Život v Európe v 1. pol. 19. storočia
Život v Európe v 1. pol. 19. stor.:
1. Všeobecná charakteristika, duch doby a kultúra:
Napoleonova činnosť mala pre Európu ďalekosiahle dôsledky. Tie sa prejavovali nielen v spoločenskej a politickej sfére, ale predovšetkým v
hospodárstve a kultúre. Prudký rozvoj priemyslu sa stal hnacím motorom rozvoja ekonomiky ako celku a hlavným zdrojom hospodárskeho rastu.
Znamenalo to koniec stredovekého agrárneho hospodárstva a počiatok modernej industriálnej spoločnosti so všetkými kladnými aj zápornými
charakteristikami, napr. bezcitný tvrdý kapitalizmus s vykorisťovaním práce žien a detí. Tento proces mal obrovské demografické dôsledky -
vyľudňovali sa dediny a rástol počet obyvateľstva v mestách, kde prebiehala vedecko-technická revolúcia. Aj keď sa vládnúce vrstvy
snažili o reštauráciu starých feudálnych poriadkov moci (napr. monarchistický spôsob vlády), v celej Európe sa rozvíjal liberalizmus,
nacionalizmus a objavovali sa aj počiatky modernej občianskej spoločnosti. Bolo to obdobie obrovských zmätkov, hľadania nových spôsobov
života a nových kultúrnych trendov, v rámci ktorých sa vyvíjal klasicizmus, empír a romantizmus.
2. Kultúra: V
r. 1780-1820 vládol klasicismuz, vychádzajúci z ideí osvietenstva. V architektúre sa klasicizmus prejavoval návratom k antike,
napr. prísne geometrické tvary (trojúhelníkovité štíty budov a ozdobný motív stĺpov - pozri Primaciálny palác v Bratislave, kaštiele v
Topoľčiankách, Sv. Antole, Betliari atď.). Z literátov to bol filozof John Locke (1632-1704), Johann Friedrich
Schiller (1759-1805: drámy Lúpežníci, Don Carlos) a Johann Wolfgang Goethe (1749-1832: dramatická báseň Faust,
dráma Ifigenia v Tauride) a pod. V hudbe to bol skladateľ symfónií Joseph Haydn (1732-1809), Wolfgang Amadeus
Mozart (1756-1791: opery Figarova svatba, Cosi fan tutte) a Ludwig van Beethoven (1770 -1827: Deviata symfónia d moll s
Ódou na radosť, opera Fidelio). V maliarstve zasa doznievalo rokoko (maliar Thomas Gainsborough: 1727-1788), významným
klasicistickým sochárom bol Antonio Canova (1757-1822: antické motívy). Na Napoleonovom dvore sa rozvíjal
empír (imperiálne umenie a la rímsky antický cisársky dvor: vznešenosť, veľmi ozdobný nábytok, veľa zelenej farby). V
r. 1820 -1850 sa rozvíjal romantizmus, ktorého základom bola veľká citovosť (reakcia na rozumárstvo
predchádzajúceho storočia a krutosť kapitalistických vzťahov). Zdroj životnej sily sa hľadal v nenarušenej prírode, ľudu a idealizovanej
minulosti (rytiersky ideál), zdôrazňoval sa individualizmus. Človek bol zmietaný citmi a vášňami, trpel a obetoval sa. V literatúre vynikli
básnik lord George Byron (1788-1824: Childe Haroldova púť), škótsky básnik a autor historických románov Walter
Scott (1771-1832: Ivanhoe), historik a prozaik Francois Chateaubriand (1768-1848: román Atala), básnik a
romanopisec Victor Hugo (1802-1885: Chrám Matky Božej v Paríži, Bedári), Alexander Sergejevič Puškin
(1799-1837: veršovaný román Eugen Onegin) a Karel Hynek Mácha (1810-1836: lyricko-epická báseň Máj). V hudbe poľský
klavírista Frederic Chopin (1810-1849), nemecký autor slávneho Svatobného pochodu Felix Mendelsson-Bartholdy
(1809-1847) či Rakúšan Franz Schubert (1797-1828). V maliarstve Francisko Goya (1746-1828: Nahá Maja) a
Eugéne Delacroix (1798-1863: Sľoboda vedie ľud na barikády). V architektúre sa uplatňovala symetria a majestátnosť. V mestách sa
rozvíjal meštiansky štýl zvaný "biedermeier" (rôzne čipky, sošky, čačky-mačky). Okolo r. 1850 sa začal rozvíjať
kritický realizmus
2. Priemyselná revolúcia a jej sociálne dôsledky: Roky 1815 až 1848 neboli len rokmi
prevratných politických a kultúrnych zmien, ale tiež rokmi priemyselnej revolúcie. Najväčšie príjmy už neplynuli z výroby textilu, ale z
ťažkého priemyslu, napr. ťažby rúd a uhlia (obdobie "hladu" po surovinách), železnice a strojárstva. Bol to "vek pary a
oceli", ale tiež vek ničenia prírody - hlavne v severnom Anglicku, Porúria, Lotrinsku. Všade stáli haldy uhlia, komíny a železničné
trate. Za týchto podmienok ustúpila manufaktúrna výroba továrnej strojovej veľkovýrobe a tá zasa umožňovala rast finančného kapitálu,
sústreďovaného v bankách. Kapitalistom už nie je malý majiteľ manufaktúry, ale bankár, vlastník baní či podnikov ťažkého priemyslu. V
továrnach bola aj lepšia organizácia práce, keď sa vo veľkej miere používalo nových vynálezov. Tie sa používali nielen v továrnach, ale
aj v prostom živote. Rast výroby mal za následok rast spotreby tovarov a zvyšovanie životnej úrovne a pohodlia. Priemyselná výroba spôsobila
aj veľké zmeny v sociálnej štruktúre obyvateľov Európy. Industrializácia a urbanizácia krajiny mala za následok sťahovanie ľudí z
vidieka do miest, kde hľadali lepšie možnosti zárobku. Európska spoločnosť sa z agrárnej zmenila na industriálnu. (Na
vidieku ostávalo málo pracovných síl, následkom čoho bol počiatok intenzifikácie poľnohospodárstva a zavádzanie nových obrábacích
strojov). V mestách títo vidieckí ľudia spoluvytvárali novodobý proletariát. Buržoázia bola často veľmi bohatá, zatiaľčo proletariát
veľmi chudobný. Mestská spoločnosť si vyžadovala aj vyššie vzdelanie, preto sa všade zavádzali nové školy a už v 1. polovici 19. stor.
bola v západnej Európe v podstate zlikvidovaná negramotnosť. Okrem humanitných stredných škôl sa začali objavovať aj reálky a učňovské
školy a vysoké školy sa stali centrami vedeckého výzkumu. Vo Veľkej Británii sa priemyselná revolúcia skončila už v 20.tych rokoch 19.
stor., vo Francúzsku, Nemecku a USA až v 6O. rokoch 19. stor.
Priemysel, obchod, spoje - to všetko viedlo k vytváraniu svetového trhu a
"zjednocovalo" celé ľudstvo. S tým ale začali aj celosvetové problémy - rástol záujem o kolónie ako o zdroje surovín (napr.
Veľká Británia, táto "dielňa sveta", ovládala okrem Indie aj juh Afriky, Francúzsko zasa africký sever a krajiny Ďalekého
Východu). S využívaním kolónií rástli aj rozdiely v bohatstve jednotlivých krajín. Národná buržoázia chcela stále viac a často stála
na čele národnooslobodzovacieho boja, ona to bola, ktorá viedla boj za národnú a štátnu samostatnosť. Vznikali tak moderné novodobé
národy.
Rudy a uhlie sa ťažili z veľkých hĺbok. Ich doprava na povrch si vyžadovala nové a silné stroje. Už v r.
1784 použil James Watt zdokonalený parný stroj na odvodňovanie baní v Newcastlu. V baniach sa začal používať aj
iný nový vynález - parná lokomotíva. Angličan George Stephenson zdokonalil konštrukciu parných strojov a ako prvý zaviedol
v r. 1814 sériovú výrobu parných lokomotív. Neskôr sa lokomotívy začali uplatňovať i v osobnej doprave - prvá osobná
železnica fungovala v r. 1825 medzi Stocktonom a Darlingtonom, ale prvá verejná železnica bola otvorená v r. 1830 medzi Liverpoolom a
Manchesterom. V r. 1830 bolo len 330 km železničných tratí, ale v r. 1850 už 39 000 km! Zároveň s železničnou dopravou sa rozvíja
paroplavba. V r. 1807 Američan Robert Fulton zkonštruoval loď Clermont a v r. 1819 kolesový parník
"Savannah" ako prvý preplával Atlantický oceán (na Dunaji sa prvá paroloď s menom "Karolina" objavila v r. 1818). V r. 1825
vynašiel Rakušan Jozef Ressel lodnú skrutku. Robili sa aj prvé pokusy s lietaním (v roku 1783 sa bratia Montgolfierovci
pokúšali lietať v balóne naplneného horúcim vzduchom). Okrem parných strojov sa začali používať aj vodné turbíny a v r.
1831 bol Angličanom Michaelom Faradayom objavený princíp elektomotoru. Nové stroje sa zavádzali aj v
poľnohospodárstve - okrem sejacích strojov a mláťačiek sa v r. 1826 objavili aj prvé žacie stroje. Zároveň s tým sa zavádzali nové
plodiny (pozri napr. činnosť Márie Terézie). Vzdialenosti medzi ľuďmi sa krátili aj vďaka iným vynálezom - v r. 1837
objavil americký maliar Samuel Morse telegraf (a v r. 1876 Američan Alexander Bell
telefón).
Nové vynálezy zpríjemňovali aj obyčajný život - v r. 1810 sa objavili aj
prvé pocínované konzervy (autor Peter Durant). V r. 1851 predstavil Američan Isaac Singer prvý šijací
stroj. Rozvíjala sa dagerotypia a na prelome storočia sa zdokonalili aj fotografické prístroje (v optike vynikol profesor viedenskej univerzity,
Slovák Jozef Maximilián Petzval). Na jednej strane sa robilo všetko pre to, aby sa život ľudí zlepšil. Ľudia sa už nemuseli
báť hladomorov a ich počet závratnou rýchlosťou rástol. Lenže na druhej strane sa objavila prvá zbraň, ktorá ich dokázala vo veľkom
zabíjať - v r. 1835 zkonštruoval Američan Samuel Colt svoj prvý revolver. Rýchlo za ním následovali rôzne
opakovacie pušky. Vojna sa tak stala masovým zabíjaním.
3. Riešenie sociálnej otázky - vznik robotníckeho
hnutia: Ako už bolo napísané, mala priemyselná revolúcia aj svoje ťažké spoločenské dôsledky. Vidiecke obyvateľstvo, ktoré sa
presťahovalo za prácou do miest, žilo veľmi často v tvrdých životných podmienkach. Nadbytok pracovných síl umožňoval kapitalistom tvrdé
vykorisťovanie robotníkov, znižovanie ich platov a "naťahovanie" pracovných dní na 14 až 18 hodín denne. O neľudských podmienkach
robotníkov, práci žien aj detí, niekedy aj päťročných! píše okrem iných aj Don Bosco. Je jasné, že sa robotníci bránili a robili to
rôznym spôsobom. Prvou a najstaršou formou boja za práva robotníkov bolo živelné rozbíjanie strojov (už v r. 1769 musela
vydať britská koruna zákon proti ničeniu strojov a továrenských budov). Robotníci boli totiž presvedčení, že pravou príčinou ich bied
sú nové stroje, preto ich ničili. Známe sú nepokoje medzi sliezskými tkáčmi v r. 1814 alebo medzi lyonskými textilákmi v rokoch 1831 a
1834. Lenže ničenie strojov nepomáhalo, preto sa predovšetkým vo Veľkej Británii začalo s druhou formou boja a tou bol vznik
odborového hnutia a chartizmus. V Anglicku už v r. 1833 vznikla prvá odborová organizácia na svete. Združovala asi 600 000 členov. Okrem
odborov začali vznikať aj prvé výrobné a spotrebné družstvá. V r. 1836 vzniklo "Združenie robotníkov", ktoré už malo okrem
pracovných aj politické požiadavky, hlavne všeobecné volebné právo. V rokoch 1837-1839 začali vypracovávať charty, t.j. petície s
politickými požiadavkami, ktoré potom predkládali britskému parlamentu (celému tomuto hnutiu sa hovorí chartizmus). Často sa ale na svojich
požiadavkách nedokázali presne dohodnúť, čoho parlament využíval a aj keď niekedy bola petícia podpísaná státisícmi robotníkov, chartu
odmietal. Ale napriek neúspechom je to prvá politická organizácia robotníkov na svete. Celkom boli tri petície - posledná v r. 1848. Z
chartizmu vznikla v r. 1840 aj prvá politická strana robotníkov na svete dnes známa ako Labour Party.
Treťou formou
bol utopický socializmus, ktorý anglický spisovateľ Chesterton nazval kresťanskou herézou či zbláznenou pravdou. Biedu robotníkov videli aj
rôzni humanisti z rad boháčov a inteligencie a snažili sa im pomôcť. Hovoríme im utopickí socialisti. Medzi prvých patril Angličan
Robert Owen (1771-1858), ktorý vo svojej továrni robotníkom vylepšoval pracovné podmienky (dával kratší pracovný čas, podpory
starým a chorým, staval robotnícke kolónie, snažil sa zrušiť peniaze, deťom umožnil chodiť do špeciálnych škol a pod). Lenže
skrachoval. Vo Francúzsku to boli ľudia ako šľachtic Claude Saint-Simon (1760-1825), ktorý chcel spoločnosť organizovať na
základe kresťanskej lásky bez Boha! (zkrachoval a nakoniec ho musel živiť jeho sluha) a Francois Fourier (1772-1837), ktorý
organizoval prvé družstvá s plánovanou výrobou, tzv. falangy, bohužiaľ bez úspechu.
Štvrtou možnou formou
riešenia bola cesta kresťanskej lásky. Bohužial ale Cirkev, aj keď sa sociálnym otázkam venovala už od najstarších čias (riešenie
ponúkol sám Ježiš Kristus, potom sv. Augustin, sv. Tomáš Akvinský a pod.), v 19. stor. na túto otázku trošku pozabudla. Ako celok sa jej
nevenovala, skôr to ostalo na osobnej aktivite jednotlivých osobností, z ktorých napr. treba spomenúť Don Bosca (1815-1888) a
kolínskeho kňaza Adolfa Kolpinga (1813-1865). Kolping založil "Spolok katolíckych tovaryšov", ktorého cieľom bola
všestranná sociálna pomoc. Jeho dielo žije ešte dnes a zdárne sa rozvíja napr. v Česku. To, že Cirkev v riešení sociálnych otázok 19.
stor. zaspala, využil marxismus, tzv. vedecký socializmus.
Marxismus je teda piatou možnou formou riešenia robotníckej
otázky. Jeho autorom je Karl Marx (1818-1883) a Friedrich Engels (1820-1895). Obidvaja sú typickými
kaviarenskými intelektuálmi, ktorí veľa písali o veciach, ktorým v podstate nerozumeli. Ich knihy boli dlho považované za vedu, ale v
podstate je to mix všakovatých menejcenných informácií, prekrúcaných štatistík, upravených faktov a zlých premís. Vidno to napr. na
hlavnom Marxovom diele "Kapitálu", v ktorom často jeden text popiera druhý. Naviac jeho teória o vykorisťovaní proletariátu je
založená na postavení írskych gastarbeiterov v anglických továrňach. Neide teda o vedeckú analýzu, ale o pavedu s množstvom vymyslených
faktov. Podobne aj Engels bez hlbších znalostí filozofoval o vývoji ľudskej spoločnosti, pozri dielo "Pôvod rodiny, súkromného
vlastníctva a štátu". Naviac boli obidvaja veľmi nedôslední - Marx, kritik šľachty a všetkých vykorisťovateľov, mal za manželku
šľachtičnú, Engels bol veľkoobchodník, ktorý Marxa celý život vydržiaval. Ani jeden nepoznali život robotníkov (Marx nikdy nenavštívil
fabriku!), o to viac tvrdili, že ich postavenie sa musí zmeniť násilnou cestou - revolúciou. V 4O.tych rokoch sa presťahovali do Londýna, kde
úzko spolupracovali s chartistami. V r. 1847 tu založili "Zväz komunistov", pre ktorý ako politický program napísali bibliu
komunistov - "Manifest komunistickej strany", ktorý vyšiel v r. 1848. Ten začínal mottom "Proletári všetkých krajín spojte
sa!". Následoval stručný popis vývoja ľudskej spoločnosti, vzniku súkromného vlastníctva, vykorisťovateľských spol.-ekon.
formácií, popis vtedajšej situácie aj cesta, ako vykorisťovanie zrušiť, a tou bola revolúcia, revolučné násilie. Dejiny vraj nie sú
ničím iným ako dejinami triednych bojov, po revolúcii bude nastolená spravodlivá spoločnosť a nový poriadok bude udržiavať diktatúra
proletariátu. Podľa textu v Manifestu tak začalo Európou obchádzať strašidlo komunizmu. Dôkladným rozborom marxizmu sa zistilo, že mal tri
zdroje: utopický socializmus, angl. politická ekonómia (David Ricardo a Adam Smith, ktorý zaviedol ekon. termíny ako kapitál, nadhodnota a
pod.) a nem. klasická filozofia (Hegel, Kant a Feuerbach). Ich teória násilia stala veľmi módnou (takou je na Západe doteraz - pozri len citát
Churchilla: "Kto nie je vo dvadsiatke komunistom, nemá srdce, kto ím je aj po tridsiatke, nemá rozum."), ale pre celé 2O. storočie aj
teóriou veľmi zhubnou a ozajstným zlým medzníkom v dejinách ľudstva.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta