Rakúsko v 1. pol. 19. storočia

Rakúsko v 1. pol. 19. stor.:
1. Vláda Františka II. (1792, 1804-1835): V rokoch 1792-1835 vládol František II., od r. 1804 ako prvý rakúsky cisár František I. Vládol mnohonárodnému štátu, v ktorom žilo 37 miliónov obyvateľov (z toho 17 mil. Slovanov, 8 mil. Nemcov, 5 mil. Maďarov, zvyšok bol tvorený Talianmi a Rumunmi - okolo r. 1800 žilo na Slovensku vyše 2 mil. obyvateľov). Pod vplyvom Francúzskej revolúcie a ideí rovnosti a slobody, ktoré po Európe roznášal Napoleon, chceli všetci v rôznej miere slobodu a samostatný štát. Aby sa ríša udržala pohromade, musel výkonnú moc riadiť schopný človek a tým bol Clemens Václav Metternich, ktorý nenávidel každý nacionalizmus a snažil sa presadiť myšlienku nadnárodnej rakúskej ríše. V nej mal mať každý národ zaručenú rovnoprávnosť a slobodný rozvoj (táto myšlienka je dodnes aktuálna a inšpirujúca pre súčasnú Európu - ideu nadnárodnej Európy presadzuje aj Henry Kissinger). Túto predstavu ale uvádzal v život absolutistickým spôsobom a štátnym terorom, čím jej viac škodil ako pomáhal a robil ju tak neuskutočniteľnou. Obdobiu jeho vlády, t.j. rokom 1809 až 1848 sa hovorí Metternichov absolutizmus. V celej prvej polovici 19. stor. tak bolo Rakúsko zmietané dvoma antagonistickými tendenciami, na jednej strane tuhá Metternichova centralizácia ("väzenie národov"), na druhej strane túžba po národnej slobode. V zahraničnej politike potom ríša neustále strácala na medzinárodnej autorite a vôbec jej nepridalo, že v r. 1815 František I. odmietol nemeckú cisársku korunu.

 Odstredivé tendencie jednotlivých častí ríše boli umocňované aj nerovnomerným ekonomickým vývojom. Priemyselné oblasti dnešného Rakúska a Čiech sa začali zreteľne odďaľovať od vývoja poľnohospodárskeho Uhorska (tam vznikala moderná industriálna spoločnosť, tu prežívala stredoveká agrárna spoločnosť). Výsledkom Napoleonových vojen bol hospodársky rozvrat monarchie, jeho vojská ňou nielen prechádzali, ale aj tu bojovali. Vďaka kontinentálnemu systému a blokáde britského tovaru sa ale začala rozvíjať domáca výroba, predovšetkým poľnohospodárstvo. V západnej časti ríše sa začal vo väčšej miere zavádzať striedavý poľný systém, pestovanie zemiakov, cukrovej repy, ďateliny, viac sa začali chovať ovce merino s veľmi kvalitnou vlnou - to všetko v rámci veľkostatkov a s pomocou námezdných robotníkov (východnej časti sa to týkalo menej). Po počiatočnom vzostupe ale v 30.tych rokoch došlo k poklesu výroby. Stále väčšiemu počtu obyvateľstva už nestačila dedinská pôda, dediny boli preplnené a rástol počet bezzemkov. V preľudnených dedinách Uhorska bola často neúroda, hlad a choroby. V r. 183O začala na východnom Slovensku zúriť cholera, na ktorú zomrelo asi 2 500 ľudí. Šľachta dediny uzavrela a zakázala obyvateľstvu voľný pohyb - tisícky ľudí tak stratili možnosť sezónneho zárobku. Chudobný a nevzdelaný ľud považoval lieky a dezinfikáciu studní za otravu a keď došli z Poľska správy o revolúcii, nespokojnosť prepukla naplno. 24. júla 1831 sa v Zemplínskej Tepličke strhla malá bitka, z ktorej vzniklo povstanie a ktoré potom zachvátilo viac ako 100 dedín Zemplína, Abova, Šariša, Spiša a Gemera. Povstalo 45 000 ľudí, ktorých viedli Michal Pavúk, Juraj Harman a zeman Ján Tašnády. Roľníci útočili na kaštiele, krčmy a fary. Boli ale rýchlo potlačení riadnym vojskom a na jeseň roku 1831 bolo 119 roľníkov popravených a tisícky uväznených. Sám cisár musel krotiť pomstychtivosť šľachty.

 Rozvíjal sa aj ťažký priemysel, ktorý bol väčšinou v cudzích, t.j. maďarských či nemeckých rukách. V Čechách i na Slovensku vznikali nové rudné aj uholné bane (na Slovensku v r. 1808 vznikla "Muránska únia", ťažiaca spišské rudy). Ale buržoázia ako taká v Uhorsku v podstate neexistovala, vzniklé manufaktúry mali veľké problémy a zanikali, šaštínska (1736) zanikla v r. 1845, holíčska majolikáreň (1740) v r. 1827 a len jedna jediná - textilná manufaktúra v Haliči pri Lučenci založená v r. 1767 - sa v 2. pol. 19. stor. transformovala na továreň! Neexistujúca vrstva buržoázie bola v Uhorsku nahradzovaná šľachtou a veľkostatkármi, ktorí sa snažili rozšíriť právo všetkých majetných obyvateľov na vlastníctvo pôdy. Zložitá sociálna situácia bola komplikovaná aj zaostalou demografickou štruktúrou. Z 36 uhorských slobodných kráľovských miest ich 24 bolo na Slovensku a okrem nich tu bolo ešte ďalších 230 mestečiek (v podstate väčších dedín pod 5 000 obyvateľov) a asi 4 000 dedín. V r. 1787 nad 5 000 obyvateľov mal iba Pressburg (Prešporok - Bratislava) - 28 502, Banská Štiavnica 20 528, Komárno 12 154, Košice 8 244, Trnava - 7 245 a Banská Bystrica 5 121. Na Slovensku žilo 7 112 remeselníckych majstrov, 5 944 tovaryšov a 2 380 učňov, ale 50 000 šľachticov (spolu s rodinami asi 200 000 ľudí, t.j. zhruba toľko, koľko bolo mešťanov!

 Predovšetkým uhorská šľachta požadovala aj občianske hlasovacie právo, slobodu tlače, nový občiansky i trestný zákoník a pod. Nič z toho ale uhorský snem nedokázal odsúhlasiť. Preto bola mladá liberálna šľachta čoraz viac revolučnejšia, hlavne ich hlavný predstaviteľ Lájos Kossuth (1802-1894). Ten sa z Uhorska snažil podľa vzoru veľkých "národných" štátov ako Francúzsko a Veľká Británia vybudovať silný jednonárodný štát. Hlásal teóriu: "jeden štát - jeden národ - jeden jazyk" a vyhlásil, že: "Nikdy, ale nikdy neuznám v rámci svätej koruny uhorskej iný národ a inú národnosť ako maďarskú". Podľa neho bolo Uhorsko obývané len jedným jediným politickým národom - Uhrami (natio hungarica), ktorí boli ztotožňovaní s pojmom Maďari. Pojem štátneho príslušníka sa začal chápať ako príslušnosť k národu, ktorý mal v štáte vedúce postavenie. Štátnym jazykom mal byť jazyk vedúceho národa a všetci ostatní ho museli ovládať. Navonok sa požadovalo hlásiť sa už nie k uhorskému, ale k maďarskému národnému povedomiu a nemaďarské národy boli považované za menšiny bez nijakých práv - nemali právo na školy, kultúrne inštitúcie či noviny. Ak niečo z toho bolo povolené, tak to aj bolo tvrdo kontrolované. Začala silná maďarizácia, proti ktorej sa z maďarskej strany postavil iba konzervatívny gróf István Széchenyi (1791-1860). V tejto ťažkej politickej aj ekonomickej situácii cisár František I., ktorý nikdy nič nechcel meniť, v r. 1835 zomrel. (Jeho vláda - biedermeier.)

2. Vláda Ferdinanda I. (1835-1848): Po smrti Františka I. sa ujal vlády Ferdinand V., rakúsky cisár Ferdinand I. zvaný Dobrotivý. Bol to človek veľmi dobrosrdečný, nadšený milovník hudby a opier, vzdelanec (ovládal 5 jazykov, vynikajúci botanik, ktorý si vyrábal mikroskopické preparáty, v r. 1847 založil rakúsku akadémiu vied), zamlada ťažký epileptik. Nesnášal Metternicha a vládnutie mu v tejto situácii nerobilo vôbec žiadnu radosť. Naďalej sa prehĺbovali problémy politické aj ekonomické, ku ktorým sa priraďovali aj národnostné rozpory, umocňované Metternichovým policajným štátom. V r. 1842 v Uhorsku žilo 11 367 O91 obyvateľov (na Slovensku 2,2 miliónov: v Bratislave bývalo 30 364 ľudí, v Košiciach 11 738, v Trnave 6 986 a v Komárne už 17 922). Rástli rozdiely medzi západnou a východnou časťou ríše. Poľnohospodárske slovenské obyvateľstvo sa muselo živiť sezónnymi prácami akými bolo čipkárstvo, olejkárstvo a pláteníctvo. Medzi dôležitými mestami sa rozvíjala doprava - až teraz sa stavali prvé železnice (prvá slovenská železnica "koňka" fungovala v r. 1846 medzi Bratislavou a Trnavou, prvá parná lokomotíva chodila medzi Bratislavou a Viedňou až v r. 1849!).
 Faktickú vládu mal v rukách Metternich, ktorý sa ríšu snažil zachrániť germanizáciou. Na ňu zasa uhorská šľachta odpovedala zosílenou maďarizáciou (od r. 1792 je zákonom č. 16 z r. 1791 maďarčina povinným školským predmetom a znalosť tohto jazyka sa stala podmienkou prijatia do úradu). V r. 184O sa z úradov odstránila latinčina a úradným jazykom sa stala maďarčina, dostala sa do škôl, súdov aj cirkví. Pod tlakom okolností potom uhorský snem v r. 1840 zmiernil povinnosti poddaných a odhlasoval zákon, ktorým umožňoval vykúpiť sa z poddanskej závislosti. S týmto vykúpením ale musel súhlasiť jeho zemepán.

 V roku 1848 všade v Európe vybuchovali revolúcie. Neobišlo to ani Rakúsko. 13. marca 1848 vypukla revolúcia vo Viedni - študenti medicíny viedenskej univerzity vtedy protestovali proti obmedzeniam akademických slobôd a žiadali odchod Metternicha. Cisár odmietol nechať strielať do svojich poddaných a Metternich musel odstúpiť (ešte 13. marca odišiel do Londýna). 14. marca zrušil cisár cenzúru a vyhlásil slobodu tlače. Tejto situácie sa snažila využiť liberálna uhorská šľachta a vybojovať si uhorskú nezávislosť. 15. marca 1848 vypuklo povstanie aj Pešti, uhorský snem vyhlásil nezávislosť Uhorska a vlády sa chopil gróf Lájos Batthyáni. Viedni neostalo nič iné ako súhlasiť. Uhorský snem si odhlasoval volebné právo do snemu, ktoré bolo obmedzené majetkovým censom 300 zlatých, gramotnosťou a znalosťou maďarčiny, rovnosť pred zákonom, slobodu tlače, všeobecné zdanenie, boli zrušené šľachtické výsady a feudálna závislosť urbárnych poddaných. Tým v podstate skončil v Uhorsku feudalizmus. Neriešená ale ostala otázka národnostná. 25. apríla 1848 vydal cisár ústavu a vznikla tak konštitučná monarchia. Liberálnej tlači to ale bolo málo a cisára neustále kritizovala. Sociálne napätie tak rástlo ďalej a keď 12. mája zabila v Prahe kňažnu Windischgrätzovú zblúdená guľka, utopil jej manžel knieža Alfred Windischgrätz (1787-1862) Prahu v krvi.

Zdesený cisár odišiel do Innsbrucku a chaos naďalej narastal. 7. septembra 1848 zrušila Viedeň robotu a poddanstvo - to bol jediný výsledok rakúskej revolúcie. 28. septembra zlynčovali na moste medzi Budínom a Pešťou kráľovského komisára pre Uhorsko grófa Františka Lamberga a cisár chcel 3. októbra obnoviť poriadok aj vojenskou mocou. Radikálni viedenskí fanatici ale 6. októbra prepadli rakúske ministerstvo vojny, kladivom zavraždili ministra vojny Theodora grófa Baillet de Latour a jeho mŕtvolu povesili na kandeláber. Zfanatizovanú Viedeň potom 30. októbra zpacifikoval knieža Windischgrätz a bán Jelačič. Znechutený cisár sa odsťahoval do Olomouca a 2. decembra 1848 abdikoval (v abdikácii napísal, že "... ochraňovať právo bolo zvoleným heslom, podporovať šťastie rakúskych národov bolo cieľom našej vlády, ... Kiež vám Všemohúci opäť vráti vnútorný pokoj, dovedie pomýlených k povinnostiam a oklamaných k pravému poznaniu ...". Odišiel na pražský hrad, kde žil v pokoji až do svojej smrti v r. 1875. Trón obsadil 18-ročný ambiciózny mladík František Jozef I., ktorý vládol od r. 1848 až po rok 1916.