Anglicko v 16. až 17. storočí

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 24.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 938 slov
Počet zobrazení: 9 401
Tlačení: 577
Uložení: 577
Anglicko v 16. až 17. stor.:

Vnútorný stav krajiny:
Na konci 15. stor. bolo súčasťou ang. koruny Írsko, Škótsko si uchovávalo samostatnosť. Celý štát bol prevážne poľnohospodárskou krajinou. Do 15. stor. bola hlavným predmetom vývozu surová vlna, ale od tohto storočia sa vlna už v Anglicku spracovávala na hrubé sukno a to sa aj potom vyvážalo. V 16. stor. vývoz sukna predstavoval 80% všetkého exportu. Vývoz bol veľmi rentabilný, lenže tkalcovskí majstri v mestách ho už nestačili vyrábať, preto vlnu aj s náradím poskytovali chudobným roľníkom na vidieku a nútili ich tkať vlnu. Tento tzv. "nákladnícky systém" sa stal predstupňom manufaktúry. Mať vlnu a tkať sukno sa stalo veľmi výnosným zamestnaním, výhodnejším ako obilnárstvo, takže všetci, kto na to mali, sa riadili heslom "všetko pre ovce". Statkári zakládali veľké ovčíny a rozširovali svoje pastviny aj na úkor poľnohospodárskej pôdy chudobných roľníkov, tzv. "ohradzovanie" pôdy. Tým často neostávalo nič iné, ako sa venovať tuláctvu alebo žobraniu. Lenže na tulákov a žobrákov existovali tvrdé zákony, boli chytáni, násilím nútení pracovať a keď utiekli, dostali na telo vypálené znamenie a stali sa z nich galejníci. Iní ako veľká záloha voľnej pracovnej sily odchádzali do miest, kde sa živili prácou v manufaktúrach. Tí, čo ostali doma na pôde, sa často proti ohradzovaniu neúspešne búrili (napr. Robert Kett).

V mestách kvitlo remeslo a manufaktúry. Rozmáhal sa nielen domáci, ale aj zahraničný obchod. Koncom 15. stor. bol objavený Labrador a v pol. 16. stor. sa dostal kapitán Chancellor plavbou po Severnom mori až do Moskvy. Tak sa začalo obchodovať s Ruskom. Angličania ovládli aj Baltik (hanza už neexistovala. Cez Atlantik a Stredozemné more viedli obchodné cesty do Turecka, Perzie a Afriky, odkiaľ do Západnej Indie vyvážali hlavne černochov. Veľké zisky boli aj s obchodom so španielskými kolóniami a pirátstva. Už vtedy sa Angličania snažili o osídlovanie Sev. Ameriky, napr. Virginia, New Faundland, ale bez väčšieho úspechu. Ale aj tak sa v Anglicku sústredilo obrovské bohatstvo (v r. 1600 bola založená Východoindická spoločnosť), čo zapríčinilo to, že sa Londýn stal finančným centrom celého vtedajšieho sveta a že vznikla londýnska burza a množstvo bánk. V nich sa akumuloval kapitál a Anglicko sa tak stalo jednou z najbohatších krajín sveta.

Politické dejiny:
Od r. 1485 až do r. 1603 vládne dynastia Tudorovcov. Prvním z nich bol kráľ Henrich VII. Tudor (1485-l509). Tento kráľ, pochádzajúci z rodu Lancaster, ukončil vojnu ruží aj tým, že pojal za manželku Alžbetu z Yorku. Vládol veľmi násilníckym spôsobom prakticky neobmedzene a bez parlamentu. Svojím oponentom konfiškoval majetky a zriadil proti nim aj zvláštny súdny tribunál ("Hviezdnu komoru"), ktorý mal súdiť politické prečiny. Jeho výsledkom potom bolo vyvražďovanie odbojnej šľachty. Podporoval ale monetarizmus (zákaz vývozu drahých kovov), obchod, námornú plavbu, vidiecku šľachtu (gentrov), hlavne ale tých, ktorí podnikali v chove ovcí. Z obchodu si vyhradil tzv. kráľovský regál, ktorý mu veľmi vynášal. Svojho syna Arthura oženil za dcéru Ferdinanda Katolíckeho, Katarínu Aragonskou, ktorá si po smrti Arthura zobrala za manžela jeho brata Henricha VIII.

Vláda Henricha VIII. (1509-1547):
Bol to veľmi vzdelaný a schopný muž. Bol aj vynikajúcim teológom a znalcom Písma (vystúpil dokonca proti Lutherovi, za čo dostal od pápeža Leva X. titul "Defensor fidei"). Horšie už to bolo s jeho morálkou. Na svojom kráľovskom dvore viedol veľmi nákladný život, takže mu brzo začali chýbať peniaze. Nákladný dvorský život bol súčasťou jeho domácej politiky, pretože tak si zo svojich prípadných odporcov robil verných služobníkov. Lenže štátna pokladňa tento spôsob života dlho nevydržala a Henrich VIII. sa začal pozerať po novom zdroji financií. Našiel ho v bohatsve cirkvi, predovšetkým v kláštoroch. Urobil preto reformu cirkevnej správy, ktorou 380 kláštorov stratilo pôdu v prospech koruny a svetskej šľachty, ktorá mu za to bola veľmi vďačná. Malo to teda nielen ekonomický, ale aj politický význam - kráľ zlomil ekonomickú moc cirkvi a svetská šľachta mu zasa nerobila opozíciu, tak ovládol politický systém krajiny a mohol si dovoliť despotickú vládu. Ďalším problémom bola jeho manželka Katarína Aragonská. Ich deti predčasne umierali, kráľ túžil po synovi, zatiaľčo prežívala len dcérka Mária. Syna teda očakával od dvornej dámy svojej manželky, Anny Boleynovej. Žiadal pápeža o povolení k rozvodu, ale ten nielen z morálnych, ale aj politických dôvodov (bál sa hnevu španielského kráľovského dvora), rozvod nepovolil. Henrich VIII. tento spor v r. 1533 vyriešil po svojom: na návrh teológa Tomáša Cranmera, ktorého potom za to urobil arcibiskupom, ponechal katolícku vierouku, podrobil cirkevné zákonodárstvo parlamentu, zrušil všetky kláštory aj s ich pôdou a vyhlásil sa za hlavu takto vzniknutej národnej cirkvi (anglikánov). Anglikánska církev sa tak stala štátnym náboženstvom a kto sa k nej nechcel prihlásiť, stal sa vlastizradcom a zločincom. Kráľ potom nechal veľa ľudí popraviť, medzi iným aj svojho priateľa lorda-kancelára Thomasa Morusa. Náboženské zmätky sú naviac umocnené aj tým, že okrem štátneho náboženstva nová buržoázia často vyznáva kalvinizmus (puritáni) a prostý ľud, ktorý už toho mal tak akorát dosť, začal vyznávať nezávislosť od akejkoľvek cirkvi (independenti). V r. 1533 sa rozviedol s Katarínou a oženil sa s Annou Boleynovou, s ňou mal dcéru Alžbetu, ale pretože Anne neveril, nechal ju v r. 1536 popraviť. Potom sa oženil s Johannou Seymourovou (syn Eduard), tá zomrela, potom s Nemkou Annou z Cleve, s tou sa rozviedol, s Katarínou Howardovou, tu nechal popraviť a nakoniec s Katarínou Parrovou. Po jeho smrti vládol jeho desaťročný syn Eduard.

Vláda Eduarda VI. (1547-1553):
Za malého chlapca vládol vojvoda Somerset, ktorý nechal upresniť články viery anglikánskej cirkvi podobné učeniu Lutherovu. To nemohlo ostať bez následkov a s nástupom novej kráľovnej bol aj popravený.

Vláda Márie Katolíckej (1553-1558):

Je to dcéra Henricha VIII. a Katarína Aragonskej. Vychovávána bola v Španielsku, bola to fanatická katolíčka a chcela vrátiť Anglicko katolíckej cirkvi, byť aj násilnou cestou, aj keď pri nástupe na trón sľúbila náboženskú slobodu. Zosobášila sa s Filipom II., bojovala proti Francúzsku, ale práve v jej dobe Anglicko stratilo Calais. Tak ako jej otec prenásledoval katolíkov, tak ona prenásledovala anglikánov a puritánov. Vraj vyniesla 280 rozsudkov smrti (preto jej Angličania hovoria Bloody Mary), medzi inými nechala v r. 1556 upáliť aj anglikánskeho arcibiskupa z Canterbury Tomáša Cranmera. V r. 1558 táto krutá a neobľúbená kráľovná umrela.

Vláda Alžbety (1558-1603):
Touto dcérou Henricha VIII. a Anny Boleynovej vyvrcholil vznik anglickej absolútnej monarchie a absolutistického spôsobu vlády. Obklopila sa schopnými rádcami ako napr. kancelárom Williamom Cecilom či grófmi Leicesterom a Essexom. Všemožne podporovala vznikajúci priemysel a rozkvitajúci obchod, čím rástla moc buržoázie aj jej moc v parlamente, ale buržoázia sa do konfliktu s kráľovnou nedostala. Nehanbila sa ani za pirátstvo a jeden z jej najlepších pirátskych kapitánov - Walter Raleigh - dostal za takéto zásluhy aj šľachtický titul. Je to aj obdobie rozkvetu kultúry, veď práve v tejto alžbetínskej dobe pôsobil William Shakespeare. Vychovávaná po anglikánsky, vždy sa aj o rozkvet tejto cirkvi starala, pričom katolíkov, puritánov aj independentov kruto prenásledovala a popravovala. Pápež pre to aj s časťou anglickej šľachty uznával za anglickú kráľovnu škótsku panovníčku Máriu Stuartovnu. Tento svoj vnútroštátny problém vyriešila Alžbeta v r. 1587 popravou svojej súperky. Monarchistická Európa bola zdesená a španielsky kráľ Filip II. proti nej poslal svoju nepremožiteľnú armadu (veľkú roľu v tom hralo aj to, že Alžbeta podporovala Nizozemcov). Lenže v r. 1588 armada svoj boj aj vďaka búrkam v prielive La Manche prehrala a tým skončilo nielen námorné prvenstvo Španielska, ale aj všetky nádeje katolíkov na ovládnutie anglického trónu. Uznávaná širokými vrstvami národa zomrela v r. 1603. Vládnuť začal syn Marie Stuartovny Jakub I., ktorý tak založil dynastiu Stuartovcov. Tá bola pri moci až do r. 1714.

Ríša poľsko-litovská v 16. a 17. stor.
Vnútorné pomery:
Vo vojnách s rádom nemeckých rytierov získala Poľsko-litovská ríša v r. 1466 Gdaňsk a Východné Prusko a neskôr, v r. 1526 si ešte pripojila Mazovsko. Rozkládala sa od Baltického mora až po rieky Dnester, Bug a Dneper a bola tak po Moskovskej Rusi druhým územne najväčším európskym štátom.
Všetko v štáte ovládala šľachta - bol to v podstate šľachtický štát, a to nielen preto, že mala všetku moc, ale aj pre to, že jej bolo 8% všetkého obyvateľstva, čo bolo najviac v celej Európe. Ovládala ríšsky snem, mala v rukách zákon, štátnu správu, financie, vnútornú i zahraničnú politiku aj riadenie hospodárstva. Bez jej súhlasu nemohol panovník vydať žiadne rozhodnutie. Na sneme muselo byť všetko prijaté jednomyselne - od r. 1652 stačil jeden jediný hlas proti ("nepozvolavam" - "liberum veto"), a uznesenie sa neprijalo. Kvôli šľachtickej zvôli sa nerozvíjalo poľnohospodárstvo - výroba bola na veľmi nízkej úrovni, pričom si šľachta svoju poľnohospodársku pôdu rozširovala na úkor roľníkov. Tí potom z pôdy utiekali, na čo šľachta odpovedala zvyšovaním roboty a zákonným pripútaním roľníkov k pôde (tzv. druhé nevolníctvo). Výnosy poľnohospodárskej produkcie (obilie, ľan, dobytok aj drevo) potom šľachta cez Gdaňsk vyvážala do Európy. Veľmi z tohto obchodu ťažila, pretože mala právo bezcolného vývozu a dovozu.
Tento šľachtický obchod silno postihol mestá - tie obilie predávať nesmeli a naviac sa v nich nerozvíjalo ani remeslo, pretože to sa malo podľa vôle šľachty rozvíjať na feudálnych statkoch. Mestá tak zažila silný úpadok, keď si svoje postavenie miest vďaka nákladníckemu systému v pláteníctve a textilnej výrobe udržali len Krakov, Poznaň a Lvov. Postavenie miest aj ich remesiel šľachta ničila aj tým, že si prepychový tovar vozila bez cla zo západu - to spôsobilo úpadok domácej výroby.

Politické dejiny:
Vláda Žigmunda II. Augusta (1548-1572):
Žigmund II. August bol posledným Jagellovcom na polskom tróne, bol veľmi vzdelaný, ale nerozhodný, preto ho nazývali kráľ "Zajtra". Ostal bezdetný, aj keď bol trikrát ženatý. V r. 1558 začala tzv. livonská vojna (Livonsko je územie časti dnešného Lotyšska a Estonska, ovládané rádom nemeckých rytierov) o prístup k Baltu medzi Poľskom a Moskovským veľkokniežatstvom. V r. 1561 bolo Livonsko a Estonsko pripojené k Poľsku, pričom časť Estónska bola obsadená Švédmi. V r. 1569 sa potom poľsko-litovská personálna únia zmenila na jednotný štát (Rzecz pospolita), nazvaný Únia Lublinská. Panovník mal byť odteraz volený, a to na spoločnom sneme vo Varšave. Ku koncu vlády Žigmunda II. Augusta sa v krajine rozmáhalo luteránstvo a kalvínstvo. Keď kráľ umrel, spolu s ním vymrela aj Jagellovská dynastia.

 Nastúpili "volení králi", medzi ktorými sa objavili aj Henrich z Valois (l573-1574) a sedmohradský vojvoda Štefan Báthory (1575-1586), ktorý tým, že ubránil Livonsko pred útokmi Ivana IV. Hrozného, ukončil aj v r. 1582 livonskú vojnu. Po jeho smrti sa na trón dostáva švédska dynastia Vasovcov (1587-1668).

Vláda Žigmunda III. Vasy (1587-1632):

Žigmund III. Vasa bol vychovaný v Poľsku (jeho matka bola Poľka) a verný katolík. Medzi r. 1592 až 1604 bol aj kráľom švédskym, keď tak medzi obidvomi štátmi vytvoril personálnu úniu. Švédom ale vadilo jeho katolíctvo, preto ho ako kráľa odmietli, čo viedlo k dlhotrvajúcej vojne, v ktorej ale Poliaci okrem Gdaňska stratili celé Baltické pobrežie. Neúspech vo vojne so Švédskom mal ďalekosiahle vnútorné dôsledky - kráľ v r. 1609 fakticky stráca všetku moc, ktorá prechádza do rúk šľachty. Odteraz bol snem zjazdom samostatných krajín, pretože každý šľachtic bol samovládnym pánom na svojích statkoch. Vnútorný chaos bol umocnený aj mnohonárodnostným charakterom poľského štátu - žili tu Poliaci, Ukrajinci, Bielorusi, Litovci, Nemci, Židia aj Tatári. Okrem množstva národov sa v Poľsku objavovalo aj veľa vierovyznaní. Tak Ukrajinci a Rusi boli pravoslávni, Sliezsko zasa evanjelíci (hlavne drobná šľachta, ktorá sa snaží dostať cirkevný majetok pod heslom boja za poľskú národnú cirkev), Poliaci katolíci atď. Kráľ ako verný katolík proti inovercom tvrdo vystupoval, keď si na pomoc povolal aj jezuitov. Pokúsil sa na svoju stranu získať aj pravoslávne duchovenstvo tzv. brestskou úniou z r. l596, ktorou cielil spojenie pravoslávia s Rímom. Stúpenci únie (uniati) sa stali rovnoprávnymi s katolíkmi, ale stúpenci pravoslávia boli kruto prenásledovaní. To hlavne na Ukrajine vyvolalo silný protikatolícky a protipoľský odpor a snahu pripojiť sa k Moskve. Aj pravoslávni potom prenásledovali katolíkov a tak uniati dostali aj svojích prvých mučenníkov.

Takým bol napríklad sv. Jozafat, katolícky Polocký biskup, ktorý bol v r. 1623 umučený a jeho telo je pochované v Ríme. Z týchto všetkých príčin z územia ovládaných Poliakmi utiekali roľníci na juhovýchod, na hraničné územie medzi Poľskom, Ruskom a krymskými Tatármi. Tu žili slobodne, zakládali si dediny, živili sa poľnohospodárstvom a lovom, bojovali proti všetkým, ale hlavne proti Tatárom. Tak vznikli kozácke oddiely, ktoré si volili svojích velitelov (atamanov) a ktoré ako svoje stredisko uznávali tábor Záporožskú Síč. Ako vidno, vo všetkých týchto bojoch moc poľského kráľovstva silno upadla.

Absolutistická monarchia v Rusku v 16. a 17. stor.

Vnútorné pomery:
Začiatkom 16. stor. predstavovalo Rusko ("Moskovia") zjednotenie všetkých veľkoruských krajín okrem Bieloruska a Ukrajiny, ktoré boli časťou poľsko-litovskej ríše. Ako celok bol tento celkom stabilný štátny útvar hospodársky veľmi zaostalý. Pôda bola v rukách šľachty, vysoká vlastnila tzv. "votčinu", drobná služobná na zmluvnom princípe tzv. "pomestie". Výkonnejšie bolo poľnohospodárstvo len v okolí Moskvy. Aj remeslo malo domácky charakter (tzv. kustarstvo) a je sústredené prevážne do vidieckých sídiel. Mestá bez remesiel potom mali charakter kniežacích opevnených osád. Za takýchto podmienok sa takmer nevyvíjal domáci vnútorný obchod, veď každý si všetko vyrábal doma sám a pre vlastnú potrebu. Preto ani neexistovali cesty a možná doprava sa realizovala len po riekach. Veľmi slabý bol aj zahraničný obchod, ktorý bol v rukách nemeckých a livonských miest. Z Ruska sa vyvážali kožušiny a rôzne suroviny, dovoz v podstate neexistoval, nebolo pre koho. Na zahraničný obchod malo veľmi nepriaznivý dopad aj to, že Rusko nemalo prístup k moru - od Čierneho mora ho delili Krymskí Tatári, kazaňský chanát od dolného toku Volgy a krajiny fínske od Baltického mora. Aj kultúrny život bol na veľmi nízkej úrovni. Sústreďoval sa len do kláštorov a predstavoval výlučne náboženské texty. Ekonomická, politická aj kultúrna uzavretosť Ruska potom bola umocnená pocitom vlastnej výlučnosti. V ruskej spoločnosti prevládol názor, že je nositeľom pravého kresťanstva a že Moskva je tretím Rímom. Vraj dva Rímy padli, ale Moskva bude večná a štvrtý Rím už nebude. Sebavedomie pravoslávnej cirkvi viedlo k absolútnemu odmietaniu všetkého, čo prichádzalo z prekliatej kacírskej západnej Európy.

Politické dejiny:
Základy ruského štátu na prelome stredoveku a novoveku postavil Ivan III. (1462-1505), ktorý do jedného štátu s charakterom feudálnej monarchie zjednotil územie Novgorodu a moskovské, jaroslavské i rostovské kniežatstvo. Vznikol tak najväčší východoeurópsky štát. Ivan III. prijal titul ruského cára. (Do znaku štátu prešiel byzantský znak dvojhlavého orla). Zjednotenie Rusi potom dokončil Vasilij III. (1505-1533).

Vláda Ivana IV. Hrozného (1533-1584):
Nastúpil na trón ako trojročný, takže štát riadila jeho matka. Ako prvý ruský panovník sa nechal v r. l547 korunovať na ruského cára (caesara) a od tohto roku vládne sám. Chcel svoju krajinu vyviesť z rozvratu ekonomickými aj politickými opatreniami, medzi ktoré patrilo aj posílenie ústrednej moci na úkor vysokej šľachty, tzn. bojarov. Tak im napr. odňal právo na miestne súdnictvo aj správu a upravil aj zákoník. Dane zasa nechal odvádzať priamo do štátnej pokladne. Je jasné, že si za to od bojarov vyslúžil veľkú nenávisť. Oporu potom hľadal cár u drobnej šľachty a cirkvi. Drobná šľachta našla uplatnenie v pravideľných jazdeckých plukoch, chudobnejší potom v pechote a dobrom delostrelectvu. Vďaka tejto novej armáde nielen zoslabil moc a vplyv bojarov, ale získal aj nové územia. V r. 1552 dobyl kazaňský chanát a v r. 1558 Narvu, keď začal so Švédskom dlhú vojnu o Estónsko, tzv. livónska vojna. Z novodobytých území potom drobnej šľachte prideloval pôdu a vznikla tak tzv. služobná šľachta. Podporovali ho aj rozvíjajúce sa mestá, v ktorých sa darilo kultúre - tak napr. v r. 1555-156O bol v Moskve postavený chrám Vasilija Blaženého v štýle tzv. "stanových chrámov" a vychádzali aj svetské knihy ako "Azbukovnik" - encyklopédia znalostí tej doby či "Domostroj" - kodifikácia náboženských a mravných zásad. Rozširoval sa humanizmus a vznikali prvé tlačiarne, ktoré nevzdelaný ľud ničil. Rus sa zväčšovala, ale stále nemala prístup k moru - Ivan IV. bol neúspešný pri Baltickom mori a nedarilo sa mu ani na juhu.

V r. 156O mu zomrela manželka Anastázia Romanovna a cár z toho zošalel (v záchvate vzteku zabil aj vlastného syna Ivana). Za tejto situácie sa bojari rozhodli zaútočiť na južné časti krajiny a privlastniť si jej úrodnú pôdu. Cár na to zareagoval veľmi tvrdo a rozhodol sa zničiť hmotný základ moci bojarov. V r. 1565 urobil správnovojenskú reformu a to tak, že celé územie štátu rozdelil na pôdu, ktorá priamo podliehala cárovi ("opričninu") a pôdu, na ktorej platilo staré správne zriadenie ("zemštinu"). Zrušil tak votčinu a do opričniny zahrnul najúrodnejšie oblasti. Bojarov odtiaľ vyhnal do menej úrodnej zemštiny. Pôdu v opričnine si rozdelila nová drobná služobná šľachta, tzv. opričníci, ktorí s bývalými majiteľmi viedli o pôdu nekonečné spory. Táto reforma bola voči bojarom veľmi krutá, preto cára nazvali Hrozným, ale pod tlakom okolností bola opričnina aj tak v r. 1572 zrušená. Cárovi to ale nevadilo v tom, že v celom štáte vládol s neobmedzenou mocou, tzv. samoderžavie. Neustálými vojnami, ale aj útiskom zo strany opričníkov trpel ľud. Poddaní utiekali do južných stepí, kde nemuseli platiť dane v peniazoch a kde si zakládali kozácke dediny. Cár týchto ľudí využíval pre boje s Krymskými Tatármi a pokúšal sa tu stavať aj prvé mestá, v ktorých sa rozvíjal obchod. Medzi najvýznamnejšie kupecké rodiny patrili Stroganovovci, ktorí získali právo využívať solného, rybného aj iného bohatstva na rieke Kama a na Urale. Boli takí vplyvní, že mali dokonca aj vlastnú armádu. V r. 1581 sa Stroganovovcom a kozákom na čele s atamanom Jermalom podarilo dobyť sibírsky chanát a tak si Moskva podmanila územie západnej Sibíri. Správnym celkom Sibíre sa stalo mesto Tobolsk a daň musela odvádzat vo forme kožušín. Ku konci vlády Ivana IV. sa tak Rus stala mnohonárodnostným štátom. Okrem Rusov tu žili Tatári, Čuvaši, Baškirci a veľké množstvo iných národov. Tento fakt, ale aj to, že krajina bola vysílena množstvom vojen a neustálymi spormi medzi opričníkmi a bojarmi, zapríčinil, že cár zanechával krajinu svojím nástupcom v žalostnom stave. Jediným kladom konca jeho vlády snáď bolo to, že v r. 1584 bol pre obchod s Anglickom založený Archangelsk.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu