Zóny pre každého študenta

Nemecko a Česko v 12. až 15. stor.

Nemecko a Česko v 12. až 15. stor.:
Stredovek v nemeckých krajinách delíme takto: vrcholný roky 1002-1273, neskorý 1273-1485, v Čechách vrcholný roky 1197-1306, neskorý 1306-1491. Tému sme spojili do jedného celku preto, pretože od r. 1002, kedy český vládca Vladivoj sľúbil nemeckému kráľovi Henrichovi II. Svätému lénnu závislosť, boli české krajiny do Nemeckej ríše určitým spôsobom voľne začlenené (viac-menej boli jej súčasťou).

 Nemeckí vládcovia saskej dynastie boli od r. 962 aj rímskymi cisármi a oficiálny názov štátu znel Rímsko-nemecká ríša. Posledným vládcom saskej dynastie bol Henrich II. Svätý (1002-1024), ktorý sa v r. 1014 stal aj rímskym cisárom. Potom medzi rokmi 1024-1137 vládla dynastia sálska (franská), ktorá neustále útočila na východných Slovanov - dobyli aj slovanské územie budúceho Berlína (mestom od r. 1232). Neskôr v týchto útokoch vynikol rád nemeckých rytierov. Vo vnútri ríše vládol obrovský partikularizmus a každý šľachtic sa snažil vládnuť po svojom (feudálna rozdrobenosť). Cisári so šľachticmi o svoju moc bojovali a viedli neustále vojny s pápežom o nadvládu nad kresťanským svetom, čím veľmi strácali na moci aj politickej autorite (pozri napr. boj o investitúru). Od r. 1138 do r. 1271 vládla dynastia štaufská (rod Stauff). Z nich boli najdôležitejšími Fridrich I. Barbarossa (1152-1190) a Fridrich II. (1212-1250). Cisár Fridrich I. Barbarossa sa svojou autoritou pokúšal Nemeckú ríšu zjednotiť, ale bol neúspešný. Viedol veľa vojen s pápežom, v ktorých mu pomáhal český vládca Vladislav II. (1140-1172), ktorý s ním dobýjal Milán a za to od nemeckého cisára dostal v r. 1158 ad persona (iba na meno) titul českého kráľa - je teda Vladislav II. prvým českým kráľom Vladislavom I., pri tej príležitosti si zmenil erb na leva. Upevnila sa tým moc českých kniežat a ich územie začalo rozkvitať. Práve vtedy prebiehala tzv. vnútorná kolonizácia, kedy sa osídlenie začalo rozširovať aj do vyššie položených miest. Tejto vnútornej kolonizácie, ktorú organizovali domáce rody a kláštory, sa zúčastňovalo hlavne domáce obyvateľstvo. Barbarossa sa potom na križiackej výprave utopil v tureckej riečke Salef, keď podcenil víry v rieke, v ktorej si chcel zaplávať.

 Druhým významným štaufským vládcom bol Barbarossov vnuk Fridrich II., ktorý bol opäť v snahe vytvoriť jednotný národný štát neúspešný. V jeho časoch začali Nemci veľmi čulo obchodovať po severonemeckom pobreží a po Baltskom mori. Vynikali hlavne dve mestá, Hamburg a Lübeck, ktoré sa v r. 1241 spojili a vytvorili na svoju vzájomnú ochranu zväz zvaný Hanza (obchodný a obranný spolok). V polovici 14. stor. tvorilo Hanzu už 70 miest a veľmi sa im darilo. Opäť viedol veľa vojen, v ktorých mu pomáhali českí vládci. Práve vtedy vládol Přemysl Otakar I. (1197-1230), ktorý od neho za pomoc v bojoch v Taliansku dostal dedičný kráľovský titul Zlatou bulou sicilskou v r. 1212. S týmto titulom dostal aj právo investitúry a bolo mu potvrdené, že územie českého štátu je nedeliteľné (inými slovami, územie štátu prestalo byť považované za ríšske léno). Jeho vládou začína v podstate vrcholný stredovek a rozkvitá románska kultúra. V r. 1215 sa v Ríme uskutočnil IV. lateránsky koncil, ktorého sa zúčastnil aj pražský biskup Ondřej (prvý český biskup, ktorý sa zúčastnil cirkevného koncilu!). Kráľ sa s Ondřejom hádal o cirkevné dane, ktoré boli v r. 1222 vyriešené v prospech cirkvi cirkevným desiatkom. Zároveň s tým medzi biskupom a kráľom prebiehali spory o investitúru, ktoré sa ukončili tým, že kráľ uznal, že vo veciach duchovných má nad kňazmi právomoc iba biskup. Dcérou tohto kráľa bola aj posledná česká svätica Anežka Česká (jej matkou bola uhorská princezná Konstancia), ktorá v Prahe založila rád klarisiek, bola tetou kráľa Přemysla Otakara II. a zomrela v r. 1282. Po ňom v Čechách vládol Václav I. (1230-1253), ktorý bojmi v Rakúsku začal expanzívnu politiku českých kráľov.

 V r. 1254 zomrel posledný štaufský kráľ Konrád IV. a v tom istom roku sa aj zmenil oficiálny názov štátu na Svätú ríšu rímsku (národa nemeckého). Od r. 1257 začali o nemeckých cisároch rozhodovať najvýznamnejší šľachtici, ktorým sa hovorilo kurfirsti a ktorými boli traja arcibiskupi (mohučský, kolínsky a trevírsky) a štyria svetskí páni (český kráľ, falckrabě rýnsky, vojvoda saský a markgróf braniborský). Najhorúcejším kandidátom nemeckého cisárskeho trónu bol vtedy český kráľ Přemysl Otakar II. (1253-1278), ktorému sa hovorilo kráľ železný a zlatý. Zlatý preto, pretože sa vtedy veľmi dobre darilo hospodárstvu a okrem vnútornej prebiehala aj vonkajšia kolonizácia, kedy sa do Čiech sťahovalo veľa cudzincov, predovšetkým Nemcov, ktorí tu urobili veľa dobrého v poľnohospodárstve (zákupné právo - emfyteusis), ale aj v mestách (rozvoj cechov a prestavba starších - Staré Město pražské, či výstavba nových na "zelenej lúke" - České Budějovice). Mestá vznikli aj zo starších trhových osád, napr. Uherské Hradiště. Nemeckí kolonizátori podporovali aj baníctvo striebra a zlata (rozvoj miest Kutná Hora a Jihlava), proste Čechy v tej dobe boli ekonomickou európskou veľmocou. Tou boli aj v politickom slova zmysle, pretože Přemysl Otakar II. viedol neustále úspešné vojny a svoju krajinu rozšíril o územie Rakúska a Poľska, keď ovládal časť Európy od Jadranu až po Baltik. Domáca šľachta mu závidela a robila proti nemu neustále intrigy, v ktorých vynikal rod Vítkovcov. Veľmi túžil po nemeckej cisárskej korune, ale ostatní kurfirsti sa ho spolu s pápežom obávali, preto v r. 1273 za nemeckého cisára zvolili bezvýznamného švábskeho grófa Rudolfa Habsburgského (1273-1291). Ním začala vládnuť habsburgská dynastia (1273-1308). Medzi Rudolfom a Přemyslom Otakarom II. vznikla obrovská nenávisť, český kráľ strácal na autorite, musel sa v prospech Rudolfa zrieknúť aj Rakúska a nakoniec bol ním v r. 1278 v bitke na Moravskom poli porazený, keď ho zradila česká šľachta vedená Závišom z Falkenštejna. Po jeho smrti sa české krajiny rozdelili medzi Rudolfa, ktorý tak okrem Rakúska získal aj Moravu, a Ota Braniborského (1278-1283), ktorý ovládol Čechy. Všade vládol chaos, hlad, preto sa šľachta snažila na český trón dosadiť opäť přemyslovskú dynastiu. Podarilo sa.

 V r. 1283-1305 vládol kráľ Václav II., jeden z najschopnejších českých kráľov. V jeho časoch začalo české kráľovstvo opäť rozkvitať po stránke politickej aj ekonomickej. V r. 1300 prijal "Jihlavské banské právo" (napísali ho talianskí právnici), ktoré sa stalo vzorom banských práv v celej strednej aj východnej Európe. Zároveň s tým urobil mincovnú reformu (slabý denár nahradil pražským grošom z takmer čistého striebra), ktorá takisto mala stredoeurópsku platnosť. V domácej politike sa vždy snažil dohovoriť jak so šľachtou a cirkvou, tak aj s mestami a vždy viedol kompromisnú politiku. Veľkú autoritu mal aj v zahraničí - v r. 1298 mu bolo potvrdené členstvo v zbore kurfirstov, v r. 1300 získal titul poľského a v r. 1301 aj titul uhorského kráľa, ovládal tak obrovské územie a tým si vyslúžil nenávisť Habsburgovcov, predovšetkým Rudolfovho syna a nemeckého kráľa, Albrechta Habsburgského (1298-1308), s ktorým viedol veľmi úspešné vojny, bohužiaľ ale v r. 1305 predčasne zomrel. Po ňom vládol Václav III. (1305-1306), ktorý sa uhorskej koruny vzdal (vládol tu ako kráľ Ladislav V.), ale pokúsil sa udržať poľský trón. Cestou tam bol ale v Olomouci zavraždený a dodnes sa nevie, kto tento atentát organizoval (mohli to byť českí opozičníci, Uhri, ale aj Poliaci). V každom prípade bol atentátnik Durynk dosť nerozvážne okamžite zabitý, rozsekaný na kúsky a vraj ho okrem jeho pravej ruky zožrali psi. Přemyslovci tak vymreli po meči.

 V Čechách začala anarchia. O český trón začali súperiť Henrich Korutanský a Ján Luxemburgský, syn prvého Luxemburgského vládcu na nemeckom tróne, Henricha VII. Luxemburgského (1308 -1313). Táto dynastia potom v Nemecku za obrovských zmätkov (častí vzdorokráli) vládla až do r. 1437. Po ňom tu vládol Ľudovít V. Bavorský (1313-1347). V jeho časoch bola ukončená aj anarchia v Čechách a na trón si sadol Ján Luxemburgský (1310-1346). Oženil sa s dcérou Václava II. Eliškou Přemyslovnou a pokúšal sa obmedziť vplyv domácej českej šľachty. Nepodarilo sa mu to a preto sa začal venovať hlavne zahraničnej politike (preto sa mu hovorilo kráľ diplomat a pretože žil v cudzine tak aj kráľ cudzinec). K českým krajinám pripojil oblasť Chebska, Sliezsko aj Hornú Lužicu. Potom českej šľachte ponúkol rozsiahle právomoci a privilégiá, ktoré sa stali základom šľachtických stavovských práv. Obmedzil tým ale právomoce kráľa. Od r. 1337 bol slepý (oslepil ho špatným liečením jeden francúzsky lekár, za čo ho nechal kráľ utopiť v rieke Odre neďaleko Vratislavi). Napriek svojej slepote sa ale naďalej venoval bitkám a vojenským výpravám. V r. 1344 založil pražské arcibiskupstvo (prvým pražským arcibiskupom sa stal Arnošt z Pardubic). Tým skončilo obdobie mohučskej cirkevnej nadvlády. Zomrel v r. 1346 v bitke pri Kresčaku, keď bojoval na strane francúzskeho kráľa, verný svojmu heslu: "Toho bohdá nebude, aby český kráľ z boje utíkal."

 Potom vládol jeho syn Karol IV. (1346-1378). Bol to vynikajúci vládca, veľmi ctižiadostivý a nadaný, ktorý v časoch, kedy sa králi nevedeli podpísať, ovládal aktívne 5 jazykov (po latinsky, francúzsky, nemecky, taliansky aj česky), písal básne aj vlastnú autobiografiu. Bol veľmi energický, vo voľnom čase rád vyrezával, a po svojej matke Eliške Přemyslovnej sa dobre sžil s českým prostredím (jeho vychovávateľom bol Vilém Zajíc z Valdeka). Mal štyri ženy (prvé tri zomreli veľmi mladé), a to Blanku z Valois, Annu Falckú, Annu Javorskú zo Sliezska a Elišku Pomoranskú, ktorá mala v rukách veľkú silu (ohýňala v nich aj železo). Už v r. 1333 sa stal markgrófom moravským a učil sa vládnuť. Po smrti otca sa v r. 1346 stal kráľom českým a ako vzdorokráľ aj kráľom nemeckým. Potom celú svoju energiu venoval budovaniu českého štátu, preto sa mu hovorí "Otec vlasti". Sobášmi, zmluvami aj kúpou rozšíril územie českého štátu o Brandenburgsko, Dolnú Lužicu, Kladsko aj zvyšok Sliezska. Vznikli tak v r. 1348 země koruny české, ktorej symbolom sa stala svätováclavská koruna. Tým získal obrovskú autoritu a mohol si ľahšie upevňovať svoju panovnícku moc. Opieral sa pri tom o katolícku církev a kráľovské mestá. Obklopil sa sa vzdelanými poradcami, rozmnožil kráľovské majetky a zvýšil príjmy kráľovskej pokladnice. Tvrdo trestal lúpežných rytierov, tým obnovil bezpečnosť na obchodných cestách a vytvoril podmienky pre rozvoj diaľkového obchodu. Praha sa stala križovatkou obchodných ciest a rástla moc mešťanov. Český štát sa tak stal osou rímskej ríše a dosiahol v strednej Európe veľmocenské postavenie. Venoval sa aj kultúre a vzdelanosti. V r. 1348 založil v Prahe Karlovu univerzitu, prvú univerzitu v strednej Európe s vynikajúcou úrovňou (neskôr chcel založiť aj špeciálnu právnickú univerzitu) a v tom istom roku založil aj Nové Mesto Pražské (časti mesta okolo dnešného Václavského námestia). Od r. 1333 obnovoval aj Pražský hrad a nechal stavať katedrálu sv. Víta, zväčšil podhradie, dn. Malú Stranu a so Starým Mestom Pražským ju spojil kamenným mostom (Karlov most), postaveným v miestach staršieho Juditina mostu. Na ochranu korunovačných klenotov potom postavil mohutný gotický hrad Karlštejn. Čechy boli aj v popredí európskeho umeleckého vývoja, kráľ Karol IV. si dopisoval s otcom humanizmu, s Petrarcom, v okolí jeho dvora vznikli prekrásne kroniky ako Dalimilova, Zbraslavská, legenda o sv. Kataríne, opisy Písma svätého. Snažil sa aj o udržanie staroslovienskej liturgie, keď do kláštora na Emauzoch povolal juhoslovanských mníchov. Na jeho dvore pôsobili aj vynikajúci výtvarní umelci, napr. stavitelia Matej z Arrasu a Peter Parler či maliari Majster Theodorich a Majster Vyšebrodského oltára. Vznikali prekrásne gotické madony, napr. Madona Žebrácka. V r. 1355 pripravil nový obecne platný zákoník, tzv. Maiestas Carolina, ale bohužiaľ nikdy nenadobudol platnosť. 5. apríla 1355 sa na veľkonočnú nedeľu stal v Ríme aj rímsko-nemeckým cisárom (pomazal ho iba kardinál) a Praha sa tak stala sídelným mestom rímskeho cisára. Rok na to potom vydal Zlatú bulu, ktorou potvrdil suverenitu, nedeliteľnosť aj nezávislosť zemí koruny českej na Nemeckej ríši. Český kráľ stál aj v čele nemeckých kurfirstov. V zahraničnej politike sa orientoval na spojenectvo s Francúzskom (dokladom toho bol aj sobáš a Blankou z Valois) a na avignonského pápeža. Všetkými uznávaný potom v r. 1378 zomrel a na trón sda posadil jeho syn Václav.

 Kráľ Václav IV. (1378-1419) však vládol veľmi zle. Nevenoval sa príliš vládnutiu, skôr ho zaujímali lovy, zábavy a ženy, nedokázal sa ovládať, trpel prudkými záchvatmi hnevu a vzteku a jeho obľúbeným loveckým hradom bol hrad Žebrák. Nedokázal ovládať vysokú šľachtu, ktorá jeho prchlivosti zneužívala a rozširovala si na úkor slabších svoje pozemky tak, že vznikali samostatné državy. A keď sa k tomu pripojila aj všeobecná hospodárska, politická aj náboženská kríza, nastal obrovský chaos. Poľnohospodársku krízu v celej západnej Európe spôsobilo zhoršenie klimatických pomerov, ktoré mali za následok neúrodu a hladomor. Problémy spôsobil aj prechod od naturálneho k peňažnému hospodárstvu a feudálna peňažná renta sa v časoch neúrody stávala neúnosnou. Naviac klesala hodnota peňazí, dochádzalo k častému falšovaniu grošov, čo si šľachta nahradzovala zvyšovaním rent a zväčšovaním si majetkov na úkor panovníka a nižšej šľachty. Poddaní sa búrili, začali nepokoje v mestách a v celej stredovekej spoločnosti narastali obrovské problémy. K tomu prišiel aj mor a následné prenásledovanie Židov, ktorí ho vraj spôsobili a kríza v cirkvi (napr. dvojpápežstvo). V Čechách cirkev vlastnila asi 1/3 pôdy, mala majetky aj v mestách a okrem poplatkov za náboženské obrady (tzv. taxae stolae) začala vyberať aj odpustky. Tejto starej cirkevnej praxi niektorí začali zneužívať, predávali sa církevné úrady s dobrým príjmom (tzv. prebendy) či rôzne hodnosti (simonia), čo všetko podlamovalo morálnu autoritu cirkvi. Napriek svätcom sa objavovalo veľké množstvo heretikov, čo neobišlo aj české krajiny. Cirkev kritizovali aj univerzitní majstri, medzi ktorými vynikali Konrád Waldhauser, Ján Milič z Kroměříže, Jeroným Pražský, ale predovšetkým Ján Hus (asi 1371-1415). Cirkevných problémov využíval aj kráľ, ktorý nenávidel pražského arcibiskupa Jána z Jenštejna, ktorý sa po svojom strýkovi Jánovi Očkovi z Vlašimi stal v r. 1379 tretím pražským arcibiskupom (zomrel v Ríme v r. 1400). Vďaka týmto sporom potom kráľ nechal 20. marca 1393 zavraždiť arcibiskupovho právnika Jána Nepomuckého, ktorý začiatkom 18. stor. stal mučeníkom spovedného tajomstva, pretože vraj nechcel kráľovi vyzradiť podrobnosti spovedi jeho manželky Žofie. Tento barokový svätec sa potom stal veľmi populárny aj na Slovensku, jeho sochy stoja v mnohých mestách aj dedinách. Václav IV. sa naďalej venoval zábavám a preto bol ako nepotrebný v r. 1400 zosadený z trónu nemeckého kráľa.

 Ján Hus sa v tom čase venoval kritike cirkvi, keď bol hlavne proti jej bohatstvu a majetku, ktorý považoval za príčinu všetkých cirkevných nerestí. Koreňom všetkého zla je vraj láska k peniazom, preto treba cirkev zbaviť majetku. Bohužiaľ ale začal učiť aj bludné náuky, vychádzajúce z učenia Johna Wykliffa, predovšetkým právo na odpor proti nespravodlivej vrchnosti, že vraj len spravodlivý a ctnostne žijúci pán môže ľudu spravodlivo vládnuť a toho, ktorý tak nežije a stále hreší, netreba poslúchať. Svoje práce písal po česky (upravil napr. český pravopis) a po česky aj kázal v Betlehemskej kaplnke na Starom Meste pražskom. Pretože bol vynikajúcim rečníkom (poznal aj reč tela a aby sa priblížil k ľudu, používal veľmi často hrubé výrazy) a hovoril o veciach, ktorým všetci "rozumeli", bol veľmi populárnym. Kázal proti smilstvu, lakomstvu aj tancu (ale ako mladý sa veľmi rád bláznil). Bol silno veriacim kresťanom a ctiteľom Panny Márie. Stal sa aj majstrom (profesorom) Karlovej univerzity. Svojou činnosťou si zaslúžil nielen zástupy obdivovateľov, ale aj neprajníkov, ale nik naňho nemohol, pretože ho chránil kráľ, ktorý dokonca na jeho podnet vydal v r. 1409 Dekrét kutnohorský. Týmto dekrétom upravil práva českého univerzitného národa tak, že pri hlasovaní bol ich jeden hlas viac ako ostatné tri hlasy národov cudzích (jeden je viac ako tri). Tým sa univerzita počeštila, Hus sa stal jej rektorom, veľké množstvo cudzích učiteľov odišlo a tak sa z vynikajúcej univerzity stala iba provinciálna škola. V r. 1412 Hus vystúpil proti predávaniu odpustkov, ktoré vyhlásil jeden z troch pápežov. Rok predtým, t.j. v r. 1411 zomrel jeho ochránca pražský arcibiskup Zbyněk Zajíc z Hasenburka (1402-1411) a kráľ mu nariadil, aby opustil Prahu a odišiel na vidiek. Žil potom na Kozím Hrádku v blízkosti Tábora a na hrade Krakovci pri Rakovníku. Ľudia za ním stále chodili, preto Hus po kopcoch ďalej kázal na tzv. táboroch ľudu (podľa vlastných slov mal s dopravou na ich vrcholky veľa problémov, pretože bol veľmi tlstý). V r. 1414 začal v Kostnici na brehoch Bodamského jazera koncil, ktorého hlavným organizátorom bol uhorský kráľ a brat Václava IV. Žigmund Luxemburgský. Programom koncilu bolo trojpápežstvo aj rôzne reformy a bol tu pozvaný aj Hus, aby tu svoje učenie vysvetlil a ubránil. Hus, ktorý v tom čase už opäť pôsobil v Prahe a sv. prijímanie podával po obidvoma spôsobmi, váhal, ale keď mu uhorský kráľ vydal glejt, zaručujúci mu osobnú bezpečnosť, do Kostnice odišiel. Tu bol ale okamžite uväznený v domácom prepychovom väzení a nútený, aby svoje učenie odvolal. Tvrdohlavý Hus, podnecovaný českou šľachtou, to nechcel urobiť, pretože by vraj tým sám seba zradil (niektoré veci uznal, že učil zle, ale zaťal sa a ostával ad absurdum verný svojmu heslu: "Hovor pravdu, bráň pravdu, miluj pravdu"). Konciloví otcovia sa ho snažili prehovoriť, aby sporné články učenia odvolal, ale s Husom sa už nedalo, preto ho zbavili kňazskej hodnosti a odovzdali ako kacíra svetskej moci (ponúkali mu emigráciu do Škandinávie). Žigmund sa ale osobnosti Jána Husa obával, preto ho nechal 6. júla 1415 na brehoch jazera upáliť a jeho popol potom rozprášiť. Podľa legendy cestou na popravisko mu staré ženy nadávali, on na to odpovedal "O, sancta simplicitas" (Ó, svätá prostoto) a zomrel s menom Ježiša Krista na perách. Tak svoju pozemskú púť skončil tento v podstate veľmi mravný, citlivý a zbožný kňaz. Pretože išlo v podstate o teologický spor, ktorých je dnes veľmi veľa a nik v nich za svoje názory neumiera, žiadal Sv. Otec Ján Pavel II. už v r. 1990 rehabilitáciu Jána Husa. Podklady pre ňu má vypracovať česká cirkevná a historická komisia, ktorá nad touto úlohou neustále usilovne pracuje.

 Smrťou Jána Husa začal v Čechách obrovský politický a náboženský chaos, ktorý bol ešte umocnený upálením Husovho spolupracovníka Jeronýma Pražského (Kostnica 30. mája 1416). Husovi prívrženci z rad mestskej a vidieckej chudoby či husitskej šľachty (ich zväz vznikol ešte v r. 1415) sa začali radikalizovať. Na vidieku kázali rôzni radikáli (tzv. chiliasti), ktorí ohlasovali koniec starej, nespravodlivej spoločnosti a nástup nových spravodlivých časov. Ľud sa shromažďoval na púťach na rôznych horách - vznikali tak nové tábory ľudu. 10. marca 1417 Pražská univerzita prehlásila, že prijímanie pod obidvomi spôsobmi je nutné k spáse a Ján Hus bol pre ňu mučeníkom, čo znamenalo definitívny rozchod s katolicizmom. 23. 2. 1419 kráľ Václav IV. prepožičal kališníkom, t.j. vyznavačom prijímania pod obidvoma spôsobmi, 3 pražské kostoly, ale kališníkom to nestačilo. 30. júla 1419 viedol ľudový kazateľ Ján Želivský pražskú chudobu na Novomestskú radnicu a niekoľko nemeckých konšelov, ktorí údajne toto prijímanie zakazovali a husitských kňazov vyháňali z kostolov, vyhádzali z okien radnice a potom pobili. Toto bola tzv. prvá pražská defenestrácia a začiatok husitského hnutia, ktoré české krajiny trápilo až do r. 1437 a ktoré sa rozdeluje do dvoch fáz: prvá (1419-1421) s prevahou husitských radikálov a druhá (1421-1437), kedy moc v husitskom hnutí mali mešťania a husitská šľachta.

 Prvá etapa husitských búrok bola v znaku radikálov a boli to aj časy chaosu, všeobecného pustošenia, hrôzy a "vlády" revolučnej chudoby. Ich pôsobenie im umožnilo aj to, že kráľ, keď mu oznámili novomestskú defenestráciu, zomrel na mozgovú porážku. Zomrel bezdetný, čo umožnilo jeho bratovi, uhorskému a od r. 1411 aj nemeckému kráľovi Žigmundovi Luxemburgskému, usilovať sa o český trón. Chcela by ho katolícka šľachta, ale ostatní šľachtici mu dali veľa podmienok, medzi ktorými bola aj sloboda náboženského vyznania a nutnosť podpory mestám. Žigmund to odmietol, za čo sa ale nestal českým kráľom. 17. septembra 1419 zaútočil pražský ľud na katolícke kostoly a kláštory a ich ničenie potom pokračovalo aj v nasledujúcich rokoch až do r. 1437. Celkom bolo vypálených 170 kláštorov a niekoľko stoviek kostolov zbúraných, mníchov upaľovali (napr. 14.6.1420 upálili štyroch benediktínov zo zbraslavského kláštora), zničené boli bohaté kláštorné knižnice a obrovské množstvo umeleckých predmetov. Rozvášnení radikáli hlásali odstránenie cirkevnej aj panovníckej moci a v marci 1420 si založili mesto Tábor v miestach opusteného mesta s menom Hradiště. V tomto meste, fungujúcom ako "Božie kráľovstvo na zemi" (nebeský Jeruzalém či res publica christiana), žili husiti rovnostárskym spôsobom, keď vyhlásili všeobecnú rovnosť, zaviedli si spoločnú pokladnicu, vlastné dane a poplatky, zvolili si vlastných kňazov aj biskupa, ktorým sa stal Mikuláš Biskupec. Založením mesta sa ale odtrhli od ostatných husitov a začali hádky, skupina okolo Biskupca sa chcela s ostatnými dohovoriť, radikáli boli proti. Druhým centrom husitov bola Praha.

 Svojou činnosťou narúšali pokoj krajiny, preto bola proti nim v júni 1420 zorganizovaná aj 1. krížová výprava, ktorú viedol Žigmund Luxemburgský. Rozhodujúca bitka sa odohrala 14. júla 1420 na Vítkove, v ktorej husiti, vedení juhočeským hajtmanom Jánom Žižkom z Trocnova, skúseného bojovníka z bitky pri Grunwalde z r. 1410, vyhrali. Ján Žižka z Trocnova už vtedy zavádzal dnes veľmi modernú bojovú taktiku, v ktorej veľkú úlohu hral terén. Využíval kopcovitý terén, v ktorom staval vozové hradby, alebo zasa ťažkú križiacku jazdu sa snažil dostať do močarísk, využíval ľahké delostrelectvo a na zbrane menil všetko, čo sa len dalo (cepy, kosy a pod). Bojovali aj ženy a chlapci, ktorí strielali z prakov (hovorilo sa im práčata). Po víťaznej bitke sa radikálna časť husitov, tvorená mestskou chudobou, zjednotila s meštianskou opozíciou a výrazom tejto ich jednoty sa stal spoločný program, nazvaný štyry pražské artikuly (články):
1. slobodné hlásanie slova Božieho, čo znamenalo voľný výklad Písma svätého každým, kto vedel čítať a zrušenie učiteľského úradu cirkvi, 2. prijímanie pod obidvomi spôsobmi, čo znamenalo rovnosť kňaza s laikom, aj keď sa tak prijímalo až do 10. stor., v očiach husitov to malo symbolický význam odporu proti cirkvi, 3. odstránenie svetského panstva cirkve, t.j. zabratie jej majetku, čo znamenalo podriadenosť cirkve svetskej moci a falošnú rovnosť (majetok sám o sebe hriechom nie je, dôležitý je vzťah k nemu), 4. trestanie ťažkých hriechov svetskou mocou (hriešnikov sa nemuselo poslúchať), čo znamenalo anarchiu (ľubovôľu, čo je to ťažký hriech). Napriek tomuto programu ale rozpory pokračovali ďalej. Strašným bolo, že sa 21. apríla 1421 k husitom pridal aj pražský arcibiskup Konrád z Vechty (1413-1421), napriek tomu, že husiti 13. novembra 1420 utopili v Lužnici jeho svätiaceho biskupa Heřmana, rozhodného odporcu kališníkov. Bol za to zbavený svojho úradu, dostal sa do kliatby a až do svojej smrti potom pôsobil ako hlava kališníkov. Od tohto roku až do r. 1561 nebol v Prahe arcibiskup a celú arcidiecézu spravovali administrátori. Na jar 1421 narástli v Tábore rozpory medzi radikálmi a umiernenými do takých rozmerov, že ich musel Žižka riešiť vyvraždením radikálnych adamitov. Tým získala prevahu meštianska a šľachtická opozícia a skončilo prvé obdobie husitského hnutia.

Druhé obdobie (1421-1437) začína veľkým vandalizmom. 10. júna 1421
zničili husiti katedrálu sv. Víta a veľké množstvo kňazov radšej emigrovalo (z 240 duchovných tu ostalo iba 76!). V tom istom čase začal (jún 1421) začal v Čáslavi krajinský snem, ktorý z trónu zosadil kráľa Žigmunda (obvinili ho z vlastizrady) a ktorý ustanovil dočasnú vládu, zloženú z 5 pánov, 7 zemanov a 8 zástupcov husitských miest, ktoré vtedy už vytvárali jednotlivé mestské zväzy, napr. táborský či pražský. Tieto mestské zväzy sa potom stali vedúcou zložkou celého hnutia. 10. septembra 1421 sa začala druhá krížová výprava, ktorú v októbri husiti zasa vyhrali. Na jar 1422 začal na popularite strácať Ján Želivský a pražská husitská "pravica" ho potom spolu s jeho 9 stúpencami 9. marca 1422 na Staromestskej radnici aj popravila, čo bol koniec pražského husitského radikalizmu. Žigmund zorganizoval tretiu križiacku výpravu, ktorá sa konala v septembri 1422, ale ktorú husiti zasa vyhrali. Napriek týmto vojenským úspechom a neustálym rabovačkám v husitskom hnutí ďalej rástli rozpory. Jedna ich časť chcela obnoviť monarchiu a dosadiť na kráľovský trón litovské knieža Žigmunda Korybuta, druhá časť podporovala dočasnú vládu, tretia zasa chcela dôsledné plnenie štyroch pražských artikul. Predstaviteľom tretieho smeru bol hlavne Ján Žižka z Trocnova, ktorý táborský mestský zväz opustil a vybudoval si nový zväz, zložený z nižšej šľachty a východočeských miest, tzv. východočeské bratstvo. Základným zákonom tohto bratstva bol "Žižkov vojenský poriadok". Pretože bol radikál Žižka veľmi nebezpečný, vytvorila sa proti nemu panská jednota, ktorá združovala nielen umiernených kališníkov a pražských mešťanov, ale aj časť katolíckej šľachty. Pripravila si armádu, prehĺbila tak už túto dlhšie trvajúcu občiansku vojnu, ale v júni 1424 s Žižkom prehrala bitku pri Malešove. 11. októbra 1424 ale Žižka pri obliehaní moravského hradu Přibyslav náhle zomrel, tým radikáli stratili svojho vodcu a začali sa nazývať "sirotkovia".

 Jeho taktika, bojové nasadenie, spoľahlivá organizácia a prísna disciplína ale naďalej pretrvávali. Vodcom sirotkov sa stal bývalý kňaz Prokop Holý, ktorý štvrtú križiacku výpravu zničil v júni 1426 bitkou pri Ústí nad Labem a v r. 1427 bitkou pri Tachove. V tom istom roku (1427) prešiel Prokop Holý z fázy obrannej vojny do vojny útočnej a začal útočiť aj na susedné krajiny. Týmto lúpežným výpravám sa hovorilo "spanilé jazdy". Na Slovensko urobili husiti 4 spanilé jazdy. Prvú v r. 1428, kedy Prokop Holý prešiel cez Skalicu, kde žila sekta valdenských, až do Bratislavy, v ktorej 60 tajných husitov malo otvoriť mestské brány, ale boli prezradení, mesto teda nedobyl a nazpäť na Moravu sa vrátil cez Nové Mesto nad Váhom, druhú v r. 1431, kedy Ján Čapek zo Sán dobyl Žilinu a hrad Likavu, potom cez Turiec zaútočil na Nitru, ale pred ňou sa pohádali, rozdelili sa, časť odišla na Moravu a druhá lúpila po južnom Slovensku, s veľkou korisťou sa na jeseň chceli vrátiť, ale vozy im zapadali do bahna, takže boli pri Trenčíne porazení uhorským vojskom a domov si odniesli iba krutú porážku, tretiu v r. 1432, kedy ľsťou ako preoblečení kupci pod vedením Blažeka z Borotína dobyli Trnavu, a štvrtú v r. 1433, kedy dobyli Kežmarok, kartuziánsky kláštor v Lefantovciach aj Červený Kláštor. Útočili aj na krajiny nemecké a poľské a dostali sa až k Baltickému moru. Európa sa musela brániť a preto zorganizovala piatu križiacku výpravu, ktorá skončila 14. augusta 1431 hroznou porážkou križiakov v bitke pri Domažliciach, z ktorých časť utiekla len čo počula husitský bojový spev "Kdož sú boží bojovníci" (utiekol aj kardinál Cesarini). Po tejto bitke začala svetská moc aj katolícka církev s husitmi vyjednávať. V júli 1431 bol totiž do Bazileje zvolaný nový koncil, na ktorý boli pozvaní aj zástupcovia husitov, ktorí tu mohli obhájiť svoju činnosť aj program (tomuto koncilu sa niekedy hovorí koncil právnikov, pretože sa ho zúčastnilo len 10% cirkevných činiteľov). Lenže sa cirkev na koncile s husitmi nevedela dlho dohodnúť, ona požadovala rozpustenie všetkých husitských vojsk, oni zasa povolenie štyroch pražských artikul a domáhali sa s odvolávaním sa na cyrilometodskú tradíciu aj českej bohoslužby. Nakoniec sa husiti opäť pohádali a rozdelili do dvoch frakcií, radikáli, vedení Prokopom Holým z koncilu odišli, umiernení (meštianske krídlo), ponúknutú dohodu prijali a ďalej prerokovávali prijímanie pod obidvomi spôsobmi, zastúpenie na krajinskom sneme aj status quo zabratého cirkevného majetku. Rozkolu v husitskom hnutí využil uhorský kráľ a od r. 1433 aj rímsky cisár Žigmund Luxemburgský a zorganizoval šiestu križiacku výpravu proti husitom, keď sa mu podarilo spojiť svoje vojská s vojskami českej panskej koalície (katolíckej aj kališníckej šľachty plus husitské umiernené mestá na čele s Prahou). 30. mája 1434 potom došlo k bitke pri Lipanoch, v ktorej jednota a Žigmund na hlavu porazili husitských radikálov vedených Prokopom Holým. Lsťou ich vylákali z vozovej hradby, pobili asi 10 000 táboritov a sirotkov vrátane Prokopa Holého a asi 2000 zajatcov upálili v stodolách v blízkej dedinke. To bol koniec husitskému besneniu.
 Ale Čechy, dodnes husitizmom poznačené, museli znášať strašné dôsledky. Bohatá krajina, hospodársky rozkvitajúca, bola husitskými vojnami a lúpežami úplne zničená. Vyplenené boli predovšetkým kláštorné hospodárstva a majetky cirkevných feudálov, ktoré prešli do rúk miest a svetskej šľachty. Zmenila sa tak hospodárska štruktúra neskorostredovekých Čiech, keď cirkev tým, že stratila ekonomické pozície, stratila natrvalo aj politickú moc (trvá to dodnes). Samozrejme, husiti zničili aj zahraničný obchod, pretože nik do rozbúrených Čiech nechcel za obchodom chodiť. Zmenila sa aj politická, sociálna, národnostná a kultúrna štruktúra štátu. Bohaté mestá a nová šľachta si nárokovali väčší podiel na správe krajiny, zväčšil sa rozdiel medzi bohatými a čoraz väčším počtom chudobných a z husitských Čiech odišiel aj nemecký mestský patriciát. Mestskú správu pod heslom "Na Němce, na zrádce Boží" ovládlo české meštianstvo, mestá sa počeštila a úradným jazykom sa stala čeština. Ale čo z toho, že mestá boli české, keď väčšina nemeckej aj katolíckej inteligencie musela emigrovať, napr. Magister Stanislav zo Znojma. Po husitoch ostali vypálené kláštory, zničené kláštorné knižnice a zdecimované duchovenstvo, veď napr. z 240 duchovných pri katedrále sv. Víta v Prahe ostalo iba 76! Husiti mníchov často upalovali - takou smrťou 14. júna 1420 zomreli štyria benediktíni zbraslavského kláštora. Obrovské škody vznikli v rovine náboženskej - na dlhý čas (v podstate dodnes) sa pretrhali kontakty medzi pápežským stolcom a Čechami a česká katolícka cirkev ostala na dlhý čas bez hlavy, bez arcibiskupa. V podstate z umiernených husitov potom vznikla aj nová cirkev, českí bratia, ktorých založil Peter Chelčický (1390-1460), a veľký vplyv mali aj na Martina Luthera (pozri nižšie). Napriek všetkým zlám boli pre marxistov nevyčerpateľným zdrojom revolučných tradícií a vzorom neskorších buržoáznych revolúcií. Českí komunisti husitské hnutie považovali za najväčší a najlepšie zorganizovaný boj poddaných proti feudálom a katolíckej cirkvi. Anticirkevný charakter husitov si cenila aj časť českej nekomunistickej inteligencie 19. a 20. stor. (napr. Tomáš Garrigue Masaryk), ktorý v nich videl vzor emancipácie Čechov proti Nemcom. Husitské hnutie vraj upevňovalo české národné sebavedomie a pomáhalo im v boji proti Habsburgom.

 V r. 1435 si kališníci (inak aj utrakvisti - od latinských slov "sub utraque specie" - "pod obidvoma spôsobom") zvolili za arcibiskupa Jana Rokycanu, ktorého ale pápež nikdy neuznal. V júni 1436 vyhlásil Jihlavský snem mier a prijatie bazilejských kompaktát, ktorými boli v obmedzenej miere povolené prijímania pod obidvoma spôsobmi. Panská jednota potom za českého kráľa prijala Žigmunda Luxemburského, ktorý sa zaručil, že šľachte ponechá majetky získané v časoch husitizmu na úkor cirkvi aj panovníka. Napriek svojmu sľubu, že bude chrániť katolíkov aj kališníkov, stále viac nadržiaval katolíckej cirkvi. V narastajúcim napätí bol v r. 1437 porazený posledný husitský bojovník Ján Roháč z Dubé a kráľ zomrel. Po smrti jeho zaťa a prvého Habsburga na českom, uhorskom i nemeckom tróne - Albrechta II. Habsburského (1438-1439), nastalo v Čechách bezvládie trvajúce až do r. 1452. Na nemeckom tróne habsburská dynastia vládla až do r. 1740, keď jej prvým veľkým panovníkom bol Fridrich III. (1440-1493), ktorý sa v r. 1452 stal aj nemeckým cisárom.

 V Čechách chýbala jednotiaca kráľovská moc a jednotlivé krajiny Českej koruny sa rozvíjali ako samostatné stavovské republiky, ktorým sa hovorilo landfrídy. Boli to organizované zväzky stavov, t.j. panstva (Rožmberkovia, Šternberkovia, Rožmitálovia), rytierov (nižšia šľachta) a kráľovských miest, ekonomicky posílených bývalým cirkevným majetkom (z typickej stredovekej štruktúry stavov tak vďaka husitizmu vypadla cirkev). Všetky tieto stavy boli v približnej mocenskej rovnováhe a voči sebe navzájom uzavreté. Landfrídy mali regionálnu samosprávu, ale niekedy sa spájali do väčších celkov. Tak v r. 1440 vznikol východočeský zväz landfrídov, vedený od r. 1444 kališníckym šľachticom Jurajom z Poděbrad. Bol to 165 cm vysoký muž zavalitej postavy, veľmi inteligentný a ľstivý, rodený diplomat. Keď sa v r. 1452 stal českým kráľom Ladislav Pohrobok, funkciu správcu krajiny vykonával od r. 1453 Juraj z Poděbrad. Po smrti kráľa v r. 1457 (povrávalo sa, že bol otrávený arzénom maskovaným reďkovkami a pivom, možno ho nechala zabiť manželka správcu Čiech Johana z Rožmitálu, ktorá sa vraj do elegantného zlatovlasého uhorského mladíka zaľúbila a bola ním odmietnutá, ale určite zomrel na leukémiu) sa českým kráľom stal Juraj z Poděbrad (1458-1471). Od samého počiatku svojej vlády sa z Čiech snažil vytvoriť centralizovanú monarchiu s pevnou ústrednou vládou. V tom sa opieral o rytiersko-meštianske stavy a čelil opozícii z radov vysokej šľachty, ktorá ho príliš neuznávala (bol kališníkom a pochádzal z nízkeho rodu). Jeho kališníctvo prekážalo vzdelanému pápežovi Piovi II. (1458-1464), vlastným menom Enneas Sylvius Piccolomini, ktorý v r. 1462 vyhlásil neplatnosť bazilejských kompaktát a tým kališnícku cirkev postavil mimo zákon. Nový pápež Pavel II. (1464-1471) v r. 1464 vyhlásil českého kráľa za kacíra, dal ho do kliatby, tým ho formálne zbavil trónu a proti Čechom vyhlásil križiacku výpravu. Tohto faktu využila katolícka opozícia a v r. 1465 zorganizovala Jednotu Zelenohorskú vedenú Zdeňkom zo Šternberka. K nej sa pridali aj ponemčené sliezske a moravské mestá. Vnútornú nestabilitu krajiny sa snažil využiť aj uhorský kráľ Matej Korvín. Za tejto situácie preukázal Juraj z Poděbrad veľkú politickú prezieravosť a pokúsil sa obmedziť pápežovu moc organizovaním stredoeurópskeho "OSN" pod zámienkou nebezpečia zo strany Turkov. Chcel založiť tzv. parlament, v ktorom by boli združení európski panovníci na čele s francúzskym kráľom a v ktorom by bola zaručená rovnoprávnosť jednotlivých štátov. Konkrétne spory by sa riešili mierovou cestou na medzinárodnom súde a vzťahy medzi štátmi by boli upravené medzištátnymi zmluvami. Vrcholným orgánom tohto spolku by bolo valné zhromaždenie. Lenže panovníci odpovedali vyhýbavo, takže sa parlament nepodarilo vytvoriť. Naopak v r. 1468 zaútočili na Čechy križiaci Mateja Korvína a ostali tu aj cez zimu. 26. februára 1469 sa Jurajovi z Poděbrad podarilo Korvínove vojská uviaznuté v hlbokých snehoch obkľúčit pri Vilémove v blízkosti Čáslavi. Matej začal vyjednávať a Juraj sa dopustil osudnej chyby - Matejovi uveril a dovolil mu odísť. Uhorský kráľ sa mu za to odvďačil tým, že sa o niekoľko dní nechal v Olomouci českou katolíckou šľachtou korunovať na českého kráľa (český krajinský snem ale túto voľbu nikdy neschválil). Pod tlakom týchto okolností uzavrel Juraj z Poděbrad nástupnícku zmluvu s poľskými Jagellovcami a keď už mal víťazstvo na dosah ruky, v r. 1471 náhle zomrel. (Vojna s Uhorskom bola veľmi krutá, napr. v r. 1470 jeden z uhorských oddielov zajal pri Hodoníne asi 600 Čechov, všetkých zabil a ich hlavy použil ako strelivo do ťažkých prakov.)
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4323-nemecko-a-cesko-v-12-az-15-stor/