Zóny pre každého študenta

Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte

1. Všeobecná charakteristika

Po 9. thermidoru 1794 sa k moci dostala buržoázia, ktorá udržiavala len tie revolučné výdobytky, ktoré jej vyhovovali. Jakobínov prenásledovala (tzv. biely teror) a zrušila riadené hospodárstvo. Hlad a drahota vyvolali na jar r. 1795 povstania parížskeho ľudu. Po potlačení povstaní bola vypracovaná nová ústava (tzv. ústava III. roku), skončilo obdobie Konventu a začalo obdobie direktória (26. októbra 1795 až 10. novembra 1799).

Právo voliť mali len bohatí ľudia, zákonodarnú moc mala Rada 500 a Rada starších, výkonnú moc zasa vykonávalo päťčlenné direktórium. Ťažká hospodárska situácia ale trvala ďalej, preto maloburžoázia a robotníci pod vedením Graccha Babeufa pripravovali "Sprisahanie rovných" (1796). Navrhovali zaviesť spoločné obrábanie pôdy, zrušenie súkromného vlastníctva a nastolenie sociálnej rovnosti. Bolo to ale odhalené a Babeuf bol popravený. 

2. Osobnosť Napoleona Bonaparta

Narodil sa 15. augusta 1769 v mestečku Ajaccio na ostrove Korzika. Bol malého vzrastu, meral len 158 cm, čo komentoval slovami: "Vyšší človek nestojí nikomu v ceste". Študoval na vojenských školách. Viedol samotársky život (ako študent napísal: "Vždy osamelý medzi ľuďmi"), bol veľmi ctižiadostivý, cieľavedomý a pracovitý (neustále sa venoval samoštúdiu a bol náruživým čitateľom), vynikal v matematike, geografii a dejepise.

Mal jasný úsudok, nadpriemernú inteligenciu a fenomenálnu pamäť. Bol veľmi poriadkumilovný, mal smysel pre presnosť a detail. Po celý svoj život sa nebál obklopovať nadanými ľuďmi. Bol prívržencom osvietenstva, deistom a "politickým katolíkom". Aj keď trpel záchvatmi vzteku, mal dobré nervy - dokázal v každej situácii zaspať. S pribývajúcim vekom mal sklon k tĺstnutiu.

2.1. Napoleon v prvej koaličnej vojne (1792-1797)

Od r. 1792 bojovala proti revolučnému Francúzsku koalícia Rakúska a Pruska, ku ktorej sa čiastočne pridalo Rusko a Veľká Británia. Za tejto situácie sa vojna stala pre Francúzov celonárodným poslaním a vecou cti. Cez ňu si vracali svoju národnú hrdosť a stavali sa moderným národom. Preto nemal nikdy Napoleon problémy s náborom nových vojakov. Poprvýkrát preukázal svoje vojenské kvality ako 24-ročný kapitán delostrelectva francúzskej revolúčnej armády koncom roka 1793, keď odrazil útok anglických interventov pri juhofrancúzskom prístave Toulon. Za to ho povýšili na brigádneho generála.

V tej dobe bol veľkým prívržencom Robespierra. Ako brigádny generál r. 1795 brutálne potlačil parížske povstanie royalistov. Začiatkom roka 1796 ho menovali veliteľom francúzskej armády, ktorá v severnom Taliansku bojovala proti Rakúsku. Celý rok Rakušanov pravidelne porážal aj vďaka nejednotnosti protifrancúzskej koalície (nevraživosť medzi pruskými a rakúskymi vojskami, Rusko zasa malo starosti s delením Poľska). Vojna skončila víťazstvom Napoleona a podpísaním mieru v Campo Formiu dňa 17. októbra 1797. Rakúsku zo severného Talianska ostalo len Benátsko, muselo sa vzdať Lombardie aj Belgicka a obidve krajiny boli pripojené k Francúzsku. Od tohto okamihu viedla Francúzska republika už nie vojnu obrannú, ale útočnú, dobyvačnú.

2.2. Napoleon I. konzulom (Štátny prevrat 18. brumaira)

Najväčším nepriateľom Republiky bola Veľká Británia. Napoleon sa na ňu neodvážil zaútočiť cez kanál La Manche, ale pokúsil sa ju zničiť útokom na jej najbohatšiu kolóniu, na Indiu. Preto sa v roku 1798 ako veliteľ Orientálnej armády preplávil do Egypta, lenže po počiatočných úspechoch ho britský admirál Horatius Nelson 1. augusta 1798 v námornej bitke pri Abúkire porazil. Problémy nastali aj doma. Republiku napadol nemecký cisár František II. a ruský cár Pavol I., ktorého vojvodca, Alexander Suvorov (1729-1800), francúzske vojská s prehľadom porážal. Aj v direktóriu prepukli vážne spory. Napoleon sa musel vrátiť domov a 9.-10. novembra 1799 (18. brumaira VIII. roku) urobil štátny prevrat a začalo obdobie konzulátu (1799-1804).

Prišiel na zasadanie Rady 500, ktorej predsedal jeho brat Lucien, snažil sa vysvetliť svoj program, ale jakobíni ho okrikovali, preto Lucien, ktorý mal právo zasiahnúť proti neporiadku v snemovni aj pomocou armády, svoje právo využil. Napoleon svojmu generálovi Muratovi vydal rozkaz: "Generál, vyhodťe mi tých ľudí von!", rozpustil Radu 500, Radu starších aj Direkrórium a vyhlásil sa na 10 rokov I. konzulom. V podstate tak nastolil vojenskú diktatúru. Bola vytvorená provizórna vláda, ktorá na návrh abbého Emanuela Sieyésa vypracovala ústavu konzulátu, neskôr schválenú plebiscitom. Podľa nej riadi štát I. konzul, ktorý menuje dôstojníkov i členov senátu. V očiach Francúzov predstavoval vládu len on (existoval len jeden jediný vládny program: Bonaparte).

Svojho postavenia okamžite využil: zaviedol dôslednú centralizáciu administratívy (všetko riadil a kontroloval), prikázal prísnu cenzúru (zo 73 časopisov zastavil 60!) a všetko mu prešlo, snáď aj preto, že Francúzi túžili po poriadku, ktorý Napoleon aj urobil. Vybudoval nový školský systém podobný vojenskému výcviku (v gymnáziách ohlasoval až do r. 1900 začiatok vyučovania vojenský bubon!), založil Národnú banku, ktorá mala chrániť financie proti inflácii, uplatňoval rovnostársku sociálnu politiku a vrátil spoločenský rešpekt katolíckej cirkvi, ktorú ale existenčne ponechal závislú od štátu. 15. júla 1801 podpísal s pápežom Piusom VII. konkordát, ktorým vo Francúzsku ostala v platnosti svrchovanosť štátu nad cirkvou. Z biskupov aj kardinálov (napr. kardinál Maury) si urobil vlastnú radu, ktorá vždy hovorila to, čo potreboval. Konštitucionálni kňazi kázali tak, aby to nikoho nebolelo, hlásali všeobecné pravdy tak, aby to nikoho nerozčulovalo a aby moc bola spokojná a mohla povedať: Toto je môj človek. Moc bez kontroly vyústila do tyranie - 2. augusta 1802 sa stal Napoleon doživotným konzulom. Iba on mal právo iniciovať zákony, všetko riadil i kontroloval a nemusel sa so svojimi ministrami nikomu zodpovedať. Formálne existovala republika, ale fakticky to bola konštitučná monarchia.

2.3. Druhá koaličná vojna (1799-1802) a vznik cisárstva

V r. 1800 porazil v Taliansku Rakúsko (14. 6. 1800 bitka pri Marengu) a 26. marca 1802 uzavrel v Amiensu mier s Veľkou Britániou. (24. apríla 1803 predal USA Louisianu). 21.-23. marca 1804 vydal slávny občiansky zákoník - Code civil, ktorý obsahoval 2281 článkov a z ktorých väčšina dodnes platí (rovnosť všetkých občanov pred zákonom, sloboda jednotlivca, nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva, sloboda práce, vyznania a oddelenie štátu od cirkvi).

2. decembra 1804 sa sám seba v chráme Notre Dame korunoval na cisára (pápež mu odmietol položiť cisársku korunu na hlavu, ale neskôr s Piusom VII. uzavrel dohodu a tak si zabezpečil podporu francúzskeho duchovenstva) a začalo obdobie cisárstva (1804-1815). Vláda zabezpečila zásobovanie základnými potravinami a určila nízke ceny základných potravín, ktoré pravidelne kontrolovala. Všetky zdroje krajiny slúžili expanzívnej zahraničnej politike - jeho snom bolo vytvoriť európsku úniu, v ktorej by úlohu hegemóna malo Francúzsko (založil aj medzinárodný súdny dvor, ktorý funguje dodnes), chcel niečo ako eur. parlament a eur. menový fond.

2.4. Tretia a štvrtá koaličná vojna:

Na jeseň roku 1805 začala tretia koaličná vojna medzi Francúzskom, Španielskom a Bavorskom proti Veľkej Británii, Rusku, Rakúsku a Švédsku. Napoleon sa pripravoval na vylodenie v Anglicku, ale jeho ľoďstvo bolo 20. 10. 1805 porazené pri španielskom myse Trafalgar admirálom Nelsonom. Úspechy mal na súši. 2. decembra 1805 v bitke troch cisárov porazil rakúsko-ruskú armádu pri Slavkove nedaleko Brna (porazil Františka I. a ruského cára Alexandra I. - jeho generála Michaila Kutuzova: 1745-1813). Bola to síce bitka troch cisárov, ale štyroch cisárstiev - veď František bol už cisárom rakúskym a stále ešte cisárom Svätej ríše rímskej národa nemeckého.

Mier s Rakúskom bol podpísaný 26. decembra 1805 v bratislavskom Primaciálnom paláci (Talleyrand) - Rakúsko uznalo Napoleona ako talianského kráľa a Tirolsko bolo pripojené k Bavorsku. Získal tak nové územia a rozšíril si svoj vplyv. Pod jeho tlakom sa 10. augusta 1806 musel vzdal koruny rímskonemeckého cisára rakúsky panovník František II. (od r. 1804 bol rakúskym cisárom), tým skončilo nemecké cisárstvo a začalo sa obdobie Rýnskeho spolku, ovládaného Napoleonom (16 nemeckých kniežat prijalo jeho protektorát). Na jeseň roku 1806 začala štvrtá koaličná vojna, v ktorej Napoleon porazil Prusko - menovite pruského generála Gebharda Blüchera (1742-1819). 27. októbra 1806 obsadil Berlin a 27. novembra tu vyhlásil kontinentálny systém (blokádu), ktorým zakazoval európskym krajinám obchodovať s Veľkou Britániou (chcel ju tým ekonomicky zničiť). Lenže nik jeho zákaz nedodržiaval - buď sa anglický tovar pašoval, alebo celkom okate porušoval (hlavne zo strany Ruska, ktorému blokáda bránila vo vývoze obilia do Veľkej Británie).

Nepriamo tiež tak podnietil domáci európsky priemysel. Rozšíril Rýnsky spolok a podporil vznik Varšavského veľkovojvodstva (2. januára 1807). V tom istom roku obsadil Švédsko (jeho generál Jean Bernadotte sa stal švédskym kráľom Karolom XIV.), Portugalsko, v r. 1808 obsadil aj Španielsko (jeho brat Jozef sa stal španielskym kráľom), aj Pápežský štát (Rusko si pripojilo Fínsko), 17. mája 1809 Pius VII. Napoleona exkomunikoval, ten ho za to uniesol a uväznil v Paríži (do Ríma sa pápež vrátil až v r. 1814!) a v lete 1809 porazil Rakúsko v bitke pri Wagrame. V tejto vojne z Petržalky ostrelovali Bratislavu a zničili pritom Devín. Štvrtá koaličná vojna skončila Schönbrunským mierom, podpísaným 14. októbra 1809. Týmto mierom Rakúsko stratilo rakúske Nizozemsko, Tirolsko, Korutansko a Halič (bol potvrdený sobášom Napoleona s rakúskou princeznou Máriou Louisou dňa 2. 4. 1810, keď sa predtým rozviedol s Jozefínou, spolu potom mali Napoleona II., hovorilo sa mu Orlík: 20.3.1811-22.7.1832).

Začiatkom druhej dekády 19. stor. Napoleon ovládal aj Poľsko. Odtiaľ chcel zaútočiť na Rusko, úhlavného nepriateľa Poliakov. V júni roku 1812 sa na čele 600 000 armády bez vyhlásenia vojny vydal do Ruska. Ruské vojská (asi 200 000 mužov), vedené generálom Kutuzovom, neustále ustupovali, keď za sebou všetko pálili, t.j. uplatňovali taktiku "spálenej zeme". Napoleonove vojská tak nemali čo jesť. 7. septembra 1812 došlo medzi Napoleonom a Kutuzovom k bitke pri Borodine, v ktorej aj za cenu veľkých ztrát na oboch stranách nebolo víťaza. Kutuzov ustupoval až za Moskvu, pričom obyvateľstvo Moskvu opustilo a zapálilo. Vyhladovaná francúzska armáda ostala od 14. septembra v horiacej Moskve.

Napoleon žiadal ruského cára o mier, ale ten mu ani neodpovedal. Nakoniec sa 19. októbra rozhodol z Moskvy ustúpiť. Kutuzov ho nútil ísť tou istou cestou ktorou prišiel, pričom naňho neustále útočil. Hrozné mrazy, hlad a porážky od Kutuzova (napr. 28. novembra 1812 bitka pri riečke Berezine) Napoleonovu armádu úplne zničili (padlo viac ako 500 000 francúzskych vojakov!). Do Paríža sa vrátil zničený a deprimovaný. Z tejto zdrvujúcej porážky sa Napoleon už nikdy nespamätal, ale nevzdával sa a začal budovať novú armádu. V r. 1813 zomrel Kutuzov, ale vyrástol mu nový nepriateľ, britský generál Arthur Wellesley, vojvoda z Wellingtonu (1769 -1852), ktorý ho v r. 1813 vytlačil zo Španielska.

2.5. Piata koaličná vojna

Začiatkom roku 1813 začal rad oslobodzovacích vojen proti Napoleonovi, ktoré vyvrcholili bitkou národov pri Lipsku v dňoch 16.-19. októbra 1813. Tu koalícia pruských (Blücher), rakúskych (Karol Schwarzenberg) a švédsko-ruských vojsk (Bernadotte bojoval proti nemu) Napoleona porazila. Bola to jedna z najväčších bitiek všetkých čias, veď tu bojovalo 500 000 vojakov. Bol to aj koniec Rýnskeho spolku (Holandsko, Španielsko aj Švajčiarsko si obnovili svoju suverenitu, Švédsko si k sebe pripojilo Nórsko a táto personálna únia vydržala až do r. 1905). Spojenecké armády vtrhli do Francúzska a obsadili Paríž. Na Talleyrandov návrh bol Napoleon 31. marca 1814 zosadený z trónu, 6. apríla abdikoval, so súhlasom koalície sa na trón vrátila dynastia Bourbonovcov v osobe Ľudovíta XVIII. (Ľudovít XVII. zomrel v r. 1795) a moci sa chopila dočasná vláda, ktorú viedol Charles Maurice de Talleyrand (neskôr o Bourbonoch povedal: "Nič sa nenaučili a na nič nezabudli"). 20. apríla 1814 bol Napoleon vypovedaný na ostrov Elbu a 30. mája bola koaličná vojna ukončená Parížskym mierom, ktorým Veľká Británia získala Maltu a Francúzsko sa muselo vrátiť do hraníc z r. 1792.

11. novembra 1814 začal zasadať Viedeňský kongres, ktorý skončil až 9. júna 1815. Napoleon sa ale nevzdával. Využil nespokojnosti s vládou Bourbonovcov a tajne sa 1. marca 1815 vrátil do Francúzska. Najskôr ho noviny nazývali príšerou, ale keď sa 2O. marca 1815 objavil vo Fointanebleau, ričali nadšením. Vládol ale len 100 dní, pretože bol 18. júna 1815 v bitke pri Waterloo nedaleko Bruselu porazený britsko-pruskými vojskami (Wellington a Blücher). Vtedy mal Napoleon 72 047 mužov a rátal so zálohou 33 OOO mužov vedených Grouchym, Wellington mal 67 661 mužov a rátal so zálohou 50 OOO mužov vedených Blücherom, Grouchy nedorazil včas, ale Blücher áno, a pretože bol Napoleon naviac prejedený baraninou, všetko prehral. 21. júna 1815 abdikoval a 20. novembra 1815 bol podpísaný 2. Parížsky mier (Veľká Británia, Rusko, Prusko, Rakúsko a porazené Francúzsko, ktoré sa muselo vrátiť do hraníc z r. 1790 a zaplatiť 700 miliónov frankov). Ako britský zajatec zomrel vo vyhnanstve na ostrove sv. Heleny 5. mája 1821.

Mal pre Európu nedozierny význam. Bojoval v 84 bitkách, z toho 77 vyhral, 3 skončili "remízou" a 4 prehrou. Bojoval vždy iba s vojakmi a civilistom dal pokoj. Padlo okolo 3 miliónov vojakov! Chcel vojenskou mocou vytvoriť celoeurópsku federáciu všetkých štátov, rôznym spôsobom pripojených k Francúzsku, v ktorej by bola jednotná mena, zákony, hlavným mestom Paríž a nakoniec jeden jediný európsky národ. Ovšem prvé husle v takejto Európe by hral sám.

Takúto Európu chcel namieriť proti Veľkej Británii. Svojimi vojnami všade narúšal feudálne štruktúry, ničil moc kráľov a šľachty vrátane moci cirkvi, rozširoval kapitalizmus (rozvoj priemyslu, tržnej ekonomiky a obchodu), idey Veľkej revolúcie, predovšetkým nacionalizmus, metlu 19. stor., o ktorom najväčší rakúsky dramatik 19. stor. Franz Grillparzer v r. 1849 napísal, že cesta novodobého vzdelania vedie "od humanity cez nacionalitu k bestialite". V každom prípade môžeme Napoleonove vojny považovať za ďalšie pokračovanie Veľkej francúzskej revolúcie.

Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4343-napoleon-bonaparte/