Počiatky slovenského národného obrodenia
Počiatky slovenského národného obrodenia (1650-1820):
1. Vznik a formovanie novodobého slovenského
národa: Od 17. stor. sa dejinné postavenie jednotlivých národov začalo hodnotiť podľa bohatstva a slávy ich histórie, tradícií a
literatúry. Čím boli tieto javy bohatšie, tým väčšie boli šance na získanie politických práv. Jedným z prvých takých autorov bol
slovenský jezuita Benedikt Szöllösi (1609-1656), rodák z Rybníka pri Leviciach (po maď. Szöllös), ktorý v r. 1655 vydal v
Trnave prvý katolícky kancionál "Cantus catholici" a v predslove sa odvolával na veľkomoravskú tradíciu. Pokročilo aj kultivovanie
slovenského jazyka, keď sa medzi ľud v hojnom počte dostávali po slovensky napísané knížky s náboženskou aj populárno-náučnou
tematikou. Bolo to nutné, pretože latinčine rozumeli len vzdelanci a prebudiť národnostne bolo treba predovšetkým ľud. Jazyk bol nielen
najvhodnejším dorozumievacím prostriedkom, ale aj najvýraznejším národným znakom a to v situácii, keď Slováci síce mali spoločné
územie, ale netvorili ani politickú ani správnu jednotku. Jedným z prvých takých buditeľov bol evanjelík a sučiansky rodák Daniel
Sinapius -Horčička (1640-1688), autor prvej zbierky slovenských prísloví: "Neo-forum Latino-Slavonicum" a vydavateľ
Komenského diela "Orbis pictus". V diele "Perlička Dietok Božích" sa prihováral za užívanie a pestovanie slovenčiny. Iný
evanjelík, Tobiáš Masník (1640 -1697), odsúdený za Leopolda I. na galeje, vydal v Levoči v r. 1696 "Zprávu písma
slovenského", v ktorej požadoval podmienky pre rozvoj svojbytnej slovenskej kultúry. Evanjelícky kňaz Ján Fisher
-Piscatoris (1672-1720) vydal v r. 1697 jednu z prvých obrán slovenského jazyka a národa, nazvanú "De origine, iure et utilitate
linguae slavonicae" (O pôvode, právach a užitočnosti jazyka slovanského). Všeobecne sa dá povedať, že evanjelíci za svoj materinský
jazyk považovali slovakizovanú bibličtinu, ale katolíci sa skôr snažili o svojbytnú slovenčinu. Možno teda konštatovať, že sa
Slováci začali národnostne sebauvedomovať až na konci 17. a na začiatku 18. stor.
2. Počiatky slovenského
národného obrodenia: Zjavné to bolo hlavne v osvietenskom 18. stor. Mária Terézia a Jozef II. sa snažili o silnú centralizáciu
krajiny, ktorej malo slúžiť aj jednotné používanie nemčiny. Vtedy sa ustanovil aj umelý politický národ, natio hungarica (Uhri), často
stotožňovaný s Maďarmi a skladajúci sa z príslušníkov rôznych národov (Maďarov, Slovákov, Talianov, Francúzov, Poliakov), proste
všetkých, ktorí sa usilovali udržať si v Uhorsku vládnuce postavenie. Podľa sčítania ľudu z r. 1753 tvorili Uhri len 1/3 obyvateľov
uhorskej časti monarchie, hned za nimi boli Slováci, rozšírení hlavne v severnej časti krajiny, ale obývali aj Dolnú zem. Je jasné, že
väčšina Slovákov k natiu hungarica nepatrila, ale napriek tomu NEBOLI v postavení utláčaného a bezprávneho národa. V mnohých mestách
zastávali významné hodnosti, boli richtármi, členmi mestských rád a niektoré mestá mali čisto slovenský etnický charakter. Častým javom
bolo ale pomaďarčovanie slovenskej šľachty a maloburžoázie. Vďaka početným školám mali Slováci veľa vzdelancov, hlavne z kňazských
radov. Medzi najvýznamnejšiu patrilo piaristické Collegium oeconomicum, založené v r. 1763 v Senci (jej cielom bolo vychovávať úradníkov v
oblasti hospodárstva a technickej správy). Prvá priemyselná poľnohospodárska škola v Uhorsku bola založená Samuelom Tešedíkom v r. 1779 v
Sarvaši. Veľa Slovákov študovalo na zahraničných univerzitách a pôsobilo aj v najvyšších štátnych funkciách, napr. rodák z Terchovej
(slovenský Sokrates) Adam František Kollár (1718-1783), riaditeľ Dvorskej knižnice vo Viedni (v tej dobe niečo ako Akadémia
vied) a jeden z autorov Ratia educationis. Pretože ako vplyvný poradca Márie Terézie obhajoval habsburgský absolutizmus, uhorská šľachta ho v
60.-tych rokoch označila za vlastizradcu. Iným predstaviteľom bol rumunský Nemec Ignác Born (1742-1791), vynikajúci
mineralóg, ktorý sa stal dolnouhorským horným radom (niečo ako minister baníctva). Ďalšími boli Matej Bel (1684-1749),
očovský rodák a "veľká ozdoba Uhorska", polyhistor a autor obrovského diela Notitia Hungariae novae historico-geographica,
vydávaného od r. 1735, Samuel Mikovíni (1686-1750) vynikajúci matematik a kartograf, rodina Hellovcov (pozri
vyššie - boli to ale českí Nemci!) či bratislavčan Johann Wolfgang Kempelen, ktorý v r. 1769 zostrojil šachový automat
(prehral s ním v r. 1809 aj Napoleon) a konštruktér tlakového vodovodu z Dunaja na Bratislavský hrad.
Pod neprimeraným tlakom
určitých uhorských historikov, ktorí nadceňovali historickú úlohu Uhrov, pod ktorými rozumeli Maďarov, sa začína aj slovenská historická
spisba. Došlo tak k zaujímavému javu - tlak natio hungarica mal za následok sebauvedomovanie si slovenskej národnosti a počiatky moderného
slovenského národa. Uvedomelí Slováci sa začali zaoberať vlastnými dejinami a obhajovať rovnoprávnosť s ostatnými národmi. Ich
ústredným motívom bola veľkomoravská tradícia. Na začiatku 18. stor. to boli práce jezuitov Kaprinaia "Obrana kráľa
Svätopluka" či Trsťanského "Nitra - Svätoplukovo mesto" a paulína Alexandra Máčaja, ktorý v
r. 1718 vydal v Trnave prvú kazateľskú knížku v západoslovenčine - "Panem primitiarum" (Chleby prvotín). V r. 1722 právnik Michal
Bencsik napísal, že Slováci nie sú pôvodnými obyvateľmi Uhorska a že svoju zem zapredali za bieleho maďarského koňa (Svätopluk) a tak sa
dobrovolne stali poddanými Maďarov. S ním ostro polemizoval ďalší jezuita a rodák z Vrbového, Ján Baltazár Magin
(1681-1735), ktorý bol v r. 1709-1712 farárom aj v Jarku pri Nitre. Ten v r. 1728 vydal v Púchove prvú literárnu obranu Slovákov,
nazvanú "Murices Nobilissimae... sive Apologia" (Ostré námietky... Ostny alebo Obrana"), v ktorej tvrdil, že Slováci sú
pôvodnými obyvateľmi Uhorska, sú v tomto priestore rovnoprávni so všetkými národmi a Maďari boli Svätoplukom pohostinne prijatí. Aj Magin
sa odvolával na cyrilometodskú tradíciu. Slovákov v diele "Imago antiquae Hungariae" (Obraz dávnovekého Uhorska), vydanou v r.
1733-1766, bránil aj jezuita Samuel Timon (1675-1736). Tento trnavský a košický profesor obhajoval uhorskú autochtónnosť
Slovákov, cyrilometodskú tradíciu, pohostinnosť Slovákov, ktorí vraj boli spojencami Maďarov v boji proti Moravanom. Timon už poznal aj De
Conversione a považuje sa za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. V r. 1746 vyšla poprvýkrát Anonymova kronika, ktorá podporovala
uhorskú nadradenosť. Tretím jezuitom, ktorý zdôrazňoval tradície Veľkej Moravy a rovnoprávnosť Slovákov v Uhrách, bol Juraj
Sklenár (1746-1790). Katolícky kňaz Juraj Papánek (1738-1802) potom napísal prvé slovenské dejiny - "Historia
gentis Slavorum - De regno regibusque Slavorum" (Dejiny slovanského národa - O kráľovstve a kráľoch slovanských), ktoré vyšli v r.
1780. Opäť tu zdôraznil veľkomoravskú tradíciu a vysoko si cenil cyrilometodskú misiu pri šírení kultúry a kresťanstva.
Naďalej pokračovalo kultivovanie jazyka a hodnotné literárne práce vznikali aj za múrmi kláštorov. Okolo r. 1750 bolo do slovenčiny
poprvýkrát preložené Písmo sväté - urobil to kamaldulský mních z Červeného kláštora pri Dunajci - Štefan Romuald Hadbavný
(1714-1780). Františkán Hugolín Gavlovič (1712-1787) vydal v r. 1755 knížku "Valaská škola -
mravuov stodola". V nej na príkladoch betlehemských pastierov poučoval ľud o správnom správaní sa (základy kresťanskej etiky?), o úcte
k národu a vlasti a pod. Je jasné, že jazyk týchto diel ešte nebol jednotný a ustálený podľa presných pravidiel. Nutnosť tejto
kodifikácie narastala aj vznikom prvých divadiel (v Bratislave napr. v r. 1776), čitarní, kníhkupectiev aj prvých novín (v rokoch 1783 až
1787 vychádzali v Bratislave pod redakciou levočského rodáka Daniela Tállaya "Pressburské noviny"). V r. 1783 vydal katolícky
kňaz Jozef Ignác Bajza (1755-1836) svoje "René mláděnca príhodi a skúsenosti", prvý slovenský román, napísaný
uhorskoslovanským jazykom, ktorý Bernolák nazval neskôr zmiešaninou slovenčiny, češtiny, hanáčtiny a rusinčiny. O novú spisovnú
slovenčinu sa snažila aj mladá generácia seminaristov z generálneho teologického seminára v Bratislave, založeného v r. 1784. Tu
vznikla
Spoločnosť pre pestovanie slovenskej reči, v ktorej rozhodujúcu úlohu hral profesor pastorálnej
teológie Michal Kratochvíla. 27. decembra 1786 vyšiel cisársky dekrét o používaní miestnych jazykov v
ríši, čoho profesor Kratochvíla a jeho študenti zo Spoločnosti využili na kodifikáciu slovenčiny ako samostatného spisovného jazyka.
Rozhodujúcu úlohu tu mal rodák z oravskej Slanice Anton Bernolák (1762-1813), ktorý so svojimi spolupracovníkmi vydal v máji
r. 1787 (bohužiaľ poznáme len jedného z nich - Antona Kubicu zo Žiliny) svoju štúdiu nazvanú "Dissertatio philologico-critica de
litteris Slavorum" (Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách). Základom tohto jednotného spisovného jazyka malo
byť západoslovenské nárečie už aj preto, aby sa pokračovalo v jazykovej tradícii Trnavskej univerzity. K nej pripojili aj príručku
pravopisu, vyjadrujúcu fonetický princíp "píš ako počuješ". Prvou knihou v bernolákovskej slovenčine bolo dielo Juraja
Fándlyho (1750-1811) nazvané "Dúverná zmlúva medzi mňíchom a ďáblom" (Bratislava 1789).
Na jej bernolákovský pravopis urazený Bajza okamžite zaútočil osobnými urážkami a dielom "Anti-Fándly". Na Bajzovej strane bola
aj cirkevná hierarchia, pretože Fándly súhlasil s niektorými cirkevnými reformami Jozefa II. Bernolák Fándlyho bránil a podľa vzoru českej
gramatiky Pavla Doležala (1700-1778) napísal a v r. 1790 aj v Bratislave vydal prvú slovenskú gramatiku "Grammatica
Slavica". V r. 1791 vydal v Trnave spis o tvorení slovenských slov nazvaný "Etymologia vocum
slavicarum". Neskôr začal pracovať na päťjazyčnom slovníku, ktorý až po jeho smrti v r. 1825-1827 vydala vlastným nákladom
kráľovská univerzitná tlačiareň v Budíne pod názvom Slowár slovenski, česko-latinsko-ňemecko-uherski": seu Lexicon Slavicum,
Bohemico-Latino-Germanico-Ungaricum". V predhovore napísal, že by bolo dobré, aby každý Slovák vedel aj po maďarsky, aby potom
mohol zastávať aj vyššie úrady. Myslel to dobre, ale v časoch tvrdej maďarizácie na konci 19. stor. bol neprávom obvinený, že chcel
Slovákov maďarizovať.
3. Vytvorenie dvoch prúdov slov. nár. obrodenia: Bernolákovčina sa ale celonárodným jazykom
nestala, pretože evanjelici ostávali pri biblickej češtine. Tak sa Slováci, rozdelení nábožensky, delili aj v otázke spisovného jazyka.
Vytvárali sa tak dva prúdy, katolícky, predstavený bernolákovcami, ktorí vyzdvihovali národnú samostatnosť
Slovákov a samostatnú slovenčinu, a evanjelícky, ktorí sa hlásili k jednote "československého kmeňa" a ktorí
preferovali biblickú češtinu ("českoslovenčinu"). Pospolitý ľuď sa ale o otázky jazyka vôbec nezaujímal a tak problém
spisovného jazyka ostal problémom iba úzkej vrstvy predovšetkým kňazskej inteligencie.
3.1. Bernolákovci: Od r.
1791 bol povinným školským predmetom jazyk uhorský (maďarský). Na to bernolákovci v r. 1792 zareagovali vytvorením
vydavateľského a kultúrneho spolku s názvom "Slovenské učené tovarišstvo" so sídlom v Trnave (vzniklo na
katolíckej fare v Naháči pri Trnave). Spolok mal asi 500 členov (z toho bolo okolo 350 kňazov) a pobočky po celom Slovensku
(jedna aj v Nitre). Jeho cieľom bolo rozvíjanie domácej reči a kultúry, zvyšovanie vzdelanosti ľudu a prebúdzanie národného povedomia. V
tomto úsilí vynikal farár Juraj Fándly, ktorý okrem vyššie spomínaného diela napísal knihy "Pilňí domajší a
polní hospodár", "O úhoroch aj včelách", "Zelinkár" a pod. V nich roľníkov poúčal o novom hospodárení, rôznom
druhu špecializácie (ovocinárstvo, záhradníctvo) aj o zavádzaní nových hospodárskych plodín. Premýšlal aj o zavádzaní manufaktúr a
bojoval za rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku. Medzi bernolákovcov okrem iných patril Ondrej Mesároš (1741-1812),
ostrihomský arcibiskup a prvý Slovák, ktorý sa stal kardinálom, rodák z Považian, Alexander Rudnay (1760-1831), či kanonik
bratislavského seminára a veľký mecén slovenskej kultúry a bernolákovcov, Juraj (Jur) Palkovič (1763-1835).
V Spišskej Kapitule bol v r. 1819 bernolákovcami založený aj prvý slovenský učiteľský ústav na prípravu učiteľov ľudových škôl, tzv.
preparandium (prvým riaditeľom bol Juraj Páleš), ktorý fungoval aj vo 20. stor.
3.2. Evanjelícky prúd: Ten bol
reprezentovaný filológom Jurajom Ribayom (1754-1812: napísal "Slovar biblický vykladačský") a Jánom
Hrdličkom (1741-1810), ktorý okrem iného napísal aj rozpravu "O vznešenosti řeči české, neb vůbec slovenské", v ktorej
sa prihováral za rozvoj biblickej češtiny.. Obidvaja chceli v r. 1793 založiť Česko-slovanský
inštitút, ktorý mal mať svoju vlastnú knižnicu, múzeum, archív, vydavateľstvo, kníhtlačiareň a časopis. Nič z toho ale nebolo,
pretože chýbali peniaze. Evanjelícky spolok ako taký bol založený až v r. 1803 - vtedy pri bratislavskom evanjelíckom
lýceu vznikla Katedra reči a literatúry československej. Na nej pôsobil jej dlhoročný profesor a zastánca biblickej
češtiny Juraj Palkovič (1769-1850), ktorý v r. 1808 vydal tzv. druhú prešporskú Bibliu, tiež vydával Kalendáre, časopis
Tatranka aj noviny pre meštianstvo zvané Týdenník. V r. 1808 vznikla v Nižnom Skálniku z rad evanjelíckej šľachty
aj "Malohontská učená spoločnosť".
4. Predpoklady pre ďalší rozvoj slov. nár.
obrodenia: Na konci 18. stor. vznikli všetky predpoklady pre ďalší rozvoj slovenského národného obrodenia. Vznikol slovenský národ
v modernom slova zmysle a začínal si uvedomovať svoje životné územie, dejiny, kultúru, jazyk aj národného ducha. Mal už aj svoj pocit
výlučnosti a ľudí, ktorí ho k národnému sebauvedomeniu prebúdzali - boli nimi predovšetkým katolícki a evanjelícki kňazi.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta