Počiatky slovenského národného obrodenia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 31.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 943 slov
Počet zobrazení: 5 035
Tlačení: 441
Uložení: 431
Počiatky slovenského národného obrodenia (1650-1820):
1. Vznik a formovanie novodobého slovenského národa: Od 17. stor. sa dejinné postavenie jednotlivých národov začalo hodnotiť podľa bohatstva a slávy ich histórie, tradícií a literatúry. Čím boli tieto javy bohatšie, tým väčšie boli šance na získanie politických práv. Jedným z prvých takých autorov bol slovenský jezuita Benedikt Szöllösi (1609-1656), rodák z Rybníka pri Leviciach (po maď. Szöllös), ktorý v r. 1655 vydal v Trnave prvý katolícky kancionál "Cantus catholici" a v predslove sa odvolával na veľkomoravskú tradíciu. Pokročilo aj kultivovanie slovenského jazyka, keď sa medzi ľud v hojnom počte dostávali po slovensky napísané knížky s náboženskou aj populárno-náučnou tematikou. Bolo to nutné, pretože latinčine rozumeli len vzdelanci a prebudiť národnostne bolo treba predovšetkým ľud. Jazyk bol nielen najvhodnejším dorozumievacím prostriedkom, ale aj najvýraznejším národným znakom a to v situácii, keď Slováci síce mali spoločné územie, ale netvorili ani politickú ani správnu jednotku. Jedným z prvých takých buditeľov bol evanjelík a sučiansky rodák Daniel Sinapius -Horčička (1640-1688), autor prvej zbierky slovenských prísloví: "Neo-forum Latino-Slavonicum" a vydavateľ Komenského diela "Orbis pictus". V diele "Perlička Dietok Božích" sa prihováral za užívanie a pestovanie slovenčiny. Iný evanjelík, Tobiáš Masník (1640 -1697), odsúdený za Leopolda I. na galeje, vydal v Levoči v r. 1696 "Zprávu písma slovenského", v ktorej požadoval podmienky pre rozvoj svojbytnej slovenskej kultúry. Evanjelícky kňaz Ján Fisher -Piscatoris (1672-1720) vydal v r. 1697 jednu z prvých obrán slovenského jazyka a národa, nazvanú "De origine, iure et utilitate linguae slavonicae" (O pôvode, právach a užitočnosti jazyka slovanského). Všeobecne sa dá povedať, že evanjelíci za svoj materinský jazyk považovali slovakizovanú bibličtinu, ale katolíci sa skôr snažili o svojbytnú slovenčinu. Možno teda konštatovať, že sa Slováci začali národnostne sebauvedomovať až na konci 17. a na začiatku 18. stor.

2. Počiatky slovenského národného obrodenia: Zjavné to bolo hlavne v osvietenskom 18. stor. Mária Terézia a Jozef II. sa snažili o silnú centralizáciu krajiny, ktorej malo slúžiť aj jednotné používanie nemčiny. Vtedy sa ustanovil aj umelý politický národ, natio hungarica (Uhri), často stotožňovaný s Maďarmi a skladajúci sa z príslušníkov rôznych národov (Maďarov, Slovákov, Talianov, Francúzov, Poliakov), proste všetkých, ktorí sa usilovali udržať si v Uhorsku vládnuce postavenie. Podľa sčítania ľudu z r. 1753 tvorili Uhri len 1/3 obyvateľov uhorskej časti monarchie, hned za nimi boli Slováci, rozšírení hlavne v severnej časti krajiny, ale obývali aj Dolnú zem. Je jasné, že väčšina Slovákov k natiu hungarica nepatrila, ale napriek tomu NEBOLI v postavení utláčaného a bezprávneho národa. V mnohých mestách zastávali významné hodnosti, boli richtármi, členmi mestských rád a niektoré mestá mali čisto slovenský etnický charakter. Častým javom bolo ale pomaďarčovanie slovenskej šľachty a maloburžoázie. Vďaka početným školám mali Slováci veľa vzdelancov, hlavne z kňazských radov. Medzi najvýznamnejšiu patrilo piaristické Collegium oeconomicum, založené v r. 1763 v Senci (jej cielom bolo vychovávať úradníkov v oblasti hospodárstva a technickej správy). Prvá priemyselná poľnohospodárska škola v Uhorsku bola založená Samuelom Tešedíkom v r. 1779 v Sarvaši. Veľa Slovákov študovalo na zahraničných univerzitách a pôsobilo aj v najvyšších štátnych funkciách, napr. rodák z Terchovej (slovenský Sokrates) Adam František Kollár (1718-1783), riaditeľ Dvorskej knižnice vo Viedni (v tej dobe niečo ako Akadémia vied) a jeden z autorov Ratia educationis. Pretože ako vplyvný poradca Márie Terézie obhajoval habsburgský absolutizmus, uhorská šľachta ho v 60.-tych rokoch označila za vlastizradcu. Iným predstaviteľom bol rumunský Nemec Ignác Born (1742-1791), vynikajúci mineralóg, ktorý sa stal dolnouhorským horným radom (niečo ako minister baníctva). Ďalšími boli Matej Bel (1684-1749), očovský rodák a "veľká ozdoba Uhorska", polyhistor a autor obrovského diela Notitia Hungariae novae historico-geographica, vydávaného od r. 1735, Samuel Mikovíni (1686-1750) vynikajúci matematik a kartograf, rodina Hellovcov (pozri vyššie - boli to ale českí Nemci!) či bratislavčan Johann Wolfgang Kempelen, ktorý v r. 1769 zostrojil šachový automat (prehral s ním v r. 1809 aj Napoleon) a konštruktér tlakového vodovodu z Dunaja na Bratislavský hrad.

Pod neprimeraným tlakom určitých uhorských historikov, ktorí nadceňovali historickú úlohu Uhrov, pod ktorými rozumeli Maďarov, sa začína aj slovenská historická spisba. Došlo tak k zaujímavému javu - tlak natio hungarica mal za následok sebauvedomovanie si slovenskej národnosti a počiatky moderného slovenského národa. Uvedomelí Slováci sa začali zaoberať vlastnými dejinami a obhajovať rovnoprávnosť s ostatnými národmi. Ich ústredným motívom bola veľkomoravská tradícia. Na začiatku 18. stor. to boli práce jezuitov Kaprinaia "Obrana kráľa Svätopluka" či Trsťanského "Nitra - Svätoplukovo mesto" a paulína Alexandra Máčaja, ktorý v r. 1718 vydal v Trnave prvú kazateľskú knížku v západoslovenčine - "Panem primitiarum" (Chleby prvotín). V r. 1722 právnik Michal Bencsik napísal, že Slováci nie sú pôvodnými obyvateľmi Uhorska a že svoju zem zapredali za bieleho maďarského koňa (Svätopluk) a tak sa dobrovolne stali poddanými Maďarov. S ním ostro polemizoval ďalší jezuita a rodák z Vrbového, Ján Baltazár Magin (1681-1735), ktorý bol v r. 1709-1712 farárom aj v Jarku pri Nitre. Ten v r. 1728 vydal v Púchove prvú literárnu obranu Slovákov, nazvanú "Murices Nobilissimae... sive Apologia" (Ostré námietky... Ostny alebo Obrana"), v ktorej tvrdil, že Slováci sú pôvodnými obyvateľmi Uhorska, sú v tomto priestore rovnoprávni so všetkými národmi a Maďari boli Svätoplukom pohostinne prijatí. Aj Magin sa odvolával na cyrilometodskú tradíciu. Slovákov v diele "Imago antiquae Hungariae" (Obraz dávnovekého Uhorska), vydanou v r. 1733-1766, bránil aj jezuita Samuel Timon (1675-1736). Tento trnavský a košický profesor obhajoval uhorskú autochtónnosť Slovákov, cyrilometodskú tradíciu, pohostinnosť Slovákov, ktorí vraj boli spojencami Maďarov v boji proti Moravanom. Timon už poznal aj De Conversione a považuje sa za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. V r. 1746 vyšla poprvýkrát Anonymova kronika, ktorá podporovala uhorskú nadradenosť. Tretím jezuitom, ktorý zdôrazňoval tradície Veľkej Moravy a rovnoprávnosť Slovákov v Uhrách, bol Juraj Sklenár (1746-1790). Katolícky kňaz Juraj Papánek (1738-1802) potom napísal prvé slovenské dejiny - "Historia gentis Slavorum - De regno regibusque Slavorum" (Dejiny slovanského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských), ktoré vyšli v r. 1780. Opäť tu zdôraznil veľkomoravskú tradíciu a vysoko si cenil cyrilometodskú misiu pri šírení kultúry a kresťanstva.

Naďalej pokračovalo kultivovanie jazyka a hodnotné literárne práce vznikali aj za múrmi kláštorov. Okolo r. 1750 bolo do slovenčiny poprvýkrát preložené Písmo sväté - urobil to kamaldulský mních z Červeného kláštora pri Dunajci - Štefan Romuald Hadbavný (1714-1780). Františkán Hugolín Gavlovič (1712-1787) vydal v r. 1755 knížku "Valaská škola - mravuov stodola". V nej na príkladoch betlehemských pastierov poučoval ľud o správnom správaní sa (základy kresťanskej etiky?), o úcte k národu a vlasti a pod. Je jasné, že jazyk týchto diel ešte nebol jednotný a ustálený podľa presných pravidiel. Nutnosť tejto kodifikácie narastala aj vznikom prvých divadiel (v Bratislave napr. v r. 1776), čitarní, kníhkupectiev aj prvých novín (v rokoch 1783 až 1787 vychádzali v Bratislave pod redakciou levočského rodáka Daniela Tállaya "Pressburské noviny"). V r. 1783 vydal katolícky kňaz Jozef Ignác Bajza (1755-1836) svoje "René mláděnca príhodi a skúsenosti", prvý slovenský román, napísaný uhorskoslovanským jazykom, ktorý Bernolák nazval neskôr zmiešaninou slovenčiny, češtiny, hanáčtiny a rusinčiny. O novú spisovnú slovenčinu sa snažila aj mladá generácia seminaristov z generálneho teologického seminára v Bratislave, založeného v r. 1784. Tu vznikla

Spoločnosť pre pestovanie slovenskej reči
, v ktorej rozhodujúcu úlohu hral profesor pastorálnej teológie Michal Kratochvíla. 27. decembra 1786 vyšiel cisársky dekrét o používaní miestnych jazykov v ríši, čoho profesor Kratochvíla a jeho študenti zo Spoločnosti využili na kodifikáciu slovenčiny ako samostatného spisovného jazyka. Rozhodujúcu úlohu tu mal rodák z oravskej Slanice Anton Bernolák (1762-1813), ktorý so svojimi spolupracovníkmi vydal v máji r. 1787 (bohužiaľ poznáme len jedného z nich - Antona Kubicu zo Žiliny) svoju štúdiu nazvanú "Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum" (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách). Základom tohto jednotného spisovného jazyka malo byť západoslovenské nárečie už aj preto, aby sa pokračovalo v jazykovej tradícii Trnavskej univerzity. K nej pripojili aj príručku pravopisu, vyjadrujúcu fonetický princíp "píš ako počuješ". Prvou knihou v bernolákovskej slovenčine bolo dielo Juraja Fándlyho (1750-1811) nazvané "Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďáblom" (Bratislava 1789). Na jej bernolákovský pravopis urazený Bajza okamžite zaútočil osobnými urážkami a dielom "Anti-Fándly". Na Bajzovej strane bola aj cirkevná hierarchia, pretože Fándly súhlasil s niektorými cirkevnými reformami Jozefa II. Bernolák Fándlyho bránil a podľa vzoru českej gramatiky Pavla Doležala (1700-1778) napísal a v r. 1790 aj v Bratislave vydal prvú slovenskú gramatiku "Grammatica Slavica". V r. 1791 vydal v Trnave spis o tvorení slovenských slov nazvaný "Etymologia vocum slavicarum". Neskôr začal pracovať na päťjazyčnom slovníku, ktorý až po jeho smrti v r. 1825-1827 vydala vlastným nákladom kráľovská univerzitná tlačiareň v Budíne pod názvom Slowár slovenski, česko-latinsko-ňemecko-uherski": seu Lexicon Slavicum, Bohemico-Latino-Germanico-Ungaricum". V predhovore napísal, že by bolo dobré, aby každý Slovák vedel aj po maďarsky, aby potom mohol zastávať aj vyššie úrady. Myslel to dobre, ale v časoch tvrdej maďarizácie na konci 19. stor. bol neprávom obvinený, že chcel Slovákov maďarizovať.
3. Vytvorenie dvoch prúdov slov. nár. obrodenia: Bernolákovčina sa ale celonárodným jazykom nestala, pretože evanjelici ostávali pri biblickej češtine. Tak sa Slováci, rozdelení nábožensky, delili aj v otázke spisovného jazyka. Vytvárali sa tak dva prúdy, katolícky, predstavený bernolákovcami, ktorí vyzdvihovali národnú samostatnosť Slovákov a samostatnú slovenčinu, a evanjelícky, ktorí sa hlásili k jednote "československého kmeňa" a ktorí preferovali biblickú češtinu ("českoslovenčinu"). Pospolitý ľuď sa ale o otázky jazyka vôbec nezaujímal a tak problém spisovného jazyka ostal problémom iba úzkej vrstvy predovšetkým kňazskej inteligencie.

3.1. Bernolákovci: Od r. 1791 bol povinným školským predmetom jazyk uhorský (maďarský). Na to bernolákovci v r. 1792 zareagovali vytvorením vydavateľského a kultúrneho spolku s názvom "Slovenské učené tovarišstvo" so sídlom v Trnave (vzniklo na katolíckej fare v Naháči pri Trnave). Spolok mal asi 500 členov (z toho bolo okolo 350 kňazov) a pobočky po celom Slovensku (jedna aj v Nitre). Jeho cieľom bolo rozvíjanie domácej reči a kultúry, zvyšovanie vzdelanosti ľudu a prebúdzanie národného povedomia. V tomto úsilí vynikal farár Juraj Fándly, ktorý okrem vyššie spomínaného diela napísal knihy "Pilňí domajší a polní hospodár", "O úhoroch aj včelách", "Zelinkár" a pod. V nich roľníkov poúčal o novom hospodárení, rôznom druhu špecializácie (ovocinárstvo, záhradníctvo) aj o zavádzaní nových hospodárskych plodín. Premýšlal aj o zavádzaní manufaktúr a bojoval za rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku. Medzi bernolákovcov okrem iných patril Ondrej Mesároš (1741-1812), ostrihomský arcibiskup a prvý Slovák, ktorý sa stal kardinálom, rodák z Považian, Alexander Rudnay (1760-1831), či kanonik bratislavského seminára a veľký mecén slovenskej kultúry a bernolákovcov, Juraj (Jur) Palkovič (1763-1835). V Spišskej Kapitule bol v r. 1819 bernolákovcami založený aj prvý slovenský učiteľský ústav na prípravu učiteľov ľudových škôl, tzv. preparandium (prvým riaditeľom bol Juraj Páleš), ktorý fungoval aj vo 20. stor.

3.2. Evanjelícky prúd: Ten bol reprezentovaný filológom Jurajom Ribayom (1754-1812: napísal "Slovar biblický vykladačský") a Jánom Hrdličkom (1741-1810), ktorý okrem iného napísal aj rozpravu "O vznešenosti řeči české, neb vůbec slovenské", v ktorej sa prihováral za rozvoj biblickej češtiny.. Obidvaja chceli v r. 1793 založiť Česko-slovanský inštitút, ktorý mal mať svoju vlastnú knižnicu, múzeum, archív, vydavateľstvo, kníhtlačiareň a časopis. Nič z toho ale nebolo, pretože chýbali peniaze. Evanjelícky spolok ako taký bol založený až v r. 1803 - vtedy pri bratislavskom evanjelíckom lýceu vznikla Katedra reči a literatúry československej. Na nej pôsobil jej dlhoročný profesor a zastánca biblickej češtiny Juraj Palkovič (1769-1850), ktorý v r. 1808 vydal tzv. druhú prešporskú Bibliu, tiež vydával Kalendáre, časopis Tatranka aj noviny pre meštianstvo zvané Týdenník. V r. 1808 vznikla v Nižnom Skálniku z rad evanjelíckej šľachty aj "Malohontská učená spoločnosť".

4. Predpoklady pre ďalší rozvoj slov. nár. obrodenia: Na konci 18. stor. vznikli všetky predpoklady pre ďalší rozvoj slovenského národného obrodenia. Vznikol slovenský národ v modernom slova zmysle a začínal si uvedomovať svoje životné územie, dejiny, kultúru, jazyk aj národného ducha. Mal už aj svoj pocit výlučnosti a ľudí, ktorí ho k národnému sebauvedomeniu prebúdzali - boli nimi predovšetkým katolícki a evanjelícki kňazi.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 4)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011