Život vo vrcholnom a neskorom stredoveku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 10.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 954 slov
Počet zobrazení: 19 529
Tlačení: 588
Uložení: 594
Život vo vrcholnom a neskorom stredoveku:
1. Duch doby: Pod pojmom vrcholný stredovek sa v poslednej dobe skrýva čas od počiatku 13. stor. (obdobie okolo r. 1200) do konca 14. stor. (v našich podmienkach napr. po začiatok vlády Žigmunda Luxemburského) a pod pojmom neskorý stredovek obdobie 15. stor. (v našich podmienkach napr. roky 1387-1526). Podobne ako vo včasnom stredoveku bol aj tu základom hierarchického usporiadania spoločnosti Boh. Bolo to obdobie túžby po večnom živote a raji, čas strachu a hrôzy, ale aj čas nádeje. kedy sa ľudia snažili vytvoriť nebo na zemi a zriadiť tu dokonalú spoločnosť, tzn. nebeský Jeruzalém. Príliš sa im to ale nedarilo. Bolo to obdobie plné zázrakov, napätia a krásy, čas plynul veľmi pomaly a ak hovoríme, že antika je kolískou európskej kultúry, tak v stredoveku prežívala svoj čas batoliatka. Vôbec to nebola doba temna, skôr naopak, a môžeme konštatovať, že práve vtedy začínali dejiny súčasnej západnej Európy, keď sa v niektorých krajinách skončila politická rozdrobenosť a vznikli veľké a jednotné štáty.

Z hľadiska prírodných podmienok to bola doba veľmi priaznivá pre poľnohospodárstvo, veď od 11. do 13. stor. prebiehalo klimatické optimum (tzn. vyššie priemerné ročné teploty a dostatok vlahy), ale od l4. stor. dochádzalo k postupnému ochladzovaniu (klimatické minimum), ktoré svoje nejnižšie hodnoty dosiahlo okolo r. l45O. Väčšina Európy (aj Slovenska) bola zalesnená, ale vhodné podmienky pre poľnohospodárstvo, umocnené naviac vnútornou aj vonkajšou kolonizáciou les neustále zmenšovali. Bolo to obdobie boja s lesom, jeho vyklčovania a osídlovania aj vo vyšších polohách. Drevo vo vývoji spoločnosti stále hralo nezastupiteľnú roľu, preto sa tento čas niekedy nazýva "doba drevená" či "civilizácia dreva". Neplatí to ale pre rozkvitajúcu mestskú kultúru, kde v centre prevažuje kameň a gotické stavby, preto sa gotika nazýva mestskou civilizáciou. Vdaka klimatickému optimu 13. stor. boli relatívne vysoké výnosy, čo sa odrazilo v prudkom náraste počtu obyvateľstva - v celom svete vtedy žilo asi 400 miliónov ľudí, v Európe asi 90 miliónov, pričom v Uhorsku okolo r. 1200 asi 2 milióny ľudí a na Slovensku zhruba 250 000 až 300 000, t.j. cca 10-15 ľudí na 1 km2. Predĺžil sa aj priemerný ľudský vek na zhruba 45 až 50 rokov. Iná situácia nastala v l4. stor., keď sa prudko začalo zhoršovať počasie. Relatívne primitívne poľnohospodárstvo sa nedokázalo novým podmienkam prispôsobiť, výnosy začali byť menšie, nároky ľudí však ostali tie isté alebo aj vyššie a začala stagnácia sprevádzaná hladomormi a čiernom smrťou (morom), ktorý prepadol hlavne západnú Európu. Tu zo 7O miliónov obyvateľov prežilo len necelých 5O miliónov a začali tu sociálne aj náboženské nepokoje. Uhorsku sa ale hladomor, čierna smrť aj rôzne nepokoje vyhli a počet obyvateľov neustále rástol, napr. v 15. stor. žilo na Slovensku asi 500 000 ľudí.

Veľmi dôležitou sa ukázala národnostná otázka. Jedine kresťan bol človekom, kresťanstvo bolo najdôležitejšiou ľudskou charakteristikou a až potom sa hľadala jeho "kmeňová" príslušnosť, pričom kmeň splýval s pojmom národ. Jednotiacim prvkom ľudského spoločenstva bola teda viera v Ježiša Krista. Odtiaľ pramenia všetky ideály a snahy o jednotnú kresťanskú civilizáciu a pojem "národ" sa chápal jazykovo a teritoriálne, tak napr. v 14. stor. študovali na pražskej Karlovej univerzite 4 národy: Sasi, Bavori, Poliaci a Česi (bolo to ale zložitejšie, pretože pod Čechmi si môžeme predstavovať národov viac, číslo 4 naviac znamená aj fakulty), viedenská univerzita tiež 4: Rakušania, Porýnci, Uhri a Sasovia, boloňská dokonca l7 predalpských (t.j. talianskych) národov a 14 zaalpských (t.j. nemeckých). Vznik prvých moderných európskych národov, napr. Francúzov či Angličanov, sa kladie až na koniec stredoveku, t.j. do 15. stor. V rámci takto chápeného pojmu človek mali veľmi ťažkú pozíciu Židia a Cikáni (Rómovia). Cikáni prišli do Európy v 14.-15. stor. Ich pravlasť sa dodnes hľadá v Indii a niektorí dokonca tvrdia, že sú potomkovia harappskej kultúry (sic!). Svým kočovným spôsobom života aj inou mentalitou vzbudili nedôveru Európanov, ktorí ich okamžite začali prenásledovať (často si to ale Cikáni svojou neadaptibilitou a krádežami spôsobovali sami). Na rozdiel od "vidieckeho problému" Cikánov boli Židia typickým mestským obyvateľstvom, ktoré muselo bývať v špeciálne vyčlenených častiach zvaných ghetta. Židia sa nesmeli zúčastňovať vlády (odporovalo to myšlienke res publica christiana), nesmeli mať pôdu ani sa venovať remeslám, takže boli nútení venovať sa obchodu a lichve. V strednej a východnej Európe žili Židia skupiny aškenazy, ktorí hovorili hebrejsko-nemeckým jazykom zvaným jidiš, v západnej, hlavne v Španielsku, skupina sefard, ktorí hovorili jazykom ladino. Od čias IV. laterána (1215) museli nosiť vysoký žltý špičatý klobúk a žltú hviezdu. Aj ich kresťania často prenásledovali a pripisovali im rozširovanie rôznych chorôb a príšerné skutky ako rituálne obete a pod. Na Slovensku bolo veľa Židov za Ondreja II., Ľudovít Veľký ich síce vyhnal, ale rýchlo sa vrátili zpäť. Králi ich chránili, pretože si od nich pôžičiavali peniaze.

Bolo to aj obdobie zábavy, obrovského množstva hier, oficiálnej aj študentskej literatúry, nádhernej gotickej architektúry aj ľudovej kultúry (pozri nižšie život na vidieku, v meste aj cirkevné dejiny).
2. Hierarchická štruktúra spoločnosti: Prevratné zmeny v ekonomike (pozri nižšie) vyvolali aj významné presuny v sociálnej oblasti. Práve vtedy vznikla typická stredoveká stavovská spoločnosť, zložená z troch stavov: 1. - svetská šľachta, 2. - duchovenstvo a 3. meštianstvo. Niektorí tvrdia, že tomu napomáhalo aj učenie o trojakom ľude: Ty pracuj (poddaní), ty sa modli (duchovenstvo - akoby sa duchovní iba "modlili" a nikdy "nepracovali") a ty ochraňuj (šľachta).

Prvý stav - šľachta
- predstavovala necelých 10% obyvateľstva. Delila sa na vyššiu (páni) a nižšiu (zemania, vladykovia a rytieri). Na špici svetskej spoločenskej pyramídy (vyššiej šľachty) stál najvyšší pán (senior a zástupca Boha v svetských záležitostiach) - panovník (kráľ, cisár), skutočný vlastník celého kráľovstva (pôdy aj nerastov). Jemu boli podriadení všetci poddaní v hierarchickej štruktúre vyššia šľachta, nižšia šľachta, poddaní. Vyššia a nižšia šľachta medzi sebou súperila nielen postavením a právami, ale aj odlišným majetkom (vyššia si stále častejšie nechala stavať kamenné hrady, nižšia bývala v drevených tvrdziach či statkoch), do ktorého patril aj počet poddaných aj výška poddanských dávok. Medzi panovníkom a šľachtou prebiehalo neustále napätie, cieľom panovníka bola centralizovaná monarchia, cieľom šľachty, ktorá často už svoje panstvá vlastnila ako feudá, t.j. stala sa dedičným "vlastníkom" pozemkov, štát stavovský, v ktorom by moc panovníka bola obmedzená a vytváral by sa tak priestor pre relatívnu samostatnú šľachtickú politiku. Ak mal panovník autoritu, šľachta poslúchala, ak nie, robila si čo chcela. Je známe, že niektorí panovníci boli vynikajúcimi kresťanmi, ale veľmi špatnými vládcami (napr. uhorský Vladislav II. Jagellovský), druhí naopak (napr. francúzsky Filip IV. Pekný), ale boli aj vynikajúci kresťania a vládcovia - Francúz Ľudovít IX. Svätý.

Druhým stavom bolo duchovenstvo
, ktoré sa tiež delilo na vyššie aj nižšie. Z duchovného hľadiska bol zástupcom Boha na Zemi pápež. Celá kresťanská civilizácia vrátane duchovenstva prežívala v tom čase obrovskú morálnu krízu. Na jednej strane stál ideál chudobného kresťanského života, na druhej tvrdá realita nesmierného a často zneužívaného cirkevného bohatstva. Vyššie duchovenstvo (biskupi, preláti, opáti a pod.) žili často veľmi amorálne a venovali sa výlučne svetským záležitostiam, napr. lovom, ženám, umeniu, keď všetky ich kňazské povinnosti vykonávalo duchovenstvo nízke. Ale aj to malo veľa problémov - často nedodržiavalo celibát, niektorí žili nemravne, venovali sa alkoholu atď. Táto situácia sa musela riešiť. Tak ako vždy aj vtedy na to existovali dva hlavné spôsoby, prvý cestou vnútorných reforiem a aktivitou svätcov (cirkev sa neustále sama obnovuje, čo vyjadruje heslo "Ecclesia semper reformata"), druhý zvonka cestou kacírskych hnutí, ktoré takmer vždy začali vynikajúcimi ideálmi, ale skončili odvrhnutím cirkvi ako takej (napr. albigenskí, valdenskí, husiti atp.).

Tretím stavom bolo vznikajúce meštianstvo
, t.j. obyvateľstvo miest, ktoré vznikali ako centrá remesiel a obchodu (viac pozri nižšie). To sa delilo na tri vrstvy: patriciát, ktorý predstavoval najbohatších remeselníkov a obchodníkov, z ktorých vznikala mestská rada, vrstvu strednú - cechovní majstri a stredne bohatí obchodníci a mestskú chudobu, ktorí predstavovali bezprávnych občanov mesta. Počet mešťanov bol zpočiatku veľmi malý, ale časom s hospodárskou dôležitosťou miest neustále rástol.

Mimo menované stavy stála početne najväčšia vrstva obyvateľstva (často sa uvádza až 90%) - poddaní.
Aj tí sa delili do dvoch skupín - na osobne slobodných, ktorých bola naprostá väčšina, a osobne neslobodných - nevoľníkov. Osobne slobodní museli svojim zemepánom odvádzať naturálnu aj pracovnú rentu, ale mohli sa slobodne sťahovať. Nevoľníci (otroci) boli veľmi málo početnou skupinou, zloženou z vojnových zajatcov a zločincov, napr. smilníkov a dlžníkov, ktorých sa každý chcel veľmi rýchlo zbaviť, pretože predstavovali veľmi neefektívnu pracovnú silu a vyžadovali neustálu stráž. Preto svetskí feudáli a Židia s otrokmi obchodovali, často ich vykupovala práve cirkev.

3. Život na dedine:
Väčšina obyvateľstva (okolo 90%) sa zaoberala poľnohospodárstvom, žila teda na vidieku, v dedinách fungujúcich ako susedská občina. Ako taká dedina, ktorá predstavovala základnú hospodársku jednotku, vyzerala? Vždy bola v blízkosti vody a lesa a tvorilo ju l5 až 3O usadlostí s pevnou štruktúrou, napr. ulicovou. Domy mali kamennú podmúrovku, zrubovú konštrukciu a obyčajne 3 miestnosti (súčasťou domov boli aj chlievy). V hlavnej miestnosti bola murovaná pec (stále nepoznali komín), veľký drevený stôl, lavice a truhlica (iný nábytok nepoznali). Spalo sa na peci alebo na laviciach prikrytých kožušinami. Pánom domu bola žena, ktorá priadla a varila jedlá ako rôzne sýte polievky, kaše a piekla placky niekedy aj zo žalúdovej múky. Jedlo sa veľa zeleniny, menej mäsa a keď, tak hlavne polodivoká hydina a ošípané. Muž i žena sa veľmi málo umývali a obliekali sa do hrubých sukníc a košelí. Muž sa celý rok po celý deň staral o polia, záhrady a dobytok. V záhradách okolo domov rástla zelenina a ovocné stromy (pestovali sa hlavne strukoviny, kapusta, jablká, hrušky, slivky aj čerešne). Dobytok sa pásol v blízkych lesoch a už sa hlavne v zime ustajňoval v chlievoch (pasienkov a lúk bol nedostatok a na seno sa ešte nekosilo). Polia sa rozkládali okolo dediny a boli podobne ako celá dedina ohradené plotom (boli tak chránené proti nepriateľom aj divej zveri). Pasienky, vody, lesy a cesty ostávali v spoločnom vlastníctve občiny, čiastočne aj pôda (stále ešte pretrvávalo losovanie obrábaných častí), ktorá ale stále častejšie prechádzala do súkromného individuálneho vlastníctva. V obrábaní polí prevládal regulovaný trojpoľný (niekedy aj viacpoľný) systém, kedy 1/3 pozemkov ležala úhorom. Je zvláštne, že v našich podmienkach prevládal až do 18. stor. zastaraný systém dvojpoľný! Pestovala sa pšenica, proso, jačmeň, raž aj ovos. Produktivitu zvyšovalo aj používanie zdokonalených železných nástrojov, hlavne radiel a pluhov, kôs a kosákov. Mlátilo sa drevenými cepmi, mlelo sa už vo vodných aj veterných mlynoch. Ako tažnej sily sa používalo hlavne volov, ktorí už neboli zapriahaní slučkou, ktorá ich škrtila, ale chomútom. Doprava bola veľmi zložitá. Jednotlivé osídlené miesta (v 13. stor. bolo na Slovensku 1 600 písomne doložených sídiel, z toho iba 9 miest - Banská Štiavnica, Bratislava, Košice, Krupina, Levoča, Nitra, Trenčín, Trnava a Zvolen, 42 trhových miest a 16 hradov, napr. Blatnica, Budatín, Lietava, Oravský Zámok, Pustý hrad, Starhrad, Šášov) spojovali veľmi zlé cesty vedené pozdĺž riek. Tie neboli nijak upravované a predstavovali lesné závozy s kolajami. Pretože nebola známa predná náprava, vozy sa len s veľkými ťažkosťami otáčali, denne tak urazili maximálne 40 km. Naviac boli cesty plné nebezpečia, všade čakali rôzni lapkovia, prespávalo sa v rôznych pochybných hostincoch alebo v kláštoroch, ktoré na to boli vždy pripravené. Centrom centrálnych dedín bol kostol (pozri príkazy sv. Štefana). V blízkosti dediny ako feudálne sídlo obyčajne stála zemianska tvrza, niekedy tu bol aj kláštor alebo panské sídlo, t.j. kamenný hrad.

Čo sa týka majetkovo-právnych vzťahov, tak vlastníkom všetkej pôdy (najvyšším seniorom) bol král, ktorý svojim poddaným, tzn. od vyššej šľachty cez cirkev až po najnižšie vrstvy mohol pôdu prepožičať ako beneficium či feudum (nedal im teda majetok v čistom slova zmysle, ale len užívacie právo na pôdu, na ktorej síce hospodarili samostatne, ale ktorá pre nich ostávala cudzia). Uhorskému kráľovi patrilo asi 30% všetkého pôdneho fondu, svetským magnátom 25% pôdy, drobnej šľachte asi 35 -40% pôdy s rozlohou cca 6O ha na osobu a cirkvi iba 12% všetkej pôdy! Stredne "bohatý" slovenský roľník obhospodaroval asi 8,5 ha pôdy (existenčné minimum bolo okolo 2,l ha). V podmienkach relatívne nízkej technickej úrovne mohol dostať aj celkom dobré výnosy - na ploche 2,5 ha pri priemernom výnose 7 q/ha to bolo l7-l8 q obilia. Z toho na novú sejbu musel oddeliť 6-7 q, na osobnú spotrebu mu tak ostalo lO-l1 q obilia. Ročná spotreba jedného človeka bola asi 2OO kg obilia (životné minimum sedliackej rodiny bolo 10 vedier obilia, t.j. 400-800 litrov), mohol teda za pomoci zberu plodín, mäsa, zeleniny a pod. uživiť maximálne 5 až 6 ľudí. Bol to teda relatívne zraniteľný systém, veď jedna neúroda mohla teoreticky spôsobiť hlad. (Riešilo sa to menším počtom detí. Za zabitie človeka bol l5ročný trest, za zabitie dieťaťa z hladu následoval trest len 7ročný!). Ale pri väčšej aktivite sa hladu dalo vyhnúť, lenže sa niekedy uvádza, že v stredoveku bola každá práce naviac hriechom (zdá sa, že nielen v stredoveku, že). Od všetkých potom kráľ aj iní seniori vyžadovali rôzne dávky a dane podľa veľkosti a charakteru im zvereného majetku. Okrem dávok pravidelných to boli aj dane mimoriadne, napr. v prípade vojny alebo sobáša dcéry. Ak teda kráľ šľachticovi zveril pôdu, chcel potom od neho určitý dôchodok, ale na ten dôchodok si šľachtic musel "zarobiť" aj vyberaním dávok od nižšie postavených, bola to teda reťazová reakcia. Samozrejme sa "vlastníci" pozemkov plateniu daní vyhýbali a keď mohli, tak sa snažili toto bremeno striasť - vysoká šľachta si napr. na Ondrejovi II. vymohla právo dane vôbec neplatiť, nižšia sa zasa búrila proti vyššej a roľníci buď neplatili, alebo utiekali k lepšiemu pánovi či na zboj (stredoveká agrárna spoločnosť je polokočovná, je neustále v pohybe, stále sa sťahuje a človek je v podstate večným pútnikom). Okrem obyčajných osobne slobodných poddaných existovali aj tzv. dvorníci, ktorí predstavovali špeciálne usadené obyvateľstvo s presne určeným pracovným cieľom, hlavne všeobecne uspokojovať potreby panovníckeho dvora. Boli to oráči. medovníci, rýžovači zlata, kováči, psiari, kuriči v kráľovských izbách a pod., ktorí bývali v špecializovaných dedinách, odtiaľ názvy ako napr. Kováče, Psiare, Sokolovce, Zlatníky, Medovarce a pod.
 Všeobecne platilo, že poddaní svetských zemepánov platili dávky len svetskej vrchnosti, mestá len kráľovi a poddaní cirkevných zemepánov hlavne cirkvi, ale zčasti aj kráľovi. Dávky určené podľa veľkosti majetku sa platili na dvakrát, prvá polovica v deň sviatku sv. Juraja (24. apríla), druhá v deň sv. Martina (11. novembra), roľník s emfyteutickým právom platil len predom dohovorenú čiastku v lehote až 18 rokov! Najskôr sa platili v naturálnej a pracovnej forme. Svetský zemepán si vybral deviatok všetkej úrody (obilie aj mäso) a nútil svojich poddaných stavať rôzne stavby, napr. cesty, hrady či opevnenia (pracovná renta nenadvyšovala l8 dní v roku). V prípade vojny musel každý desiaty chlapec narukovať do kráľovského vojska. Od l2. stor. naturálna forma renty postupne prechádzala do finančnej, a to tak, že z l lánu pôdy (zhruba l8 ha) musel uživateľ zaplatiť ročne l hrivnu (253 gramov) striebra - uživateľ menšieho pozemku platil menej. Konečným cieľom bolo naplniť štátnu pokladnicu a záležalo len na pánovi, ako sa pri vyberaní dávok ku svojim poddaným správal. Veľkosť renty sa menila od panstva k panstvu a ak sa niekomu niekde neľúbilo, mohol sa odsťahovať tam, kde boli dávky nižšie, veď k prvej stálej dani v Uhorsku (3 groše za rok na l portu, ktorou môže prejsť veľký voz vrchovate naplnený senom) došlo až za Karola Róberta a k obmedzeniu sťahovania až koncom l3. stor. Platenie cirkevných dávok pozri dejiny uhorskej cirkvi.

Napriek neúrode a hladu sa vidiecky ľud dokázal veľmi dobre zabávať, predovšetkým v krčmách. Aj keď sa nedochovalo veľa písomných dokladov, je isté, že práve vtedy rozkvitala ľudová slovesnosť (rozprávky, bajky, povesti, koledy), ktoré sa ústnou formou predávali z pokolenia na pokolenie. Ich hlavným motívom bol temný les, dobrý kráľ, strigy, rôzne tajomno a pod. Slávili sa masopusty a tančili sa divoké tance (v 13. stor. boli v Uhorsku zakázané tance na cintorínoch a v kostoloch, ale sporadicky sa pohrebné tance objavujú ešte v 17. a 19. stor.!).

4. Život v meste (gotická kultura): Ak pre včasný stredovek bola charakteristická nízka úroveň výroby a prevaha naturálneho hospodárstva, tak pre rozvinutý feudalizmus (vrcholný a neskorý stredovek) je charakteristický všestranný rozvoj výroby. Od dobre fungujúceho poľnohospodárstva sa v 11.-12. stor. začalo postupne oddelovať špecializované remeslo a prevahu začalo nadobúdať tovarové hospodárstvo, tzn. obchod a peniaze. S vyššiou úrovňou ťažby drahých kovov a rúd farebných (vodu v baniach odčerpávali pumpy) sa rozvíjalo hutníctvo a kováčstvo (v kováčniach búchali veľké kladivá) a vznikla tak situácia, v ktorej domácke remeslo už stratilo na význame a jeden kováč už nestačil všetko vyrábať. Objavili sa špecializovaní nožiari, mečiari, štitári, kotlári, krajčíri a pod., veľa výrobkov aj nutnosť predávať. Preto sa títo špecializovaní remeselníci začali usadzovať v podhradí šľachtických sídiel (Nitra, Zvolen), pri farských kostoloch alebo kláštoroch (Hronský Beňadik) či v špecializovaných trhových osadách, zakládaných na križovatkách obchodných ciest (Žilina, Trnava, Prešov). A práve z týchto remeselníckych a trhových osád začali vznikať prvé stredoveké mestá (v západnej Európe tento proces prebiehal už v 11. stor., v našich podmienkach v 12.-13. stor.). Tie vznikali buď na pôde kráľovskej (tak vznikli mestá kráľovské či ríšske), alebo na pôde rôznej vrchnosti (vrchnostenské či poddanské mestá). V západnej Európe sa obnovovali aj staré rímske mestá. Obyvateľ kráľovského mesta bol osobne slobodný a podliehal iba panovníkovi, ktorý dával mestu rôzne výsady (privilegiá). Bolo to hlavne právo samosprávy, podľa ktorého mesto riadila volená mestská rada (konšeli, prísažníci či boženíci), na čele ktorých stál na rok volený kráľovský úradník - richtár - s právomocou najvyššieho správcu a sudcu. Ďalej to bolo právo trhové, od 11. stor. neboli trhy iba v nedeľu, ale aj v iných dňoch (v našich podmienkach si všimni obcí s názvami Streda, Štvrtok, Sobota, po maďarsky sa nedeľa dodnes volá "trhový deň" - vásárnap), právo míľové (na ochranu vlastnej produkcie sa v okruhu 1 míľe, t.j. asi 11,2 km, nesmel blízko mesta usadiť remeselník, ktorý by tu vyrábal tovar, vyrábaný už v meste), hradebné (mestá mohli byť obohnané hradbami), varné (mohli variť pivo) či hrdelné (mali právo vlastného súdu s neposlušnými remeselníkmi či nemravnými ženami - často zákaz pobytu v meste). Kráľ kráľovské mestá všemožne podporoval, pretože z ich ekonomického rastu mal iba hospodárske výhody. Iná situácia bola s mestami poddanskými, ktoré podliehali právomoci danej vrchnosti. Obyvatelia týchto miest (v našich podmienkach napr. Michalovce, Pezinok, Rimavská Sobota) boli poddanými daného zemepána, ale namiesto roboty mu odovzdávali dávky. Stávalo sa, že pôvodne kráľovské mesto skončilo aj ako mesto poddanské (napr. Hybe). Špecifické postavenie mali banícke mestá, ktoré všade patrili k najbohatším - v l3. stor. začala hlbinná ťažba, rozvíjala sa banícka technika a mincovníctvo.
 Uvádza sa, že okolo r. 1300 bolo v Čechách okolo 120 miest, na Slovensku ale iba 30. Ako bolo uvedené vyššie, ich základnou úlohou bolo sústrediť remeslá a obchod. V západoeurópskych mestách sa potom remeslá začali od 11. stor. združovať do nových organizácií, do cechov. Tieto cechy, t.j. organizácie remeselníkov toho istého alebo aspoň príbuzného odboru, mali pôvodne nábožensko -sociálny charakter bratstva, ale časom sa venovali hlavne spôsobu a organizácii výroby a predaju tovaru. (V našich podmienkach vznikli prvé cechy až koncom 14. stor., viac sa rozšírili až v stor. 16. a rozkvitali až v 18. stor.!!!). Každý cech si potom vydával svoje vlastné cechové pravidlá (artikuly), v ktorých si určoval spôsob výroby, dozor nad kvalitou, ceny tovaru, tresty aj dávky do bratskej pokladnice. Na čele cechu stál cechový majster, ktorý zodpovedal za kvalitu výroby a vychovával svojich tovarišov a učňov. Tovariši pracovali ako námezdní pracovníci, dostávali teda mzdu a majstrami sa mohli stať až po tom, čo vykonali povinnú prax aj u iných (i zahraničných majstrov), ktorá sa im zapisovala do cechových knižiek (robilo sa to cestou vandroviek). Potom museli urobiť majstrovskú skúšku (urobili majstrovský výrobok, tzv. Meisterstück), vystrojiť hostinu - a boli majstrami. Učni iba pomáhali, mzdu nedostávali a majster ich musel šatiť a živiť. V rámci mesta žili cechy v určitých štvrtiach či uliciach a označovali sa charakteristickými znakmi.

Ako také stredoveké mesto vyzeralo? Bola to v podstate väčšia dedina, v ktorej bývalo okolo 1 500 až 3 000 obyvateľov (iba vo Florencii žilo okolo 100 000 ľudí). Jeho centrom bolo námestie s trhoviskom a kamenným kostolom, radnicou a výstavnými domami mestského patriciátu. Všetko bolo stavané z kameňa a tehál a bola pre nich charakteristická vznosná vertikálnosť (štíhle piliere, dômyselný podporný systém múrov, rebrové klenby, vysoké okná s lomenými oblúkmi a s farebnými sklami, tzv. vitrážou), ktorá je typickým znakom nového stavebného slohu zvaným gotika. Takto tento sloh nazval renesančný spisovateľ Giorgio Vasari, ktorý ním mienil hrubý barbarský sloh Gótov nesrovnateľný s krásou antiky. (Francúzi si svoj nový stavebný štýl nazývali ogival, franc. slovo ogive znamená lomený oblúk). Je to typicky mestské stavebné umenie a ako také je jediným, ktoré nevychádzalo z antických tradícií. Katedrály boli zpočiatku stavané stavebnými huťami cisterciánov, neskôr špecializovanými kameníckymi majstrami. Ich cielom bolo povzniesť ľudského ducha smerom hore, k nebesiam, preto tá nádherná výška a princíp vertikality. Gotika ako taká vznikla už v 10. stor. v burgundskom kláštore Cluny, odkiaľ sa rýchlo (v 12. stor.) rozšírila po celom Francúzsku a odtiaľ po celej Európe, v ktorej sa datuje medzi rokmi l23O a l5OO. Medzi najslávnejšie gotické svetové katedrály patrí Notre Dame v Paríži, potom v Remeši, Seville, Štrasburgu, Kolíne nad Rýnom, katedrála sv. Štefana vo Viedni a sv. Víta v Prahe, postavená hutou Petra Parlera a Mateja z Arrasu. Prvým gotickým kostolom na Slovensku je kostol v Kláštore pod Znievom (k prechodnej dobe medzi románskym a gotickým slohom patrí portál farského kostola v Iliji pri Banskej Štiavnici), potom chrámy sv. Mikuláša v Trnave, sv. Martina v Bratislave, sv. Kataríny v Kremnici, chrám kláštora v Hronskom Beňadiku, sv. Egidia v Bardejove, minoritský aj farský kostol sv. Jakuba v Levoči a dóm sv. Alžbety v Košiciach, postavený podľa vzoru francúzskych katedrál koncom 15. stor.

Každý chrám mal nádhernú vonkajšiu aj vnútornú výzdobu, ktorej základným výtvarným motívom je život Pána Ježiša Krista, výjavy z Nového Zákona, ale aj príroda a každodený život stredovekého človeka. Súčasťou stĺpov a portálov bola sochárska výzdoba, hlavne bohate členené reliéfy (pozri napr. portál sv. Štefana vo Viedni či Notre Dame v Paríži). Neskôr sa začali uplatňovať samostatné sochy, z ktorých sú najcennejšie sochy Madon. Tie sú stvárnené veľmi naturalisticky a majú charakteristické esovite prehnuté štíhle telo. Takou bola napr. Madona zo Žebráku alebo slovenská Madona zo Strážiek (z kostola sv. Anny v dn. Spišskej Belej pri Kežmarku), vyrobená podľa vzoru sliezskych Madon z lipového dreva v rokoch 1330-1340, z Ruskinoviec (dnes už zaniklá obec), vyrobená z lipového dreva okolo r. 1360, z Toporca pri Poprade či z kaplnky v Žiari nad Hronom (aj tu je urobená z lipového dreva okolo r. 1430). Vrcholným neskorogotickým dielom na území Slovenska je tvorba Majstra Pavla z Levoče, ktorý v chráme sv. Jakuba vytvoril v r. 1508-1517 najvyšší drevený gotický oltár na svete (18,62 m). Jeho súčasťou sú nadživotné sochy Madony (2,47 m), sv. Jakuba (2,32 m) a Jána Apoštola (2,30 m), vyrobené vždy z jedného kusu lipového dreva. (Okrem tohto gotického oltára tu majster Pavol vytvoril aj renesančný oltár sv. Jánov.)

 Maľovalo sa na steny, nádherné gotické nástenné maľby s motívmi "Sedem hlavných hriechov" a "Sedem skutkov milosrdenstva" sa nachádzajú opäť v kostole sv. Jakuba v Levoči, iné, podobné na byzantské ikony, sú v kostole v Žehre (tie sú zapísané v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO!), figurálne fresky z r. 1317 (korunovácia Karola Róberta za uhorského kráľa) sú známe aj z katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule a zo začiatku 16. stor. poznáme fresky z kostola sv. Anny v Strážkach. Známe sú aj tabuľové maľby na drevo, často kombinované s plastikou na krídlových oltároch, ktoré sa podľa potreby a času dajú aj zatvárať. Takým je oltár sv. Jakuba v Levoči, dielo Majstra Pavla, ale tiež krídlové oltáre v kostoloch sv. Egidia v Bardejove, sv. Mikuláša v Prešove, sv. Anny v Strážkach, sv. Juraja v Spišskej Sobote či katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule a katedrály sv. Alžbety v Košiciach. V blízkom zahraničí sú prekrásne tabuľové maľby v Čechách, napr. Karlštejn (Majster Theodorich) a Majstri Třeboňský a Vyšebrodský. Prekrásna okenná vitráž (Notre Dame alebo sv. Vít v Prahe) je možno ako naše prípady už mladšieho dáta, vitráž v kostole sv. Jakuba v Levoči je z 2. pol. 19. stor., v nitrianskej katedrále dokonca z 20. stor. Nádherné bolo aj drobné umenie, napr. knižná maľba, ktorá rozkvitala hlavne v časoch Ľudovíta IX. Svätého, šperkárstvo (výroba kráľovských korunovačných klenotov), kovolejárstvo aj výroba textilu (napr. ornáty).

 Medzi svetské gotické stavby patria radnice (našou najznámejšiou gotickou radnicou je bardejovská) a okolo stojace domy bohatého mestského patriciátu. Charakteristickým znakom týchto kamenných domov bolo hrazdené murivo (kamenné múry boli prekládané drevenými trámami), trojúhelníkový, často stupňovitý štít, arkýr (do priestoru vyčnievajúca časť budovy) a pred domami chodníková kolonáda (česky podloubí). Na prízemí boli chlievy a remeselnícke dielne, na prvom poschodí obytné miestnosti vyhrievané kachlovými pecami a zariadené masívnymi stolmi, stoličkami a truhlicami (skriňa bola známa až od l5. stor.). V spálni boli veľké drevené postele. Pani domu varila podobné jedlá ako na dedine až na to, že sa jedlo viac mäsa a pilo sa pivo. Bohatí sa oddávali veľkým hostinám.

Ďalej od centra mesta stáli domy stredných vrstiev, tzn. rôznych cechových majstrov ako pekárov, mäsiarov, pivovarníkov a pod. Boli tu hostince a vznikali tu aj mestské školy a cirkevné univerzity. Na mestských školách sa vyučovalo siedmim slobodným umeniam, ktoré sa delili na dva stupne, na nižší (trivium - tri cesty): gramatika, rétorika a dialektika (správne myslenie) a vyšší (quadrivium): matematika, geometria, astronómia a muzika. Okrem mestských škol tu ďalej existovali školy farské aj kapitulné. Dochádzalo teda aj k zosvetšteniu vzdelanosti a umenia, keď nositeľom kultúry sa stával okrem cirkvi aj mestský patriciát. Po ukončení nižších škôl mali nadaní študenti možnosť študovať na univerzitách, vždy zakládaných cirkvou (pozri všeobecné cirkevné dejiny). Opustené domy stredných vrstiev často kupovali žobravé (mendikantské) rehoľe a zriaďovali tu nemocnice (vo Francúzku bolo už v l3. stor. 2 000 nemocníc!) aj útulky pre chudobných.

 Na periférii mesta v blízkosti mestských hradieb stáli okrem chatrčí mestskej chudoby aj domky "nebezpečných" remeselníkov ako hrnčiarov, metalurgov, garbiarov a pod. Ulice boli úzke, plné blata a hnoja z prízemných častí domov, neexistovala kanalizácia (zvyšky akéhokoľvek druhu sa von hádzali oknom), verejné osvetlenie, takže chodiť večer po takýchto uliciach bolo veľmi nebezpečné. Niet divu, že sa tu darilo rôznym hlodavcom, na ktorých žilo veľké množstvo vší a bĺch, ktorí potom roznášali veľa nakazlivých chorôb (napr. mor). Hygiena bola na veľmi nízkej úrovni a mať veľa vší bolo znakom svätosti, nemyť sa takisto. Existovali síce verejné kúpeľe, ktoré ale slušný muž obyčajne nenavštevoval, pretože tu zákazníkov obsluhovali takmer nahé ženy (neskôr barbieri, takéto kúpeľe veľmi obľuboval český kráľ Václav IV.). Iná situácia bola v kláštorných hoteloch, kde bola kúpeľ povinná - mnísi sa báli nákazy. Mimo hradby mestá potom boli umiestnené čierne remeslá, polia a veľké záhrady. Mestskou chudobou boli učni, rôzni prisťahovalci a nájomníci, ktorí nemali majetok, preto nemali ani politické práva (tvorili bezprávne obyvateľstvo mesta).

 Okrem práce a problémov sa mestský človek dokázal aj dobre zabávať predovšetkým v hostincoch. Takmer 1/3 dní v roku tvorili cirkevné sviatky, kedy sa nepracovalo (7 až 9 dní za mesiac spolu s nedeľou). V týchto dňoch sa hrali šachy, karty, na trhoviskách sa pozeralo na rôznych artistov, kajkliarov a počúvali sa piesne potulných spevákov (jokulátorov). V dňoch sviatkov bláznov (festum fatuorum, napr. 1. januára, v deň sv. Štefana, Jána Krstiteľa a pod.) bolo dovolené všetko - na oltároch kostolov sa pilo a jedlo, menili sa slová sv. omše, napr. Venite adoremus na venite apotemus, študenti univerzít a škôl hrali hry, veselilo sa až až. Zozačiatku to cirkev dovolovala, pretože považovala smiech za oslobodzujúci ventil, ale neskôr (v l6. stor.) hry a bujné veselie zakázala, pretože študenti to začali priveľmi preháňať (aj vtedy i dnes bola veľmi dôležitá morálka)). Pozostatkom týchto hier sú dnešné karnevaly.

5. Rytierska hradná kultúra: Gotické hrady boli stavané na nedostupných vrchoch a skalách alebo boli obklopené vodou v bažinatých rovinách. Mali predovšetkým vojenskú a obrannú funkciu. Ich centrom bol obytný palác a útočištná veža (tzv. bergfríd), v ktorej sa obyvatelia hradu po jeho prípadnom dobytí snažili ukryť. Obytné miestnosti boli zariadené podobne ako meštianské domy, ale mali väčší prepych často ovplyvnený Orientom. Vykurovalo sa krbmi. K najkrajším budovám hradu patrila hradná kaplnka. V rámci hradu boli aj hospodárske budovy, malé záhrady, skladiská, domčeky vojakov a pod. Všetky mali mohutné hradby, okolo ktorých bol hlboký hradný príkop, cez ktorý sa prechádzalo po padacom moste. Západoeurópske kamenné gotické hrady, hlavne tie francúzske, sa stali symbolom stredoveku, väčšina našich, napr. Zvolen, Trenčín, Strečno atď., je pôvodu gotického a takmer všetky vznikli v 2. polovici 13. stor. v časoch panovania Belu IV.
 Štýl a spôsob života hradných pánov nesie názov rytierska kultúra. Páni vo vojnách slúžili kráľovi (bojovalo sa len v lete, často po žatve a za prísne stanovených podmienok), venovali sa stavbám nových hradov či kostolov a svoj "volný čas" trávili na lovoch so šľachtenými psami a sokolmi, alebo v rytierskych turnajoch, trvajúcich niekoľko dní. Turnaje boli dôležitými spoločenskými slávnosťami, na ktorých rytieri predvádzali svoju udatnosť a silu (ťažkou drevenou kopijou sa zo sedla snažili vyhodiť súpera, čo sa často končilo ťažkým zranením či smrťou) a dámy zasa najnovšiu módu. Muži nosili pestré nohavice a suknice, dámy prepychové pestré šaty z drahých látok (napr. z hodvábu či atlasu), ktoré dôsledne sledovali štíhly tvar tela. V móde boli dlhé šaty s hlbokým výstrihom (spodné prádlo neexistovalo), závoje, špičaté klobúky a la biela pani a špičaté topánky. Vzhľadom na nedostatočnú hygienu (vši boli okrem svätosti aj znakom urodzenosti) sa nepríjemný zápach zmierňoval drahou arabskou kozmetikou. Nosilo sa veľa šperkov. Na hradoch bolo veľa šašov (tí mohli hovoriť vždy pravdu), potulných spevákov (žakérov, trúbadúrov), artistov aj minnesangrov. Motívom piesní bol vždy rytiersky ideál - statočný a čestný rytier, ktorý pomáhal ženám, vdovám, sirotkám a nemocným. Tancovali sa pomalé tance, astrológovia veštili budúcnosť a alchymisti sa snažili získať zlato a kameň mudrcov. V tomto prostredí vznikali aj osobitné rytierske eposy ako napr. Alexandreis či Parsival (príbehy kráľa Artuša a rytierov guľatého stola). Písali sa aj životopisy (Vlastný životopis Karola IV.).
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.4)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022