Zóny pre každého študenta

Rusko a Prusko v 18. st., zánik Poľska

Rusko a Prusko v 18. stor., zánik Poľska:

1. Rusko v 18. stor: Koncom 17. stor. bolo Rusko veľmi zaostalým štátom. Extenzívne poľnohospodárstvo nepoznalo intenzifikáciu a pracovali v ňom nevoľní roľníci, ktorí museli platiť veľké naturálne a peňažné dávky. Pretože tie veľmi často nemali, riešili svoju ťažkú situáciu útekom alebo vzburou. Zaostalé boli aj remeslá a manufaktúry vrátane železiarskych, dokonca sa museli z cudziny voziť aj zbrane. Ak nefungovalo poľnohospodárstvo a priemysel, takmer neexistoval obchod, a aj ak áno, tak bol v rukách cudzincov.

Centrom obchodu bola Moskva. Veľkou prekážkou medzinárodnému obchodu bolo i to, že Rusko nemalo prístup k Čiernemu a Baltskému moru (alfou a omegou ruskej zahraničnej politiky bolo vždy tento prístup získať, táto tendencia pretrváva dodnes - pozri Žirinovskij a Indický oceán). Na dedinách vládla šľachta (bojari aj služobná, t.j. dôstojníci či štátna správa), v chudobných mestách sa o moc snažili bohatí mešťania, ktorí platili veľké dane z majetku. Tento stav bol podporovaný aj pravoslávnou cirkvou - v Moskve bolo 2000 kostolov, tzn. 1 kostol na 5 domov!!!

Kurz ruský rubeľ (RUB) - Rusko

Neutešený stav Ruska sa snažil zlepšiť cár Peter I. (1689 - 1725), nar. 9. júna 1672. Bol to veľmi svojrázny panovník, ktorý neváhal spojiť svoju vlastnú zručnosť v remeselníckych prácach a dychtivosť po vedomostiach so snahou po despotickej moci. V rokoch 1697-1698 podnikol štúdijnú cestu po západnej Európe, navštívil Braniborsko, Hannover, Holandsko a Anglicko a všade si všímal vedeckých poznatkov a najmodernejšej techniky (naučil sa tu k hrôze svojej rodiny aj operovať).

Nebál sa pracovať v dokoch, kde sa naučil stavať lode. V roku 1698 sa cez Prahu a Viedeň vrátil do Moskvy, aby potlačil vzburu strelcov, vtedy jedinej pravidelnej ruskej armády. Všetky užitočné technické, hospodárske aj kultúrne vymoženosti sa potom pokúšal prenášať do Ruska a otvoriť ho tak svetu. Bol tiež presvedčený, že Rusko sa podvihne nielen rozvojom hospodárstva, ale aj vybudovaním silnej vojenskej moci. Preto Peter I. začal všade robiť reformy. Všetky boli charakteristické tým, že boli "riadené zhora", všetky museli slúžiť štátu, hlavne armáde, a na ľudskú osobnosť ako takú sa zapomínalo ("len silou ide ľudu vnútiť blahobyt" - tieto slová cára Petra I. sú niekde platné aj dnes!).

Kurssi venäjän rupla (RUB) - Venäjä

V poľnohospodárstve toho veľa nezmenil, ak nepočítame zvýšení daní, medzi ktorými sa objavila aj daň z hlavy. Tým sa ešte viac zvýšila závislosť mužikov od feudálov a následovali časté povstania. Podstatne viac sa venoval rozvoju remesiel a manufaktúr, do ktorých pozýval cudzích majstrov a podnikateľov. Zriaďovateľom a majiteľom manufaktúr dával rad výhod, napr. chránil ich dovoznými clami a dával im vojenské a štátne objednávky.

Zakládal štátne manufaktúry a začal ťažiť uralský malachit. Keď sa mu podarilo povzniesť manufaktúrnu výrobu, zlepšil sa i obchod. Podporoval stavbu nových ciest a chcel postaviť veľa nových prístavov (v r. 1703 založil Petrohrad, od r. 1712 hlavné mesto Ruska). Obchodu sa začalo veľmi dobre dariť a vývoz dokonca prevýšil dovoz. Ak niekde vznikol nedostatok pracovných síl, tak majitelia manufaktúr kupovali celé dediny i s roľníkmi, ktorí pracovali na poli i v manufaktúrach. Keď chýbali peniaze, zvýšil dane, alebo si vymyslel nové - známa je jeho daň z brady z r. 1722, kedy nariadil oholiť brady a kto neposlúchol, musel za svoju bradu platiť daň 50 rublov. Zjednodušil štátnu správu - ústrednými úradmi sa stali kolégiá (predchodcovia ministerstiev) a krajina bola rozdelená na nové gubernie.

V r. 1700 zaviedol juliánsky kalendár, ktorým nahradil vtedy ešte používaný byzantský (do tej doby sa roky počítali od stvorenia sveta, t.j. od 1. septembra 5509 pr. Kr.). Zvýšil aj kultúrnu úroveň Rusov tým, že zakládal školy, v ktorých preferoval hlavne prírodné a technické vedy. Založil aj petrohradskú Akadémiu. Práve v jeho časoch sa narodil Michail Lomonosov (1711 -1765). Nechal zjednodušiť písmo modernizáciou cyriliky, zakládal tlačiarne a nechal robiť preklady predovšetkým technickej literatúry. Začal vydávať prvé ruské noviny. V r. 1721 sa stal imperátorom a podriadil si pravoslávnu cirkev novodobým cesaropapizmom (urobil z nej štátnu cirkev) a zoštátnil príjmy kláštorov.

Radikálne reformy mu ale doniesli nenávisť cirkvi aj bojarov (cárevič Alexej, ktorý sa k nim pridal, bol v r. 1718 zabitý na rozkaz svojho vlastného otca Petra I.). Vďaka všetkým týmto reformám sa zlepšil aj stav ruskej armády. Teraz sa z nej stala profesionálna a perfektne vyzbrojená vojenská moc, ktorá okrem pechoty obsahovala aj námornú flotilu. Rusko sa tak stalo baltickou aj európskou veľmocou a hneď to Európe aj dalo pocítiť.

Vedené svojou imperiálnou snahou všetko ovládať, zaútočilo na západ s cieľom ovládnuť Baltické more. V r. 1700, kedy sa cár Peter I. spojil s Poliakmi a Dánmi proti Švédom, začala "severná vojna", ktorá trvala až do r. 1721. Švédsky kráľ Karol XII. ale úspešne kontroval - porazil dánskeho kráľa Frederyka IV. a potom 30. novembra 1700 v bitke pri Narve aj Rusov. Peter ale nerezignoval a dobyl Estónsko. 8. júla 1709 v bitke pri Poltave Karla XII. porazil, Švédsko muselo podpísať mier a odstúpiť Rusku východné pobrežie Baltického mora (Karol XII. si zachránil život útekom na osmanské územie a žil tu až do r. 1714, kedy sa tajne vrátil do Švédska). V r. 1715 dobyl Peter aj Fínsko, ale v r. 1721 musel so Švédmi podpísať v Nystädte mier, ktorým Švédom vrátil Fínsko, ale ponechal si Estónsko, Karéliu a Livónsko.

Po jeho smrti vládla jeho druhá manželka Katarína I. (1725 až 1727), ale v podstate vládol jej milenec Alexander Menšikov. Potom Peter II. (1727-1730), Anna Ivanovna (1730-1740), dcéra Petra I. Alžbeta Petrovna (1741-1762), ktorá v r. 1755 založila Moskovskú univerzitu (prvá v Rusku), a nakoniec v r. 1762 Peter III., ktorý veľa pil, o vládu sa nestaral a cvičil len svoje psy a potkany. Peter III. bol veľkým obdivovateľom pruského kráľa Fridricha II. a preto v r. 1760, keď ruské vojská v rámci sedemročnej vojny dobyli Berlin, podpísal s Fridrichom II. mier. To rozčúlilo Petrovu manželku, pôvodom Nemku, Sophiu Friedericke von Anhalt-Zerbst, a nechala ho pre neschopnosť v r. 1762 otráviť (pred smrťou vraj Peter III. súhlasil s abdikáciou a žiadal od manželky len milenku, psa, černocha a husle).

Na trón sa tak so súhlasom šľachty vedenej Alexejom Orlovom dostala jeho manželka, ktorá vládla ako Katarína II. (1762 -1796). Jej vláda sa považuje za vrchol osvietenského absolutizmu v Rusku. Bola vynikajúcim politikom, aj keď po morálnej stránke veľmi zlým človekom (Puškin vďaka jej 21 milencov o nej napísal, že bola kurtizánou na ruskom tróne). Pokračovala v politike Petra I., hlavne v podpore manufaktur (v jej časoch sa ich počet ztrojnásobil, ale mzdy sa znížili) a zdokonalovaní štátnej správy.

Šľachta získala veľké výsady, nemusela platiť dane a mala úplnú moc nad nevoľníkmi. V kultúre zosilnil západný vplyv, hlavne francúzsky. Posilovala si svoje pozície na Baltu a snažila sa o prístup k Čiernemu moru. Získala časť Poľska, Bielorusko a v rámci 2. a 3. delenia Poľska aj Ukrajinu. V bojoch s Tureckom mierom Kučuk-kajnardžijským (1774) aj severné pobrežie Čierneho mora s Krymom, kde postavila pevnosť Sevastopol.

Dobyté územie cárevná kolonizovala mužikmi (správcom bol knieža Potemkin) a onedlho sa z týchto území stala obilnica Ruska, obilia bolo toľko, že ho Rusko vyvážalo! Mužici ale museli platiť dane v peniazoch, ktoré často nemali, preto sa búrili. V r. 1773 vypuklo povstanie Jemeljana Pugačova, ktorý sa vydával za Petra III. Pridali sa povolžskí kozáci a vypukla roľnícka vojna, ktorú vládne vojská potlačili a Pugačov bol v r. 1775 popravený. Po jej smrti vládol jej duševne chorý syn cár Pavel I. (1796-1801), mala ho s kniežaťom Saltykovom, takže posledným Romanovcom bol Peter III.

2. Svätá ríša rímska národa nemeckého a vznik Pruska: Po 30. ročnej vojne sa "Sv. ríša rímska národa nemeckého" rozpadla na 300 štátikov. Každý mal samostatnú hospodársku a zahraničnú politiku. Formálnu jednotu ríše predstavoval iba ríšsky snem, v ktorom zasadalo asi 250 zástupcov, a cisári z Habsburgského a Habsburgsko -lotrinského domu (Karol VI. v rokoch 1711-1740, František I. Lotrinský v rokoch 1745-1765, Jozef II. 1765-1790, Leopold II. v rokoch 1790-1792 a František II. v rokoch 1792-1806).

Štátiky mali silne zaostalé poľnohospodárstvo, v ktorom pracovalo veľa nevolníkov. Slabé boli aj manufaktúry a obchod, v ktorom prevládal vplyv Angličanov, Holanďanov a Francúzov. Z miest boli významnejšími obchodnými strediskami iba Hamburg, Frankfurt n. Mohanom a Lipsko. Samotný obchod bol sprevádzaný veľkými problémami, predovšetkým veľkým počtom vnútorných ciel. V celej spoločnosti vládol morálny chaos - predaj úradov či predávanie žoldnierov do Anglicka. Medzi najväčšie štáty patrilo Bavorsko, Sasko a Brandenburgsko s centrom v Berlíne. Tu vládla dynastia Hohenzollern, ktorá ho dostala v r. 1415 od cisára Žigmunda, syna Karola IV.

V dnešnom SV Poľsku okolo mesta Kráľovec ležalo v 13. stor. územie Rádu nemeckých rytierov. Ich posledný veľmajster Albrecht Brandenburgský z rodu Hohenzollernovcov prestúpil v r. 1525 na luteránsku vieru a vytvoril z tohto územia svetský štát, ktorý sa volal Prusko. Od r. 1618 patrilo Prusko Hohenzollernom. Štát potom v rokoch 1660-1688 budoval kurfirst Friedrich Wilhelm, ktorý do Brandenburska pozýval hugenotov a Židov. Za pomoc Leopoldovi I. vo vojne o španielske dedičstvo sa tento štát stal 18. januára 1701 pruským kráľovstvom. Prvým kráľom bol kurfirst a pruský vojvoda Friedrich III. (1688-1713), ktorý ako pruský kráľ vládol pod menom Friedrich I. Po ňom sa chopil vlády kráľ Friedrich Wilhelm I. (1713-1740).

Tomu sa hovorí "vojenský kráľ", pretože založil a zorganizoval disciplinovanú armádu. Financie získaval od pruských feudálov, tzv. junkerov, ktorým za to sľúbil stavovské výsady ako monopol na vývoz obilia, bezcolný vývoz či oslobodenie od daní. Junkeri sa stávali dôstojníkmi a vytvorili statkársko-vo- jenský stav. Vojaci slúžili 25 rokov, mali krutú disciplínu a teror, radšej zomreli než aby neuposlúchli rozkaz - bezpodmienečná poslušnosť a tupá podriadenosť sa vyžadovala od každého poddaného. Hlavnými piliermi pruského štátu tak bola armáda a úradníci. Kráľ rád prijímal náboženských emigrantov z Francúzska a Čiech, ktorí tu donášali peniaze a remeselnícku zručnosť. Pretože 1/2 roľníkov padla v 3O.ročnej vojne (bolo to 6 miliónov ľudí, t.j. 4O% obyvateľstva!) pomáhali tak imigranti zaľudňovať spustnutý vidiek.

Berlin sa potom čoskoro stal hlavným skladiskom na vodnej ceste medzi Hamburgom a Vratislavom. Jeho syn Friedrich II. Veľký (1740-1786) dobudoval štátny aparát s presným daňovým systémom a premenil Prusko na militaristický a byrokratický štát, v ktorom všetko bolo podriadené požiadavkám armády (z týchto dôvodov dokonca nútil Prusov jesť zemiaky). Ale aj tak vyhlasoval zásadu, že je prvým sluhom svojho štátu. Okrem vlády a vojen sa venoval hudbe a umení ("Starý Fritz", ako tohto osvietenského panovníka nazývali, hrál veľmi dobre na flautu, nechal postaviť Sanssouci a býval u neho aj Voltaire).

V náboženských otázkach bol veľmi tolerantný. Už v r. 1740 zaútočil na Sliezsko a vyhral ho. Porazená Mária Terézia chystala odvetu a vytvorila koalíciu so Saskom, Ruskom a Francúzskom. Proti nej stálo Prusko a Anglicko. Vojna vypukla v r. 1756 a trvala až do r. 1763 (preto sedemročná vojna). I túto vojnu Mária Terézia prehrala a Sliezsko sa stalo Hubertsburgským mierom trvalou časťou Pruska. Cez vojnu boli pruské vojská často porazené ruskými, napr. 12. augusta 1759 v bitke pri Kunowiciach. Rusi sa dokonca v r. 1760 dostali až do Berlína, kde ale úplne nečakane uzavreli mier - snáď aj preto, že cár Peter III. Friedricha II. veľmi obdivoval. Však ho za to okrem iného v r. 1762 jeho manželka Katarína II. zbavila trónu. Po ňom vládol kráľ Friedrich Wilhelm II., a to v rokoch 1786 až 1797.

3. Zánik Poľska: V 17. stor. zažívalo Poľsko hlboký rozvrat. Krajina bola vďaka 30.ročnej vojne vyľudnená, poľnohospodárstvo bolo nevýrazné a mestá tiež. Všade sa búrili ľudia. U moci bola stále šľachta a práve teraz bola v plnej sile "šľachtická republika" s pravidlom, že na sneme platí nesúhlas jediného zástupcu (nie pozwalam), aby sa každý návrh vetoval - všade vládla svojvôla a sebeckosť. Na čele štátu stál volený a často veľmi slabý kráľ. Po smrti Jána III. Sobieckého vládol saský kurfirst Friedrich August I. Silný.

Pretúpil kvôli Poliakom na katolícku vieru, vytvoril sasko-poľskú úniu a vládol ako poľský kráľ pod menom August II. (1697-1733). V severnej vojne stál August II. na strane Petra I., švédsky kráľ Karol XII. ho preto porazil a časť šľachty si za kráľa zvolila Stanislava Leszczyňského (1704-1709). Po Augustovi II. vládol v rokoch 1733-1763 August III., ktorý vo vojne o rakúske dedičstvo stál na strane Márie Terézie. V jeho časoch zažívalo Poľsko časté spory a všade sa rozmáhala korupcia. Posledným kráľom Poľska bol August IV. (1764-1795). Katarína II. ale presadzovala svojho milenca Stanislava Augusta Poniatowského. Tak sa cudzie mocnosti miešali do vnútorných záležitostí Poľska. Cielom bolo Poľsko zvnútra rozložiť a potom si ho rozdeliť.

To sa im aj darilo. V r. 1772 pruský kráľ Friedrich II. navrhol prvé delenie Poľska (1773). Vtedy Prusko zabralo časť Veľkopoľska, okrem Gdaňska si pripojilo aj Pomoransko a spojilo sa tak s Východným Pruskom. Rakúsko získalo Halič, Spiš a poľské Sliezsko. Rusko zabralo Bielorusko a Ukrajinu. Blížiacu sa katastrofu sa v r. 1791 snažila poľská šľachta zastaviť novým štátnym zriadením, t.j. konštitučnou monarchiou, ktorej sa hovorí "ústava 3. mája". Bola to po americkej druhá ústava v moderných svetových dejinách! Štátna moc sa delila na moc zákonodarnú (snem), výkonnú (dedičný kráľ zo saskej dynastie) a súdnu. Kráľ mal zvýšené právomoci a zásada niepozwalam bola zrušená.

Lenže v r. 1792 bolo toto štátne zriadenie za vydatnej pomoci Kataríny II. šľachtou zrušené. Následovalo druhé delenie Poľska (1793). Vtedy Prusko získalo celé Veľkopoľsko, Gdaňsk a Poznaň, Rusko zvyšok Bieloruska, Ukrajinu a Litvy, Rakúsko nič. Po tomto delení vlasteneckí šľachtici na čele s generálom Tadeuszom Kosciuszkom vyvolali v r. 1794 povstanie, boli ale ruskými a pruskými armádami vedenými generálom Suvorovom porazení v bitke pri Maciejowiciach. Tretím delením Poľska v r. 1795 sa končí existencia Poľska ako takého - Rusko si dokončilo delenie Litvou, Bieloruskom a Ukrajinou, Prusko získalo celé Veľkopoľsko vrátane Varšavy a Rakúsko celé Malopoľsko aj s Krakovom. Poľsko bolo znovu obnovené až v r. 1918.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4339-rusko-a-prusko-v-18-st-zanik-polska/