Politické dejiny Európy v rokoch 1815-1848
Politické dejiny Európy v rokoch 1815-1848:
1. Všeobecná charakteristika: Roky 1815-1848 sa dajú
nazvať obdobím reštaurácie politických pomerov, pretože pri moci vo Veľkej Británii, Rakúsku, Rusku aj Prusku ostali silné
dynastie z minulých stáročí a vo Francúzsku, Španielsku i Portugalsku opäť vládli dynastie predrevolučné, ktoré sa snažili o návrat
starých mocenských poriadkov spred francúzskej revolúcie. Viedenský kongres nanovo rozdelil Európu a upravil hranice štátov na základe
mocenských ambícií jednotlivých veľmocí (všade vládla nespokojnosť). Naviac každý národ (ľud vo zmysle prvej franc. ústavy) chcel byť
suverénnym a mať svoj vlastný štát - všade vrel nacionálny ošiaľ. (Zdá sa, aj keď je to paradoxné, že z ideálov francúzskej
revolúcie - volnosť, rovnosť, bratstvo - sa zrodil aj moderný totalitarizmus!). Objavili sa dve štátotvorné tendencie - na jednej strane
princíp národných štátov a na strane druhej štáty postavené na princípe občianskom (pokúšalo sa o to napr. Metternichovo Rakúsko).
Obidve tendencie boli sprevádzané násilím zdola (rôzne revolúcie a hnutia), alebo štátnym terorom zhora (napr. Rakúsko). V každom prípade
sa vždy v mene demokracie a moderného života útočilo na Cirkev. Sociálne problémy i snahy o nové štáty vyvrcholili v revolučnom roku 1848,
ktorému sa niekedy pre národný obsah hovorí aj jar národov.
2. Viedenský kongres: Po Napoleonovom páde sa
od 1. novembra 1814 do 9. júna 1815 konal vo Viedni kongres európskych panovníkov a štátnikov, ktorého
cieľom bolo usporiadanie európskych politických pomerov z čias pred francúzskou revolúciou. Hlavné a rozhodujúce slovo tu mali predstavitelia
týchto štyroch veľmocí: Rakúsko, ktoré zastupoval kancelár Clemens Wenzel Metternich (žil v r. 1773-1859) a
ktorý bol aj ústrednou postavou kongresu, Veľká Británia, zastupovaná grófom Róbertom Castlereaghom (1769
-1822), Rusko v osobe cára Alexandra I. Pavloviča (1777-1825) a Prusko, zastupované
kniežaťom Karlom Augustom von Hardenbergom (1750-1822). Tieto štáty si medzi sebou podelili Európu aj veľkú časť ostatného
sveta bez ohľadu na národné záujmy, ale vždy podľa chuti a vôľe víťazných mocností. Hlavným porazeným štátom bolo
Francúzsko, zastupované bývalým biskupom vojvodom Charlesom Mauricom Talleyrandom (žil v r. 1754-1838). Na
návrh Alexandra I. kongres schválil aj špeciálnu zmluvu, nazvanú Svätá aliancia, ktorou sa takmer všetci panovníci Európy
zaviazali chrániť nové rozdelenie Európy aj policajnou a vojenskou mocou (nepodpísali ju iba pápež, predstaviteľ Veľkej Británie a turecký
sultán). 3. Dejiny jednotlivých štátov:
3.1. Rakúsko ovládlo Lombardiu a Benátky. Bohužial
rakúsky cisár František I. odmietol nemeckú cisársku korunu, čo viedlo v nemeckých dejinách k veľkému politickému traumatu a nepriamo aj k
prvej svetovej vojne.
3.2. Veľká Británia získala niektoré francúzske a holandské osady (napr. Helgoland, Maltu,
Kapsko a Cejlón) a stala sa najsilnejšou kapitalistickou krajinou sveta. V rokoch 1820-1830 tu vládol George IV., ktorý sa
snažil o upevnenie svojej koloniálnej ríše. V jeho časoch zosílil boj Írov za samostatnosť ("repeal"), vedený katolíkmi (v roku
1801 bol totiž zrušený írsky parlament), ale jediným výsledkom bol ich vstup do britského parlamentu. Veľa nespokojných Írov preto
emigrovalo do Austrálie a Nového Zélandu. V jeho politike pokračoval aj William IV. (1830-1837), ktorému sa vďaka silnej
podpore námorníctva hovorí "kráľ námorník" - Veľká Británia sa v jeho časoch stala bezkonkurenčnou námornou veľmocou. Vtedy
sa toryovia premenovali na konzervatívcov a whigovia na liberálov. Potom už vládla kráľovná Viktória (1837 -1901).
3.3. Rusko si privlastnilo Fínsko, Besarábiu a zo severnej časti Poľska vytvorilo Varšavské veľkovojvodstvo (Poľské
kráľovstvo, tzv. Kongresovku), ktoré s ním bolo spojené personálnou úniou (Krakovsko ostalo relatívne samostatné, vznikla tu republika a
zabralo ho až v r. 1846 Rakúsko). V ríši vládol cár Alexander I. (1801-1825), ktorý síce nad Napoleonom vyhral, ale bolo to
preňho Pyrrhovo víťazstvo. Šľachtickí dôstojníci poznali život za hranicami Ruska a chceli tak žiť aj doma. Predovšetkým ho chceli
donútiť, aby prijal ústavu a zmenil tak Rusko na konštitučnú monarchiu, čo Alexander odmietal. V deň prísahy novému cárovi
Mikulášovi I. (26. decembra 1825, vládol potom až do r. 1855), chystali sprisahanie. Ich akcia bola ale prezradená a
celé povstanie, známe ako povstanie dekabristov, bolo potlačené. Dekabristi boli odsúdení a vyhnaní na Sibír. Mikuláš I. potom vládol
veľmi despoticky. V bojoch s odvekým rivalom, s Osmanským impériom, začalo národnooslobodzovacie hnutie balkánskych národov, umocnené
krátkym pobytom Napoleonových vojsk v dnešnom Slovinsku a Chorvátsku, ale aj ruským expanzionizmom. Vtedy už Osmanská ríša prežívala svoj
hlboký úpadok a nepomáhali jej ani reformy schopného sultána Selima III. (1789-1807), ktorý zreorganizoval armádu, zaviedol
nový školský systém a prikázal prekladať odbornú európsku literatúru. Chorý muž na Bospore, ako sa vtedy jeho ríši zvyklo hovoriť,
nezadržiteľne umieral. V r. 1804 sa ako prvé oslobodilo Srbsko, neskôr sa od osmanskej ríše oddelilo Valašsko aj Moldavsko.
Drinopolským mierom z r. 1929 si obe tieto územia spolu s Gréckom vydobyli na Osmanskej ríši nezávislosť.
Od r. 1830 vládlo v Srbsku knieža Miloš Obrenovič a v Grécku Otto I. Bavorský (v r. 1824 padol v boji za
nezávislosť Grécka aj lord Byron). Rusi Nemcom toto zachytenie sa na juhu Európy nikdy neprepáčili a hľadali si svoj priestor v Európe
strednej. V r. 1830 Poliaci v Kongresovke proti nim povstali (povstania sa zúčastnil aj Samo Chalupka), ale cárske armády vedené generálom
Paskevičom ho krvavo potlačili. Potom sa tu Rusi snažili zaviesť tvrdý režim - neskôr sa Poliaci museli učiť ruštinu, ktorá bola do škôl
zavádzaná ako vyučovací jazyk, a katolícka cirkev bola podrobovaná štátnemu dozoru (násilne tu bolo napr. zavádzané pravoslávie).
3.4. Prusko, ktoré získalo časť Saska, Vestfálsko a Porýnie, sa stalo vedúcou mocnosťou rozdrobených nemeckých
štátov. 39 týchto štátikov (35 monarchií a 4 slobodné mestá) vytvorilo po r. 1815 Nemecký spolok, riadený Ríšskym
snemom vo Frankfurte nad Mohanom. O skutočnom zjednotení ale nemôže byť reči, pretože každý štátik sledoval len svoje záujmy. O
realizáciu zjednotenia sa usilovala mladá buržoázia a študenti, zakladajúci si rôzne spolky. Ich aktivita vyvrcholila r. 1817 národnou
slávnosťou na hrade Wartburg pri 300. ročných oslavách Lutherovej reformácie. Buržoázia zasa chcela jednotný národný trh. K nemu pomaly a
isto smerovali aj jednotlivé celonemecké hospodárske spolky a v r. 1834 vznikla poprvýkrát celonemecká colná únia. Tak sa poplatky platili
len na hraniciach colnej únie.
3.5. Porazené Francúzsko muselo zaplatiť obrovské vojnové náhrady vo
výške 700 miliónov frankov, stratilo svoje vojnové loďstvo a muselo sa vrátiť do hraníc z r. 1790. V r. 1814-1824 vládol kráľ
Ľudovít XVIII., ktorý zachovával konštitučnú monarchiu (obyvateľstvu tak ostali mnohé občianske práva, napr. slobodná tlač,
volebné právo a pod.). Francúzske hospodárstvo sa rýchlo spamätávalo z prehratej vojny a k moci sa dostávala veľkoburžoázia. Potom vládol
jeho brat Karol X. (1824-1830), ktorý sa snažil o absolutistickú moc. Zavádzal cenzúru a presadzoval hospodárske záujmy len
jednej časti buržoázie. To proti nemu vyvolalo rad nepokojov, ku ktorým sa pridali aj robotníci. Nepokoje vyvrcholili v júli 1830, keď sa
Karol X. pokúšal zrušiť parlament. Nepodarilo sa mu to, musel opustiť Paríž (utiekol do Prahy) a na trón nastúpila nová dynastia,
dynastia orléanska v osobe kráľa Ľudovíta Filipa (1830-1848).
3.6. V r. 1815
bolo Belgicko a Nizozemsko spojené do Nizozemského kráľovstva. Júlovej revolúcie v Paríži využilo Belgicko na to, aby sa v
r. 1831 od Nizozemska odpojilo. V severnej Európe hralo vedúcu úlohu Švédsko, v ktorom od 18. stor. vládla falcká (Karol XII.: 1697-1718) a
neskôr holštýnska dynastia (poslednými panovníkmi tejto dynastie boli Gustáv IV. Adolf (1792-1809) - veľký nepriateľ
Napoleona, a bezdetný Karol XIII. (1809-1818), ktorý si adoptoval Napoleonovho generála Jeana Bernadotta. Ten
založil dodnes vládnuci švédsky kráľovský rod a vládol ako Karol XIV. v r. 1818 až 1844. Vtedy bolo Švédsko spojené s
Nórskom.
3.7. Taliansko ostalo rozdrobené: sever okrem Piemontu ovládalo Rakúsko, stred pápež a juh neapolský
kráľ, pochádzajúci z Bourbonovcov. Znovu sa reštituoval cirkevný štát. Boj za národné oslobodenie severných území spod rakúskej
nadvlády sa spájal s bojom za zjednotenie Talianska. Toto liberálno-monarchistické hnutie sa nazýva "rissorgimento" a vedúcu úlohu
v ňom zohrával sardinský a piemontský kráľ zo savojskej dynastie Viktor Emanuel I. (1802-1821). Nezanedbateľnú úlohu mali
aj talianskí intelektuáli, vedení Giuseppem Manzinim, ktorí túžili spojiť celú Európu do federácie liberálnych štátov, do tzv. Mladej
Európy. Často sa museli skrývať v lesoch, preto sa im hovorí aj hnutie karbonárov. 3.8. Španielsko prežívalo svoj
úpadok. Od r. 1701 tu vládla v osobe vnuka Ľudovíta XIV. Filipa V. (1701-1746) bourbonská dynastia (svoju vládu ukončila až
v r. 1910). V 2. pol. 18. stor. v bojoch s Portugalskom o južnú Ameriku bola zlikvidovaná aj jezuitská rehoľa (tí sa pokúšali priblížiť
Indiánom európsku civilizáciu prostredníctvom tzv. redukcií - špecifických hospodárskych a spoločenských jednotiek, Španieli aj Portugalci
ale jezuitov obvinili z budovania teokratického štátu s republikánskym zriadením a vojenskou silou v r. 1759 a 1767 zničili nielen redukcie,
ale aj väčšinu jezuitských misií - pozri film "Misia"). K veľkej radosti slobodomurárov a jansenistov potom pápež Kliment XIV.
jezuitskú rehoľu 21. júla 1773 zrušil. Po Napoleonovi už bolo veľmi slabé a strácalo jednu kolóniu za druhou. V r. 1810 sa oddelila
Argentína, v r. 1818 Chile a v rokoch 1819-1830 sa rozhorela národnooslobodzovacia vojna pod vedením venezuelského politika Simona
Bolívara (1778-1830). Jeho snom bolo vytvorenie andskej konfederácie, ale ten sa mu nesplnil, namiesto nej vznikol rad nových štátov -
Bolívia, Kolumbia, Venezuela, Equador. V r. 1822 sa od Portugalska oddelila Brazília a jej prvým vládcom sa stal syn portugalského cisára
cisár Don Pedro I. (1822-1831). V r. 1813 vyhlásilo nezávislosť aj Mexico, v r. 1822 tu bolo vyhlásené cisárstvo (cisár
Augustín I.), ale už v r. 1823 vznikla republika (prezident Guadalupe Victoria).
4. Rok 1848 - "tzv. jar národov či
meruôsmy rok":
4.1. Všeobecná charakteristika: Staré feudálne štruktúry sa zo všetkých síl pokúšali
zastaviť búrlivý rozvoj kapitalizmu a ponechať si rozhodujúci podiel na vláde. Naopak, hospodársky silnejúca buržoázia zasa chcela
politickú moc prevziať. K tomu sa pridružila túžba po zjednotení v Nemecku a Taliansku, naopak zasa v Rakúsku túžba národov po slobode. V
r. 1847 vznikla vo Veľkej Británii priemyselná kríza, ktorá sa rozšírila po celej Európe. Táto kríza bola v tom istom roku umocnená aj
veľkou neúrodou a naviac aj nákazou zemiakov. To všetko všade spôsobilo revolučné napätie a veľkú vlnu nepokojov.
4.2.
Revolúcia v Taliansku: V januári 1848 vyvolala kríza a neúroda povstanie na Sicílii. Napätie, teraz aj politické, sa
rozšírilo po celom poloostrove. Sardinsko-piemontský kráľ Karol Albert (1831-1849) vydal vo februári 1848 ústavu nazvanú
"Piemontský štatút", ktorá sa neskôr stala ústavou zjednoceného Talianska. Týchto nepokojov sa sardinský kráľ snažil využiť
na zjednotenie celej krajiny a poslal na juh talianského národného hrdinu Giuseppa Garibaldiho (1807-1882). Mal veľké
úspechy, ale sever krajiny napadli Rakúšania, ktorí tak toto zjednocovacie úsilie načas zastavili. Karol Albert v r. 1849 abdikoval a moci sa
chopil kráľ Viktor Emanuel II. (1849-1878), ktorý sa po zjednotení Talianska stal 17. marca 1861 prvým talianskym kráľom.
4.3. Revolúcia vo Francúzsku: Od r. 1830 tu vládol Ľudovít Filip. Bolo to obdobie
prudkého rozvoja surového kapitalizmu často sprevádzaného úplatkárstvom a bojom medzi priemyselnými a bankovnými kruhmi. Priemyselná
buržoázia sa snažila zreformovať volebné právo, ktoré by jej umožnilo dosiahnúť parlamentnú väčšinu (vo voľbách mali mať väčšiu
účasť roľníci a robotníci). Na kampaň za volebnú reformu využívali verejné zhromaždenia, spojené s banketmi. Jeden taký banket, ktorý
sa mal konať 22. februára 1848, vláda zakázala. Parížski robotníci, remeselníci a študenti usporiadali demonštráciu, ale
kráľ do nich nechal strielať. Cez noc v celej Paríži vyrástli barikády a vypuklo ozbrojené povstanie, ktorého výsledkom bola demisia
kráľa a vznik republiky (kráľ utiekol). Liberálna buržoázia vytvorila dočasnú vládu a robotníkom, ktorí žiadali právo na prácu,
zriadila na odstránenie nezamestnanosti tzv. národné dielne. Tie ale boli stratové, preto ich vláda zasa zatvorila. Robotníci ale na
to 23. júna 1848 zareagovali novým povstaním. Vládne vojská povstanie za 4 dni porazili a dočasná vláda padla. Nová vláda
potom veľké množstvo robotníkov uväznila, deportovala do kolónií či popravila. V decembri 1848 sa stal francúzskym prezidentom Napoleonov
synovec Ľudovít. Ten sa v r. 1852 za pomoci dôstojníkov vyhlásil za cisára Napoleona III. a
vzniklo tak tzv. druhé cisárstvo, trvajúce do r. 1870. Revolúcia skončila.
4.4. Revolúcia v
Nemecku: Koncom roka 1847 bol v Nemecku obrovský hlad. V marci 1848 začali vznikať roľnícke nepokoje, ku ktorým sa
začali pripájať aj berlínski robotníci. Týchto nepokojov sa buržoázia snažila využiť pre zjednotenie krajiny. Pruský kráľ
Friedrich Wilhelm IV. (1840-1861) vymenoval novú liberálnu vládu a 18. mája 1848 sa na sneme vo Frankfurte nad Mohanom začalo
rokovať o zjednotení Nemecka. Lenže poslanci boli nerozhodní (v júni skončila revolúcia v Paríži), takže kráľ snem rozpustil a
liberálnu buržoáziu z vlády vyhnal. V r. 1849 bola vypracovaná všenemecká ríšska ústava (snemom bola prijatá 27. marca 1849) a kráľovi
bola ponuknutá cisárska koruna, tu ale odmietol. Zjednotenie krajiny sa tak nekonalo, naviac v r. 1857 duševne ochorel.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta