Vyvrcholenie slovenského národ. obrodenia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 31.03.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 13 031 slov
Počet zobrazení: 6 186
Tlačení: 390
Uložení: 415
Vyvrcholenie slovenského nár. obrodenia (roky 1834-1849):

1. Činnosť štúrovcov od r. 1834 do r. 1847: V r. 1834 sa Ľudovít Štúr (1815-1856) stal rozhodujúcou osobnosťou Česko-slovanskej spoločnosti pri ev.a.v. lýceu v Prešporku (Bratislave). Tu okolo seba sústredil príslušníkov evanjelíckej inteligencie akými boli napr. Michal Miloslav Hodža (1811-1870: podpredseda Spoločnosti), Samo Chalupka (1812-1883), Jozef Miloslav Hurban (1817-1888), Timoteus Ctiboh Zoch (1815-1865), Janko Francisci-Rimavský (1822 -1905) či August Horislav Škultéty (1819-1892). Ich hnutie už malo organizovaný charakter a opieralo sa o samovzdelávacie spolky pri vyšších školách v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Nitre, Trnave, Prešove, Levoči, Kežmarku, Pešti aj Viedni. Všetky mali vznešený ideál - zastaviť kultúrnu zaostalosť, biedu a alkoholizmus pospolitého ľudu.

Štúrovci sa snažili o zblíženie inteligencie s ľudom. Za týmto účelom plánovali štúdijné prázdninové výlety, ktorých cieľom bolo národné pozdvihnutie Slovákov. Všade sa mali zakládať hospodárske, protialkoholické a vzdelávacie spolky. Svoj program si upresňovali na staroslávnom Devíne, kde chodili na výlety. Prvý takýto výstup sa uskutočnil 24. apríla 1936. Zoch tu vtedy predniesol báseň o samostatnosti Slovákov, potom si sľúbili, že všetku svoju činnosť budú venovať národu, že sa každý naučí aspoň dva slovanské jazyky a prijali aj špeciálne mená - Štúr si hovoril Velislav, Zoch Ctiboh, Škultéty Horislav a pod. V r. 1837 bola Česko-slovanská spoločnosť zakázaná a štúrovci si na podneť prešporského liberálneho advokáta Alexandra Boleslavína Vrchovského založili v tom istom roku tajnú spoločnosť Vzájomnosť. Ta sa potom v podmienkach zostreného policajného režimu venovala aj politickým otázkam - odsudzovala feudalizmus, žiadala samostatnosť Slovákov (prvým, ktorý túto požiadavku predniesol, bol Jozef Miloslav Hurban), chcela založiť politický časopis, ústrednú kultúrnu organizáciu (Maticu) a zamýšľala zvolať zjazd slovenskej inteligencie, na ktorom by bol vypracovaný program národného hnutia (uvažovalo sa o zjednotení Slovanov na základe federácie slobodných a rovnoprávnych slovanských republík). Lenže rakúska polícia spoločnosť objavila a ta sa v r. 1840 rozpadla. (V r. 1839 napísal August Horislav Škultéty báseň "Jánu Hollému břetislavští Slávové".)

 V 40.tych rokoch sa vďaka činnosti Lájosa Kossutha zintenzívnila a zradikalizovala maďarizácia. Úradným, školským aj cirkevným jazykom sa stal jazyk uhorský (maďarský). Časť slovenskej spoločnosti, hlavne niektorí evanjelíci (napr. rodák z Uhrovca, gróf Karol Zai), sa snažili spojiť s maďarskými kalvínmi. Štúrovci preto rozvinuli obrannú činnosť, zorganizovali petíciu (hlavným organizátorom bol Michal Miloslav Hodža a Samuel Ferjenčík: 1793-1855), zozbierali asi 200 podpisov a pod názvom Slovenský prestolný prosbopis ju 5. júna 1842 predniesli cisárovi Ferdinandovi I. V prosbopise si sťažovali na národnostný útlak a žiadali kultúrno-jazykové požiadavky. Viedeň však nereagovala. Štúr sa teda usiloval o uplatňovanie legálnych foriem a metód práce a aby zabezpečil výchovu slovenskej mládeže v národnom duchu, snažil sa získať miesto profesora na bratislavskom lýceu. Tu pri Katedre reči a literatúry československej potom zamýšlal zriadiť vedeckú inštitúciu (akadémiu). Chcel sa tiež stať poslancom uhorského snemu, a preto sa snažil zjednotiť Slovákov v otázke jazyka aj vydávaním politických novín. Od r. 1840 vydávali evanjelícki študenti v Levoči almanach "Jitřenka", v Bratislave almanach "Plody".

 Snaha o spisovnú slovenčinu bola zavŕšená 14. februára 1843 medzi 15,00 a 17,00, kedy sa v bratislavskom lýceu Ľudovít Štúr, Samuel Vozár (1823-1850, neskôr chcel zmierenie s Maďarmi) a Ján Kalinčiak (1822-1871) dohovorili, že základom spisovnej slovenčiny bude stredoslovenské nárečie. Zrod spisovnej slovenčiny bol potvrdený na schôdzke troch vedúcich predstaviteľov slovenského národného obrodenia (Ľ. Štúr, J.M. Hurban a M.M. Hodža), ktorá sa uskutočnila 11.-16. júla 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom. Potom spolu navštívili Jána Hollého v Dobrej Vode, ktorý s touto spisovnou slovenčinou síce súhlasil, ale neprestal písať bernolákovčinou. Základné dôvody pre spisovnú slovenčinu na báze stredoslovenského nárečia napísal Štúr už v r. 1843, ale vydal ich až v r. 1846 pod názvom Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Proti štúrovčine okamžite a veľmi ostro vystúpil J. Kollár, ktorý naďalej ostal stúpencom biblickej češtiny (nechcel jazykové delenie svojho československého kmeňa a začal pre slovenské hnutie zničujúci slovensko-slovenský spor). Proti nej vystúpili aj českí národní liberáli (Palacký a pod.), ktorí pod vedením Kollára vydali v r. 1846 zborník "Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky", v ktorej argumentovali veľkomoravskou tradíciou, Kralickým prekladom Písma a jeho významom pre Slovákov, spoločnou históriou a pod. Štúr svoj spisovný jazyk neustále bránil, v liste z 18. apríla 1844 napr. napísal: "Náš národ se češtinou k životu nepřivede, to jest věc jistá, a my kmen bez toho neveliký rozličnou řeči literární rozpoltěni jsme na Evanjelickou a Katolickou stranu, což jest pro nás, zvláště v nynějších bouřlivých časích veliké neštěstí". Stále bojoval proti maďarizácii. V r. 1843 vydal v Lipsku po nemecky "Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov" a v r. 1845 vo Viedni po nemecky "Devätnácte storočie a maďarizmus". Za túto svoju činnosť bol prenásledovaný a 31. decembra 1843 aj odvolaný z bratislavského lýcea. S tým študenti nesúhlasili, postavili sa za Štúra (v Břetislave napísali aj protest). Zdá sa, že ešte v noci z 31. decembra 1843 na 1. januára 1844 vznikla aj naša národná hymna. Vtedy Janko Matúška (1821 -1877) napísal na melódiu gemerskej a malohontskej slovenskej ľudovej piesne s názvom "Kopala studienku" text "Nad Tatrou sa blýska" (stalo sa to v dome na bratislavskej Fürsten allee (Kniežacia aleja), ktorý stál v miestach dnešného Námestia slobody oproti budove parlamentu). Pieseň s novým textom sa potom často spievala na študentských stretnutiach a stala sa symbolom levočského exodu z 5. až 6. marca 1844, kedy 18 študentov (pôvodne malo ale odísť 22) odišlo so Štúrom do Levoče. (V r. 1864 ju v rámci "Slovenských štvorspevov" zhudobnil Ján Levoslav Bella.)

 V dňoch 26.-28. augusta 1844 založili štúrovci v Liptovskom Mikuláši kultúrny spolok Tatrín. Predsedal mu M.M. Hodža (pokladníkom bol Gašpar Fejérpataky-Belopotocký) a vydával knihy v novom spisovnom jazyku. V tom istom roku (1844) vyšla v Bratislave pod redakciou Jozefa Miloslava Hurbana prvá publikácia v stredoslovenčine - bol to 2. ročník almanachu Nitra. 1. augusta 1845 začali vychádzať Slovenskje národňje novini (hlavným redaktorom bol Ľ. Štúr). Tie sa venovali politickým otázkam a rýchlo si získali široký okruh prispievateľov a čitateľov. Mali aj literárnu prílohu s názvom Orol Tatránski. Aj vďaka týmto novinám sa rozhýbala práca medzi pospolitým ľudom - vznikali sporiteľne, rôzne gazdovské aj zahradnícke spolky, nedeľné školy, ochotnícke a spevácke krúžky, knižnice aj spolky miernosti. V r. 1846 začal J.M. Hurban vydávať časopis "Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru". 10 augusta 1847 sa na čachtickej fare katolíckeho kňaza Jozefa Urbanovského uskutočnilo 4. tatrínske zhromaždenie, na ktorom sa bernolákovský a štúrovský prúd zjednotil do jediného celku. To bol veľmi dôležitý krok na ceste k národnému zblíženiu a 30. októbra 1847 sa Štúr stal poslancom uhorského snemu za kráľovské mesto Zvolen. Zastupoval meštianstvo. Jeho programom bolo zrušenie poddanstva (poddaní sa mali vykúpiť z poddanskej závislosti za pomoci štátu), všeobecné volebné právo, zrušenie šľachtických výsad aj zaručenie práv slovenského národa ako napr. zavedenie slovenčiny do škôl, súdov a cirkvi. Ale skupina mladých vzdelancov na čele s Jánom Franciscim a Jankom Kráľom (1822-1876) chcela feudalizmus odstrániť revolučnou cestou. Za "pravdu" im v tom dával vývoj v ostatných častiach Európy.

2. Slovenský meruôsmy rok: V r. 1848 v celej Európe prebiehali revolúcie, ktoré neobišli ani Rakúsko, charakteristické svojím nerozvinutým kapitalizmom, relatívne zaostalým poľnohospodárstvom s feudálnymi prežitkami, absolutistickou formou vlády a obrovskými národnostnými problémami. Revolúcia vo Viedni vypukla 13. marca 1848. Kancelár Metternich odstúpil a nastalého vládneho vákua využila uhorská liberálna šľachta, ktorá chcela pre Uhorsko vybojovať samostatnosť. 15. marca 1848 vypukla revolúcia aj v Pešti, uhorský snem vyhlásil nezávislosť a predsedom prvej nezávislej uhorskej vlády sa 17. marca stal gróf Lájos Batthyáni. 18. marca potom uhorský snem, zasadajúci v Bratislave, schválil tzv. marcové zákony, ktorými bol v Uhorsku zrušený feudalizmus ako systém. Boli zrušené šľachtické výsady, poddanská závislosť urbárskych roľníkov, zapísaných v tereziánskom urbáre, bolo zavedené volebné právo do snemu pre majetných a gramotných, sloboda tlače a zhromažďovania a všeobecné zdanenie obyvateľstva. Národnostná otázka ale riešená nebola.
 Vyššie menované marcové zákony neriešili postavenie drobných neurbárskych roľníkov, to sa samozrejme týkalo aj roľníkov slovenských. Vypuklo preto veľké množstvo nepokojov, na ktorých sa zúčastňovali aj predstavitelia slovenskej inteligencie. Na čele povstania v Honte stáli napr. Janko Kráľ a Ján Rotarides. Roľníci pálili urbáre, dereše a žiadali zrušenie všetkých feudálnych povinností. K nim sa niekedy pridávali aj baníci - napr. v Banskej Štiavnici to bol baník Mehring. Vláda ale všetky nepokoje potlačila a Kráľ s Rotaridesom boli uväznení.

Predstavitelia slovenského národného hnutia sa revolučnú situáciu snažili využiť tiež a organizovali ľudové zhromaždenia, na ktorých predkladali národné požiadavky s cieľom vypracovať celoslovenský politický program. V apríli 1848 sa jedna z takých akcií konala v Brezovej pod Bradlom, kde boli 28. apríla 1848 prijaté tzv. Nitrianske žiadosti. Na 10. mája 1848 bola zvolaná národná porada do Liptovského Mikuláša. Tu sa v kúpeľoch Ondrašová zišlo asi 30 slovenských národovcov, ktorí vypracovali prvý štátoprávny program Slovákov v moderných dejinách, tzv. Žiadosti slovenského národa, predneseným Jánom Franciscim-Rimavským 11. mája 1848.
 Žiadosti obsahovali 14 bodov, medzi ktorými bolo vyhlásenie Slovákov za samostatný národ, rovnoprávnosť všetkých národov Uhorska, tzn. federalizácia krajiny a autonómia Slovenska, zriadenie osobitného slovenského snemu a všetkých typov škôl vrátane univerzity, používanie slovenčiny ako úradného a vyučovacieho jazyka. Žiadala sa tiež demokratizácia verejného a politického života, napr. všeobecné hlasovacie právo, sloboda tlače, zhromažďovania a spolčovania i zrušenie poddanských vzťahov aj pre neurbárskych roľníkov. Národnú samostatnosť mala reprezentovať vlastná národná zástava a národné gardy. Požadovalo sa aj prepustenie Kráľa a Rotaridesa. Uhorská vláda ale Žiadosti odmietla, na Štúra, Hurbana a Hodžu vydala zatykač a nad územím Slovenska vyhlásila stanné právo.

2. až 12. júna 1848 sa v Prahe uskutočnil Slovanský zjazd, ktorého sa zúčastnili zástupcovia rakúskych slovanských národov. Boli tu aj Štúr, Hurban a Hodža. Rokovalo sa tu o budúcnosti slovanských národov Rakúska a predkladali sa rôzne plány, ktorých podstatou bola väčšinou federalizácia Rakúska. Ta mohla mať rôznu podobu, napr. austroslavizmus F. Palackého, ktorý v rámci federalizácie uznával hegemónne postavenie Rakúska (bál sa rozdrobenia ríše na malé štáty, pretože to by bol ".. milý základ k universální Ruské monarchii"), iní dávali prednosť zväzkom slovanských národov, druhí chceli osobitnú štátnu existenciu každého národa. Rokovanie zjazdu bolo prerušené útokom generála Windischgrätza, Praha stavala barikády a zjazd sa v podstate skončil. Jediným výsledkom zjazdu bol iba Manifest k európskym národom, v ktorom zástupcovia rakúskych Slovanov na seba Európu len upozorňovali a deklaratívne žiadali slobodu a rovnosť pre všetky národy. (Na margo neúspešných slovanských revolúcií napísal Engels článok, ktorý vyšiel 15. februára 1849 v Neue Rheinische Zeitungu: "Za túto zbabelú, podlú zradu revolúcie sa raz Slovanom krvavo pomstíme.... Čechom, Chorvátom a Rusom je zabezpečená nenávisť celej Európy a najkrvavejšia vojna celého Západu proti nim - smrť Slovanstvu, ktoré zradzuje revolúciu, vyhladzovací boj a bezohľadný teror - nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie! - Medzi všetkými národmi a národkami Rakúska sú len tri, ktoré boli nositeľmi pokroku, ktoré aktívne zasiahovali do dejín, ktoré sú ešte dnes životaschopné: Nemci, Poliaci a Maďari. Najbližším poslaním všetkých ostatných kmeňov a národov je zánik v svetovej revolučnej búrke".) No comment.

Štúr potom odišiel do Viedne, kde so svojimi spolupracovníkmi pripravoval revolučné vystúpenie. 16. septembra 1848 tu vznikla Slovenská národná rada, prvý slovenský politický a vojenský orgán v moderných dejinách. Jej predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban, civilnými členmi Ľ. Štúr a M.M. Hodža, vojenskými bývalí dôstojníci rakúskej armády, Česi Bedřich Bloudek (hlavný veliteľ dobrovoľníckeho zboru), František Zach (náčelník štábu) a Bernard Janeček. Tajomníkmi SNR boli Bohuslav Nosák a Daniel Jaroslav Bórik. Ich cieľom bolo na Slovensko poslať vojenské výpravy, ktoré by svojimi akciami podnietili celonárodné povstanie a cez neho by sa potom vybojovala národná samostatnosť. Podarilo sa im zozbierať asi 500 slovanských dobrovoľníkov (väčšinu tvorili Česi, Srbi a Chorváti, Slovákov bolo len asi 50) a pod vedením Bloudeka ich 18. septembra 1848 vyslali na západné Slovensko (bola to prvá vojenská výprava, trvajúca od 18. do 28. septembra 1848). V tých dňoch na návrh Ľ. Štúra vznikol aj slovenský štátny znak.

19. septembra 1848 bola J.M. Hurbanom a Ľ. Štúrom na ľudovom zhromáždení v Myjave vyhlásená nezávislosť Slovákov na uhorskej vláde (ale ostali v rámci Rakúska!). K povstaleckým dobrovoľníkom sa začali pridávať roľníci z okolia Myjavy a jednotky dosiahli počtu asi 6 000 mužov. Zo začiatku mali určité úspechy (vyhrali 22. septembra bitku pri Brezovej) a SNR na oslobodenom území organizovala svoju miestnu samosprávu, ale napriek víťazstvu pri Starej Turej (27. septembra) museli zložiť zbrane a odísť 28. septembra 1848 na Moravu. Štúr a jeho ľudia boli vyhlásení za vlastizradcov, Košútovci v svojich novinách "Wůdce z Trnawi" hanobili povstalcov, začalo veľké zatýkanie aj popravy. 20. a 26. októbra 1848 boli v Hlohovci popravení dvaja účastníci povstania, študenti Karol Holuby (1826-1848) a Viliam Šulek (1825-1848).
 Koncom septembra 1848 sa vyostrili aj rozpory Viedne a Pešti. 28. septembra bol v Pešti zavraždený kráľovský komisár pre Uhorsko gróf František Lamberg a 3. októbra 1848 cisár rozpustil uhorský snem a vyhlásil tu vojnový stav. 6. októbra ale vo Viedni vypuklo povstanie nové, ktoré až 29. októbra bitkou pri Schwechate potlačil knieža Windischgrätz a chorvátsky generál gróf (bán) Josip Jelačič. Cisár už mal týchto zmätkov dosť a 2. decembra 1848 abdikoval. Na trón si sadol František Jozef I., ktorý proti Uhorsku začal používať politickú slovenskú kartu - Uhorska sa obával, preto sa ho snažil vydierať slovenskými požiadavkami. (Predsedom jeho vlády bol v rokoch 1848-1852 gróf Felix Schwarzenberg.) Slovenská politická reprezentácia zasa kalkulovala s tým, že v spore Pešti s Viedňou vyhrá Viedeň a ak sa pridajú na stranu Viedne, za odmenu dostanú vytúženú samostatnosť. V novembri 1848 gróf Ján Majlát navrhol Uhorsko rozdeliť na 7 národnostných dištriktov, medzi ktorými bol aj slovenský dištrikt s osobitým národným snemom so sídlom v Banskej Bystrici a s úradným jazykom slovenčinou.

Pod priamym velením rakúskych dôstojníkov potom od 4. decembra 1848 do 29. apríla 1849 prebiehala druhá (tzv. zimná) vojenská výprava. Vrchným veliteľom bol bán Jelačič, jednotkám ale velili gen. Kristián Götz, pplk. Karol Frischeisen aj Bedřich Bloudek. Vojenské akcie, aj keď sa viedli z dvoch smerov (jedny prebiehali na juhozápadnom Slovensku, druhé v okolí Budatína severne od Žiliny), príliš úspešné neboli. Dobrovoľníci síce časť stredného a východného Slovenska ovládli, ale povstanie sa im vyvolať nepodarilo. 20. marca 1849 sa Slovenská národná rada obrátila na cisára s novou petíciou (Slovenský prosbopis), v ktorej sa žiadala samostatnosť (autonómia) slovenského územia v rámci habsburgskej ríše. Slovensko malo mať vlastný snem, vlastnú štátnu správu, úradným jazykom mala byť slovenčina a ako také malo podliehať priamo Viedni. Delegáciu do Olomouca viedol katolícky farár Jozef Kozáček (1807-1877). Cisár sa ale jednoznačne nevyjadril.
 Uherskí politici ale tušili, že ide do tuhého. 14. apríla 1849 vyhlásil Kossuth v Debrecíne nezávislosť a zosadil Habsburgovcov z uhorského trónu (sám sa stal uhorským gubernátorom). Rakúske armády boli uhorskými vojskami neustále porážané. Zaslúžil sa o to vrchný veliteľ uhorských armád, rodák zo spišského Toporca, Artúr Görgei (1818-1916). Windischgrätz bol odvolaný a vrchným veliteľom rakúskych vojsk sa stal gen. Jan Josef Radecký (1766-1858). Tretia vojenská výprava slovenských dobrovoľníkov začala pod vedením rakúskeho majora Henryka Lewartovského operovať 10. mája 1849. V máji 1849 sa v bojoch proti uhorským vojskám vyznamenal sučiansky učiteľ Juraj (Ďurko) Langsfeld, bol ale chytený a 22. júna v Kremnici popravený. Gen. Radecký potom spolu s ruským gen. Rüdigerom uhorskú samostatnosť ukončil 13. augusta 1849 bitkou pri Világoši (dn. obec Sicia pri rum. meste Arade), keď spoločnými silami porazili Artúra Görgeiho. Teraz nastal okamih, na ktorý Slováci tak dlho čakali - mali by za pomoc proti Uhrom dostať aspoň autonómiu. Lenže viedenská vláda slovenských dobrovoľníkov 21. novembra 1849 v Bratislave rozpustila a zo sľubov neostalo nič. Slovenskí politici podľahli politickej apatii (Hurban, Hodža aj Kráľ sa začali venovať iba náboženskej alebo literárnej činnosti). 6. októbra 1849 nechal v Arade Julius von Haynau popraviť 114 uhorských veliteľov, medzi nimi aj 13 generálov (Görgei ale od cisára dostal milosť!). Veliteľom popravčej čaty bol Čech major Tichý, ktorý sa pred exekúciou posilňoval pivom. Doteraz si žiadny pravý Maďar pivom nepripije!
 Rozvoj svetového hospodárstva v 2. pol. 19. stor.:
V tomto období sa k prudkému rozvoju hospodárstva pripojil aj búrlivý rozvoj vedy, predovšetkým prírodných a technických vied (len si všimnite románov Julesa Vernea). Ďalej sa rozvíjal hlavne ťažký priemysel, predovšetkým baníctvo a výroba železa a ocele. V baníctve možno zaznamenať prudký rozmach ťažby uhlia a kovových rúd. V baniach sa začali používať nitroglycerínové trhaviny a stroje na stlačený vzduch a elektrinu. V železnej metalurgii sa zdokonalil Bessemerov spôsob výroby ocele (do konventora sa vháňal vzduch, tým sa v roztavenom železe spaloval dusík a železo sa menilo na oceľ). Thomasova zásaditá vymurovka vysokých pecí zasa umožnila spracovávať železnú rudu s vysokým obsahom fosforu. V Martinových vysokých peciach sa zasa vyrábala oceľ zo starého železného odpadu. Vo veľkej miere sa vo všetkých vysokých peciach začal používať koks. Masová výroba oceli potom umožnila rozvoj strojárenstva a zbrojárstva. Vyrábali sa ťažké delá, guľomety, obrnené vojnové lode a na konci 19. stor. aj prvé pokusy o vojnové letadlá. Tým sa vojny premenili v prostriedok masového zabíjania aj nevinných ľudí. Búrlivo sa rozvíjala aj energetika. Vyrábali sa parné aj vodné turbíny, vynašiel sa spalovací motor na kvapalné palivo (nafta a benzín - firma Daimler-Benz), uplatňovalo sa aj dynamo a výroba trojfázového prúdu, ktorý sa rozvádzal medenými drôtmi. V mestách sa objavovalo verejné osvetlenie na svietiplyn aj elektrinu. Rozvíjala sa aj doprava. Rozširovala sa železničná doprava, v ktorej sa objavovali aj prvé elektrické lokomotívy. Stavali sa obrovské parníky, napr. Titanic a Lusitania. Používanie hliníka umožnilo rozvíjať letecký priemysel. Vzdialenosti sa medzi ľudmi skracovali aj používaním telegrafu, telefónu aj prvých rádií. Prudkým tempom sa rozvíjal aj chemický priemysel. Objavili sa prvé syntetické látky, umelé farbivá, riedidlá, liečiva aj parfumy, bohužial aj trhaviny (Alfred Nobel) a bezdymný pušný prach. Všetko to viedlo človeka 19. stor. k presvedčeniu, že je pánom sveta a prírody a že sa už nedá nič nového objaviť. Boh je mŕtvy, napísal Nietsche.

Prudký rozvoj ekonomiky si vyžiadal aj nové formy riadenia jednotlivých podnikov. Vznikali koncentrované kapitalistické podniky, zvané monopoly. Tie sa podľa stupňa centralizácie delia na kartely (podniky s dohodou o spoločných cenách a rozdelení odbytísk), syndikáty (podniky so stratou obchodnej samostatnosti), trusty (podniky so stratou obchodnej aj výrobnej samostatnosti, napr. oceliarsky trust združoval uhoľné aj rudné bane vrátane hutí aj tovární) a koncerny (výrobné podniky boli združené s dopravnými, súčasťou koncernu boli aj rôzne banky a poisťovacie agentúry). S rozvojom priemyslu rástol význam bánk a finančného kapitálu (kapitál priemyselný zrastal s finančným). Lenže veľké monopoly potrebovali aj dostatočné množstvo surovín. Začala tvrdá expanzia všade tam, kde bolo možné suroviny očakávať. Tak sa kapitalizmus slobodného trhu začal meniť na imperializmus. Ten sa podľa Lenina vyznačoval týmito prvkami: vznik monopolov (koncentrácia výroby), vznik finančného kapitálu a finančnej oligarchie, rast vývozu kapitálu do kolónií, hospodárske rozdelenie sveta a ukončenie územného rozdelenia sveta medzi imperialistickými mocnosťami. Svet a sféry vplyvu sú v podstate rozdelené. Ale jeden nový štát, ktorý vlastní jednu z najprogresívnejších a najrýchlejšie sa rozvíjajúcich ekonomík sveta, má kolónií málo. Chce bojovať o nové trhy aj surovinové zdroje všetkými prostriedkami. Je to Nemecko. K prvej svetovej vojne už veľa nechýbalo.
 Kultúra a veda v 2. pol. 19. stor.:
Vedecké objavy: Veda je plne v službách priemyslu. Vo fyzike vynikol Wilhelm Roentgen, ktorý v r. 1895 objavil "X" lúče, v tom istom roku urobil dôležité objavy v oblasti bezdrôtovej telegrafie a prvých rádioprijímačov Alexander Stepanovič Popov, potom v r. 1898 objavili rádioaktivitu manželia Pierre Currie a Mária Currie-Sklodowska, v r. 1905 publikoval poprvýkrát svoju teóriu relativity Albert Einstein a v r. 1911 sa o modely atómu pokusili Ernest Rutheford a Niels Bohr. V chémii vynikol Dmitrij Ivanovič Mendelejev svojou periodickou sústavou prvkov, ktorá dodnes nie je uzavretá (na objavovaní posledných prvkov sa zúčastnili aj slovenskí vedci). V biológii to boli Jan Evangelista Purkyne, bádateľ v oblasti buniek živých organizmov, Johann Gregor Mendel v r. 1865 publikoval výsledky svojich pokusov v oblasti genetiky rastlín, na konci storočia začal pôsobiť zakladateľ modernej genetiky Thomas Hunt Morgan, Charles Darwin v r. 1859 publikoval svoju evolučnú teóriu a Louis Pasteur, zakladateľ modernej mikrobiológie, založil v r. 1888 v Paríži ústav pre boj proti besnote.
 Umenie: Literatúru ovláda realizmus. Všeobecne sú známe diela týchto autorov: Charles Dickens - "Oliver Twist", Rudyard Kipling - "Mauglí", John Galsworthy - "Sága rodu Forsythovcov", George Bernard Shaw - Pygmalion", Honoré Balzac - "Ľudská komédia", "Otec Goriot", Gustave Flaubert - "Salambo", Émile Zola - "Nana", "Brucho Paríža", Guy de Maupassant - "Miláčik", Anatole France - "Vzbura anjelov", Romain Rolland - "Peter a Lucia", Ivan Sergejevič Turgenev - "Lovcovy zápisky", Ivan Alexandrovič Gončarov - "Oblomov", Fjodor Michailovič Dostojevskij - "Biele noci", !Urazení a ponížení", "Idiot", Lev Nikolajevič Tolstoj - "Vojna a mier", "Anna Karenina", Anton Pavlovič Čechov - dráma "Višňová záhrada, Maxim Gorkij - román "Matka", Henrik Ibsen - dráma "Peer Gynt", Heinrich a Thomas Mannovci - tetralógia "Jozef a jeho bratia", Jack London - "Blúdenie po hviezdách", Mark Twain - "Dobrodružstvo Huckleberryho Finna", Herbert Wells - "Stroj času".
 V hudbe vynikajú autori symfonických skladieb ako Hector Berliotz - "Rekviem", Claude Debussy - "More", Maurice Ravel - "Bolero", operní skladatelia ako Giuseppe Verdi - "Nabucco", "Síla osudu", Richard Wagner - "Lietajúci Holanďan" či Peter Iljič Čajkovskij - "Eugen Onegin", piesňovej tvorbe sa venovali Ferenc Liszt - "Uhorské rapsódie" a Carl Orff - "Carmina burana". Presadzuje sa romantizmus, impresionizmus aj programová hudba.
 Výtvarné umenie: V architektúre vynikol Gustave Eiffel, známy svojou vežou v Paríži a sochou Slobody v New Yorku, Antonio Gaudí a Henry Sullivan, známy stavbami prvých amerických mrakodrapov. Je to obdobie historizujúcich slohov, ktoré napodobovali barok, renezanciu či gotiku - napr. tzv. neogotika, od ktorých sa výraznejšie oddelila len secesia (v Nitre je secesnou budovou budova súdu). Stavali sa továrne, množstvo budov s verejným určením ako železničné stanice, parlamenty, divadlá, múzeá, banky a pod. V maliarstve to boli realisti ako Honoré Daumier, impresionisti ako Claude Monet, Eduard Manet, Auguste Renoir či Edgar Degas, fauvisti ako Henri Matisse, expresionisti ako Paul Gaugain, Vincent van Gogh či kubisti ako Pablo Picasso - "Guernica". Medzi secesných maliarov patrili Rakúšania Gustav Klimt a Oskar Kokoschka. V sochárstve vynikol Auguste Rodin - "Mysliteľ" a jeho žiaci Antoine Bourdelle a Camille Claudel.
 Začiatok 20. storočia otriasol všetkými doterajšími istotami. Nietsche už napísal, že Boh je mŕtvy, Einstein dokázal, že všetko je relatívne a o niečo podobné sa v psychológii pokúšal Sigmund Freund. Človek zistil, že môže všetko na svete, že je pánom všehomíra. Lenže na druhej strane cítil, že je to len "relatívne", že by rád svet ovládal, ale že to nikdy nedokáže a začal trpieť rôznymi frustráciami. Axióma, že nič nie je isté, sa stala základným traumatom 20. storočia. Takto frustrovaný človek potom rozpútal dve strašlivé svetové vojny. Pred prvou stál v r. 1914.

I. Rakúsko a Rakúsko-Uhorsko v 2. pol. 19. stor. a pred 1. svetovou vojnou:
I.1. Bachov absolutizmus: V marci 1849 vydal František Jozef I. tzv. oktrojovanú ústavu, v ktorej sa presadzoval centralizmus, ale aj zásada jazykovej aj národnej rovnoprávnosti. Toho sa snažili využiť aj Slováci - Ján Kollár, František Hanrich a Ján Hlaváč žiadali vytvoriť samostatnú krajinu, tzv. "Veľkokniežatstvo Slovensko", ktoré malo byť podriadené len Viedni, ale nič z toho nebolo. Lenže v apríli 1849 bola vyhlásená nezávislosť Uhorska. Koniec uhorským snahám urobil Világoš, habsburgský dvor si upevnil svoju politickú nadvládu a nastolil tvrdý centralizmus. V Uhorsku, ktoré tak stratilo samostatnosť, bola nastolena brutálna vojenská diktatúra. Lájos Kossuth musel emigrovať a Uhorsko bolo rozdelené do 5 dištriktov, z ktorých dva, bratislavský a košický, boli na území dnešného Slovenska. V takto centralizovanej krajine potom vláda podporovala hospodárstvo, napr. zrušila vnútorné colné hranice a rozširovala železničnú aj lodnú dopravu (železnica Viedeň - Pressburg - Pešť). Rozvíjala sa tak továrenská výroba aj obchod.
 Na Silvestra r. 1851 bola Silvestrovským patentom zrušená oktrojovaná ústava a opäť zavládol tuhý absolutizmus, nazvaný podľa min. vnútra Alexandra Bacha, Bachov absolutizmus. Bola zrušená sloboda tlače, prejavu aj zhromažďovania a bol zavedený tvrdý policajný režim. Iným prejavom jeho absolutizmu bola aj silná germanizácia, ktorá si okrem iného kládla za cieľ vymazať z Rakúska uhorský živel (maďarský jazyk mal vyhynúť). V zahraničnej politike sa Rakúsko snažilo ovládnuť Balkán a urobiť z Dunaja čisto rakúsku rieku. Zúčastnilo sa krymskej vojny (1853 - 1856), cez ktorú vyzvalo Rusko, aby opustilo Valachiu a Moldavsko, ale potom ich obsadilo samo. To bol koniec priateľstva s Ruskom a začala zahraničná izolácia Rakúska. V Taliansku sa proti Rakúsku postavil sardinský kráľ Viktor Emanuel II. a jeho spojenec Francúzsko a začala vojna. 24. júna 1859 bolo Rakúsko porazené v bitke pri Solferine (vznikla tu myšlienka Červeného kríža). Porážka znamenala koniec rakúskej rozpínavosti a pád Bachovho absolutizmu.
I.2. Rozpad Rakúska na Rakúsko-Uhorsko: Porazený cisár vydal 20. októbra 1860 tzv. "neodvolateľný diplom" (Októbrový diplom), v ktorom čiastočne obmedzoval absolutistickú moc, napr. sľúbil obnoviť ústavné práva jednotlivých častí ríše, ktoré kedysi tvorili samostatné štátne celky. Centralizované Rakúsko sa tak malo premeniť vo federáciu, v ktorej by vládli bohaté vrstvy rakúsko-nemecké a maďarské. Vo februári 1861 bola kancelárom Schmerlingom vydaná Oktrojovaná ústava, ktorá už neobsahovala sľuby Októbrového diplomu a zabezpečovala prevahu rakúskych a maďarských vládnucich vrstiev. Toto bol koniec habsburgského absolutizmu a počiatok ústavného života - ako zastupiteľský zákonodarný orgán bola ustanovená ríšska rada. Napr. v ríšskej viedenskej rade malo byť z 203 poslancov len 26 z Čiech. Menšinové postavenie v rade maďarskí politici ale odmietli, na čo Viedeň odpovedala rozpustením uhorského snemu v auguste 1861. Kossuth emigroval a v r. 1862 navrhoval vytvoriť uhorskú konfederáciu, zloženú z maďarského, rumunského, srbského a chorvatského národa. Vnútorné pnutie bolo umocnené aj vonkajším nebezpečím. V r. 1862 sa pruským ministerským predsedom stal Otto von Bismarc, ktorý chcel zjednotiť Nemecko a vytlačiť Rakúsko z Nemeckého spolku. Spory vyvrcholili prusko-rakúskou vojnou, ktorú Rakúsko prehralo bitkou pri Hradci Králové dňa 3. júla 1866. Pruské vojská potom pokračovali na Viedeň (bojovalo sa aj v Lamači), ale Bismarc Rakúsko nechcel až tak ponížiť, preto v Mikulove a Prahe podpísal mier. Prusko potom zabralo aj územia rakúskych spojencov, napr. Hannover, Hessen, Nassau či Frankfurt. Habsburgský dvor stratil svoje mocenské postavenie v Nemecku aj v severnom Taliansku, doma mu rástol odpor uherských politikov a bol tak donútený k vnútornej prestavbe vlastnej ríše. Mal vtedy dve možnosti, buď vytvoriť federáciu všetkých národov, alebo uspokojiť najväčších nepriateľov Rakúska, t.j. Uhrov, dualizmom (presadzoval to minister Beust). Vybral si pre seba nešťastnú druhú variantu a tým uspíšil zánik svojej ríše.
I.3. Vznik a vývoj Rakúska-Uhorska: 4. februára 1867 súhlasila Viedeň s obnovením uhorskej ústavy a utvorením uhorskej vlády na čele s grófom Júliusom Andrássym. Touto dohodou (rakúsko - uhorským vyrovnaním) sa habsburgská ríša rozdelila podľa rieky Leithy (Litavy) na dve časti, a to na západné Predlitavsko a východné Zalitavsko. Vznikol tak nový štát = Rakúsko-Uhorsko. Mal charakter personálnej únie so spoločnou osobou panovníka, ministra financí, zahraničných vecí a vojska. Toto štátoprávne usporiadanie dualistickej monarchie vydržalo až do r. 1918. Inými slovami, hlavné časti únie sa tak mohli rozvíjať svojou vlastnou cestou, boli v podstate samostatnými celkami, čo v malo v konečnom dôsledku neblahý dopad na politický aj kultúrny vývoj Slovákov. V decembri 1867 bola v Rakúsku-Uhorsku vydaná nová ústava. V rakúskej časti bola podporovaná sloboda hospodárskeho podnikania, prejavu, spolčovania, t.j. základné podmienky pre rozvoj kapitalizmu, zatiaľčo v uhorskej sa viac podtrhovala nadvláda veľkostatkárov a šľachty. Ako celok sa tak monarchia zmenila na kapitalistický štát, ktorý obsahoval mnohé feudálne prvky a nevyriešenú národnostnú otázku. Pre vnútroštátny ekonomický rozvoj bola uzatvorená osobitná dohoda o spoločnej mene, štátnej banke a colnej únii, ktorá sa mala vždy po 10 rokoch obnovovať.
 Nemôžme v žiadnom prípade povedať, že by Rakúsko-Uhorsko bolo vnútorne, ekonomicky či zahraničnepoliticky stabilným štátom. Rozdielny typ ekonomiky oboch častí únie, neustála nespokojnosť maďarských politikov s postavením Uhorska, obrovské problémy národnostné, to všetko robilo z Rakúska-Uhorska veľmi nestabilný faktor európskej politiky. Prejavovalo sa to aj tým, že rýchlo strácalo medzinárodné pozície, ktoré si chcelo kŕčovito udržať. Keď stratilo postavenie v Taliansku a Nemecku, obrátilo svoju pozornosť k Balkánu. V r. 1873 sa zblížilo s Ruskom a Nemeckom (dohoda troch cisárov) a po rusko-tureckej vojne v rokoch 1877 - 1878 dostalo do správy Bosnu a Hercegovinu. V r. 1879 zmluvou s Nemeckom vznikol Dvojspolok, ku ktorému sa v r. 1883 pripojilo Taliansko, teda vznikol Trojspolok. V Trojspolku malo hlavné slovo Nemecko, Rakúsko-Uhorsko hralo čoraz viac podradnejšiu úlohu. Jeho postavenie bolo umocnené aj domácimi ekonomickými, politickými aj národnostnými problémami. Na konci 19. stor. chcú Maďari vlastný štát, následník trónu arcivojvoda Ferdinand d Este skúša presadiť ideu federalizácie celého štátu (Maďari to odmietajú), Nemci stavia železničnú trať Berlin - Bagdad, slovanské balkánske národy sa tlaku Nemcov a Rakúšanov bránia a v Srbsku sa objavuje idea Veľkého Srbska, ktorej sa Rakúsko-Uhorsko snaží zabrániť najskôr colnou vojnou a nakoniec v r. 1908 násilnou anexiou Bosny a Hercegoviny. Balkán, ale aj celá Európa je vo varu. Podmienky k vzniku 1. svetovej vojny sú pripravené.
I.4. Vývoj v Uhorskej časti Rakúska-Uhorska: Po r. 1867 sa uhorskí politici snažili Kossuthovu ideu jedného štátu, jedného národa a jedného jazyka uviesť do praxe, keď určitú mieru samostatnosti poskytovali len Chorvátom. 28. novembra 1868 bol vydaný národnostný zákon, ktorý v svojej preambuli na návrh Ferenca Deáka deklaroval, že v Uhorsku existuje len jeden maďarský politický národ, ktorého plnoprávnymi členmi sú všetci príslušníci štátu. Opieral sa pritom o tvrdenie, že obyvateľstvo Uhorska tvorí jednotný nedeliteľný politický "uhorský národ", čo ale v maďarčine znamenalo maďarský. V Uhorsku tak neboli Slováci národom, ale iba etnickou skupinou uhorského národa, štátnym jazykom bola maďarčina a ak boli urobené nejaké malé ústupky, tak ostali na papieri alebo len s ohľadom na svetovú verejnosť.
 Po stránke ekonomickej bolo Uhorsko agrárnou krajinou, v ktorej prežíval rad feudálnych prvkov. Rok 1848 totiž neznamenal dôslednú likvidáciu feudalizmu, veď poddanstvo bolo definitívne zrušené až v r. 1853 a rôzne robotovanie či dávky neurbárnych roľníkov a želiarov trvalo až do r. 1896! Až vtedy sa mohli vykúpiť za desaťnásobok jednoročných záväzkov, ktoré voči panstvu mali. Za takých podmienok sa v poľnohospodárstve len ťažko presadzovali kapitalistické prvky, ale celkový vývoj hospodárstva statkárov k tomu nútil. Naraz zistili, že je docela výhodné pestovať či vyrábať pre trh a využívať pôdu pre veľkovýrobu. Koncentrovali v svojich rukách pozemky (tzv. komasácia - scelovanie, ktorá sa u druhých zákonite prejavovala ako oddelovanie - segregácia), na ktorých rozširovali ornú pôdu. Robilo sa to hlavne na juhu, kde koncentráciu pôdy robili predovšetkým cudzinci. Pre plnú ilustráciu uvádzame, že feudálni veľkostatkári vlastnili v r. 1896 18,5 miliónov jutár pôdy, kým slobodní roľníci iba 13 miliónov (1 rakúske jutro bolo 5755 m2), po r. 1900 mali veľkostatkári s pozemkami nad 1000 jutár pôdy vo svojom vlastníctve 36% všetkej pôdy. Čo sa týka národnostnej stránky, tak medzi týmito veľkostatkármi po r. 1900 bolo 678 Maďarov, 70 Nemcov a len 10 Slovákov.

V tomto zmysle bolo veľmi ťažké postavenie Slovenska. Väčšinu jeho obyvateľstva, takmer 70%, tvorili roľníci, obývajúci hornaté a tým aj menej úrodné kraje. Mali v rukách predovšetkým urbársku pôdu, ktorá bola rozlohou veľmi malá, veď netvorila ani 1/4 z celkového rozsahu úžitkovej pôdy. Nebol teda slovenský roľník schopný konkurencie ani čo do rozlohy pôdy ani čo do výnosov. Zbedačovali ho časté neúrody, veľké dane a dlhy. Prehĺbovala sa tak sociálna aj majetková diferenciácia a často sa zo svojej pôdy ani neuživil. Potom mu neostávalo nič iné ako sa okrem svojich políčok venovať domáckemu remeslu, napr. výrobe súkna a plátna, hrnčiarstvu, čipkárstvu, výšivkárstvu či drotárstvu, ale aj tak to často nestačilo. Ku koncu 19. stor. bol na dedine priemerný ročný zárobok len 150 zlatých, výdavky na 5-člennú rodinu ale okolo 300 zlatých. Často si zlepšoval svoju sociánu situáciu tým, že sa nechal najímať ako nádeník či pracovník cez sezónne práce v "dolniackych" veľkostatkoch a vytváral tu tzv. "roľnícky proletariát". Často tiež pracoval na stavbách (pozri napr. Tisícročná včela), alebo vo fabrikách. Posledné riešenie potom hľadal v emigrácii, umocnenej aj tvrdou maďarizáciou v časoch uhorského predsedu vlády Kolomana Tiszu (1875 - 1890). Najskôr emigroval do európskych krajín, neskôr hlavne na americký kontinent, kde v r. 1867 až 1900 odišlo až 270 000 ľudí.

Na poľnohospodárstvo bol úzko napojený uhorský ľahký priemysel, predovšetkým potravinárstvo, ktoré okolo r. 1900 tvorilo takmer polovicu všetkej uhorskej priemyselnej výroby. Najviac sa rozvíjalo mlynárstvo (parné aj vodné mlyny boli technicky na 1. mieste na svete!), cukrovarníctvo (cukrovar v Šuranoch založil v r. 1854 Čech J. Frey), liehovarníctvo, ale aj drevárstvo a papierníctvo (Harmanecké papierne boli založené už v r. 1829, Slavošovské až v r. 1842). Menej sa rozvíjalo sklárstvo, sladovníctvo a pivovarníctvo. V týchto podnikoch sa začala uplatňovať aj domáca slovenská maloburžoázia, hlavne v mlynárstve, drevárstve a povozníctve. Slováci sa pokúšali uplatniť aj v peňažníctve - okolo r. 1900 existovalo vyše 50 slovenských úverových družstiev a niekoľko väčších peňažných ústavov, napr. Tatra banka v Martine, banka v Myjave či Úverová banka v Ružomberku. Takto začínal slovenský bankový kapitál, ktorý sa snažil preniknúť aj do iných sfér priemyslu, ale konkurenčne nestačil maďarskému, nemeckému a židovskému kapitálu, ktorý aj tak vlastnil rozhodujúce podniky. Zvláštne postavenie tu mali hlavne Židia. Tí tu síce žili od čias hlbokého stredoveku, ale v polovici 19. stor. začali do Uhorska hromadne imigrovať z Poľska a Ruska. Vtedajšie Uhorsko, ktoré potrebovalo ich um a obchodné schopnosti, vytvorilo pre nich ideálne podmienky, keď po r. 1867 prijalo zákon o emancipácii Židov - tým sa stali úplne rovnoprávnymi občanmi štátu, čo sa o ich postavení u susedov nedalo povedať. Židia toho dokonale využili, začali sa do Uhorska sťahovať a ku koncu 19. stor. už ich tu bolo okolo 250 000. Zvláštny paradox uhorských zákonov: Židia, ktorí nikdy o emancipáciu nežiadali, ju dostali, ale nemaďarské národy, ktoré túžili po národnej svojbytnosti, boli národnostným zákonom tvrdo potlačovaní. Židov dohromady spájalo len náboženstvo, takže sa pre výhody, ktoré im Uhorsko poskytovalo, rýchlo s Maďarmi asimilovali. Tým si ale vyslúžili nenávisť nemaďarského obyvateľstva Uhorska a začal sa prehĺbovať antisemitizmus (Hurban-Vajanský ich obvinil z mravného aj hmotného zbedačovania slovenského ľudu a nazval ich "vraždobnou rasou vedúcou hrozný boj proti všetkému, čo nenáleží k nej"). Židia sa začali rýchlo uplatňovať vo všetkých sférach ekonomického aj spoločenského života - na dedinách vlastnili krčmy a obchody, v mestečkách zpracovávateľské podniky ľahkého priemyslu, v mestách sa stávali význačnými remeselníkmi, obchodníkmi aj bankármi. Boli aj vynikajúcimi notármi, advokátmi aj lekármi. Mali teda Slováci v Židoch tvrdú konkurenciu.

 Podniky uhorského ťažkého priemyslu ležali na území Slovenska a boli to hlavne bane na farebné rudy, drahé kovy či železo a im odpovedajúce metalurgické závody, napr. gemerská Rimamurárska spoločnosť či železiarne Podbrezová. Aj tie väčšinou vlastnil cudzí kapitál (napr. firma Coburg), ktorý Slovensko postavil do pozície surovinového zdroja (kolónie) Dolnej zeme. Veď na Slovensku sa vyrábalo surové železo (3/4 celouhorskej železiarskej výroby!), potom len tyčové železo, kolajnice, oceľ a pod., ale strojárenstvo, a tým pádom aj modernizácia aj industrializácia, sa rozvíjalo v okolí Pešti.
 Napriek agrárnemu charakteru krajiny význam uhorského priemyslu neustále narastal, preto sa mu vláda musela venovať aj legislatívne. Najskôr boli v r. 1872 zrušené cechy, čo otvorilo cestu kapitalistickej výrobe a monopolizácii podnikov, potom v r. 1881 a 1890 priemysel podporila aj niekoľkými daňovými úlavami. Tým sa zvyšovala koncentrácia výroby a okolo r. 1900 bolo v Uhorsku už 29 monopolov, t.j. podnikov s vyše 1000 robotníkov. V r. 1910 ich už bolo 36, ale len 8 na Slovensku a tie aj tak v cudzích rukách. Z veľkých slovenských podnikov treba spomenúť textilné závody v Trenčíne a Žiline, cementáreň v Ladciach, bavlnárske závody v Bratislave a Ružomberku, rafinériu nafty "Apollo" v Bratislave a pod. Vďaka monopolizácii sa po r. 1900 modernizovalo hutníctvo, napr. oceliarne v Krompachoch a Podbrezovej. Bohužial nič z nich ale slovenský robotník nemal, pretože v nich obyčajne pracoval ako nekvalifikovaná pracovná sila (odbornými pracovníkmi boli obyčajne Nemci a Česi). Slovenského proletariátu bolo aj tak veľmi málo, jeho počet sa odhaduje tak na 18500 ľudí. Viac ich pracovalo na Dolnej zemi, napr. v Budapešti začiatkom 20. storočia pracovalo na stavbách alebo v priemysle okolo 50 000 slovenských robotníkov.

V tej dobe už politickú scénu dopĺňali aj sociálnodemokratické strany, vzniklé z robotníckeho hnutia. V 2. polovine 19. stor. začali medzi cudzích aj slovenských robotníkov prenikať "komunistické idey" a začali vznikať prvé robotnícke spolky. V r. 1868 vznikol v Budapešti ako zárodok uhorskej robotníckej strany "Všeobecný robotnícky spolok". V r. 1869 potom na Slovensku vznikol "Robotnícky vzdelávací spolok Vpred". Potom v r. 1880 založil Leo Frankel, bývalý minister obchodu Parížskej komúny, "Všeobecnú robotnícku stranu Uhorska", vo vedení ktorej sa uplatnil aj rodák z Jura pri Bratislave - Karol Hanzlíček. Mala tento program: všeobecné a tajné hlasovacie právo, bezplatné vyučovanie, odluka cirkvi od štátu, 10 hod. pracovný čas a pod. Vláda ale všetkých cudzích socialistov vrátane Frankela z Uhorska vypovedala. Strana sa musela zreorganizovať a tak v r. 1890 vznikla "Sociálnodemokratická strana Uhorska" na čele s Pavlom Engelmannom. Tá už organizovala prvé štrajky, prvé oslavy 1. mája a pod. Potom za pomoci aj českých robotníkov (napr. Františka Tupého) začali v Budapešti vychádzať aj prvé slovenské socialistické časopisy Nová doba a Zora, ktorých redaktormi boli Slováci Gustáv Švéni a Štefan Martinček.

Ani z rozvoja priemyslu Slovák nič nemal, skôr naopak, pretože podobne ako veľkostatky či podniky ľahkého priemyslu aj tieto fabriky a bane slúžili často ako nástroje silného národnostného útlaku. S rozvojom priemyslu išiel ruka v ruke aj rozvoj dopravy - ak bolo v Uhorsku v r. 1867 len 2285 km železníc, tak po r. 1900 už ich bolo 14 OOO (z toho ale na Slovensku len 2600 km). Slováci sa ekonomickému aj národnostnému vykorisťovaniu bránili zvýšenou emigráciou. V rokoch 1900 až 1914 tak do Ameriky odišlo okolo 500 OOO ľudí, čo predstavovalo takmer 1/4 celkového počtu obyvateľov Slovenska. Najviac ich odišlo z východného Slovenska, kde ubudlo 30% obyvateľstva.
 Koncom 19. stor. postihla Uhorsko hospodárska kríza, napriek rozvoju vlastného priemyslu sa stávalo len agrárnym príveskom priemyselného Rakúska. Navzájom si síce vymieňali produkciu, ale Uhorsko v tomto obchode strácalo, preto stále viac túžilo po samostatnosti, predstavovanej napr. tým, že maďarské vojsko bude s maďarčinou ako veliacou rečou. Títo "radikáli", tzv. "národná koalícia", zvíťazili vo voľbách v r. 1905 nad maďarskými liberálmi. Cisár ale dosadil úradnícku vládu pod vedením grófa Fejérváryho s čím ale predstavitelia národnej koalície nesúhlasili. Cez tieto rozpory ale uhorské vlády vždy niečo spájalo - bolo to zásadné odmietanie federalizácie Uhorska a tvrdý maďarizačný kurz. V r. 1907 vyšli školské zákony grófa Apponyiho, ktoré v triedach s nad 6 žiakmi prikazovali povinné používanie maďarčiny. Za použitú slovenčinu sa aj bilo. Vo voľbách v r. 1910 potom zasa zvíťazili maďarskí liberáli, združení v Národnej strane práce a premiérom sa stal gróf István Tisza. Ekonomické, národnostné aj vnútroštátne problémy nabývali na intenzite. Následník trónu, arcivojvoda Ferdinand d Este otvorene nenávidel Uhorsko a sľuboval, že až sa dostane k moci, Rakúsko-Uhorsko zfederalizuje. Jeho cieľom ale urobila koniec guľka vystrelená 28. júna 1914 v Sarajeve študentom Gavrilom Principom. Prvá svetová vojna mohla začať.
II. Slovenské národné hnutie v 2. pol. 19. stor. a pred 1. svetovou vojnou:
II.1. Bachov absolutizmus: Februárovej ústavy z r. 1849 využili tzv. slovenskí dôverníci vo Viedni (Ján Kollár, František Hanrich a Ján Hlaváč) na to, aby žiadali samostatnosť Slovenska pod názvom "Veľkokniežatstvo Slovensko" či len "Slovensko". Táto krajina mala byť podriadená iba Viedni. Lenže búrlivé události roku 1849 (Világos) túto myšlienku veľmi rýchlo zamietli. Nastúpil tvrdý Bachov absolutizmus, ktorý usiloval o prísnu centralizáciu krajiny, ktorá sa okrem iného prejavovala aj germanizáciou Uhorska (mal povedať, že za desať rokov v Rakúsku už nik nebude hovoriť po maďarsky). Samozrejme, všetko sa prísne cenzurovalo. V tejto atmosfére potom Kollár navrhol zaviesť do škôl namiesto spisovnej slovenčiny "staroslovenčinu" a od r. 1852 už len "češtinu". Tým sa zasa začali jazykové spory. V r. 1858 bolo na území Slovenska 25 gymnázií, len na 8 z nich sa vyučovala čeština (napr. v Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, Skalici). Proti používaniu češtiny sa postavili Ján Palárik, Andrej Radlinský a Martin Hattala, ktorí sú prívržencami štúrovskej slovenčiny. Andrej Radlinský začal v r. 1850 vydávať v Banskej Štiavnici časopis "Cyrill a Method", ktorý redigoval Ján Palárik, kaplán v Štiavnických Baniach. Zvláštne, že niekedy vychádzal v češtine. V r. 1849 začali vychádzať "Katolícke noviny", ktoré od r. 1852 redigoval Palárik. Je jasné, že sú všetci za túto činnosť prenásledovaní, napr. Palárik bol uväznený, Štúr a Hurban boli pod policajným dozorom. V r. 1852 vydal Martin Hattala svoju "Krátku mluvnicu slovenskú".
 V podmienkach dusného Bachovho absolutizmu ochabla aj politická činnosť Slovákov. Opäť začali jazykové spory, sprevádzané spormi o budúcnosť Slovákov a Slovanov. Palárik a Radlinský dávali prednosť slovanskému federalizmu pri rešpektovaní rovnoprávnosti a samostatnosti všetkých slovanských národov, Štúr chcel zasa pripojenie k Rusku. Táto myšlienka sa objavuje v jeho poslednej knihe "Slovanstvo a svet budúcnosti", ktorá bola síce napísaná po nemecky, ale poprvýkrát vyšla v ruštine v r. 1867 (po slovensky až v r. 1993!!!). Písal v nej o nevyhnutnom rozklade monarchie a jedinej budúcnosti Slovákov v spojení s reformovaným Ruskom, keď na Slovensku bude úradnou rečou ruština a hlavnou cirkvou cirkev pravoslávna. Zomrel 12. januára 1856, keď sa postrelil pri poľovačke. Po jeho smrti sa Palárik snažil o národné uzmierenie, o "národnú jednotu" a začal v r. 1858 vydávať almanach Concordia (Svornosť). Radlinský sa zasa usiloval o používaní slovenčiny v školách. Všetci vzdelanci sa zamýšlali nad založením politických novín, literárnych časopisov, hospodárskych inštitúcií, kníhtlačiarní, novými školami vrátane slovenskej reálky, právnickej akadémie a polytechnického inštitútu. A v tejto atmosfére padol Bachov absolutizmus.
II.2. Obdobie Matice slovenskej: V krátkom slede v rokoch 1860 a 1861 vyšli nové rakúske ústavy, ktoré dávali nádej na určité riešenie národnostnej otázky. Do uhorského snemu sa ale nedostal žiadny Slovák, preto sa vzdelanci rozhodli vyburcovať národné povedomie. Motorom týchto snáh boli Jozef Miloslav Hurban, ktorý vo februári 1861 vydal bružúrku "Hlas zo Slovenska" a to ako memorandum, v ktorom sa požadovalo vyčlenenie Slovenska z uhorského štátu a jazykové, kultúrne a školské práva, Ján Francisci a Štefan Marko Daxner redigovali od marca 1861 nové noviny "Peštbudínske vedomosti". Potom sa v dňoch 6. až 7. júna 1861 uskutočnilo v Martine "Slovenské národné zhromaždenie", ktorého sa zúčastnilo asi 6000 účastníkov. Títo tu prerokovali a schválili nové slovenské požiadavky známe ako "Memorandum národa slovenského". V nich sa žiadalo uznanie osobitosti slovenského národa, určitá miera samosprávy na území slovenských žúp pod názvom "Hornouhorské slovenské Okolie" bez vymedzení presných hraníc a bez samostatného snemu, používanie slovenčiny ako úradnej reči v úradoch, na súdoch a školách, literárny ústav (Matica), zriadenie katedry slovenskej reči a literatúry na peštianskej univerzite, zriadenie právnickej akadémie a kultúrnych spolkov, teda jedným slovom - niečo ako kultúrna autonómia. Vôbec sa nežiadali sociálne požiadavky. Takto zformulované Memorandum bolo predložené podpredsedovi uhorskému snemu Kolomanovi Tiszovi, ktorý ho samozrejme neuznal. Naopak, maďarské úrady začali na Slovensku organizovať protimemorandové protestné akcie a petície, tak napr. Nitriansko protestovalo v mene "tristotisíc slovenských Maďarov (Magyar tótok) či slovensky hovoriacich Maďarov (tótajkú magyarok)". Jediná stolica, ktorá sa k protestom nepripojila, bol Turiec. Na margo týchto protestov potom baťko Vajanský v r. 1897 napísal: "Kto má v rukách organizovanú politickú moc, nazbiera dosť podpisov, aby slnko v lete nesvietilo a v zime aby sneh nepadal". Za tejto situácie uhorský snem prerokovanie Memoranda stále oddialoval, nakoniec ho vôbec nemohol prerokovať, pretože bol za známych okolností panovníkom predčasne rozpustený.

V decembri 1861 Slováci na čele s banskobystrickým biskupom Štefanom Moyzesom a sučianskym evangelickým farárom Ondrejom Hodžom predložili cisárovi nové "decembrové Memorandum". V ňom sa okrem kultúrnych požiadaviek a väčšej miery samosprávy objavila aj požiadavka samostatného slovenského snemu, ktorý mal sídliť v Banskej Bystrici. Mala sa teda už vtedy stať Banská Bystrica hlavným mestom Slovenska. Pretože v danej situácii nepredstavovali Slováci na rozdiel od Maďarov žiadnu hrozbu, Viedeň odsúhlasila kultúrne požiadavky. Vďační Slováci nazvali cisára cisárom - spasiteľom. V r. 1862 vzniklo evanjelícke osemtriedne gymnázium vo Veľkej Revúci, v r. 1867 potom štvortriedne evanjelícke gymnázium v Martine a až v r. 1869 štvortriedne reálne katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom (riaditeľom bol Martin Čulen). Ťažko sa rodila aj kultúrna ustanovizeň - Matica slovenská. Organizačný výbor Matice viedol Ján Francisci. Vypracoval jej stanovy, ktoré cisár schválil 21. augusta 1862. V roku 1863, kedy sa pripomínalo tisícročné výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda, mala vzniknúť Matica ako taká. V deň sviatku našich vierozvestov (t.j. 14. februára) sa ale nič moc nedialo (v nitrianskej diecéze tento sviatok prebehol bez významnejších osláv), viac sa oslavovalo v diecéze banskobystrickej. Až 4. augusta 1863, keď sa uskutočnilo prvé zasadanie Matice slovenskej, sa jej činnosť oživila. Zasadanie sa konalo v slávnostnej atmosfére nového sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa na návrh biskupa Moyzesa so schválením Ríma začal sláviť 5. júla. Prvým predsedom Matice sa stal Štefan Moyzes, prvým podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Matica bola zásadne celonárodnou, nadkonfesijnou a apolitickou kultúrnou ustanovizňou, ktorá svoj hlavný cieľ videla v podvihovaní kultúrnej úrovne slovenského ľudu. Rozvíjala činnosť ľudovovýchovnú, zberateľskú, vydavateľskú, finančne podporovala študentov a vydávala učebnice! V tej dobe ožila aj spolupráca s ostatnými Slovanmi, napr. s Rusínom Adolfom Ivanovičom Dobrianskym, poslancom uhorského snemu, alebo s Čechmi. Božena Nemcová sa priatelila s botanikom Gustávom Reussom, zbierala slovenskú ľudovú tvorivosť a veľa o Slovensku písala. Veľa urobil aj maliar Josef Mánes. Na slovenských školách začali pôsobiť prví českí učitelia a naopak, jazykovedec Martin Hattala začal prednášať v Prahe. Rástol počet časopisov, napr. Matica vydávala Letopis Matice slovenskej, a rozvíjal sa čulý kultúrny život. V tom čase pôsobili spisovatelia ako Chalúpka, Kráľ, Sládkovič, Kalinčiak, Záborský, Palárik, maliar Jozef Božetech Klemens, sochár Ladislav Dunajský či operný skladateľ Ján Levoslav Bella, autor prvej slovenskej opery "Kováč a Wieland". Pokračoval aj život vedecký - František Sasinek sa venoval histórii, Dionýz Štúr geológii. Nie všetko ale bolo krásne, pretože maďarizácia pokračovala ďalej - napr. podľa Peštbudínskych vedomostí z r. 1863 bola Nitra "prednou baštou maďarizácie".
 V r. 1866 došlo k veľkým zlomom. Rakúšania prehrali bitku pri Hradci Králové, Maďari znova chceli štátnu samostatnosť, zomrel Karol Kuzmány a Štefan Moyzes sa vzdal predsedníckej funkcie (zomrel v r. 1869). Za tejto situácie vzniklo v r. 1867 Rakúsko-Uhorsko a Slovensko ostalo v Uhorsku, ktoré vyznávalo štátoprávnu ideu jedného štátu, jedného národa a jedného jazyka. Nová ústava a národnostný zákon z r. 1868 bol začiatok konca tak sľubne sa rozvíjajúceho slovenského kultúrneho života. Začínala sa nová etapa sociálneho, hospodárskeho aj národnostného útlaku Slovákov. Na slovenské petície sa odpovedalo rôznymi represáliami. V r. 1869 vznikol ženský spolok "Živena" (predsedkyňou sa stala Anna Pivková) aj "Spolok sv. Vojtecha", ktorý vznikol ako reakcia na maďarský "Spolok sv. Štefana". V r. 1870 prestal vychádzať Palárikov časopis "Cyrill a Method", ale začali vychádzať Radlinského Katolícke noviny.

 Bohužial, v týchto ťažkých časoch zasa dochádzalo k politickému aj kultúrnemu triešteniu slovenských intelektuálov a Matica ako zjednocujúci fenomén už na to nestačila (mala aj vlastné organizačné problémy - po r. 1866 nebol zvolený nový predseda!, fungoval len podpredseda, ktorým bol Viliam Paulíny-Tóth). Vedúca politická skupina na čele s Hurbanom, Franciscim, Daxnerom a Paulíny-Tóthom, označovaná ako "Stará škola", chcela federalizáciu ríše, vyzdvihovala memorandovú požiadavku samosprávneho slovenského Okolia a orientovala sa na Viedeň. Združovali sa okolo časopisu Peštbudínske vedomosti, ale od marca 1870 okolo martinských novín "Národné noviny". Tie v svojom prvom čísle publikovali politické krédo Starej školy, a to: "Naším cieľom je predovšetkým naša samostatnosť". Politici Starej školy si zobrali názov novín a vytvorili 6. júna 1871 aj prvú politickú stranu Slovákov - Slovenskú národnú stranu. Na čele SNS stál podpredseda Matice slovenskej Viliam Paulíny-Tóth. Neskôr ich aktivita začala ochabovať a záchranu Slovákov videli v cárofilskom panslávizme, napr. Svetozár Hurban Vajanský či Jozef Škultéty. Opozíciu Starej škole tvorila "Nová škola slovenská", ktorú tvorila aj staršia (Ján Palárik), ale predovšetkým mladá slovenská inteligencia, napr. publicista Ján Mallý-Dusarov či podnikatelia ako Ján Nepomuk Bobula a Jozef Pozdech. Tí sa zriekli požiadavky Okolia, odmietali orientáciu na Viedeň (chceli sa s Budapešťou dohovoriť), boli zásadne proti cárofilstvu a chceli podporovať slovenské školstvo aj petičnými akciami. Venovali sa aj ľudovovýchovnej činnosti. Ich orgánom boli "Slovenské noviny" (vychádzali v rokoch 1868 - 1875). Na rozdiel od "politiky prosieb", ktorú praktikovala Stará škola, chceli uplatňovať "politiku činov", napr. udržiavali kníhtlačarieň "Minerva". Lenže v časoch zosilneného maďarizačného útlaku sa Nová škola rozpadla. V tejto maďarizačnej politike bol smutne slávny zvolenský podžupan, po otci Nemec, po matke Slovák, Béla Grünwald, ktorý nenávidel všetko slovenské. V r. 1874 boli zrušené všetky tri slovenské gymnáziá a 6. apríla 1875 potom aj Matica slovenská. Jej majetok bol zabavený a neskôr ho využíval FEMKE. To bol koniec. Jediným, kto sa Slovákov v uhorskom sneme snažil brániť, bol srbský poslanec Svetozár Miletič, ale nový ministerský predseda uhorskej vlády Koloman Tisza vyhlásil, že slovenského národa niet. Hlas na obranu Matice slovenskej nazval škrekotom vyplašenej zveri.

II.3. Obdobie silnej maďarizácie (1875 - 1914): V dobe vlády premiéra Kolomana Tiszu sa dostal slovenský národ do kritickej situácie. Práve vtedy kulminoval ekonomický, kultúrny aj politický útlak, ktorý Slováci riešili častou emigráciou. Všade sa natískala maďarčina, vraj preto, aby kultúrne zaostalé národnosti mohli čerpať z vyššej maďarskej kultúry. Za tejto situácie sa stal v r. 1877 predsedom SNS advokát Pavol Mudroň. Povinným predmetom všetkých základných škôl na Slovensku sa maďarský jazyk stal v r. 1879 a v r. 1883 bol v Nitre založený Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok - FEMKE (sídlil na 1. poschodí bývalej Okresnej knižnice v Nitre). Svoju maďarizačnú činnosť rozvíjal pomocou špeciálnych materských škôl, siete čitateľských spolkov a knižníc
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.039