Dejiny Poľska a Ruska vo stredoveku
Dejiny Poľska vo vrcholnom a neskorom stredoveku:
Dejiny Ruska vo vrcholnom a neskorom stredoveku:
Cirkevné dejiny vrcholného
stredoveku na Slovensku:
Centrom centrálnych dedín bol kostol (pozri príkazy sv. Štefana). Do l2. stor. to bol tzv.
vlastnícky kostol (nechal ho postaviť "vlastník" dediny), ktorý v ňom mal svoju tribúnu "emporu", napr. Dražovce. Od l2.
stor. sa kostoly z područia svetskej moci začali vymaňovať a začali patriť len cirkvi, t.j. stavali sa farskými, keď pod ich duchovnú
správu (farský obvod) patrilo aj lO dedín. (V l4. stor. bolo v Čechách 2237 farských kostolov!).
Kráľ užívacie práva na
pôdu udeloval aj cirkvi, hlavne kláštorom, kapitulám a biskupským sídlam (viac pozri cirkevné dejiny). Potom považoval za úplne
prirodzené, že napr. reholní odborníci zveladia ekonomiku poskytnutého majetku a rozdelí sa s ním o rentu z neho idúcu (tzv. patronátne
právo). Podobne sa snažil využiť majetok cirkvi aj prípadný svetský donátor, ktorý založil kláštor alebo nechal postaviť kostol. Cirkev
sa tomu bránila a snažila sa o emancipáciu svojich majetkových práv, t.j. o oslobodenie alebo zmiernenie daní (od l2. stor. prestali byť
kostoly vlastníckymi a stali sa farskými, fary podobne ako všetky cirkevné úrady boli dávané vždy ako beneficium a to vždy s príslušným
majetkom, tzv. obročím). Z tohto kostolného (úradného) majetku daný kostol (úrad) žil - z neho sa udržiaval kostol a slúžil na výživu
duchovných. Nikdo z farárov nesmel držať dve beneficiá (v praxi sa to ale nedodržiavalo). Tento zvyk je doteraz (dobrá = bohatá - zlá =
chudobná fara).
Najvyšším seniorom bol kráľ, ktorému v Uhorsku patrilo asi 30% všetkého pôdneho fondu, potom následovali
svetskí magnáti - 25% fondu a drobná šľachta, ktorá užívala 35-40% pôdy s rozlohou cca 6O ha na osobu. Cirkev nikdy nemala viac ako
l2% všetkej pôdy!!! a stredne "bohatý" slovenský roľník obhospodaroval asi 8,5 ha pôdy. Existenčné minimum bolo okolo 2,l
ha. V podmienkach relatívne nízkej technickej úrovne (aj keď už poznal železný pluh, brány, kosy a pod.) a s využitím trojpolného systému
dosiahoval roľník podľa konkrétnych podmienok dobré výnosy (vo vyššie položených krajoch to bol výnos v pomere l zasiate zrno ku 3
získaným, v nížinách 1: 8, dnes je to pomer l: 5O). Zoberme si minimum - pri pomere l: 3 mohol na ploche o veľkosti 2,5 ha a v podmienkach
priemerného výnosu 7 q/ha vypestovať zhruba l7-l8 q obilia. Z toho musel oddeliť 6-7 q na novú setbu, ostalo mu tak na osobnú spotrebu okolo
lO-l1 q. Ročná spotreba jedného človeka bola asi 2OO kg obilia, mohol teda za pomoci zberu plodín, mäsa, zeleniny a pod. uživiť maximálne 5
až 6 ľudí, čo znamenalo, že sa udržal na hranici životného minima. Bol to teda relatívne zraniteľný systém, veď jedna neúroda mohla
teoreticky zpôsobiť hlad. (Riešilo sa to menším počtom detí. Za zabitie človeka bol l5 ročný trest, za zabitie dieťaťa z hladu
následoval trest len 7ročný). Pri väčšej aktivite a v podmienkach lepšej pôdy sa ale tomuto problému hladu vyhol! (Aktivita ale ako celok
bola okrem kláštorov zriedkavým javom - ľudia bohužiaľ robili len toľko, koľko im stačilo na dennú obživu. Niekedy sa tento fakt
vysvetluje duchom stredoveku, pre ktorý vraj platí, že každá práca naviac je hriechom! a že sa vraj len tezaurujú majetky a nič sa
neinvestuje. Nemôžem súhlasiť - pozri len na aktivitu benediktínskych a cisterciánskych kláštorov!). vek, a to zhruba na 45-5O rokov. Počty
obyvateľstva sa na Slovensku prudko zmenšili cez tatársky vpád, ale kolonizačné vlny ich počet rýchlo doplnili. Boli to teda vynikajúce
podmienky pre život a hladujúcich nemuselo byť veľa (pozri kroniky).
Ako hospodarila cirkev: Podmienky (rozloha
pozemkov, výnosy a pod.) boli tie isté ako na svetskom panstve, len riadenie bolo iné. Polia aj ľudia patrili cirkvi, na kostolných majetkoch
pracovali cirkevní poddaní, ale na kláštorných len mnísi alebo ich laickí bratia - všetky dôchody si teda vyrábali sami! Benediktíni a
neskôr cisterciáni mali dokonca zakázané stýkať sa s laikmi - odvádzalo ich to od duchovnej práce a len zbytočne pokúšalo (pozri Meno
ruže). Vyrábali si všetko sami na kláštorných pozemkoch a v kláštorných dieľňach, a keď nestačili všetko obrábať vlastnými silami,
zriadili tzv. grangie - kláštorné statky. V nich pracovali tzv. donati či konvrši, ktorými boli ich reholní roľníci - kláštorní laici,
ktorí sa zriekli majetku a vstúpili do služieb kláštora. Na rozdiel od svetského majetku tu platila podnikavosť a túžba čo
najefektívnejšie využívať majetky, preto ich bohatstvo neustále rástlo (prípad koňak, chmel do piva a pod.). Ich bohatstvo rástlo
predovšetkým vďaka perfektnej organizácii a pracovitých rúk mníchov!!, a to za situácie, keď im patrila len časť tej l2% rozlohy
cirkevného pozemkového majetku. Samozrejme, tí, čo nevedeli alebo nechceli tak pracovať, závideli a snažili sa kláštorné bohatsvo
využívať a zneužívať.
Systém odvádzania dávok: Všeobecne platilo, že poddaní svetských zemepánov platili
dávky len svetskej vrchnosti, mestá len kráľovi a poddaní cirkevných zemepánov hlavne
cirkvi, ale zčasti aj kráľovi. Dávky určené podľa velikosti majetku sa platili na dvakrát, prvá polovica dávky okolo sv.
Juraja, druhá v deň sv. Martina. Najskôr sa dávky platili v naturálnej forme. Svetský zemepán si vybral dvadsiatok všetkej úrody a nútil
svojich poddaných k pracovnej rente (rôzne stavby - cesty, hrady, opevnenie), ktorá nenadvyšovala l8 dní v roku! V l2. stor. naturálna forma
renty postupne prechádzala do finančnej, a to tak, že z l lánu pôdy (asi l8 ha) musel uživateľ zaplatiť ročne l hrivnu (253 gramov)
striebra. Samozrejme, že uživateľ menšieho pozemku platil menej. Konečným cieľom bolo naplniť štátnu pokladnicu a záležalo len na
pánovi, ako sa pri vyberaní dávok choval ku svojim poddaným. Velikosť renty sa mení od panstva k panstvu a ak sa niekomu niekde neľúbila
výška renty, mohol sa odsťahovať tam, kde boli dávky nižšie (pozri kedysi Švédsko a Monako), veď k prvej stálej dani (3 groše za rok na l
portu, ktorou môže prejsť veľký voz vrchovate naplnený senom) došlo až za Karola Roberta a k omedzeniu sťahovania až koncom l3. stor.
Iné to bolo na cirkevnom panstve. Pretože vysoká cirkevná vrchnosť je často aj svetskou šľachtou, žije z dávok
plynúcich z rodových majetkov. Svetský klérus (biskupi, kapituly a farári) žijú z "darovaného" pozemkového fondu od rôznych
donátorov a fundátorov (kráľ či šľachta), tzn. že každá fara mala na svoje nutné potreby pridelený kus pôdy. Okrem dôchodov z pôdy
žijú kňazi z rôznych darov, príspevkov aj poplatkov za bohoslužobné úkony tzv. taxae stolae (štolné taxy). Keď si predstavíme, že do l
farnosti náležalo okolo 7OO až lOOO ľudí vrátane detí, nemusel si takový kňaz žiť najhoršie. Znova upozorňujem, že daná fara bola
kňazovi daná ako beneficium a nesmel mať takých viac! Biskupi cez kňazov vyberali od svojich veriacich, pridelených na cirkevný majetok,
špeciálnu starú cirkevnú daň, ktorej sa hovorí desiatok a ktorá predstavovala l/lO všetkej úrody (maximálne ale l/5
celkovej produkcie). Desiatok bol diferencovaný podľa veľkosti majetku cirkevného poddaného, tak napr. ten, ktorého pozemok mal asi 2,5 ha a
ktorého úroda dosiahla čistého zisku lOOO kg, mal odovzdať asi lOO kg obilia (t.j. okolo l4O litrov, kto mal úrodu nižší, tak úmerne tomu
aj nižší desiatok, kto vyšší, tak vyšší, keď maximom bolo 8 korcov obilia (l korec je 93 litrov, tj. 744 l, čo je okolo 7OO kg obilia).
Ideálnym stavom bolo, keď desiatok platili ozaj len cirkevní poddaní, ale často dochádzalo k vymáhaniu desiatku aj od všetkých farníkov a
tak k prekrývaniu platieb aj s poddanými necírkevnými. Od l2. stor. bolo možné túto cirkevnú rentu splácať aj v peňazoch, tak napr. lOO
kg obilia predstavovalo finančnú hodnotu 6 denárov (l denár = 2 gramy striebra, v lO. stor. ste za l denár kúpili múku na l mesiac či lO
sliepok), tzn. l2 gramov striebra, čo znamenalo 7 kg mäsa živej váhy, tj. l/2 ovce alebo lO sliepok.
Aj desiatok v jeho finančnej
hodnote sa mohol splácať nadvakrát v dňoch uvedených vyššie. Opakujem, tento desiatok bol vyberaný hlavne u cirkevných poddaných.
Pôvodne slúžil biskupovi na vydržovanie kanonikov v kapitule, neskôr si biskup jednu štvrtinu sumy ponechal a zvyšok rozdelil takto:
l/3 dostal na osobné užívanie daný kňaz, l/3 bola určená na potreby kostola (opravy) a l/3 bola určená na sociálne účely (chudobe v
danom mieste, nemocniciam apod.). Ak ostaneme pri veľkosti desiatku lOO kg (6 denárov), potom ll takových roľníkov stačilo na
"uživenie" l kanonika. Keby bolo na Slovensku v l2. -l4. stor. okolo lO-l5 archidiakonátov alebo kapitul, v každej z nich asi lO
kanonikov, teda celkom l5O hodnostárov, tak potom na ich "uživenie" by stačilo l65O cirkevných poddaných. Ak predpokladáme, že na
Slovensku by mohla byť v tej dobe l/3 počtu far v Čechách a na Morave (z 2237 to je asi 75O farárov, vrátane kaplánov nech je to l5OO ľudí),
tak je to spolu s kanonikmi a vysokým klérom ololo 2000 ľudí. Keď l kanonika uživí ll roľníkov, potom 2OOO ľudí uživí asi 22 000
roľníkov (tj. okolo 3O farností, keď l farnosť mala 1000 ľudí vrátane detí). Ale ľudí je na Slovensku asi 3OO OOO, len lO-12% pôdneho
fondu patrí cirkvi, teda asi 3O OOO poddaných a z toho len 22 OOO postačí na vyživenie kléru, ktorý naviac nie je odkázaný len na ich
desiatky, veď majú vlastné aktivity, pôvodný rodový majetok a pod. - ajhla "vykorisťovanie"!!! Vidíme, že to bola úplne normálna
daň, ktorá sa dala sniesť a ktorá sa musí platiť vždy, pokiaľ chceme, aby daná organizácia fungovala a nie sme anarchisti. Naviac len
zriedka využívala pracovnej renty. Samozrejme, v prípade neporiadného kňaza vydriducha sa mohla stať nesnesiteľnou. Konečným cieľom
cirkevných daní poddaných, ale aj kňazov a biskupov, boli povinné peňažné odvody do Ríma a beda tomu hodnostárovi, ktorý daň nezaplatil -
čakal ho vysoký trest (pozri na notárske zápisy sv. Jána Ne pomuckého). Naviac sa na cirkevných daniach začala priživovať aj kráľovská
moc, ktorá z ich výťažkov financovala zemské úrady. Samozrejme sa tomu cirkev bránila a niejeden hodnostár takový odpor zaplatil životom -
napr. sv. Ján Nepomucký v r. l393.
Kláštory pôvodne desiatky nevyberali, neboli a často aj teraz nie sú podriadené biskupskej
právomoci, stačili im vlastné dôchody a vlastná práca. Pretože ale veľmi prosperovali, začal si nárokovať časť ich dôchodov kráľ
(právo na to ako ich fundátor aj mal) a často ich veľmi zneužíval - nechal sa nimi vydržiavať a hľadal pri nich ekonomickú podporu. Sú
známe protesty aj sťažnosti na svojvôlu kráľovskej moci, keď boli kláštory zaťažované daňami tak, že si nestačili plniť svoju
charitatívnu činnosť. Neskôr hlavne v strednej Európe začali vyberať aj dane často pomerne k svojej veľkosti a počtu práve v nich
žijúcich mníchov. Lenže nebol opát ako opát a niektorým neslúžilo ku cti, že svoje aktivity vo vyberaní daní preháňali, čo viedlo k
nepokojom, napr. v oblasti Hornej Nitry.
V l3. stor. vyberanie daní a povinných dávok, nutných pre financovanie chodu každej
organizovanej spoločnosti, prechádzalo relatívne kľudne. Horšie to bolo v l4. stor., kedy zhoršené klimatické podmienky, hladomory, mor,
vojny, morálny úpadok cirkvi, ktorá mala byť vzorom (dvojpápežstvo, nepotizmus = obsadzovanie úradov maloletými príbuznými, kupovanie si
cirkevných úradov, tzv. svätokupectvo, nemorálny život kňazov - pitky, bitky, niektorí z nich boli aj vlastníkmi nevestincov) doviedli
spoločnosť do stavu všeobecnej krízy a celkovej nespokojnosti. Ľudia začali kritizovať predovšetkým cirkev, pretože hlavne u nej
dochádzalo k najväčším rozporom medzi hlásaným ideálom a evidentnou každodennou skutočnosťou. Niektorí (svätci) vyzývali k náprave,
iní kritici sa dopúšťali rôznych herezí, hlavne tí, ktorí nepochopili, že cirkev je zložená tu na zemi z rôznych ľudí, dobrých aj
špatných a nie je to spoločenstvo len svätých ľudí. Je to spoločenstvo ľudí, ktorí chcú žiť podľa Krista a nechávajú sa oslovovať
jeho láskou každý osobitne. Nie kolektív, ale jedinca oslovuje Kristus, tzn. že o svojej spáse do určitej miery rozhodujem sám, kolektív v
cirkvi mi v tom len pomáha. Takže chyby, ktoré sa stali v dejinách cirkvi, nie sú chybami cirkve ako takej, ale chybami jednotlivých ľudí,
tak ako dnes, i v dejinách cirkvi neexistuje kolektívna vina. Nemôže teda byť ani reči o vykorisťovaniu ľudí cirkvou, skôr naopak,
neustále sa starala o ich blaho a pomáhala tým sociálne najslabším, veď na to slúžilo aj vyberanie toho desiatku. Inou vecou už je jeho
časté zneužívanie. Opakujem ešte raz, nie je vám nápadné, že sociálne nepokoje (morová psychóza)postihli hlavne oblasti západnej
Európy, postihnutej morom, hladomorom a neúrodou, a vyhli sa relatívne bohatému Uhorsku?
Iné to bolo na cirkevnom
panstve. Pretože vysoká cirkevná vrchnosť je často aj svetskou šľachtou, žije z dávok plynúcich z rodových majetkov. Svetský
klérus (biskupi, kapituly a farári) žijú z "darovaného" pozemkového fondu od rôznych donátorov a fundátorov (kráľ či
šľachta), tzn. že každá fara mala na svoje nutné potreby pridelený kus pôdy. Okrem dôchodov z pôdy žijú kňazi z rôznych darov,
príspevkov aj poplatkov za bohoslužobné úkony tzv. taxae stolae (štolné taxy). Keď si predstavíme, že do l farnosti náležalo okolo 7OO až
lOOO ľudí vrátane detí, nemusel si takový kňaz žiť najhoršie. Znova upozorňujem, že daná fara bola kňazovi daná ako beneficium a
nesmel mať takých viac! Biskupi cez kňazov vyberali od svojich veriacich, pridelených na cirkevný majetok, špeciálnu starú cirkevnú daň,
ktorej sa hovorí desiatok a ktorá predstavovala l/lO všetkej úrody (maximálne ale l/5 celkovej produkcie). Desiatok bol
diferencovaný podľa veľkosti majetku cirkevného poddaného, tak napr. ten, ktorého pozemok mal asi 2,5 ha a ktorého úroda dosiahla čistého
zisku lOOO kg, mal odovzdať asi lOO kg obilia (t.j. okolo l4O litrov, kto mal úrodu nižší, tak úmerne tomu aj nižší desiatok, kto vyšší,
tak vyšší, keď maximom bolo 8 korcov obilia (l korec je 93 litrov, tj. 744 l, čo je okolo 7OO kg obilia). Ideálnym stavom bolo, keď desiatok
platili ozaj len cirkevní poddaní, ale často dochádzalo k vymáhaniu desiatku aj od všetkých farníkov a tak k prekrývaniu platieb aj s
poddanými necírkevnými. Od l2. stor. bolo možné túto cirkevnú rentu splácať aj v peňazoch, tak napr. lOO kg obilia predstavovalo finančnú
hodnotu 6 denárov (l denár = 2 gramy striebra, v lO. stor. ste za l denár kúpili múku na l mesiac či lO sliepok), tzn. l2 gramov striebra, čo
znamenalo 7 kg mäsa živej váhy, tj. l/2 ovce alebo lO sliepok.
Aj desiatok v jeho finančnej hodnote sa mohol splácať nadvakrát v
dňoch uvedených vyššie. Opakujem, tento desiatok bol vyberaný hlavne u cirkevných poddaných. Pôvodne slúžil biskupovi na
vydržovanie kanonikov v kapitule, neskôr si biskup jednu štvrtinu sumy ponechal a zvyšok rozdelil takto: l/3 dostal na osobné užívanie daný
kňaz, l/3 bola určená na potreby kostola (opravy) a l/3 bola určená na sociálne účely (chudobe v danom mieste, nemocniciam apod.). Ak
ostaneme pri veľkosti desiatku lOO kg (6 denárov), potom ll takových roľníkov stačilo na "uživenie" l kanonika. Keby bolo na
Slovensku v l2. -l4. stor. okolo lO-l5 archidiakonátov alebo kapitul, v každej z nich asi lO kanonikov, teda celkom l5O hodnostárov, tak potom na
ich "uživenie" by stačilo l65O cirkevných poddaných. Ak predpokladáme, že na Slovensku by mohla byť v tej dobe l/3 počtu far v
Čechách a na Morave (z 2237 to je asi 75O farárov, vrátane kaplánov nech je to l5OO ľudí), tak je to spolu s kanonikmi a vysokým klérom
ololo 2000 ľudí. Keď l kanonika uživí ll roľníkov, potom 2OOO ľudí uživí asi 22 000 roľníkov (tj. okolo 3O farností, keď l farnosť
mala 1000 ľudí vrátane detí). Ale ľudí je na Slovensku asi 3OO OOO, len lO-12% pôdneho fondu patrí cirkvi, teda asi 3O OOO poddaných a z
toho len 22 OOO postačí na vyživenie kléru, ktorý naviac nie je odkázaný len na ich desiatky, veď majú vlastné aktivity, pôvodný rodový
majetok a pod. - ajhla "vykorisťovanie"!!! Vidíme, že to bola úplne normálna daň, ktorá sa dala sniesť a ktorá sa musí platiť
vždy, pokiaľ chceme, aby daná organizácia fungovala a nie sme anarchisti. Naviac len zriedka využívala pracovnej renty. Samozrejme, v prípade
neporiadného kňaza vydriducha sa mohla stať nesnesiteľnou. Konečným cieľom cirkevných daní poddaných, ale aj kňazov a biskupov, boli
povinné peňažné odvody do Ríma a beda tomu hodnostárovi, ktorý daň nezaplatil - čakal ho vysoký trest (pozri na notárske zápisy sv. Jána
Ne pomuckého). Naviac sa na cirkevných daniach začala priživovať aj kráľovská moc, ktorá z ich výťažkov financovala zemské úrady.
Samozrejme sa tomu cirkev bránila a niejeden hodnostár takový odpor zaplatil životom - napr. sv. Ján Nepomucký v r. l393.
Kláštory pôvodne desiatky nevyberali, neboli a často aj teraz nie sú podriadené biskupskej právomoci, stačili im vlastné dôchody a
vlastná práca. Pretože ale veľmi prosperovali, začal si nárokovať časť ich dôchodov kráľ (právo na to ako ich fundátor aj mal) a často
ich veľmi zneužíval - nechal sa nimi vydržiavať a hľadal pri nich ekonomickú podporu. Sú známe protesty aj sťažnosti na svojvôlu
kráľovskej moci, keď boli kláštory zaťažované daňami tak, že si nestačili plniť svoju charitatívnu činnosť. Neskôr hlavne v strednej
Európe začali vyberať aj dane často pomerne k svojej veľkosti a počtu práve v nich žijúcich mníchov. Lenže nebol opát ako opát a
niektorým neslúžilo ku cti, že svoje aktivity vo vyberaní daní preháňali, čo viedlo k nepokojom, napr. v oblasti Hornej Nitry.
V l3. stor. vyberanie daní a povinných dávok, nutných pre financovanie chodu každej organizovanej spoločnosti, prechádzalo relatívne
kľudne. Horšie to bolo v l4. stor., kedy zhoršené klimatické podmienky, hladomory, mor, vojny, morálny úpadok cirkvi, ktorá mala byť vzorom
(dvojpápežstvo, nepotizmus = obsadzovanie úradov maloletými príbuznými, kupovanie si cirkevných úradov, tzv. svätokupectvo, nemorálny
život kňazov - pitky, bitky, niektorí z nich boli aj vlastníkmi nevestincov) doviedli spoločnosť do stavu všeobecnej krízy a celkovej
nespokojnosti. Ľudia začali kritizovať predovšetkým cirkev, pretože hlavne u nej dochádzalo k najväčším rozporom medzi hlásaným ideálom
a evidentnou každodennou skutočnosťou. Niektorí (svätci) vyzývali k náprave, iní kritici sa dopúšťali rôznych herezí, hlavne tí, ktorí
nepochopili, že cirkev je zložená tu na zemi z rôznych ľudí, dobrých aj špatných a nie je to spoločenstvo len svätých ľudí. Je to
spoločenstvo ľudí, ktorí chcú žiť podľa Krista a nechávajú sa oslovovať jeho láskou každý osobitne. Nie kolektív, ale jedinca oslovuje
Kristus, tzn. že o svojej spáse do určitej miery rozhodujem sám, kolektív v cirkvi mi v tom len pomáha. Takže chyby, ktoré sa stali v
dejinách cirkvi, nie sú chybami cirkve ako takej, ale chybami jednotlivých ľudí, tak ako dnes, i v dejinách cirkvi neexistuje kolektívna vina.
Nemôže teda byť ani reči o vykorisťovaniu ľudí cirkvou, skôr naopak, neustále sa starala o ich blaho a pomáhala tým sociálne
najslabším, veď na to slúžilo aj vyberanie toho desiatku. Inou vecou už je jeho časté zneužívanie. Opakujem ešte raz, nie je vám
nápadné, že sociálne nepokoje (morová psychóza)postihli hlavne oblasti západnej Európy, postihnutej morom, hladomorom a neúrodou, a vyhli
sa relatívne bohatému Uhorsku?
Na Slovensku boli literárnymi jazykmi latinčina, nemčina a slovakizovaná čeština (udomácnila sa
tu moravská pieseň "Jezu Kriste, ščedry kněže" či modlitba "O verný kresťane"). Mendikanti Nepodliehali právomoci
biskupa, ale priamo pápežovi (len tomu platili odvody), nevlastnili síce pozemky, ale boli veľmi bohatí peňazmi z rôznych darov, dedičstiev
aj žobrania. Ich bohatstvo a vyberanie štolných tax viedli k častým sporom (aj bitkám) s miestnymi farármi.
Kláštorná
kultúra: V kláštorných skriptóriách sa opisovali staré diela a vznikali tu cenné kroniky. V Uhorsku je najstaršou kronikou
Anonymova kronika zo začiatku l3. stor. (notár na dvore Belo III.). Zo l4. stor. potom kronika Šimona z Kézy. V Čechách je najstaršou Kosmova
"Česká kronika" z l2. stor., v ktorej sú zmienky o Nitre aj veľkomoravskej tradícii, z nejskorších dôb potom kronika tzv. Dalimila
či Zbraslavská kronika. Kroniky boli zdobené jemnou knižnou výzdobou, zo slovenských je najznámejším iluminátorom Konrád zo Skaly
útočištia. Okrem kroník tu vznikli aj životy svätých - napr. Jakub de Voragine "Legenda aurea". V Čechách sa v dobe Karla IV.
obnovuje kult sv. Cyrila a Metoda, keď v r. l347 založil kláštor Emauzy, kde sa chorvatskými mníchmi pestovala slovanská liturgia. Koniec
kláštoru urobili husiti. Z kláštorov treba spomenúť Velehrad na Morave, Zlatú Korunu v Čechách, u nás benediktýnsky kláštor v Hronskom
sv. Beňadiku.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta