Zóny pre každého študenta

Habsburgská dynastia v 18. storočí

Habsburgská dynastia v 18. stor.:
1. Karol VI. (1711-1740): Karol VI. (uhorský kráľ Karol III.), veľký milovník polovačiek a hudby, zdedil po svojom bratovi Jozefovi I. ríšu v nezávideniahodnej situácii. Szátmársky mier podpísal Karol VI., ale tento úspech v boji proti kurucom a Turkom nemohol vyvážiť neúspechy v západnej Európe vo vojne o španielske dedičstvo s Francúzskom. Britský lord kancelár Walpole nemal záujem o nepokoje v Európe a skôr ho zaujímalo budovanie britského svetového impéria, preto r. 1713 súhlasil s tým, aby na španielskom tróne sedel príslušník bourbonskej dynastie Filip V. Tento fakt bol obsiahnutý v Utrechtskom mieri (pozri vyššie). To bol koniec habsburgskému snu o nadvláde nad Európou - Karolovi VI. neostávalo nič iné ako súhlasiť s porážkou. V r. 1714 bol s Francúzskom v Rastatte podpísaný mier, ktorým Habsburgovcom ostala len stredná Európa. Filipa V. uznal Karol VI. za španielského kráľa až v r. 172O (pri tejto príležitosti si so savojským kráľom Viktorom Emanuelom vymenili Sardíniu za Sicíliu a tak sa savojský vojvoda, teraz sardinský kráľ, dostáva poprvýkrát do európskej politiky).

Začiatky jeho vlády boli veľmi ťažké. Okrem vojnových neúspechov zúril v rokoch 1710-1712 v strednej Európe mor, na ktorý zomrelo asi 50000 ľudí. Rozbitá krajina, hlad a nekonečné vojny vyvolali veľkú túžbu po novej pôde. Podľa daňových súpisov žilo v Uhorsku iba 700000 obyvateľov, z toho asi 28000 šľachtických rodín (len v Nitrianskej stolici žilo 1500 šľachticov!). Hlad po pôde alebo chuť prežiť sa riešil niekoľkým spôsobom - zbojníčením (18. marca 1713 bol v Liptovskom Mikuláši popravený Juraj Jánošík, rodák z Terchovej - narodený 25. januára 1688), alebo sťahovaním sa za lepším životom. Práve vtedy začalo veľké sťahovanie na Dolnú zem, kde bol dostatok pôdy po vyhnaných Turkoch. Takí naviac dostali daňové úlavy a nemuseli prestupovať na katolícku vieru. Prvá slovenská dedina tu bola založená v r. 1718 až 1720 v Slovenskej Čabe v Békešskej stolici. V r. 1725 na Dolnej zemi už žilo 20000 slovenských rodín. K problémom vnútroštátnym aj zahraničnopolitickým sa pripájali aj problémy rýdzo osobné. Jeho krásna manželka Alžbeta Kristína (Bledá Liz, ako jej hovorieval), bola dlho neplodná. Pretože nevedel, či sa mu ako prvorodená narodí dcéra alebo syn (pevne veril, že nakoniec deti bude mať), zaistil si ešte ako bezdetný v r. 1713 nedeliteľnosť habsburgských držav aj následníctvo na tróne pragmatickou sankciou, ktorá toto nástupníctvo zabezpečovala nielen v mužskej línii (po meči), ale aj v ženskej (po praslici). K jeho veľkému nešťastiu sa mu v r. 1717 narodila ako prvorodené dieťa dcéra Mária Terézia. Okamžite začal na európskych kráľovských dvorov presadzovať nástupnícku líniu pre svoju dcéru a s veľkými ťažkosťami sa mu to aj darilo (ženy na tróne sú známe, ale stále je to len východisko z núdze). Celý život sa potom snažil pragmatickú sankciu všade presadiť, niekedy aj za cenu finančne náročných medzinárodných zmluv. Prijal ju aj uhorský snem, ktorý v Bratislave zasadal v r. 1722 až 1723. Tým sa Uhri vyhli svojej "Bielej hore". Videl, že krajina je veľmi zaostalá, preto sa ju snažil oživiť tradičným uhorským zdrojom príjmov - baníctvom. Lenže v tom čase už boli povrchové časti ložísk vyexploatované a v hĺbkach baní sa hromadila spodná voda. Na jej odčerpávanie sa začali používať moderné parné stroje, zvané "ohňové". Poprvýkrát na svete bol takýto stroj použitý v Novej Bani v r. 1721-1722. Použil ho tu Angličan Isaac Potter. Baníctvu sa veľmi venoval. V r. 1737 bola v Banskej Štiavnici založená prvá stredná banícka škola na svete. Učil tu aj Samuel Mikovíni.

Okrem baníctva podporoval aj manufaktúry - prvá textilná manufaktúra bola založená v r. 1725 v Banskej Bystrici, ďalšiu založil jeho zať František Lotrinský (manžel Márie Terézie) v r. 1736 v Šaštíne. Táto zamestnávala 800 stálych a 20000 externých pracovníkov a bola najväčšia na Slovensku. Vo Viedni založil aj druhú porcelánku v Európe (slávne figúrky). V relatívne pokojných časoch sa začal oživovať obchod. Pôsobili tu hlavne Gréci a Arméni, ale rozvíjal sa i domáci obchod, hlavne s plátnom (pláteníci z Oravy a Spiša) či rastlinným olejom (olejkári z Turca). V cirkevnej politike sa prejavoval ako tvrdý katolík. Podporoval jezuitskú reholu (v r. 1729 vydal Antonín Koniáš svoj "Kľúč k roroznávaniu kacírskych kníh", v ktorom sa bez irónie prejavil ako veľký ochranca českého jazyka). V r. 1731 vydal "Resolutio Carolina", ktorým podriadil evanjelícku cirkev katolíckej, t.j. evanjelícki kňazi boli podriadení katolíckym biskupom. Evanjelícke bohoslužby mohli byť vysluhované len v artikulárnych kostoloch, smiešané manželstvá uzatvárané len pred katolíckym kňazom, prestup z katolíckej na evanjelícku vieru bol trestným činom atď. Za takejto situácie a v časoch nového tureckého nebezpečia Karol VI. v r. 1740 zomrel.

2. Mária Terézia (20. októbra 1740 - 29. novembra 1780):
V r. 174O zomrel Karol VI., posledný mužský potomok habsburgského rodu a na trón nastúpila jeho najstaršia dcéra Mária Terézia, ktorá vtedy mala 23 rokov. Bola veľmi pekná a múdra. Ľúbila umenie, hudbu, plesy, predovšetkým maškarné, na ktorých veľmi rada tancovala. Mala rada prírodu, hlavne kone, venovala sa hazardným hrám (kocky). Bola veľmi dobrou matkou, veď v rozmedzí 19 rokov porodila 16 detí! Celý život bola vernou katolíčkou a oddane milovala svojho manžela Františka Lotrinského, aj keď sa často pohybovala medzi diplomatmi a vojakmi. V r. 1741 sa stala kráľovnou Uhorska a v r. 1743 prijala korunu českú. Pragmatickú sankciu neuznali Prusko, Bavorsko, Sasko, Francúzsko aj Španielsko a Friedrich II. okamžite na Rakúsko zaútočil. Táto prvá sliezska vojna (súčasť vojen o rakúske dedičstvo medzi rokmi 1740 až 1748 - jej vojská viedol manželov brat Karol Lotrinský) trvala dva roky a bola ukončená v r. 1742 Berlínskym mierom, ktorým Mária Terézia bohaté priemyselné Sliezsko a Hlučínsko stratila. Mier mal garantovať britský kráľ George II. Lenže Mária Terézia si nedala pokoj a v r. 1743 túžila získať Bavorsko. Hneď na to, v r. 1744 sa rozpútala druhá sliezska vojna. Vtedy sa spojencom Rakúska stala Veľká Británia, na pruskej strane zasa stálo Francúzsko, mala teda táto vojna celosvetový dopad. Mier za účasti Rakúska, Veľkej Británie, Nizozemska, Francúzska a Španielska bol podpísaný 18. októbra 1748 v Aachen (s Pruskom bol mier uzavretý už v r. 1745 v Drážďanoch). Rakúsko sa Sliezska vzdalo v prospech Pruska, Francúzsko stratilo Indiu a uznalo ako vládnúci britský rod hannoverskú dynastiu, všetci uznali pragmatickú sankciu. Jediným úspechom je to, že sa jej manžel, František Lotrinský, stal v r. 1745 nemeckým cisárom.

Neúspech vo vojnách donútil Máriu Teréziu zmeniť zaostalé poľnohospodárske Rakúsko v moderný štát. Veď Prusko už vtedy malo stálu armádu, Rakúsko len zle vyzbrojených narýchlo zverbovaných žoldnierov, Prusko dokonalú štátnu správu, Rakúsko v každej časti svojej zeme iné zákony, inú ekonomiku s nerovnomerným vývojom aj iným jazykom - úradným a vyučovacím jazykom bola vtedy latinčina. Reformy vo všetkých oblastiach života boli proste nutné. Ich cieľom bolo vybudovať moderný európsky štát tak, aby podstata feudálneho zriadenia ostala, ale aby sa v ňom aj rozvíjal kapitalizmus (vzorom bola Veľká Británia). Túto úlohu mal splniť osvietenský absolutizmus, kedy všetko malo slúžiť rozvoju štátu (kapitalizmus mal slúžiť feudalizmu). Štát mal potom riadiť osvietený panovník s neobmedzenou mocou (štátu sa mali podriadiť záujmy jednotlivcov), ale na druhej strane mal štát slúžiť občanom. Pri riešení hospodárskych reforiem sa Mária Terézia mohla opierať o dve národnohospodárske teórie, a to o tzv. fyziokratizmus, ktorý zdôrazňoval rozvoj poľnohospodárstva (jeho autorom a hlavným teoretikom bol lekár Ľudovíta XV. Francois Quesnay), a merkantilizmus, ktorý dôraz kládol na priemysel a obchod (Jean Colbert). Ku cti Márie Terézie slúži fakt, že medzi týmito dvomi hlavnými ekonomickými teóriami našla vzácnu vyváženosť (možno aj vďaka svojim poradcom, ktorými boli aj gróf Kounic a Kinský - raz mala povedať, že nikdy som nemala sluhov, vždy len priateľov).

2.1. Poľnohospodárske reformy: Najskôr sa snažila o modernizáciu poľnohospodárskej výroby, v ktorej bola osobná nesloboda, častá svojvôla šlachty a pripútanie k pôde len na ťarchu vývoja. Minister Raab navrhol prenájom pôdy roľníkom, kedy sa mala štátna pôda prideliť za poplatky roľníkom a robotné povinnosti sa mali nahradiť peňažnými dávkami, tzv. raabizácia. Podarilo sa to ale presadiť len na cisárskych majetkoch v Čechách. Aby zistila, kto vôbec pôdu obrába, nariadila urobiť tzv. urbár, t.j. súpis všetkej zemepanskej pôdy. V Čechách tento urbariálny patent vydala v r. 1757 (Tereziánsky kataster), v Uhrách 1768 (dekrét už ale vyšiel 23. januára 1767). Okrem presného prehľadu pôdy a jej bonity sa ním určovali aj povinnosti poddaných voči vrchnosti a naopak práva vrchnosti voči poddaným. Boli určené všetky naturálne dávky, výška roboty aj tresty za priestupky a keď ich zemepán prekročil, poddaný mal právo brániť sa aj za pomoci advokáta, ktorý túto službu musel urobiť zadarmo. V Uhorsku urbariálny patent platil až do r. 1848. V r. 1775 vypukol v Čechách veľký hladomor a povstanie roľníkov, ktoré bolo armádou potlačené. V tom istom roku bol vydaný robotný patent, ktorý poddanské povinnosti určoval podľa veľkosti majetku zemepána. Toto všetko nestačilo. Mária Terézia sa venovala aj poľnohospodárskej osvete, keď formou rôznych brožúrok nechala propagovať striedavý osevný systém, pravidelné hnojenie, chov a liečenie dobytka, používanie pastvín či zavádzanie nových plodín - viac raž, jačmeň, pšenica, kapusta, začína sa s pestovaním kukurice a od r. 1772 sa po veľkom hladomore stávajú základnou zložkou ľudovej potravy zemiaky. Zdokonalovali sa aj nástroje.

2.2. Reformy v oblasti priemyslu: Prvé manufaktúry zakládal už jej otec Karol VI. a jej manžel František Lotrinský (napr. textilka v Šaštíne a majolikáreň v Holíči). Tieto manufaktúry mali šancu uchytiť sa viac v Čechách a Rakúsku, kde na to boli vhodné prírodné podmienky aj celková spoločenská klima, v Uhorsku už menej, pretože tu vládnu veľkostatkári. Venovala sa teda hlavne textilnej a sklárskej výrobe (slávny český krištál). V celom kráľovstve podporovala aj rozvoj baníctva, v ktorom sa okrem farebných kovov začalo ťažiť aj uhlie (gróf Wilczek na Ostravsku), prípadne aj ryžovať zlato, napr. v Dunaji. V oblasti Štiavnických vrchov Matej Kornel Hell (1653-1742) vybudoval systém banských tajchov (umelých jazier), ktorých voda sa používala na poháňanie rôznych baníckych mechanizmov, napr. na odčerpávanie banskej vody, ktoré konštruoval syn Mateja Jozef Karol Hell (1713-1785). Okrem starých baní otvára aj nové - bane na železo v Gemeri, kde vznikli hutnícke závody Podbrezová, Smolník a pod. Pretože hutníctvo spotrebovávalo veľké množstvá dreva a Slovensko už bolo z velkej časti odlesnené, mala veľkú starosť o lesy. V Banskej Štiavnici v r. 1763 vznikla prvá vysoká banícka škola na svete, na ktorej študovali aj zámorskí študenti. Tu pôsobil Samuel Mikovíni aj rodina Hellovcov - brat Jozefa, jezuita Maximilián Hell (1720-1792), bol vynikajúcim astronómom - pozoroval aj planétu Venušu z jedného ostrova v Severnom ľadovom oceáne. Rozvoju priemyslu pomáhalo aj zjednotenie mier a váh aj daňová reforma, ktorá sa uplatnila hlavne v rakúskej časti kráľovstva (uhorská šľachta nemala záujem a tak sa z Uhorska začala stavať kolónia rozvinutejšej západnej časti monarchie). S rozvojom priemyslu išiel aj rozvoj obchodu. Za jej vlády sa začali tlačiť prvé bankovky, tzv. bankocetle, tlačené len na jednej strane. Za falzifikáciu následoval často trest smrti.

2.3. Reformy štátnej správy: Ekonomické reformy mali dopad aj na štátnu správu a naopak. Už v rokoch 1748-1757 nechala urobiť tzv. Tereziánsky kataster, ktorý sa stal základom nového správneho členenia štátu. Cielom bolo odstrániť zvyšky feudálnej rozdrobenosti a posíliť jednotnú centralizovanú správu štátu. To sa dotklo hlavne západnej časti monarchie, kde boli zrušené najvyššie české úrady a dovŕšil sa proces postupnej likvidácie samostatného českého štátu. V r. 1774 bola vo všetkých úradoch a školách zakázaná čeština a prednosť dostala nemčina. Uhorská šľachta si ale v rámci ríše do určitej miery ubránila relatívnu samostatnosť, napr. ústavu či rôzne feudálne výsady, napr. nezdaniteľnosť. (Existuje legenda, že Mária Terézia sa tak odvďačila uhorskej šľachte za to, že jej pomohla v prvej vojne proti Friedrichovi II. Vtedy v r. 1741 navštívila uhorský snem s malým Jozefom v náručí, toho štípala do zadnej časti tela, ten jačal a šľachtici, aby bol kľud, sľúbili pomoc slovami: "Moriamur pro regina nostra Maria Theresia". = Zomreme pre našu kráľovnu.) Do správy štátu si bralae len schopných ľudí a nezáležalo jej na pôvode. Zreformovala aj súdnictvo, v ktorom zmiernila telesné tresty (v r. 1776 zakázala mučenie), vysmievala sa čarodejníctvu (koniec čarodejníckym procesom urobila v r. 1755) a razila zásadu, že pred súdmi sú si všetci obyvatelia ríše formálne rovní.

2.4. Školské reformy: Na toto všetko potrebovala vzdelaných ľudí. Obsah vzdelania sa totiž mal priblížiť potrebám života a štátu. Vytvoril sa tak nový školský systém, ktorý v sebe zahrnul základné aj vysoké školy. Pre Uhorsko táto nová školská organizácia vyšla 20. augusta 1777 pod názvom Ratio educationis (veľkú zásluhu na jej vypracovaní mal Slovák Adam František Kollár, prezývaný slovenský Sokrates). V ňom bola uplatnená zásada, že vzdelanie je potrebné pre všetky spoločenské vrstvy a podľa toho sa delili aj jednotlivé typy škôl. Na dedinách sa pri farách zakladali tzv. triviálne školy, kde sa povinne všetky deti učili čítať, písať a rátať. Vyučovacím jazykom mal byť ich materinský jazyk! Nemčina sa len odporúčala. V mestách sa zriaďovali školy pre budúcich obchodníkov, remeselníkov a prípravky pre učiteľov. Vyšším stupňom boli školy latinské, kde sa vyučovalo všetko po latinsky, a kde sa pripravovali budúci kňazi a právnici. Tretím a najvyšším stupňom boli univerzity. V jej časoch bola Trnavská univerzita preložená do Budína. Po zrušení jezuitskéhu rádu dozor nad školami aj univerzitami prevzal štát (jezuiti ako učitelia ale mohli pôsobiť ďalej - laicizácia škôl teda nebola dôsledná).

2.5. Cirkevné reformy: Verná svojim osvietenským ideálom, aj keď to bola horlivá katolíčka, pokúsila sa Mária Terézia o reformu cirkevnej správy. Najskôr v r. 1771 obnovila tzv. "placetum regium", ktoré kedysi zaviedol Žigmund Lucemburský a podľa ktorého nesmela uhorská katolícka hierarchia priamo rokovať s Rímom, ale len sprostredkovane cez kráľovský dvor. Potom v súlade s pápežovým breve z r. 1773 zrušila jezuitov, pretože azda príliš horlivo vychovávali v národnom duchu (mali z toho určite radosť uhorskí slobodomurári, usadení od r. 1761 v Prešove). Vtedy všetky šesťročné jezuitské gymnáziá sa stali päťročnými a prešli do rúk piaristov, ale otcovia jezuiti mohli učiť ďalej. (Jezuiti boli zasa povolení v r. 1814 a je zvláštne, že obdobie prenásledovania prežili v cárskom Rusku, kde ich prichýlila Katarína II.). Po dohode s pápežom zrušila veľký počet cirkevných sviatkov a putí, obmedzila zakládanie nových kláštorov a v r. 1776 vytvorila z ostrihomskej arcidiecézy 3 nové biskupstvá: Rožňava, Spiš a Banská Bystrica. Od r. 1777 sa tiež slávi sviatok sv. Cyrila a Metoda dňa 14. februára. V tom istom roku vzniklo arcibiskupstvo olomoucké a brnenské biskupstvo. V jej časoch žil aj jezuita páter Antonín Koniáš (1691-1760), vynikajúci kazateľ, misionár a znalec českého jazyka. Koniáš bol tak zapálený za katolícku vec, že neváhal ničiť všetky knihy, ktoré by mohli podľa neho škodiť cirkvi. Ale podľa správ tieto knihy nevymáhal násilím - ľudia mu ich dobrovolne na znak pokánia vydávali a on ich potom pálil - spálil tak okolo 30000 kníh. "Kacírske" knihy dokonca vymieňal za katolícku literatúru, ktorú aj rozdával alebo lacno predával. Takto týmto "knižným apoštolátom" rozširoval katolícku vieru. Napísal tiež "Klúč kacírske bludy k rozeznaniu otvárajúci,...", v ktorom zhodnotil 2274 knih českých aj v iných jazykoch, "kacírskych" aj katolíckych. Nie každú zatratil, v niektorých upozornil len na faktografické či gramatické chyby. Možno povedať, že vďaka mu poznáme veľa z knižnej produkcie 17. a 18. stor.

2.6. Ceľkový stav a tretia sliezska vojna: Vďaka všetkým reformám sa postavenie monarchie podstatne zlepšilo a narástol počet obyvateľov. Koncom 18. stor. už v Uhorsku žilo 1800000 ľudí, čo bol obrovský a prudký nárast. Rástol aj počet príslušníkov šľachty, za jej časov vraj žilo 32000 šľachtických rodín. Zaľudňovali sa aj mestá - Bratislava v tom čase mala 28700 obyvateľov a druhým najväčším mestom bola Banská Štiavnica so 20000 obyvateľmi. Najľudnatejšou stolicou bola stolica Nitrianska, v ktorej žilo 290 000 ľudí. V celej monarchii bol citeľný príliv Židov a Cigánov. Na dobrom postavení Rakúska nič nemenila ani ďalšia prehratá vojna s Pruskom, tretia sliezska vojna v r. 1756-1763, tzv. sedemročná vojna. Mária Terézia si vtedy chcela Sliezsko vrátiť, preto si spolu s Francúzskom, Saskom, Ruskom, Dánskom a Švédskom vytvorila protipruskú koalíciu, na ktorého strane ostala len Veľká Británia. Aj táto vojna mala celosvetový charakter, bojovalo sa v Indii aj Amerike. 10. februára 1763 bol v Paríži medzi Veľkou Britániou, Portugalskom, Francúzskom a Španielskom podpísaný mier, ktorým Veľká Británia získala od Francúzska Kanadu aj Louisianu, od Španielska Floridu a poistila si nadvládu v Indii, bola teda faktickým víťazom vojny. V strednej Európe bolo takým víťazom Prusko - 15. februára 1763 mierom v Hubertsburgu pri Lipsku medzi Pruskom, Rakúskom a Saskom získalo definitívne Sliezsko. (V tejto vojne účinkoval známy generál Ernst Gideon Laudon). V r. 1772 sa jej podarilo získať v rámci delenia Poľska Spiš. Kráľovna začala chorľavieť a 29. novembra 178O zomrela. Tesne pred smrťou syn Jozef konštatoval: "Vaša Milosť neleží dobre." Odpoveďou boli jej posledné slová: "Dosť dobre na to, aby som zomrela".

3. Jozef II. (1780-1790): Od r. 1765 bol spoluvládcom Márie Terézie aj nemeckým cisárom po smrti manžela Márie Terézie Františka Lotrinského. Ním začína habsburgsko-lotrinská dynastia. S matkou si ale veľmi nerozumel, vytýkal jej predovšetkým polovičatosť reforiem, takže hneď po tom, čo sa ujal vlády, snažil sa niektoré veci urýchliť a riešiť to, čo sa bála riešiť opatrná Mária Terézia. V r. 1781 zrušil nevoľníctvo v Čechách, v Uhorsku až v r. 1785. Padla tým pripútanosť roľníka k pôde, odteraz sa "poddaný" mohol slobodne sťahovať, ženiť, vyučiť sa remeslu alebo študovať. Poddanské povinnosti aj feudálne vlastníctvo pôdy ale zostali. Tento stav umožnil aj ďalší rozvoj manufaktúr. Ich majitelia boli načas oslobodení od daní a robotníci od vojenskej služby. Domáca výroba sa chránila vysokým dovozným clom. Manufaktúry sa rozvíjali hlavne v západnej časti monarchie, Uhorsko ostávalo prevážne agrárnou krajinou a začalo v priemyselnej výrobe zaostávať za českými krajinami. Odpor predovšetkým uhorskej šľachty si "zabezpečil" snahou o silnú centralizáciu, keď v r. 1782 zrušil uhorskú stavovskú komoru a úrad palatína ostal neobsadený. Jej nástrojom mala byť od r. 1784 aj dôsledná germanizácia. Úradným jazykom mala byť len nemčina, ktorá mala z tejto pozície konečne vytlačiť latinčinu, a jazyky ostatných národov sa mali používať len v neúradnom styku. Opozícia na to odpovedala bojom za úradnú latinčinu a úrady slovenských stolíc požadovali ako úradnú reč maďarčinu. Zaviedol aj nové centralizačné úrady, keď v Uhorsku zrušil úrad županov a zaviedol krajinské zriadenie (10 krajín, na čele ktorých stáli krajinskí komisári). Chystal sa zdaniť uhorskú šľachtu.

 Výrazne zreformoval aj organizáciu cirkevného života. V r. 1781 vydal tolerančný patent, ktorým zrovnoprávnil všetky kresťanské vierovyznania, t.j. katolíkov, evanjelíkov augs. vyznania, kalvínov, pravoslávnych aj grékokatolíkov. V r. 1782 zrušil všetky kontemplatívne rehole, bola to takmer polovica kláštorov (cca 600 s 20000 mníchmi). Medzi postihnutými bol napr. kamaldulský kláštor na Zobore či paulíni v Mariánke pri Bratislave. Skonfiškoval im majetok, ktorý využil na štátne a sociálne účely. Pri konfiškáciách sa zničilo veľké množstvo vynikajúcich kláštorných knižníc. Značnú časť cirkevnej právomoci preniesol z pápeža na štát, čoho výrazom bolo aj založenie bratislavskej teologickej fakulty v r. 1784, na ktorej sa vo výuke uplatňovala slovenčina. V r. 1786 sa v Sklených Tepliciach konal aj prvý medzinárodný vedecký kongres, venovaný problematike amalgamácie drahých kovov.

 V zahraničnej politike sa orientoval predovšetkým na východ, kde sa snažil zabrániť Turkom znovu zaútočiť na strednú Európu. V r. 1787 vytvoril spolok s Katarínou II., ale vojna bola neúspešná a Turci prenikli až k Temešváru. Až v r. 1789 dobyl generál Laudon Belehrad a ovládol veľkú čast Srbska. Na stranu Turecka sa pridalo Prusko. V týchto nepokojných časoch vznikli v Uhrách šľachtické vzbury, namierené proti centralizačným snahám aj cirkevnej politike Jozefa II. Za tejto situácie vydal Jozef II. v r. 1789 urbariálny patent, ktorým zrušil robotu. Poddaný ale musel namiesto nej odvádzať zemepánovi 17% a štátu 13% z hrubého výnosu svojho statku. Patent vyvolal veľký odpor šľachty, k tomu sa pridružili problémy na južnej hranici, nebezpečné revolučné Francúzsko, vlastná choroba, takže panovník bol donútený pred svojou smrťou patent odvolať. Môžeme konštatovať, že jeho smrť zachránila ríšu pred úplnou zkázou a všetko musel naprávať jeho brat Leopold II. Na jeho náhrobku v kapucínskej krypte je nápis: "Tu leží Jozef II., ktorý bol vo všetkom svojom konaní nešťastný". Tak ako je Leopold I. symbolom baroka, tak Jozef II. je symbolom osvietenstva.

4. Leopold II. (1790-1792): Po smrti Jozefa II. vládol jeho brat Leopold II., ktorý ukončil vojnu s Tureckom, podpísal mier s Pruskom a ukľudnil situáciu v Uhorsku, ktoré bolo uznané ako "slobodné", "nezávislé" kráľovstvo, kde z reforiem ostal v platnosti len tolerančný patent, zrušenie nevoľníctva a rovnomerné zdanenie pôdy. Na sneme uhorskom v Bratislave v r. 1791 bola ako povinný vyučovací jazyk v Uhorsku uzákonená maďarčina. Jeho vláda smerovala k nastoleniu konštitučnej monarchie, bohužial rýchlo zomrel a s ním aj nádej na toto pokrokové štátne zriadenie. 5. František II. (1792-1835): Ten mal na začiatku svojej vlády najväčšie problémy v oblasti zahranično-politické. V r. 1792 vytvoril s Pruskom spolok proti revolučnému Francúzsku a v r. 1795 sa zúčastnil spolu s Pruskom a Ruskom 3. delenia Poľska. V r. 1794 musel riešiť sprisahanie tzv. rakúskych a uhorských jakobínov, ktorí chceli zvrhnúť monarchiu a nastoliť demokraciu a republikánske štátne zriadenie. Vytvorili dve tajné spoločnosti: Spoločnosť reformátorov a Spoločnosť slobody a rovnosti a svoj program vyložili v spisoch "Katechizmus reformátorov" a "Poučná knižka pre človeka a občana". Uhorsko sa malo stať federatívnym demokratickým štátom, v ktorom by slovanské národy mali politickú slobodu. Sprisahanie organizoval a viedol bývalý františkánsky opát a teraz ateista Ignác Martinovič. Okrem neho sa ho zúčastnili aj František Abaffy z Oravy, Samuel Vrchovský zo Skalice a pod. Bolo ale prezradené a 7 sprisahancov bolo popravených, medzi nimi bol aj Slovák z Modry, syn evanjelíckeho kňaza, Jozef Hajnóczy. Potom už nastúpila éra Napoleona Bonaparta, čo je už kvalitatívne nové obdobie v dejinách.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4340-habsburgska-dynastia-v-18-storoci/