Stredovek, jeho podstata a periodizácia
Pojem stredoveku: Od čias 17.-18. stor. (Christoph Cellarius a Johann Christoph Gatterer) sa pod pojmom stredovek rozumie obdobie
ľudských dejín od pádu ríše západorímskej (476) až po objavenie Ameriky (1492). Dnes je toto vymedzenie viac ako sporné, preto sa okrem
vyššie uvedených časových ohraničení uvádzajú aj iné, napr. začiatok stredoveku sa niekedy hľadá v Milánskom edikte (313) či
zatvorení Platónovej akadémie a založení kláštora na Monte Cassino (529), koniec zasa v páde Cárihradu (1453), vynájdení kníhtlače
(polovica 15. stor.), bitke pri Moháči (1526), anglickej občianskej vojne (1640) či v revolučnom roku 1848.
Základom života
ľudskej spoločnosti v stredoveku je kresťanstvo, ktoré všetkým prestupuje a všetkému zanecháva svoju pečať. Týka sa to hospodárstva,
politiky, kultúry aj umenia. Podľa kresťanského učenia je Pánom sveta a Vládcom dejín Boh. Boh je Stvoriteľom aj najvyšším vlastníkom
vesmíru a na Zemi ho zastupujú v duchovnej oblasti pápež (patriarcha), v svetskej zasa vládca rôzneho typu. Obidvaja svoju moc dostali od Boha
a ako obdarovaní sú povinní byť mu nielen vďační, ale musia vôči nemu spĺňať aj množstvo povinností (napr. zodpovedali Mu za správny
chod štátu). Lenže sú to predovšetkým ľudia a ako takí navzájom na seba žiarlia a vedú spory o to, kto z nich je viac (vládcov pomazáva
cirkevná hierarchia, tá sa zasa opiera o vojenskú moc svetských vládcov). A keď tento vzťah pána a obdarovaného platí medzi Bohom a
pápežom (vládcom), podobne to funguje aj medzi pápežom (vládcom) a ich podriadenými. Aj tu vznikol vzťah pán (senior) a poddaný (vazal).
Tento vzťah mal základy v starorímskom vzťahu patróna a klienta či v neskoroantickom kolonáte, kedy si galorímska aristokracia menila osobne
neslobodných otrokov na osobne slobodných, ale závislých poddaných. Novovzniknutým vzťahom pomáhal aj rozklad germánskej rodovej občiny.
Náčelníci kmeňov dobývali cez sťahovanie národov nové a nové územia, ktoré potom považovali v zmysle stredovekého chápania sveta za
svoje vlastníctvo (pozri rozprávky o kráľoch, ktorí dávajú hlúpemu Janovi polovicu svojho kráľovstva). Za dobré vojenské služby sa
náčelníci odmeňovali tým, že časť dobytého územia prepožičiavali do užívania svojím verným a vznikla tak vojenská aristokracia.
Toto prepožičiavanie sa dialo rôznou formou. Prvou bolo tzv. beneficium, kedy obdarovaný využíval darovanú pôdu iba
počas svojho života, dostal ju iba na meno a ako člen bojovej družiny svojho pána (seniora) bol na ňom osobne závislým (vazalom). Mal voči
svojmu darcovi (pánovi) povinnosť vojenskej služby a vďaky (vernosti), pán zasa svojho vazala musel chrániť. Vznikol tak osobný vzťah
vernosti vazala k seniorovi. Porušenie prísahy vernosti (tzv. felonia) sa tvrdo trestalo. Časom sa každý vazal snažil darovanú pôdu
obhospodarovávať dedične. Ak sa mu to podarilo, zmenilo sa beneficium na feudum (léno). Vznikol tak vzťah seniora (feudála) a
poddaného (lenníka), kedy poddaní neboli vlastníkmi obhospodarovávanej pôdy, ale len ich prenajímateľmi. Zároveň s pôdou (lénom) sa
darúvali aj jednotliví roľníci, ktorí boli súčasťou léna. Na jednotlivých feudách potom platili tie isté vzťahy ako medzi panovníkom a
jeho vernými. Vznikala tak typická feudálna štruktúra a spoločenská pyramída: na vrcholke tejto pyramídy stál Boh, nižšie bol pápež a
vládca rôzneho typu, pod nimi bola vysoká šľachta (vazali Bohu a svojim pánom a vládcom), nižšie šľachta nízka (vazali Bohu,
panovníkovi, vysokej šľachte) a potom slobodné obyvateľstvo (vazali Bohu, panovníkovi, vysokej aj nízkej šľachte). Každý tak veľmi presne
poznal svoje miesto v spoločnosti. Je teda stredoveká spoločnosť prísne hierarchická a založená na tom, že pánom všetkého je Boh. Je
jasné, že medzi šľachtou a panovníkom sa viedli neustále boje o formy prepožičiavania pôdy - silní panovníci dávali prednosť
beneficiám, zato šľachta si na slabých panovníkoch vymáhala dedičné ovládanie pôdy (feuda), ktoré sa niekedy vymykali všetkým vazalským
povinnostiam a stavali sa slobodnými statkami, tzv. alodmi.
Jediným nositeľom kultúry bola Cirkev. Vďaka
sťahovaniu národov a tvrdým bojom kultúrna úroveň Európy oproti antike veľmi poklesla. Cirkev ale dedičstvo antickej civilizácie
zachránila a prejímala množstvo jej prvkov (napr. literárna tradícia, historiografia, určité prvky vedy a pod.). Významnú roľu tu zohrala
benediktínska rehoľa, založená sv. Benediktom z Nursie (žil v r. 480-547). Antická kultúra aj vzdelanosť tak prostredníctvom kláštorov
nezanikla spolu so západorímskym štátom, ale v zmenených podmienkach ešte dlho prežívala. V byzantskej ríši sa stala integrálnou
súčasťou byzantskej kultúry.
Hospodárstvo a chronológia stredoveku: Z vyššie povedaného vyplýva, že
základným bohatstvom bolo vlastníctvo pôdy (tu takmer vždy vlastnil panovník). Je to teda oproti mestskej civilizácii antiky tak trošku krok
zpäť. Začala civilizácia poľnohospodárstva. Bohatstvo sa posudzovalo podľa veľkosti pôdneho vlastníctva alebo podľa
veľkosti stád. Okrem súkromného vlastníctva pôdy ďalej aj pretrvávalo vlastníctvo občinové (napr. pastviská, lesy a pod.). Absolútna
väčšina obyvateľstva sa živila poľnohospodárstvom, ktoré bolo na nižšej úrovni ako v antike. Za používanie pôdy musel každý lenník
odvádzať svojmu seniorovi daň (rentu), ktorej forma sa líšila podľa vývojových stupňov stredoveku.
Najstarším stupňom
bol raný stredovek (476-cca 1100), v ktorom sa štruktúra stredoveku formovala. Hospodárstvo (poľnohospodárstvo) bolo na veľmi
nízkej technickej úrovni, takmer neexistovali mestá a prevažovalo naturálne hospodárstvo v uzavretých výrobných jednotkách - dedinách
(svet každého dedinčana často končil v lese za dedinou, preto sa tejto civilizácii niekedy hovorí civilizácia lesa, pretože o pôdu musel
človek s lesom neustále bojovať). Remeslo oproti antike upadlo tiež a prežívalo v dedinách vo forme domáckeho remesla. Ak neexistovali
peniaze, renta sa odvádzala vo forme naturálnej, popr. pracovnej. Vtedy vznikali ranofeudálne (tzv. barbarské) štáty, ktoré mali veľmi často
podobu politicky roztrieštených jednotiek a veľmi krátke trvanie.
Druhým stupňom bol vrcholný stredovek (cca
1100-1492), v ktorom sa feudálne hospodárstvo prudko rozvíjalo. Veľmi dobre sa darilo poľnohospodárstvu (trojpoľný systém, nové
techniky a pod.), rástol počet obyvateľstva, zvýšila sa aj úroveň remesla, ktoré sa začalo špecializovať a organizovať do cechov. Vývoj
remesla a obchodu podnietil vznik miest. Vrcholný (rozvinutý) stredovek sa dá nazvať aj mestskou civilizáciou, ktorej základným znakom bola
gotika. Prevahu nadobúdalo tovarové hospodárstvo a renta sa začala meniť na peňažnú (bohatstvom sa zasa stavali peniaze). Za daných
ekonomických podmienok sa jednotlivé feudálne štáty vnútorne upevnili, zjednotili a vznikli silné centralizované monarchie.
Tretím stupňom bol neskorý stredovek (1492-1640, 1848?), časovo synchronný s počiatkom novoveku, kedy sa feudalizmus vďaka
peňažnému hospodárstvu postupne rozpadal a ustupoval kapitalistickému hospodárstvu. Vznikali prvé manufaktúry, peniaze začali ovládať
svet, prudko sa rozvíjali tovarovo-peňažné vzťahy a peňažná renta. Práve vtedy začali vznikať silné absolutistické monarchie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta