Cirkevné dejiny vrcholného stredoveku
Cirkevné dejiny vrcholného stredoveku:
1. Cirkev a križiacke výpravy: V 11. stor. Cirkev
prežívala veľmi ťažké obdobie. S ťažkosťami sa presadzoval celibát, prebiehal boj o investitúru, cirkev naďalej veľmi bohatla rôznou
formou darov a donácií, mala problémy vnútornej správy - v r. 1054 sa od západného kresťanstva oddelila pravoslávna cirkev (veľké
východné schizma), začala prebiehať reforma benediktínskej rehoľe. V tejto situácii napadli v r. 1077 Svätú zem seldžuckí Turci, ničili
kresťanské chrámy, zmocnili sa Božieho hrobu a zabíjali kresťanských pútnikov. Rím túto situáciu nemohol prejsť mlčaním a pápež
Urban II. (1088-1099) v r. 1095 na synode v Clermonte vyzval celý západný svet k obrane Božieho hrobu pod
heslom "Boh to chce". (V r. 1091 vyhlásil ten istý pápež presné pravidlá postu - mal trvať 40 dní a v tom čase sa
malo jesť iba 1x za deň, málo mäsa, mlieka, syra a vajec, boli zakázané svadby, zábavy, lov, súdy aj manželský život). Muži rôzneho
pôvodu sa začali ozbrojovať a organizovať vojenskú výpravu, ktorej znakom sa stal kríž - vznikli tak križiaci. Prvá
križiacka či krížová výprava sa odohrala v rokoch 1096-1099 a bola jediná, ktorá mala aký-taký úspech - križiaci s
obrovskou ukrutnosťou a násilnosťami páchaných na obyvateľstvu Svätej zeme Jeruzalém dobyli, založili tu svoje kráľovstvo, obnovovali
kresťanské chrámy (dodnes stoja) a stavali si prekrásne pevnosti (napr. Akko) a hrady (napr. Krak des Chevaliers). Lenže v časoch 12.-13. stor.
už toľko "úspechov" nemali a kresťanský západný svet musel zorganizovať ešte ďaľších 6 krížových výprav,
poslednú, siedmu, v r. 1248-1254, ktorú kresťania prehrali a po dobytí Akka v r. 1291 museli Svätú
zem aj opustiť. (Niektorí ako ôsmu krížovú výpravu chápu nesprávne pomenovanú "detskú" výpravu z r. 1212, ktorá bola výpravou
nemeckej mestskej chudoby, cirkev ju neorganizovala a dokonca aj zakázala. Je pravdou, že sa jej zúčastnilo veľa mladých, ktorí boli neskôr
rozpredaní do otroctva. Otec mladíka, ktorí ju tzv. viedol, bol potom rozhnevanými rodičmi ostatných detí zabitý, aj keď za to nemohol.)
Krížové výpravy zohrali v dejinách Európy nezanedbateľnú úlohu a mali veľa negatívnych aj pozitívnych dôsledkov. Z tých
negatívnych - sú dôkladom zle realizovaných dobrých úmyslov (dobrá vec sa nikdy nemôže presadzovať násilnou cestou). Výprav sa
zúčastňovali ľudia s dobrými úmyslami, ideálmi, takmer svätci, ale bohužiaľ aj veľa zločincov, ktorí ich zneužili na strašné lúpenie
a vraždenie nielen v Palestíne, ale po celej Európe. Žiadny kresťan tiež nemôže súhlasiť s realizáciou dobytia Božieho hrobu v
Jeruzaléme, kde tiekli potoky moslimskej krvi (dodnes nám túto hrôzu moslimovia pripomínajú, keď hovoríme o kresťanskej láske).
Ďalším negatívnym dôsledkom bolo opätné navŕšenie cirkevného bohatstva a v konečnom dôsledku vďaka vojenským porážkam na konci 13.
stor. aj relatívna strata duchovnej autority pápežov. Z tých pozitívnych je to predovšetkým prvý pokus zjednotiť Európu na báze
kresťanstva (vytvorenie veľkej kresťanskej ríše - res publica christiana), bohužiaľ ale na základe boja proti určitému spoločnému
nepriateľovi (v rámci bojov kráľi zabúdali na vlastné vzájomné nepriateľstvá). Druhým pozitívom bolo rozšírenie európskeho
kultúrneho obzoru, keď sa Európania bližšie zoznámili s vyspelou arabskou kultúrou (nezanedbateľný vplyv na to mala aj maurská civilizácia
na Pyrenejskom poloostrove). Do Európy sa dostala výroba skla, hodvábu, zamatu, bavlnených látok, znalosť viazania kobercov, stavby veterných
mlynov či zavlažovanie polí. Začala sa pestovať ryža, mak, špenát, marhuľe, broskyne, citróny a pomaranče. Rozširovala sa arabská
medicína, matematika, chémia (alkohol), kozmetika, astronómia aj prepychový nábytok, napr. divan. Proste, život stredovekej Európy sa
"zcivilizoval". Rozbehol sa aj diaľkový obchod. Krížové výpravy obohatili cirkev aj o nové rytierske rády. Už v
r. 1099 vznikol v Jeruzaléme rád johanitov, ktorý sa staral o chorých kresťanov a postavil špitál sv. Jána
(preto johaniti). Ich znakom bol čierny plášť s bielym krížom, neskôr nemocnice zakládali po celej Európe a dnes sú známi pod názvom
maltézski rytieri (maltézsky rád). V r. 1118 vznikol legendami opradený rád templárov (ochráncovia
Šalamúnovho chrámu, templu). Ich znakom bol biely plášť s červeným krížom, boli vynikajúcimi bojovníkmi a obchodníkmi a stoja na
počiatkoch európskeho finančníctva a bankovníctva. Podliehali iba pápežovi, preto sa ich svetskí vládcovia veľmi báli a všemožne ich
prenásledovali. V r. 1189 vznikol tretí rytiersky rád, rád nemeckých rytierov, ktorých znakom bol biely
plášť a čierny kríž. Po dobytí Akka sa ich centrom stal pruský Marienburg (dn. Malbork) a neskôr Königsberg (dn. Královec). Tí neustále
bojovali proti Slovanom.
2. Cirkev v 13. stor.: Organizovanie krížových výprav stála cirkev veľa peniazí.
Bohužiaľ strácala aj duchovnú autoritu, pretože všetko prehrávala a napriek tomu celá kresťanská civilizácia žila veľmi nemorálne. Ako
už bolo povedané vyššie, na jednej strane stál ideál chudobného kresťanského života, na druhej tvrdá realita obrovského a často
zneužívaného cirkevného bohatstva (vyššie kňazstvo žilo v prepychu a zábave). Nízke kňazstvo nedodržiavalo celibát, veľa pilo a tiež
sa venovalo všetkému možnému, len nie duchovnému životu. Táto situácia sa musela riešiť a ako vždy, tak aj vtedy sa to robilo dvoma
základnými spôsobmi - cestou vnútorných reforiem (svätci) a zvonka cestou kacírskych hnutí.
Amorálny život cirkvi si
uvedomovalo veľa cirkevných dejateľov. S jej vnútornou obrodou začal už v 10. stor. burgundský benediktínsky kláštor Cluny
(odtiaľ sa celé hnutie nazýva clunyjská reforma). Základom clunyjského hnutia bola ozajstná a hlboká modlitba a najväčšieho rozkvetu
dosiahlo v 11. stor., kedy sa Cluny stalo náboženským srdcom západného kresťanstva. Koncom 11. stor. horel medzi cisárom Henrichom
IV. (1056-1106) a pápežom Gregorom VII. (1073-1085) boj o investitúru, ktorý skončil kompromisným Wormským
konkordátom z r. 1122. V danej situácii sa zvýšilo úsilie o kresťanskú dokonalosť, ktorú bolo možné získať hlavne v
kláštoroch a v ktorých vznikli nové formy západného mníšstva. Tak ešte v 11. stor. vznikli kamalduli (ich zakladateľom
bol sv. Romuald: 951-1027) a kartuziáni (sv. Bruno Kolínsky: 1030-11O1). V 1. pol. 12. stor.
vznikli reformou benediktínov aj cisterciáni, ktorých v r. 1115 založil sv. Bernard z
Clairvaux (1090-1153). V duchovnej správe ľudu potom pôsobil rád premonstrátov, ktorý v r. 1120
založil kanonik sv. Norbert z Xanten (1082-1134).
Toto všetko malo aj veľký vplyv na laikov a vznikli tzv.
žobravé rády (mendikanti) - františkáni a dominikáni. Františkánov založil sv. František z Assisi (1181-1226),
ktorý sa snažil cirkev obnoviť jej návratom k pôvodnej evanjelijovej chudobe. Touto snahou sa stal ozajstným pilierom cirkvi a jedným z
najväčších kresťanov všetkých čias. Okolo r. 1210 založil rád františkánov, ku ktorému sa v r.
1212 pripojila sv. Klára (klarisky, medzi ktorých patrila aj posledná česká svätica a dcéra
Přemysla Otakara I. - sv. Anežka Česká: 1211-1282) a v r. 1221 tzv. tretí rád (terciári). Cítil s celým
stvoreným svetom a preto ho Sv. Otec Ján Pavol II. v r. 1979 apoštolským listom "Inter sanctos"
vyhlásil patrónom ekológie a ochráncom prírody. Inou cestou sa cirkev snažil obnoviť sv. Dominik (1170-1221), ktorý
príčinu morálnej skazy videl v nevedomosti a nevzdelanosti. Preto v r. 1216 založil rád bratov kazateľov
(dominikánov), ktorí vynikli nielen ako vynikajúci kazatelia, ale predovšetkým ako profesori a vedci na stredovekých univerzitách.
Aj sv. Dominik žil veľmi materiálovo chudobným životom a je známy ako autor modlitby sv. ruženca.
Univerzity zakládala predovšetkým cirkev. Pôvodne boli cechmi učiteľov a ich žiakov (universitas magistrorum et scolarium).
Vyučovalo sa na štyroch fakultách, a to teologickej (tá bola najvyššia), právnickej, lekárskej a artistickej (artes liberales - slobodné
umenia), ktorá bola v podstate fakultou filozofickou. Na čele univerzity stál volený rektor, na čele fakult zasa volení dekani a učitelia
niesli titul majster. Prednášalo sa po latinsky, študent mohol kedykoľvek prerušiť štúdiá a ísť študovať inam - práva napr. do Bologne
a Padovy, teológiu do Sorbonny, pričom študovať mohol až do úplnej staroby (tzv. veční študenti). Bolo známe, že v Bologni vládnu
študenti a na Sorbonne zasa učitelia. Najstaršia univerzita bola založená už v r. 1119 v Bologni, okolo r.
1150 vznikla parížska univerzita, ktorá v r. 1258 dostala podľa Róberta de Sorbon názov Sorbonna, v
r. 1167 (či 1197) univerzita v Oxforde (od nej sa v r. 1209 oddelil
Cambridge), v r. 1222 vznikla univ. v Padove, v r. 1348 v Prahe, v r.
1364 v Krakove, v r. 1365 vo Viedni, v r. 1367 v Péczi, v r. 1389 v Budíne a pod.
Rozkvitala tu scholastika - "školská veda", ktorej sa niekedy hovorí dcéra miest a ktorá sa snažila o harmóniu a súlad medzi vierou
a vedou, o systematický celok vedenia, o hľadanie pravdy, pričom vždy používala presné pojmy a jasné myslenie a logickú následnosť
myšlienok. Tým sa stala základom modernej filozofie. Ako jej zakladateľ sa uvádza sv. Anzelm z Canterbury (1033 -1109), autor
slávnej vety: "Credo, ut intelligam" (Verím, aby som rozumel) a princípu "fides quaerens intellectum" (viera hľadajúca
rozum). Medzi jej vrcholných predstaviteľov patrí dominikáni sv. Albertus Magnus (1193-1280: Universalis Doctor, ktorý učil v
Kolíne a v Paríži, pokresťančil Aristotela a položil základy modernej biologickej systematiky) a jeho žiak sv. Tomáš
Akvinský (1226-1274: Doctor Angelicus, ktorý pôsobil v Paríži, Ríme a Neapoli, autor diela "Summa theologica", jeden z
najväčších kresťanských teológov všetkých čias, ktorého pápež Lev XIII. ustanovil za patrona kresťanských škôl.
Veľkým myšlienkovým odporcom učenia sv. Tomáša Akvinského bol františkán Duns Scotus (1265-1308),
posledný predstaviteľ vrcholnej scholastiky. Rozkvitala aj mystika, napr. sv. Hildegarda z Bingenu (1098-1179: preslávená
botanička, veľmi úspešne liečila prostredníctvom liečivých rastlín) a hlavne dominikánsky mních, majster Parížskej univerzity,
Johannes Eckhard (Majster Eckhard: 1260-1327: vrcholný predstaviteľ stredovekej mystiky). Študenti a žiaci sa ale nevenovali len
štúdiu a vedám, ale aj skládaniu rôznych piesní a satír plných humoru a lásky. V svetskom písomníctve (rôzne úradné zápisy, zábavná
literatúra ako satira a lyrické básne, či mestské kroniky) sa začali okrem latinčiny uplatňovať aj národné jazyky, ktoré sa tak pomaly
začali stavať literárnymi a úradnými jazykmi. Získanie doktorátu na určitých univerzitách sa rovnalo udeleniu šľachtického titulu.
Bohužiaľ tieto snahy neboli príliš úspešné. Medzi mendikantmi samotnými a potom aj medzi ostatnými rádmi začali rozpory, svetský
klérus pokračoval v amorálnom živote a bol veľmi nevzdelaný (často sa uvádza, že iba 1% kňazov malo univerzitné vzdelanie!). V tejto
situácii platil cirkevne-politický program stredovekých pápežov, obsiahnutý v slávnom dekréte pápeža Gregora VII. (1073-
1085), ktorý bol pod názvom "Dictatus papae" vydaný v r. 1075. V ňom sa tvrdilo, že svetská moc je
podriadená duchovnej. Začiatkom 13. stor. žil najväčší pápež stredoveku Inocenc III. (1198-1216), v ktorého časoch sa
stal pápež hlavou celého západného sveta, ktoré bolo chápané ako nadnárodné spoločenstvo všetkého cirkevného ľudu, bol teda pápež
"caput christianitatis" (hlava kresťanstva). Bol malej postavy, ale veľký duchom, mal vynikajúce vzdelanie, obrovskú duchovnú silu a
bystrý um. Ako hlava kresťanstva veľmi dbal na dodržovanie morálky a snažil sa urovnávať všetky politické spory. Snažil sa urobiť
poriadok aj v cirkvi, podporil snahy sv. Františka z Assisi a v r. 1215 svolal 4. lateránsky
koncil, na ktorom sa odsúdilo bludné učenie katarov a zaviedla sa povinnosť ročnej spovede, veľkonočného sv. prijímania (od 12.
stor. bolo zakázané prijímať pod obojím spôsobom), kázne v materinskej reči, uzákonilo sa 7 sviatostí a Židom sa z dôvodu ochrany viery
prikázalo nosiť zvláštny odev, na ktorom museli mať žltú hviezdu.
Druhým spôsobom "reformy" boli kacírske
hnutia, ktoré takmer vždy začali vynikajúcimi ideálmi, ale skončili odvrhnutím cirkvi ako takej. Už začiatkom 12. stor. sa na
francúzskom juhu objavili bulharskí bogomili (názov mali podľa macedónskeho kňaza z 10. stor., ktorý sa volal
Bogomil). Tí vyznávali dualistický názor blízky gnosticizmu, podľa ktorého je svet ovládaný dvoma rovnocennými princípmi, dobrom
a zlom, Bohom a hmotou. Hmotný svet ako taký bol stvorený diablom, je teda v svojej podstate zlý. Boh ale naňho poslal svojho anjela (tým je
Ježiš Kristus), ktorý ľudí od tohto zla oslobodil a oni sa potom ako čistí (katharoi, odtiaľ katari aj kacíri) môžu
dostať do neba. Katari verili, že stvorenie ako také je hriešne, preto ho odmietali, žili veľmi asketicky a zdržiavali sa akejkoľvek ručnej
práce, hmotného vlastníctva, mäsa aj manželstva a považovali sa za jedine pravých a dokonalých kresťanov. Ich ideálom bola evanjelícky
chudobná cirkev a z tohto hľadiska potom tvrdo kritizovali a odsudzovali cirkev existujúcu, nazývali ju satanovou synagógou. Veľmi sa
rozšírili okolo mesta Albi (preto sa im hovorí aj albigenskí) a odmietali aj svetskú moc (cisára nazývali zástupcom
diabla). Ich učenie bolo v rozpore nielen s evanjeliom, ale aj so svetskými zákonmi. Pre svetský štát znamenali veľké nebezpečie a keď v
r. 1209 zabili pápežského legáta Petra z Castelnau, rozhodol sa spolu so svetskou mocou pápež Inocenc
III. proti nim zorganizovať krížovú výpravu. Tým sa začala tzv. albigenská vojna, ktorá mala nábožensko-politický charakter,
veľmi krvavý priebeh, za ktorý nesú zodpovednosť legát Arnaldo Amalrici a gróf Šimon z Montfortu a ktorá
sa skončila až v r. 1229.
Inou herézou bolo učenie lyonského obchodníka Petra Valdesa
(1140-1217), ktorý pre ideál chudoby rozdal celý svoj majetok a opustil svoju manželku aj dcéry. Začal o chudobe kázať a kritizovať
bohatstvo cirkvi, biskup aj pápež mu ale tieto kázne zakázali (mohol hovoriť iba o pokániu), a pretože Valdes neposlúchol,
pápež Lucius III. (1181-1185) mu v r. 1184 zakázal kázať vôbec. To Valdesa natoľko
rozčúlilo, že odmietol autoritu cirkvi, hlásal, že jediným prameňom viery je Písmo sväté, odmietol cirkevnú hierarchiu, pápeža nazval
hlavou všetkých bludárov a cirkev samú babylónskou nevestkou, nikoho netreba poslúchať, odmietol všetky sviatky, pôsty, bohoslužby,
očistec aj odpustky. Pápež ho za to exkomunikoval, Valdes potom odišiel do Čiech, kde v r. 1217 zomrel (mal tu veľa
prívržencov a jeho učenie je jedným z prameňov husitizmu).
Je jasné, že sa cirkev proti týmto bludárom bránila, nechcela proste
dovoliť, aby niekto v jej mene učil nepravdy a bludy. Tiež si v podstate slúžila dvoma hlavnými spôsobmi. Tým prvým bol duchovný boj,
spočívajúci v modlitbe a svätom živote (pozri vyššie život svätcov), tým druhým presvedčovanie, súd a násilie. Začal s tým na konci
12. stor. aragónsky kráľ Peter II. (1196 -1213), ktorý v r. 1197 nariadil všetkých katarov upalovať. Aby sa predišlo takým
krvavým vojnám, akou bola vojna albigenská, rozhodlo sa v Toulouse v r. 1229 zriadiť špeciálnu inštitúciu, ktorá by
kacírov vyhľadávala a dokazovala im ich bludné učenie. Táto inštitúcia potom podľa lat. slova inquire (vyhľadávať,
vyšetrovať) dostala názov inkvizícia. V každej diecéze bol potom vybraný špeciálny cirkevný činiteľ, ktorého úlohou
bolo bludárov vyhľadávať a zmierovať ich s cirkevným učením. Na toto presvedčovanie bol vymedzený asi 1 mesiac (tzv. "tempus
gratiae"), v ktorom mohol prípadný bludár svoju chybu uznať. Dostal potom rôzne formy pokánia, napr. pôst, púť, almužnu či väzenie.
Ak nie, bol daný svetskej moci. Oznámiť bludára svetskej moci bolo povinnosťou každého dobrého kresťana. Obžalobu mohli podať dvaja
ľudia, ale nikdy to nesmeli byť osobní nepriatelia obžalovaného (tí boli z celého procesu vylúčení), advokát obžalovaného sa
nepripúšťal. V r. 1231 vznikla aj pápežská inkvizícia a v r. 1253 potom pápež Inocenc IV.
(1243-1254) zmocnil inkvizítorov k tomu, aby v prípade tvrdošijného odmietania viny použili starorímske právo tortúry (tzn. mučenia), ktorá
bola povolená iba 1x za výsluch a to len vtedy, keď už vina bola dokázaná iným spôsobom. Nesmeli sa mučiť deti a starci a mučený mohol
všetko do 24 hodín odvolať. Ak ani potom neodvolal, inkvizičný súd ho odovzdal svetskej moci, ktorá ho obyčajne upálila. Robilo sa to
hromadne ako "actus fidei", autodafé. To je teória. V praxi to, bohužiaľ, vyzeralo inak - mučeniu nikdy nebol koniec a bolo preliate
veľké množstvo nevinné krvi. Ľudstvo bolo zaplavené obrovskou vlnou krutosti a utrpení, bohužiaľ, v mene nášho Pána Ježiša Krista. Ako
si túto smutnú kapitolu cirkevných dejín vysvetliť? Čo bolo príčinou? Treba sa možno vžiť do mentality a psychiky stredovekého človeka,
ktorý veril, že každý má právo na spásu aj proti jeho vôli, tzn. keď som nechal niekoho upáliť, dal som mu tak vstupenku do neba (jeho
telesným utŕpením som mu zničil diabla v tele). Netreba zapomínať, že každý kacír sa protivil aj svetskému právu a popravy robila hlavne
svetská moc (ale keby zasa nebolo duchovného odsúdenia, nemali by koho popravovať). Trestov smrti nebolo veľa, podľa štatistík bolo od 12. do
16. stor. urobených asi 40 000 procesov, z ktorých len 2% mali ako následok smrť (ale nemalo byť ani to). Veľký inkvizítor Bernard
Gui viedol v r. 1300-1315 930 procesov, z toho bolo 307 len uväznených, 158 dostalo rôzne tresty, 152 muselo ísť na púť, 139 bolo
oslobodených, 132 dostalo kanonické tresty a 42 bolo upálených. Je zvláštne že cirkev ako taká len zriedkavo upalovala bosorky, bosorácke
prípady boli charakteristické pre renezanciu a evanjelícku cirkev. Ale autorita pápežstva bola vďaka porážkam v Palestíne, nemravnému
životu aj pokračujúcim inkvizičným súdom veľmi naštrbená.
3. Cirkev v 14. a 15. stor.: V celom 13. stor.
pokračovali nezhody pápežov so svetskou mocou ohľadne nadvlády nad kresťanským svetom, ale ako už bolo povedané vyššie, koncom 13. stor.
strácala pápežská moc autorite. O zvrat tohto stavu sa pokúšal Bonifác VIII. (1294-1303), ktorý v r. bule "Unam
sanctam", vydanej v r. 1302, tvrdil, že bezvýhradná poslušnosť pápežovi vo všetkých prípadoch je nutná ku spáse.
Potom exkomunikoval francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného (1285-1314), ktorý pápeža v r. 1303 zajal a tam
potom pápež zomrel. Tým skončila stredoveká predstava o svetovej nadvláde pápežov. Následným pápežom sa stal Francúz Klement
V. (1305-1314), ktorý sa v r. 1309 usídlil v Avignone. Tak začalo tzv. avignonské zajatie (1309-1378),
ktoré v pravom slova zmysle zajatím nebolo, len dobrovoľným "exilom", v ktorom boli pápeži pod silným vplyvom francúzskych
kráľov. Už Klement V. musel na žiadosť kráľa v r. 1312 zrušiť rád templárov (v r. 1314 bol upálený
posledný veľmajster rádu Jakub de Molay, v tom istom roku zomreli aj Klement V. a Filip IV.
Pekný). Cirkev prežívala ťažké časy - pápeži žili v Avignone, ale časť kardinálov aj s úradmi ostala v Ríme. Túto mocenskú
"schizofréniu" sa snažili napraviť sv. Katarína Sienská (1347-1380) a sv. Brigita Švédska
(1303-1373), ktoré pápežov vyzývali k návratu do Ríma. Poslúchol až pápež Gregor XI. (1370-1378), ktorý sa do Ríma
vrátil v r. 1377. Ale po jeho smrti vzniklo veľké západné schizma, ktorého obsahom bolo
dvojpápežstvo. V Ríme bol pápežom zvolený Urban VI. (1378-1389), ktorý sa namiesto v Lateráne usídlil vo
Vatikáne, v Avignone bol zvolený Klement VII. (1378-1394). Cirkev tak mala dvoch pápežov a začal obrovský chaos. Obidvaja boli
o svojej legitimite načisto presvedčení a jeden druhému nechceli ustúpiť. Následky tohto rozkolu boli strašné - pápeži sa navzájom
dávali do kliatby, a pretože nik nemohol zostať nezúčastnený, v kliatbe tak bolo celé kresťanstvo! Toto sa muselo riešiť a preto sa
niekoľko kardinálov rozhodlo do Pisy zvolať koncil, ktorý by túto otázku riešil. Koncil sa zišiel v r. 1409, zosadil
rímskeho aj avignonského pápeža a zvolil nového, ktorý prijal meno Ján XXIII. (1410-1415). Ale rímsky Gregor
XII. aj avignonský Benedikt XIII. sa zosadiť nedali a cirkev tak mala pápežov troch!, ktorých bolo
možné v tom istom čase považovať za legitímnych aj nelegitímnych. Tento stav napravil Kostnický koncil (1414-1417), ktorý
zvolal uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437). Všetci traja pápeži boli zosadení a v r. 1417 bol
zvolený nový, ktorý prijal meno Martin V. (1417-1431). Všetko kresťanstvo okrem českého (tu prebiehali husitské vojny) sa
strašne tešilo. Po Martinovi V. riadil cirkev Eugen IV. (1431-1347), v ktorého časoch v r. 1431-1437 prebiehal
"právnický" koncil v Bazileji. V 2. polovici 15. stor. sa pápežský úrad dostal pod vplyv renezancie. Prvým renezančným pápežom
bol Mikuláš V. (1447-1455), človek veľmi mravný, vášnivý zberateľ starých kódexov (vraj všetky svoje peniaze dával do
kníh), zakladateľ vatikánskych knižníc. Ako jeden z prvých sa snažil vytvoriť obrannú líniu proti útokom Turkov. Iným bol jeden z
najvýznamnejších humanistov 15. stor., Eneas Silvius Piccolomini, ktorý sa v svojich 40-tych rokoch obrátil, stal sa kňazom a
nakoniec aj pápežom. Prijal meno Pius II. (1458-1464) a ako pápež napísal prekrásnu Českú históriu ("Historia
bohemica"). Veľkým zberateľom starožitností bol Pavol II. (1464-1471), ktorý povolil založiť bratislavskú Academiu
Istropolitanu. Po ňom riadil cirkev Sixtus IV. (1471-1484), ktorý v cirkvi zaviedol nepotizmus (rozdávanie
úradov blízkym príbuzným) a ktorý nechal postaviť slávnu Sixtínsku kaplnku. V časoch Inocenca VIII. (1484-1492) zasa
vládla korupcia a doba Alexandra VI. (1492-1503) znamenala najväčší úpadok pápežstva. Tento pápež žil veľmi nemravne a
vôbec sa nechoval ako kresťan. Staral sa hlavne o svoje milenky a nemanželské deti, z ktorých napr. Cesare Borgia sa stal v
svojich 18-tych rokoch kardinálom napriek tomu, že nikdy nebol vysvätený na kňaza! Nechal aj upáliť dominikána Girolama
Savonarolu (1452-1498), ktorý sa vo Florencii pokúšal o pokánie a mravný život. A keď sa k moci dostal nádherymilovný
Július II. (1503-1513), niet sa čo čudovať, že vystúpil Martin Luther.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta