanské potom patria správy Gaia Plinia Caecilia Secunda Minora, legáta v Pontu (bol tu v r. 98-ll7), Tacita, ktorý písal o prenasledovaní kresťanov v časoch cisára Nera v r. 64, Suetonia, ktorý spomína, že cisár Claudius musel kvôli stálym hádkam a sporom vyhnať z Ríma kresťanov aj Židov, pretože rušili pokoj Ríma. Veľa sa o kresťanoch dozvedáme aj z diela Josepha Flavia, autora Vojny židovskej a Židovských starožitností, ktorý si Krista cenil ako múdreho človeka. Do r. l96l bol judský prokurátor Poncius Pilatus (vo funkcii tu bol medzi rokmi 26-36 po Kr.) známy iba z evanjelií, dnes ho poznáme aj z epigrafického materiálu - jeho meno bolo vyryté na kameni druhotne upotrebenom ako sedadlo v rímskom divadle v Caesareji Maritima.

Zo všetkých týchto správ vieme, že Ježiš Kristus bol ozajstnou historickou osobou a že žil v časoch od roku cca 6 pred rokom 1 a zomrel 14. nisanu (7. apríla) roku 30 po roku 1. Vieme tiež, že prvá kresťanská obec vznikla v Jeruzaléme - vznikla tak Cirkev ako tajomné Kristovo telo, osvecované a posväcované Duchom Svätým. Ako povedal Sv. Otec Ján Pavol II., je Cirkev ľudom putujúcim časom s pohľadom upretým k druhému príchodu Krista.

Veriaci v Krista si začali hovoriť kresťania až v Antiochii. Potom sa kresťanstvo aj vďaka židovskej diaspore prudko rozšírilo (zaslúžil sa o to najmä apoštol národov - sv. Pavol, ktorý ešte ako Šavol asistoval pri umučení sv. Štefana v r. 36 po Kr, ale v tom istom roku sa obrátil a šíril vieru v Krista až do svojej smrti 29.6.67 kedy bol v Ríme popravený). V 2. stor. už bola Cirkev rozšírená po celej severnej Afrike (centrum bolo v Kartágu), v 3. stor. v Galii (Lyon) aj v Panónii, kde boli známe biskupstvá v Brigetiu (dn. Komárno) - biskup Successus, v Agrii (Eger) aj v Savarii (Szombathely). Koncom 2. stor. po Kr. už mohol cirkevný apologetik (obranca kresťanov) Tertullianus (160-22O) povedať: "Sme iba včerajší a napľňame už celý svet a všetko vaše: mestá, ostrovy, pevnosti, úrady, zhromaždenia, tábory, ba samotný palác, senát, fórum. Nechali sme vám len vaše chrámy". V 2. pol. 4. stor. už vizigótsky biskup Wulfila preložil Bibliu do gótštiny a veľké úspechy malo kresťanstvo tiež na východe, hlavne v Arménii a Perzii.

 Z 2. pol. 2. stor. po Kr. poznáme aj prvého latinsky pišúceho kresťanského spisovateľa - Minucia Felixa, autora diela nazvaného Octavius. Začiatkom 3. stor. grécka aj latinská kresťanská spisba prudko narastá. Z po grécky pišúcich je to hlavne Órigenés Adamantios (185-254) - apologetik a tvorca kresťanskej dogmatiky, Athanasios Alexandrijský (295-373), ktorý napísal životopis sv. Antonína a stal sa tak zakladateľom kresťanskej hagiografie, Eusebios z Kaisareie (263-339), ktorý napísal Ekklésiastiké historiá a stal sa tak zakladateľom cirkevného dejepisu, Basileios Veľký (330-379) jeden z najväčších cirkevných otcov a zakladateľov kláštorov a Ióannés Chrýsostomos (344-407), vynikajúci kazateľ. Z latinsky pišúcich treba spomenúť hlavne Lucia Lactantia (1. pol. 4. stor.), autora prvej učebnice kresťanského náboženstva, Sophronia Hieronyma (348-420), pustovníka v Betleheme, ktorý z hebrejčiny do latiny preložil Písmo sväté, tzv. Vulgatu, a napísal prvé dejiny kresťanskej literatúry, Aurelia Augustina (354 -430), najvýznamnejšieho cirkevného spisovateľa a ranokresťanského filozofa, ktorý napísal dielo De civitate Dei (O božej obci) a slávne Confessiones (Vyznania) - prvú autobiografiu v dejinách európskej literatúry.

Zaujímavým bol aj život prvotných kresťanov. V prvých troch storočiach sa kresťania schádzali v domoch bohatých kresťanov, kde slávili agapé, hostinu lásky. Prvé kostoly, charakterizované miestnosťou pre krst, tzn. baptistériom, vznikli vo východnej časti ríše a sú známe z pevnosti Dura Europos v Sýrii z konca 3. stor. Svojich mŕtvych najskôr pochovávali na pohanských pohrebiskách (to bol aj prípad hrobu sv. Petra, ktorý je dnes pod bazilikou sv. Petra), neskôr na špeciálnych podzemných pohrebiskách zvaných katakomby (slová "ad catacumbas" znamenali "v doline"). Najznámejšie katakomby sa nachádzajú v blízkosti starej rímskej cesty Via Appia a sú to katakomby sv. Šebastiána a sv. Kalixta, pomenované v druhom prípade po správcovi katakomb z 3. stor. - pápežovi Calixtovi I. V časoch cisára Diokleciána (284-3O5) postihlo Cirkev veľké prenasledovanie, ale v r. 313 cisár Konštantín I. Veľký (3O6-337) udelil kresťanom ediktom Milánskym náboženskú slobodu.

Staval aj veľa chrámov a bazilík, ktoré sa vyvinuli zo starorímskej architektúry a ktoré pôvodne slúžili ako stavby pre verejné účely, napr. ako súdy, tržnice apod. Postavil baziliky v Ríme (sv. Peter), v Nazarete, Betleheme, Konštantinopoli atď. V r. 325 svolal do tureckej Nicei aj prvý koncil, na ktorom bolo 19. júna prijaté aj vierovyznanie (zvané nikajské) a bol odsúdený ariánismus. Jeho mamičku, sv. Helenu, možno považovať za patrónku kresťanských archeológov, pretože na Kalvárii našla hrob Ježiša Krista aj zvyšky Jeho kríža (sviatok nájdenia kríža sa niekedy slávi 3. mája - nad Kristovým hrobom nechal Hadrianus postaviť chrám bohyni Venuši). O návrat k pohanstvu sa v r. 36l-363 pokúsil cisár Julián Apostata (Odpadlík), ale bezúspešne. V r. 366-384 vládol pápež sv. Damasus I., ktorý katakomby nechal zrekonštruovať, vyzdobiť a opraviť, preto sa mu hovorí aj "poeta catacumbarum". V rokoch 379-395 vládol cisár Theodosius, ktorý v r. 385, resp. 392 vyhlásil kresťanstvo za štátne náboženstvo. Prvých vrcholom v dejinách pápežstva bolo obdobie pontifikátu sv. Leva Veľkého (44O-46l), ktorý v r. 452 odhovoril Attilu od útoku na Rím a v r. 455 zachránil život Rimanov pri útoku Vandalov. Po jeho pontifikáte končí existencia západorímskej ríše a začína stredovek.