Francúzsko v 18. stor. a Veľká revolúcia

Francúzsko v 18. stor. a Veľká revolúcia:

1. Vláda Ľudovíta XV. (1715-1774): Ľudovít XV. bol pravnukom Ľudovíta XIV. V jeho časoch sa naďalej prehlboval hospodársky a politický úpadok Francúzska. Kráľ, ktorý sa väčšinu času venoval svojim radovánkam a milenkám (Madam Pompadour), nechal vládnuť kardinála Fleuryho. Štátnu pokladňu ničila nielen hýrivosť kráľovského dvora, ale rad často neúspešných vojen. Ľudovít XV. podporoval Bavorsko proti Márii Terézii vo vojne o rakúske dedičstvo (1740-1748) a zúčastnil sa aj sedemročnej vojny (1756-1763), kedy zasa podporoval Máriu Teréziu proti Prusku. S Anglickom prehral Kanadu a so Španielskom Louisianu (1763). Zvyšovala sa inflácia, dane nestačili a viac ich zvyšovať už nebolo možné. Hospodárstvo krajiny ovládala buržoázia, ale nemala takmer žiadnu politickú moc - tú mali v tejto absolutistickej monarchii privilegované stavy, t.j. šľachta a duchovenstvo.

 Jediné východisko z krízy bolo zdanenie týchto privilegovaných stavov, ktoré sa tomu prirodzene bránili, tzn. okrem hospodárskej sa prehĺbovala aj kríza politická. Proti duchovenstvu a šľachte vznikla silná opozícia, tvorená tretím, neprivilegovaným stavom, v ktorom mala vedúce postavenie majetná buržoázia. Jej program bol silne ovplyvnený osvietenstvom. Charles Louis Montesquieu (1689-1755) zastupoval záujmy bohatých obchodníkov a kritizoval absolutistickú moc kráľa, ktorú chcel obmedziť v prospech buržoázie (dielo "Duch zákonov" z r. 1748). Francois Marie Arouet Voltaire (1694-1778) zasa presadzoval vládu osvieteného rozumu a kritizoval aristokratické privilégiá (dielo: Filozofické listy z r. 1733), Jean Meslier (1664-1729), pôvodne kňaz, potom materialista a zúrivý odporca cirkvi, zasa prehlasoval, že pôda má patriť všetkým, a Jean Jacgues Rousseau (1712-1778) bol zastáncom drobného vlastníctva. V diele "Spoločenská zmluva" (1762) tvrdil, že ľud má právo vybrať si formu vlády a nevyhovujúceho vladára zvrhnúť z trónu. (Možno sa toto dielo zdôrazňuje zbytočne, pretože ho vraj väčšina "mužov roku 1789" nepoznala). V r. 1751-1772 vychádzalo pod redakciou Denisa Diderota a Jeana d Alemberta hlavné dielo osvietencov - "Encyklopédia aneb Racionálny slovník vied, umení a remesiel" - systematický súhrn všetkých výdobytkov vedy, techniky a umení v tých časoch. Do r. 1772 vyšlo 20 zväzkov.

 Vychádzajúc z týchto filozofických predpokladov potom buržoázia v svojom programe žiadala toto: obmedzenie absolutistickej moci kráľa, prístup k úradom a k podielu na vláde, zavedenie občianskej aj politickej slobody, slobodné podnikanie, napr. odstránenie vnútorných colných bariér a voľný obchod s obilím, a zrušenie privilégií, napr. zníženie penzií dvorskej šľachte. Prirodzeným spojencom buržoázie boli na vidieku majetní roľníci. Po smrti kráľa začal vládnuť jeho dvadsaťročný vnuk Ľudovít XVI.
2. Vláda Ľudovíta XVI. (1774-1792): Zdedil kráľovstvo vo veľmi zlom stave. Kráľovskú moc nikto nerešpektoval a štátna pokladnica bola prázdna. Samotný kráľ nebol energickým vládcom, politika ho unavovala a svoj čas najradšej trávil na poľovačkách. Mal schopných spolupracovníkov, ale svoj politický vplyv si dokázala presadiť aj jeho manželka, dcéra Márie Terézie, Mária Antoinetta, ktorá bola veľmi pekná, temperamentná a schopná. Nebol politicky prezieravý, keď zaktivizoval staré súdne dvory (parlamenty), ktoré čoskoro proti nemu sformovali opozíciu. Kritiku kráľovského dvora uľahčovali aj časté škandály, napr. gróf Cagliostro, kardinál Rohan a Mária Antoinetta, prostopášnosť markýza de Sade a pod. Neutešenú situáciu naviac umocňovala americká vojna za nezávislosť, kam kráľ poslal svoje vojská.
 V r. 1777 sa generálnym kontrolórom financií stal Jacques Necker, ktorý r. 1781 uverejnil tajné údaje o katastrofálnom stave štátnych financií (tie sa okrem iného zhoršili aj vďaka pomoci americkým osadám v boji za nezávislosť). Bol za to prinútený abdikovať, ale zlé hospodárstvo krajiny kritizoval ďalej. V r. 1788 bolo veľké sucho, ľadovec a následná neúroda mala za následok vysoké ceny chleba. Na vidieku sa začali búriť roľníci, ktorí statkárom odmietali odovzdávať naturálie. Stagnovala aj priemyselná výroba, čo spôsobilo aj rast nezamestnanosti. Nemalý vplyv na nej mal aj dovoz lacného rakúskeho tovaru. Za tejto situácie bol vyhlásený štátny bankrot. Necker sa opäť stal generálnym kontrolórom financií a katastrofálny stav štátnych financií prinútil kráľa zvolať po 175-tych rokov generálne stavy (naposledy zasadali v r. 1614). Kráľ si od nich sľuboval schválenie nových daní, ostatní, ale hlavne buržoázia, zlepšenie jej politickej, ekonomickej aj sociálnej situácie. Rokovania zástupcov troch stavov feudálnej spoločnosti začali 5. mája 1789.

 Vtedy žilo vo Francúzsku asi 26 miliónov ľudí, z toho asi 150000 šľachticov (zasadaní generálnych stavov sa zúčastnilo 270 zástupcov šľachty), 130OOO duchovných (tých tu bolo 290, z toho 208 s nižším svätením) a zvyšok tzv. 3. stav, za ktorý tu rokovalo 580 zástupcov, z toho asi 200 advokátov, 100 podnikateľov, zvyšok statkári a inteligencia. Pretože sa kráľ obával revolučných nálad parížskeho ľudu, otvoril schôdzu stavov vo Versailleskom zámku. Hneď od začiatku rokovaní požadoval 3. stav vytvorenie zastupiteľských orgánov na schvaľovanie daní, reformu súdnictva, zaručenie slobody jednotlivca (úplnú občiansku rovnosť), slobodný ekonomický rozvoj obchodu a priemyslu a zrušenie feudálnych privilégií. Roľníci žiadali odstránenie desiatkov a feudálnych poplatkov statkárom a kléru. Šlachta a duchovenstvo zasa trvali na zachovaní svojich privilegií. Každý stav rokoval oddelene a ako celok mal len jeden hlas, preto každú reformu, navrhovanú tretím stavom, ostatné dva vždy prehlasovali. Dochádzalo k častým sporom, hlavne po tom, čo si tretí stav ako zástupca početne najväčšej skupiny obyvateľstva Francúzska nárokoval právo reprezentovať vôlu celého národa (abbé Sieyés napísal leták: "Čo je tretí stav? Všetko. Čím bol až doteraz? Ničím. Čo žiada? Aby sa čímsi stal."). Po mesiaci márnych rokovaní spory vyústili do oddeleného zasadania zástupcov tretieho stavu, ktorí svoje oddelené zasadanie nazvali dňa 17. júna 1789 "Národným zhromaždením" (tzn. Assemblée) - tzn., že začalo dvojvládie. Tento novovytvorený orgán štátnej moci kráľovi pohrozil, že ak ho kráľ rozpustí, zastaví platenie daní. Tým sa buržoázia vyhlásila za nositeľa najvyššej štátnej moci a v krajine začal mocenský chaos. Ďalej buržoázia vyhlásila, že odteraz sa dane smú vyberať len so súhlasom Národného zhromaždenia, pričom boli zrušené daňové privilégiá šľachty a kléru. Zrušenie týchto privilégií podstatne prispeli k zrúteniu starého režimu (Ancien Régime). Pretože buržoázia verila, že svoje požiadavky dosiahne pokojnou cestou, teda dohodou s kráľom, rozhodla sa v Ľoptovej sieni Versaillského zámku dňa 20. júna 1789 vyhlásiť Národné zhromaždenie za Ústavodarné (Constituante), ktoré malo vypracovať francúzsku ústavu a nastoliť konštitučnú monarchiu. Kráľ ale odpovedal požiadavkom rozpustiť generálne stavy, prepustením niektorých liberálnych ministrov a Neckera. (Keby vtedy prijal požiadavky buržoázie a povolil vznik konštitučnej monarchie, možno by ani k revolúcii nedošlo.) Bankári sa zľakli a zatvorili burzu. V mestách i na dedinách sa začala šíriť panika a obrovský strach (La grande peur). Okolo Paríža a Versailles kráľ sústredil asi 20000 vojakov. S ich pomocou sa snažil udržať svoju absolutistickú vládu. Tento pripravovaný mocenský zákrok ale vyvolal pobúrenie parížskeho ľudu, ktorý požadoval zbrane. Večer 12. júla 1789 sa Ústavodarné zhromaždenie rozhodlo zriadiť parížsku milíciu (neskôr Národná garda), ktorú mal viesť hrdina americkej vojny za nezávislosť, markíz Marie Joseph Lafayette. Obyvateľstvo sa ozbrojovalo (asi 32OOO pušiek si zadovážili z Invalidovny), začalo kopať zákopy a stavať barikády. 14. júla 1789 okolo 15,OO zaútočilo asi 900 parížskych obyvateľov (občan Thuriot), 2 oddiely osobnej stráže a vojaci občianskych milícií na štátne politické väzenie a symbol Ancien Régime, na Bastilu. Stráže v Bastile boli väčšinou cudzinci a po boji, ktorý trval asi 3 hod., veliteľ posádky rozkázal svojim vojakom, aby sa vzdali. Bastila bola dobitá. Parížania do nej vnikli, odzbrojili posádku, oslobodili väzňov a väznicu vyplienili. Vojakov odviedli na radnicu, veliteľa Bastily grófa de Launey zavraždili a jeho hlavu napichli na kopiu. Revolúcia začala.

3.1. Prvé obdobie Veľkej revolúcie (14. júla 1789 - 10. augusta 1792): Ľudia sa k moci dostali pod heslom "Liberté, Egalité, Fraternité" (Sloboda, rovnosť, bratstvo), t.j. chceli čistú a priamu demokraciu a v podstate neplatiť dane. Symbolom slobody bola tzv. frygická čapka. Veľkú úlohu v tejto fázi revolúcie zohrali ženy, ktoré svojich mužov neustále podnecovali k revolúčnosti, a Národná garda vedená Lafayettom. Národné (Ústavodarné) zhromaždenie medzitým presídlilo do Paríža a zrušilo dekrétom zo 4. augusta 1789 feudalizmus ako systém, niektoré daňové privilégiá a osobné záväzky voči feudálom. Bol zrušený desiatok, šľachtická výsada lovu a rybolovu, ale poddanské dávky boli zachované. Povinnosti roľníkov súvisiace s držbou pôdy sa mohli zrušiť iba cestou výkupu. S tým boli ale roľníci nespokojní, preto pálili doklady o poddanských povinnostiach a chceli rozdelenie šľachtickej pôdy. 26. augusta 1789 prijalo Ústavodarné zhromaždenie Deklaráciu práv človeka a občana, ktorá v svojich 17 článkov deklarovala princíp slobody, rovnosti a bratstva, napr. rovnosť občanov pred zákonom, zrušenie stavov, náboženskú slobodu a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. (Článok 1. začínal takto: "Ľudia sú od narodenia slobodní a vo svojich právach sú si rovní." Čl. 3 zasa obsahoval: "Národ je hlavným a pôvodným nositeľom každej suverenity." Čl. 10: "Nikoho nemožno stíhať za jeho názory alebo náboženské presvedčenie,.." a čl. 17: "Pretože majetok je nedotknuteľným a svätým právom, nemožno ho nikomu zobrať, .."). V tejto fázi revolúcie bola fakticky vládnou formou konštitučná monarchia, t.j. pri moci bola buržoázia a kráľ. Aj keď bola vyhlásená sloboda, rovnosť a bratstvo, netýkalo sa to cirkvi. Tá bola prenásledovaná, boli ničené kláštory a vyvražďovaní kňazi a mnísi. Je len s podivom, že sa na stranu revolúcie pridala časť kléru (149 farárov a 4 biskupi). Pretože hrozil všeobecný hlad a musel sa vyrovnať rozpočtový deficit, navrhol biskup Talleyrand vyvlastniť a zoštátniť cirkevné majetky, ktoré mali slúžiť na krytie papierových peňazí, tzv. asignátov. Tieto asignáty sa ale tlačili v takovom tempe, že spôsobili strašnú infláciu. Cirkevnú pôdu si bohatá buržoázia rozpredávala na dražbách. Chudobní v podstate nič nezískali.
 12. júla 1790 sa kňazi stali štátnymi úradníkmi. Parlament schválil Civilnú ústavu duchovenstva, podľa ktorej boli kňazi aj biskupi volení ľudom a klérus nesmel nosiť kňazský odev. Boli tiež okrem charitatívnych a školských zakázané aj rehole (napr. karmelitánky). Kto sa nepodrobil a neprísahal na tútu ústavu, bol prenásledovaný (niekoľko desiatok tisíc kňazov bolo popravených) alebo musel emigrovať - urobilo tak asi 40000 duchovných.
 20.-21. júna 1791 sa Ľudovít XVI. pokúsil o útek z Francúzska. V cudzine chcel zorganizovať vojská, ktoré by za podpory Rakúska a Pruska obnovili vo Francúzsku poriadok a absolutistickú monarchiu. Len čírou náhodou bol kráľ odhalený a musel sa vrátiť do Paríža, kde ho ľud prijal ako vlastizradcu. Mal byť postavený pred súd, monarchia zrušená a vyhlásená republika. Aby sa ľudia nebúrili (povstali predsa pre to, aby neplatili dane), ale dane boli stále, bol v júni 1791 prijatý Le Chapellierov zákon, ktorým sa zakazovalo zhromažďovanie a zriaďovanie robotníckych organizácií. 3. septembra 1791 Ústavodarné zhromaždenie prijalo novú ústavu a premenovalo sa na Zákonodarné. Tým potvrdilo konštitučnú monarchiu aj legislatívne. Ústava vymedzovala 3 časti štátnej moci, a to moc zákonodarnú, výkonnú, a súdnu. Legislatívna moc prislúchala Zákonodarnému zhromaždeniu, do ktorého bolo volených 745 poslancov s funkčným obdobím 2 roky. Volebné právo bolo ale obmedzené určitým majetkovým cenzom a voliť a byť volení nesmeli ženy, deti a muži mladší ako 25 rokov (týchto volebne pasívnych občanov bolo okolo 20 miliónov). Volebne aktívnych bolo len asi 4 miliónov mužov, z ktorých chudobnejší volili obecné rady, bohatší, asi 45000 voličov, potom volilo sudcov, biskupov a správnu radu novovytvorených 83 departementov.

Relatívne slabú výkonnú moc mal v rukách kráľ. Menoval a prepúšťal ministrov a veľvyslancov, ktorí boli ale zodpovední Zákonodarnému zhromaždeniu, nie kráľovi! Spolu s legislatívou aj rozhodoval o vojne a mieri a voči zákonom mal suspendívne (dočasné, len na dva roky!) právo veta, t.j. odklad zákona na 2 roky. V Ústave boli zaručené individuálne občianske práva, rovnosť pred zákonom aj nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Platenie daní sa stalo povinnosťou všetkých občanov. Dňa 20. marca 1792 vyhlásilo Francúzsko Rakúsku vojnu, pretože sa obávalo intervencie vlastných emigrantov. Pruský kráľ Friedrich Wilhelm II., ktorý sa konfliktu s Francúzskom obával, uzavrel spojenectvo s Rakúskom. Francúzi ale na nič nečakali a vyhlásili vojnu ako prví. Tým sa proti Francúzsku začala prvá koaličná vojna monarchistickej Európy. Lenže Francúzi, aj keď bojovali s veľkým nadšením (v júli 1792 vznikla dnešná národná hymna Francúzska, Marseillaisa, napísaná Claudom Josephom Rouget de Lislom), boje prehrávali. Za tejto situácie strácala vláda autoritu a všade vládol zmätok - 25. apríla 1792 bola poprvýkrát použita gilotina a 17. júla dokonca La Fayette nechal na Martovom poli v Paríži strielať do ľudí. 10. augusta 1792 vypuklo v Paríži povstanie. Vzbúrenci zosadili dovtedajšiu vládu, dosadili do vlády revolučnú komúnu sansculotov (radikálnych revolucionárov), dobyli kráľovský palác v Tuilleriách a kráľovskú rodinu uväznili. Zákonodarné zhromaždenie donútili, aby kráľa zbavili úradu. Týmto prevratom skončila prvá fáza revolúcie.

3.2. Druhé obdobie Veľkej revolúcie (10. augusta 1792 - 2. júna 1793): Po útoku na Tuillerie Zákonodarné zhromaždenie vypísalo na základe všeobecného volebného práva voľby do Konventu. Komúna sa ustanovila ako nová moc, presadila zriadenie osobitného trestného súdneho dvora (Georges Danton a Jean Paul Marat) a v čase od 2. do 7. septembra 1792 popravila ako kontrarevolucionárov okolo 1100 uväznených, zväčšia kňazov, ktorí odmietli prísahať na ústavu. Začalo sa obdobie Veľkého teroru. 20. septembra 1792 sa v Jazdiarni zišiel novozvolený Konvent, ktorý mal v štáte plnú moc (po Národnom a Zákonodarnom zhromaždení to bol už tretí parlament). Zo 750 poslancov Konventu bolo 200 girondistov (predstaviteľov liberálnej buržoázie z dep. Gironde), 110 jakobínov (radikálnych buržoáznych demokratov, nazvaných tak podľa miesta pôvodných schôdzok klubu v kláštore sv. Jakuba, pretože ale sedeli v horných radoch parlamentu, hovorilo sa im aj montagnardi - hora). Viedol ich mladý právnik Maximilián Roberspierre. Zvyšok nemal jednoznačné politické zafarbenie, hovorilo sa im centristi, rovina alebo bahno. Prevahu ale mali girondisti, preto sa tomuto obdobiu hovorí vláda girondistov. Obrat nastal aj vo vojne - 20. septembra 1792 po kanonáde pri Valmy zvíťazili Francúzi nad pruským vojskom a po tomto svojom prvom víťazstve prešli do protiútoku. 21. septembra 1792 zrušil Konvent monarchiu a zosadil kráľa. 22. septembra 1792 bola oficiálne vyhlásená republika - dielo predovšetkým girondistov. Tí teraz žiadali ukončiť revolúciu a aj keď kráľa nenávideli, nechceli jeho smrť, jakobíni naopak v revolúcii ďalej pokračovať, zrušiť feudálny útlak a symbol monarchie - samotného kráľa - popraviť. Kráľ bol obžalovaný z vlastizrady a koncom roka pomerom hlasov 361 ku 360 odsúdený na smrť. Popravený bol na parížskom popravisku, námestiu de Gréve, 21. januára 1793.

 Teror pokračoval ďalej a vyvolal búrku nevôle girondistov, ktorí sa proti jakobínom spojili s royalistami. V marci 1793 vypuklo vo Vendée kontrarevolučné povstanie, ktoré začalo ako roľnícka vzbura, ale vyústilo do občianskej vojny medzi dvomi hlavnými "stranami" Konventu o ďalšie pokračovanie a priebeh revolúcie. Vyhrali jakobíni, ktorí pre upevnenie moci a zlikvidovanie všetkých odporcov zriadili 10. marca 1793 Revolučný tribunál. Ten skrátenými súdmi trestal zradcov Francúzska a revolúcie (proti jeho rozhodnutiam sa nedalo odvolať). Tak sa k teroru pridal aj revolučný fanatizmus a začala jakobínska hrôzovláda (zo všetkého zla obviňovali len girondistov). V týchto nekľudných časoch sa začala prejavovať drahota, nedostatok potravín a všeobecná neistota. Aby zlikvidovali všetky možné prvky odporu, zriadili jakobíni ako výkonný orgán Konventu dňa 6. apríla 1793 Výbor pre verejné blaho, ktorý viedol minister spravodlivosti Georges Danton. K tomuto výboru sa potom pripojil aj Výbor pre verejnú bezpečnosť, ktorého úlohou bolo potlačiť možnú kontrarevolúciu. K vnútorným problémom sa pridružili aj problémy vonkajšie - vojská protifrancúzskej koalície (k Rakúsku a Prusku sa medzičasom pripojili Veľká Británia, Španielsko a Nizozemsko) začali mať v máji prevahu. Vtedy girondisti presadili zákon o voľnom predaji obilia - cena potravín už aj tak veľmi drahých zasa vzrástla. Na tieto ceny aj porážky vo vojne Paríž odpovedala novým povstaním 2. júna 1793, kedy skončila druhá fáza revolúcia a vláda girondistov (buržoázie).
3.3. Tretie obdobie Veľkej revolúcie (2. jún 1793 - 27. júl 1794): Jakobíni, vedení Robespierrom, mali v Konvente prevahu a vládli diktátorským spôsobom (jakobínska diktatúra). Okamžite boli zatknutí vodcovia girondistov a neskôr, 30. októbra 1793 aj popravení (medzi nimi aj ich vodca Jacques Brissot). 24. júna 1793 vypracovali jakobíni novú ústavu, podľa ktorej mohli voliť všetci muži starší ako 21 rokov. Bolo v nej aj právo na prácu a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Nikdy však nenadobudla platnosť (jej realizácia bola odložená na mierové obdobie). Svoju moc si upevňovali aj činmi v prospech ľudu - napr. odpredali roľníkom emigrantskú pôdu a zrušili feudálne povinnosti bez akejkoľvek náhrady. Mestskú chudobu si zasa čiastočne získali tým, že na nátlak sansculotov, t.j. radikálnych revolucionárov, porazených 5. septembra 1793, zaviedli dňa 27. septembra 1793 maximálne ceny spotrebného tovaru a potravín. Proti svojmu spôsobu vlády mali ale doma silnú opozíciu, tak napr. dňa 13. júla 1793 zavraždila Charlotte de Corday zúrivého jakobínskeho žurnalistu (písal list "Priateľ ľudu" = "Ami du peuple") a prezidenta jakobínskeho klubu, Jeana Paula Marata. Zosílila sa aj zahraničná intervencia. Aby si jakobíni udržali moc, revolučný teror a hrôzovládu ešte zosilnili. Nesmyselný teror je potom súčasťou každej revolúcie. Zreorganizovali aj armádu - 23. augusta 1793 nariadil Konvent všeobecnú brannú povinnosť. Armáde sa potom podarilo odraziť útoky a preniesť vojnu do nepriateľských krajín. Teror pokračoval. 11. septembra 1793 vyšiel zákon proti podozrivým - všade sa rozpútala nová vlna zatýkania, politických procesov a masových popráv gilotinou (dňa 16. októbra 1793 bola popravená i Mária Antoinetta). Aby jakobíni zdôraznili rozchod so všetkým starým, zaviedol Konvent 5. októbra 1793 nový kalendár, ktorý začínal dňom vyhlásenia Republiky, t.j. 22. septembrom 1792 (Rok začínal 22. 9. a mal dvanásť mesiacov pomenovaných podľa dôležitých ročných aktivít, napr. september - október, mesiac vína = vendémiaire, október - november, mesiac hmly = brumaire, júl - august, mesiac horúčav = thermidor. Každý mesiac mal 30 dní rozdelených do 3 dekád. Mená svätých jednotlivých dní boli nahradené názvami rastlín, zvierat či nástrojov, napr. 1. deň I. dekády vendémiairu, t.j. 22. 9., bol dňom hrozienky, 1. deň II. dekédy dňom zemiaka a 1. deň III. dekády konope). Takto urobený kalendár, ktorý platil až do 31. decembra 1805, bol súčasťou dechristianizačnej politiky jakobínov, ktorá vyvrcholila 7. novembra 1793, kedy bolo oficiálne zrušené kresťanstvo a zavedený Kult rozumu, ku ktorému sa dokonca pridal aj parížsky arcibiskup Gobel! Najvyšším veľkňazom kultu rozumu bol sám Robespierre, ktorý v chráme Notre Dame vykonával aj potrebné obrady.

 Začiatkom roku 1794, kedy bola porazená zahraničná intervencia a domáci nepriateľ terorom zdecimovaný, sa jakobíni začali odklánať od požiadavkov ľudu, ktorý žiadal zrušenie mzdového maxima a rozdelenie veľkostatkárskej pôdy. Tým strácali podporu, na čo reagovali zvýšeným fanatickým terorom, keď každého trošku podozrivého okamžite popravili. Tak skončil 5. apríla 1794 aj jeden z vodcov revolúcie - Georges Danton, pretože si dovolil pochybovať o nutnosti revolučného teroru. Robespierre sa 10. júna 1794 stal fakticky diktátorom a poslancov Konventu zbavil poslaneckej imunity. Revolučný tribunál získal rozsiahle právomoci. V následujúcich dňoch bolo popravených okolo 1400 ľudí, medzi nimi aj deti! Teror sa už nedal znášať. Pridali sa problémy so zásobovaním, drahota, všeobecná nespokojnosť a strach. Preto sa 27. júla 1794 (9. thermidora) poslanci Konventu z radov montagnardov a centristov (rovina či bahno), ktorí sa pred Robespierrom necítili príliš bezpečne, rozhodli, že Maximiliána Robespierra s jeho najbližšími spolupracovníkmi zatknú (nahovoril ich na to člen jakobínskeho klubu Fouché). To sa aj hneď stalo. Iróniou dejín je fakt, že 27. júla 1794 predsedal Konventu člen Výboru pre obecné blaho a bývalý člen jakobínskeho klubu (bol z neho vyhnaný v r. 1793), Jacques Thuriot, ktorý sa vyznamenal už pri dobytí Bastily. 28. júla 1794 (t.j. 10. thermidora) bol vodca revolúcie, prezident Konventu a vedúci Výboru pre verejné blaho Maximilián Robespierre spolu so svojím hlavným ideológom, šľachticom s anjelskou tvárou - Louisom Antoine de Saint-Justom, ako vzbúrenec, t.j. bez súdu, popravený. Jeho poprava sa rovnala ľudovej slávnosti a po páde jeho hlavy sa ozval dlhotrvajúci potlesk. Jedna forma revolúcie - permanentný teror - sa skončila. Onedlho sa začala jej nová forma - permanentná vojna v osobe Napoleona. V mene slobody sa sloboda ztratila, v mene rovnosti narástla sociálna aj majetková nerovnosť a v mene bratstva vládla všade nenávisť. Francúzsko bolo po materiálnej aj morálnej stránke veľmi zničené a dodnes je otázne, či jej vôbec bolo treba. Či by k tým istým výsledkom, a to bez krvavého kúpela, neviedla aj rozumná reforma. Keby napr. kráľ dal sám ústavu a premenil tak štát na konštitučnú monarchiu (radil mu to jeho minister Malasherbes) a keby nechcel len peniaze, ktoré boli hlavnou príčinou revolúcie, možno by revolúcia ani nebola.

II.3. Vznik novodobého slovenského národa a predvečer slovenského národného obrodenia:
 V 18. stor., ale už aj skôr, sa dejinné postavenie jednotlivých národov hodnotilo podľa toho akú mal ten či onen národ bohatú históriu. Čím mal národ bohatšiu históriu, tradície a literatúru, tým viac sa usiloval o získanie väčšiny práv a postavení v politickom živote. Zjavné to bolo hlavne v osvietenskom 18. stor. Vtedy sa Mária Terézia a Jozef II. snažili o silnú centralizáciu krajiny, ktorej malo slúžiť aj jednotné používanie nemčiny (ako na to jazykovo reagovala uhorská šľachta pozri vyššie). V 18. stor. sa ustanovil aj umelý politický národ, tzv. natio hungarica (Uhri), často ztotožňovaný s Maďarmi, ktorý sa ale skladal z príslušníkov bohatších vrstiev rôzneho etnického povôdu. Jeho príslušníkmi boli dnešní Maďari, Slováci, Taliani, Francúzi, Poliaci, proste všetci, ktorí sa usilovali udržať si v Uhorsku vládnúce postavenie. Podľa sčítania ľudu v r. 1753 tvorili Uhri len 1/3 obyvateľov uhorskej časti monarchie, početne sa hned za nimi umiestnili Slováci, rozšírení hlavne v severnej časti krajiny, ale tiež aj v Dolnej zemi. Je jasné, že väčšina Slovákov k natiu hungarica nepatrila, ale napriek tomu NEBOLI v postavení utláčaného a bezprávneho národa. V mnohých mestách zastávali významné hodnosti, boli richtármi, členmi mestských rád a niektoré mestá boli čisto slovenské, aj keď je častým javom aj pomaďarčovanie slovenskej šľachty či maloburžoázie. Vďaka početným školám mali Slováci veľa vzdelancov, hlavne z kňazských radov. Medzi najvýznačnejšie patrilo piaristické Collegium oeconomicum, založené v r. 1763 v Senci, ktorého cielom bolo vychovávať úradníkov v oblasti hospodárstva a technickej správy, alebo prvá priemyselná poľnohospodárska škola v Uhorsku, založená v Sarvaši Samuelom Tešedíkom v r. 1779. Veľa Slovákov študovalo na zahraničných univerzitách a pôsobilo aj v najvyšších štátnych úradov, za všetkých aspoň rodák z Terchovej Adam František Kollár (1718 - 1783), riaditeľ Dvorskej knižnice vo Viedni (v tej dobe niečo ako Akadémia vied) a jeden z autorov Ratia educationis. Pretože ako vplyvný poradca Márie Terézie obhajoval habsburgský absolutizmus, uhorská šľachta ho v 60.tych rokoch označila ako vlastizradcu. Iným predstaviteľom bol rumunský Nemec Ignác Born (1742 - 1791), vynikajúci mineralóg, ktorý sa stal dolnouhorským horným radom (niečo ako minister baníctva). Na Slovensku pôsobili vedci ako Matej Bel, očovský rodák a veľká ozdoba Uhorska, ktorý žil v r. 1684 - 1749, veľký polyhistor a autor obrovského diela Notitia Hungariae novae historico-geographica, vydávaného od r. 1735, Samuel Mikovíni, vynikajúci matematik a kartograf, rodina Hellovcov (pozri vyššie - boli to ale českí Nemci), Johann Wolfgang Kempelen, konštruktér tlakového vodovodu z Dunaja na Bratislavský hrad a autor šachového stroja, a pod.

 Pod neprimeraným tlakom určitých uhorských historikov, ktorí nadceňovali historickú úlohu Uhrov, pod ktorými rozumeli Maďarov, sa začína aj slovenská historická spisba. Došlo tak k zaujímavému javu - tlak natio hungarica mal za následok uvedomovanie si slovenskej národnosti a počiatky moderného slovenského národa. Uvedomelí Slováci sa začali zaoberať vlastnými dejinami a obhajovať rovnoprávnosť s ostatnými národmi. Ich ústredným motívom bola veľkomoravská tradícia. Jedným z prvních bol slovenský jezuita Benedikt Szöllösi (1609 - 1656), narodený v Rybníku pri Leviciach (po maď. Szöllös). V r. 1655 vydal v Trnave první katolícky kancionál "Cantus catholici" a v predslove sa odvolával na veľkomoravskú tradíciu. V 18. stor. to potom boli jezuiti ako Kaprinai, autor diela "Obrana kráľa Svätopluka", Trsťanský - "Nitra - Svätoplukovo mesto", paulín Alexander Máčaj, ktorý v r. 1718 vydal v Trnave prvú kazateľskú knížku v západoslovenčine - "Panem primitiarum" (Chleby prvotín). V r. 1728 vydal v Púchove ďalší jezuita, rodák z Vrbového, Ján Baltazár Magin (1681 - 1735), prvú literárnu obranu Slovákov, nazvanú "Murices Nobilissimae ... sive Apologia" (Ostré námietky ...

Ostny alebo Obrana"). V rokoch 1709 až 1712 bol Magin správcom fary v Jarku pri Nitre. V r. 1722 právnik Michal Bencsik napísal, že Slováci nie sú pôvodnými obyvateľmi Uhorska a že svoju zem (Svätopluk) zapredali za bieleho maďarského koňa a tak sa dobrovolne stali poddanými Maďarov. Magin s ním ostro polemizoval a tvrdil, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi Uhorska, tým sú rovnoprávni so všetkými národmi v tomto priestore a Maďarov vraj Svätopluk pohostinne prijal. Aj Magin sa odvolával na cyrilometodskú tradíciu. Podobne bránil Slovákov ďalší jezuita Samuel Timon (1675 - 1736) v svojom diele "Imago antiquae Hungariae,..." (Obraz dávnovekého Uhorska, ...), vydávanej v r. 1733-1766. Tento trnavský a košický profesor opäť obhajoval uhorskú autochtónnosť Slovákov, cyrilometodskú tradíciu, pohostinnosť Slovákov, ktorí vraj boli spojencami Maďarov v boji proti Moravanom. Timon už poznal aj De Conversione a považuje sa za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. Tretím jezuitom, ktorý zdôrazňoval tradície Veľkej Moravy a rovnoprávnosť Slovákov v Uhrách, bol Juraj Sklenár (1746 - 1790). Katolícky kňaz Juraj Papánek (1738 - 1802) potom napísal prvé slovenské dejiny - "Historia gentis Slavorum - De regno regibusque Slavorum" (Dejiny slovanského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských), ktoré vyšli v r. 1780. Opäť tu zdôraznil veľkomoravskú tradíciu a vysoko si cenil cyrilometodskú misiu pri šírení kultúry a kresťanstva.
 Pokročilo aj kultivovanie slovenského jazyka, keď sa medzi ľud v hojnom počte dostávali po slovensky napísané knížky s náboženskou, ale aj populárno-náučnou tematikou. Bolo to nutné, latinčine rozumeli len vzdelanci, ale národnostne prebudiť bolo treba predovšetkým ľud. Jazyk nebol len najvhodnejším dorozumievacím prostriedkom, ale aj najvýraznejším národným znakom, naviac v situácii, keď Slováci síce mali spoločné územie, ale netvorili ani politickú, ani správnu jednotku. Jedným z prvých takých buditeľov bol evanjelík Daniel Sinapius - Horčička (1640 - 1688), autor prvej zbierky slovenských prísloví: "Neo-forum Latino-Slavonicum". Horčička vydal aj Komenského "Orbis pictus" a v diele "Perlička Dietok Božích" sa prihováral za užívanie a pestovanie slovenčiny. Iný evanjelík, Tobiáš Masník (1640 - 1697), odsúdený za Leopolda I. na galeje, vydal v Levoči v r. 1696 "Zprávu písma slovenského", v ktorej požadoval podmienky pre rozvoj svojbytnej slovenskej kultúry. Evanjelícky kňaz Ján Fisher - Piscatoris (1672 - 1720) vydal v r. 1697 jednu z prvých obrán slovenského jazyka a národa, nazvanú "De origine, iure et utilitate linguae slavonicae" ("O pôvode, právach a užitočnosti jazyka slovanského"). Všeobecne sa dá povedať, že evanjelíci považovali za svoj materinský jazyk slovakizovanú bibličtinu, ale katolíci skôr slovenčinu. Hodnotné literárne diela vznikali aj za múrmi kláštorov. Okolo r. 1750 bolo poprvýkrát do slovenčiny preložené Písmo sväté - urobil to kamaldulský mních z Červeného kláštora pri Dunajci - Štefan Romuald Hadvabný. Františkán Hugolín Gavlovič (1712 - 1787) vydal v r. 1755 knížku "Valaská škola - mravuov stodola". V nej na príkladoch betlehemských pastierov poučoval ľud o správnom správaní (základy kresťanskej etiky?), o úcte k národu aj vlasti a pod. Je jasné, že jazyk týchto diel ešte nebol jednotný a ustálený podľa presných pravidiel. Nutnosť tejto kodifikácie narastala aj vznikom prvých divadiel (v Bratislave napr. v r. 1776), čitární, kníhkupectiev aj prvých novín (v rokoch 1783 až 1787 vychádzali v Bratislave pod redakciou levočského rodáka Daniela Tállaya "Pressburské noviny"). V r. 1783 vydal katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) svoje "René mláděnca príhodi a skúsenosti", prvý slovenský román, napísaný uhorskoslovanským jazykom. Tieto snahy ocenila mladá slovenská generácia, študujúca na generálnom teologickom seminári v Bratislave, a združila sa do Spoločnosti pre pestovanie slovenskej reči. V jej rámci profesor seminára Michal Kratochvíl a študent Anton Bernolák (1762 - 1813) zorganizovali akciu, ktorej cieľom bolo skúmať vo verejnosti hlasy za slovenčinu ako za samostatný spisovný jazyk. 27. decembra 1786 vyšiel cisársky dekrét o používaní miestnych jazykov v ríši. To Bernoláka viedlo k myšlienke uskutočniť kodifikáciu spisovnej slovenčiny. Stalo sa to v r. 1787, kedy študent Bernolák publikoval svoju štúdiu "Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum" (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách). Základom tohto jednotného spisovného jazyka mali byť západoslovenské nárečia už aj preto, aby sa pokračovalo v jazykovej tradícii Trnavskej univerzity. K dizertácii potom pripojili príručku pravopisu na fonetickom princípe "píš ako počuješ". Prvou knihou v bernolákovskej slovenčine bolo dielo Juraja Fándlyho "Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďáblom ...", ktoré vyšlo v Bratislave v r. 1789. Potom v r. 1790 vydal Bernolák aj prvú slovenskú gramatiku ("Grammatica Slavica"), dokončoval spis o tvorení slovenských slov ("Etymologia vocum slavicum" a pracoval na päťjazyčnom slovníku, ktorý bol vydaný až v rokoch 1825 - 1827 Jurajom Palkovičom pod názvom "Slowár slovenskí česko-latinsko-nemecko-uherskí".

Vznikli tak v 18. stor. všetky predpoklady pre ďalší rozvoj slovenského národného obrodenia. Vznikol slovenský národ v modernom slova zmysle: začínal si uvedomovať svoje teritorium, dejiny, kultúru, jazyk aj národného ducha. Mal už aj svoj pocit výlučnosti aj ľudí, ktorí ho k národnej uvedomelosti prebúdzali - boli to hlavne katolícki a evanjelícki kňazi.
to daj k rakjúskym dejinám - Jozefovi I.!!!!!

II.1.4. Vývoj vo Španielsku: V r. 1700 zomrel kráľ Karol II., posledný Habsburg na španielskom tróne. V svojej záveti odkázal trón svojmu synovcovi z rodu francúzskych Bourbonovcov a tak sa španielskym kráľom stal v r. 1701 vnuk Ľudovíta XIV., Filip V. (1701 - 1746). Európa sa ale budúcej francúzskej nadvlády nad Atlantikom zľakla, samozrejme s tým nesúhlasil ani Leopold I. Preto sa v r. 1701 pod vedením Johna Churchilla, cisárskeho generalissima Eugena Savojského a nizozemského politika Anthonia Heinsiusa vytvorila protifrancúzska koalícia (zúčastnené štáty sú uvedené nižšie). Po vojenských akciách, vedených prevážne na Pyrenejskom poloostrove, bol 11. apríla 1713 medzi Francúzskom, Španielskom, Veľkou Britániou, Nizozemskom, Portugalskom, Savojskom a Pruskom podpísaný Utrechtský mier. Jeho výsledkom bolo, že Filip V. Bourbon sa vzdal francúzskeho trónu, tzn., že sa zaviazal k tomu, že sa nikdy Francúzsko a Španielsko do jedného štátu nespoja. Francúzsko ďalej uznalo hannoverskú dynastiu ako následníka trónu vo Veľkej Británii, samo stratilo Hudsonský záliv, Newfoundland a uznalo fakt, že Gibraltar patrí Veľkej Británii. Rakúsko mier s Francúzskom podpísalo až 6. marca 1714 v Rastatte, získalo ním Španielske Nizozemsko (neskoršie Belgicko), Lombardiu, Neapolsko a Sardiniu. Filipa V. ako španielského kráľa ale uznal Karol VI. až v r. 1720! Dynastia Bourbonovcov potom v Španielsku vládla až do r. 1910. Po smrti Filipa V. Španielsko pomaly upadalo. V bojoch s Portugalskom o južnú Ameriku bola likvidovaná aj jezuitská rehola. Jezuiti sa totiž pokúšali priblížiť Indiánom európsku civilizáciu prostredníctvom redukcií (špecifických hospodárskych aj spoločenských jednotiek). Španieli a Portugalci ale jezuitov obvinili z budovania teokratického štátu s republikánskym zriadením a vojenskou silou v r. 1759 až 1767 zničili nielen redukcie, ale aj väčšinu jezuitských misií (pozri film "Misia"). K veľkej radosti slobodomurárov aj jansenistov potom dňa 21. júla 1773 jezuitskú reholu zrušil pápež Kliment XIV.

II.1.5. Vývoj v severnej Európe: Tu hralo vedúcu úlohu Švédsko, v ktorom na začiatku 18. stor. vládla falcká dynastia, menovito jej predstaviteľ kráľ Karol XII. (1697 - 1718), známy svojmi bojmi s ruským cárom Petrom I. Po ňom vládol Fridrich I. (1720 - 1751), ktorý s Ruskom podpísal Nystädský mier. V rokoch 1741 až 1743 prehral s Ruskom Fínsko. Jeho smrťou skončila vládnuť dynastia falcká (1654 - 1751) a na trón sa posadila dynastia holštýnska (1751 - 1818) v osobe Adolfa Fridricha, Gustáva III. a Gustáva IV. Adolfa (1792 - 1809), ktorý bol veľkým nepriateľom Napoleona.

II.1.6. Vývoj na Balkáne: Celú oblasť ovládalo Osmanské impérium, neustále bojujúce s Ruskom a často aj s Rakúskom. Turci ale väčšinu vojen prehrávali - za všetky aspoň fakt, že v r. 1774 prehrali s Ruskom severné pobrežie Čierneho mora vrátane Krymu (Kučuk-Kajnardžijský mier). V rokoch 1789 až 1807 vládol jeden z najschopnejších tureckých sultánov, Selim III. Ten sa pokúšal obnoviť svoju ríšu reformami, napr. reorganizáciou armády, novými daňami, zavádzaním školského systému či prikázanými prekladmi odbornej európskej literatúry, ale bolo už neskoro. Chorý muž na Bospore, ako sa vtedy zvyklo Turecku hovoriť, nezadržiteľne umieral.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4341-francuzsko-v-18-stor-a-velka-revolucia/