Dejiny Talianska a Nemecka 1848-1914
Dejiny Talianska a Nemecka medzi rokmi 1848 a 1914:
1. Dejiny Talianska: V 2. pol. 19. stor. bolo
Taliansko roztriešteným územím jak po stránke ekonomickej, tak po stránke politickej (skladalo sa z 8 štátov). Južné časti boli zaostalou
agrárnou krajinou takmer bez priemyslu a severné, v ktorých síce taktiež prevládalo poľnohospodárstvo, sa sporadicky objavoval aj priemysel
(napr. Miláno a Turín). Neexistoval jednotný trh a v podstate to nikomu ani nechýbalo. Takže ekonomické dôvody pre zjednotenie krajiny
neexistovali. Jediným, čo mohlo Talianov pohnúť k zjednoteniu, bola nadvláda Rakúšanov nad severným Talianskom a fakt, že neapolskí králi
boli zo španielskej vetvy Bourbonovcov (v rokoch 1830 až 1859 vládol Ferdinand V., v rokoch 1859 až 1861 František
II).
V rokoch 1849-1861 bol kráľom Sardinie a Piemontu Viktor Emanuel II. a v r. 1852-1859 bol jeho prvým
ministrom vynikajúci diplomat gróf Camillo Cavour (1810-1861). Obidvaja chceli Taliansko zjednotiť tak, aby v ňom vládla
savoyská dynastia. Na tento účel dokonale využívali medzinárodné napätie. Keď vypukla francúzsko-rakúska vojna, postavil sa Viktor Emanuel
II. na stranu Francúzov a dobre urobil, pretože tí Rakúsko v bitke pri Solferine 24. júna 1859 porazili. Po
bitke sa k Piemontu pripojilo Toskánsko, Modena a Parma, ale zjednocovania sa severného Talianska sa Napoleon III. preľakol a v r. 1860 podpísal s Rakúšanmi mier,
ktorým sa Rakúsko vzdalo Lombardie, ale ponechalo si Benátky. V r. 1860 vypuklo na Sicílii proti neapolskému kráľovi
Františkovi II. povstanie roľníkov. Savoyský kráľ Viktor Emanuel II. tam poslal talianského národného hrdinu Giuseppa Garibaldiho
(1807-1882), ktorý sa k povstaniu pripojil a spoločne potom v r. 1861 neapolského kráľa svrhli. Po dobytí Neapola
Garibaldi ovládol celé južné Taliansko, stal sa tu diktátorom, ale všetku svoju moc odovzdal sardinskému kráľovi. Viktor Emanuel
II. tak ovládol takmer celé Taliansko a 14. marca 1861 vyhlásil Talianske kráľovstvo. Sám sa stal prvým talianskym kráľom a
vládol medzi rokmi 1861 až 1878. Hlavným mestom bol Turín a prvým premiérom Camillo Cavour. Ostávalo oslobodiť Benátky a Rím,
ktorý bol od r. 1849 pod správou Francúzska. Opäť sa na to využila medzinárodná situácia. Keď vypukla rakúsko-pruská vojna, pridal sa
Viktor Emanuel na stranu Pruska, ale napriek tomu, že Prusko bolo Rakúskom v r. 1866 v bitke pri Custoze porazené, získalo
Taliansko pražským a viedenským mierom Benátky. Ostal už len Rím a územie Pápežského štátu. To si Taliansko pripojilo v r.
1870 po francúzsko-pruskej vojne, ktorú, ako vieme, Francúzsko prehralo (pápež v ňom stratil ochráncu). Teraz sa hlavným mestom
Talianska stalo mesto Rím. Zjednotenie Talianska sa tak odohralo smerom "zhora", keď hlavnými činiteľmi celého procesu bola savoyská
dynastia ( Viktor Emanuel II.), sardínska buržoázia a niektorí veľkostatkári.
V rokoch 1878 až 1900 vládol kráľ
Umberto I. V jeho časoch naďalej pokračoval relatívne slabý rozvoj hospodárstva. Dôležitá je ale jeho zahraničná politika - v
roku 1882 sa pripojil k Dvojspolku a vznikol tak Trojspolok. V r. 1885 začali Taliani svoje výboje vo východnej
Afrike a v r. 1895 zaútočili na Habeš. V r. 1892 vznikla Talianská socialistická strana, ktorej členom bol pred 1. svetovou
vojnou aj Benito Nussolini.
Od r. 1900 do r. 1946 vládol Viktor Emanuel III., ktorý sa na začiatku
prvej svetovej vojny snažil zachovať neutralitu. 2. Vznik a vývoj Nemecka: Oneskorenie kapitalistickej výroby z 1. pol. 19.
stor. Nemci veľmi rýchlo dobiehali. Obrovskou rýchlosťou vznikali nové bane, hute a s nimi spojené strojárske továrne. Prudko sa rozvíjali
celé priemyselné aglomerácie ako Porýnie či Porúrie, narastal význam miest ako Berlin, Kolín nad Rýnom, Frankfurt nad Mohanom a pod. Všade
sa uplatňovali výdobytky najnovšej vedy a techniky. O čo neskoršie Nemci začínali, o to teraz mali modernejší strojový park. Vyrábali
perfektný textil, mali bezchybný chemický priemysel (vyrábali umelé farbivá, sódu, umelé hnojivá), prudko sa rozvíjalo strojárstvo a
zbrojárstvo. Továrne sa rýchlo začínali meniť na monopoly. Začalo vznikať aj robotnícke hnutie, keď o zlepšenie postavenia robotníkov
uvažovali Ferdinand Lassalle (1825-1864), ktorý v r. 1863 založil "Celonemecký robotnícky spolok", August
Bebel (1840-1914) a Karl Liebknecht (1871-1919). Obrovskému tempu rozvoja ekonomiky prekážala politická rozdrobenosť
krajiny s množstvom vnútorných cel. Všetci, vrátane junkerov, volali po zjednotení krajiny.
Tento úkol sa chystal splniť prvý
minister pruského kráľa Wilhelma I. (1861-1888), knieža Otto von Bismarck (1815-1898). Tento
veľmi schopný diplomat a skúsený veľvyslanec (Paríž a Petrohrad) sa prvým ministrom pruskej vlády stal v r. 1862. Bol to
veľmi zvláštny muž, schopný a veľmi panovačný, ktorý žiarlil na každú vyššiu autoritu (napr. na pápeža), a preto prenásledoval
katolícku církev (tzv. Kulturkampf). Neznášal aj socialistov a zákonodarný snem nazýval "tlacháreň". Urobil si tak obrovské
množstvo nepriateľov a pred svojou smrťou povedal, že mal v živote len dvoch priateľov - svoje dve dogy. Lenže tento rozporuplný muž v
podstate urobil Nemecko. V r. 1864 Prusko spolu s Rakúskom napadlo Dánsko a zobrali mu Šlesvicko a Holštýnsko. Tým Dánsko
prišlo o 1/3 svojho územia. Šlesvicko malo byť pripojené k Prusku, Holštýnsko k Rakúsku, ale v r. 1866 Bismarck k Prusku pripojil aj
Holštýnsko. Tým vyvolal vojnu s Rakúskom, ktorú Viedeň v bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866 prehrala. Porazení
Habsburgovci sa museli zrieknúť vedenia v Nemeckom spolku, ktorý sa tým rozpadol. Prusko potom severné nemecké štáty zjednotilo do
Severonemeckého spolku, ktorého vrcholnými orgánmi sa stal ríšsky snem, spolková rada a prezident, ktorým sa stal pruský kráľ. Ten mal
právo menovať spolkového kancelára (t.j. predsedu vlády) a stal sa aj vrchným veliteľom armády. Vláda Severonemeckého spolku zrušila cechy
a zaviedla jednotné miery a váhy. Vytvorila tak colnú jednotu severného Nemecka, ale južné štáty ostali mimo. Na ich pripojenie sa v
r. 1870 využila prusko-francúzska vojna, ktorú Francúzsko prehralo bitkou pri Sedane 2. septembra 1870. Pruský
kráľ sa potom v Zrkadlovej sieni Versailleského zámku nechal 18. januára 1871 vyhlásiť nemeckým cisárom. Vznikla tak "Nemecká
ríša", ktorá si 16. apríla 1871 prijala aj ústavu. Nemecko sa stalo spolkovým štátom, skladajúcim sa z 22 monarchií, 3
slobodných miest a z Alsaska -Lotrinska, ktoré malo štatút ríšskej krajiny. V čele ríše stál pruský kráľ s titulom nemeckého cisára a
ríšskym kancelárom sa stal predseda pruskej vlády Otto von Bismarck. Ríšska vláda sa nezodpovedala ríšskemu snemu, ale cisárovi. Nemecko
sa tak zjednotilo cestou dynastických vojen a "revolúciou zhora", aj keď samotný tlak išiel zdola.
Po zjednotení sa
hospodárstvo Nemecka rozvíjalo s ešte väčšou rýchlosťou, veľký význam mal jednotný vnútorný trh. Kvitol hlavne ťažký priemysel
(zbrojárska výroba) a na prelome storočí bolo už Nemecko po USA druhou najpriemyselnejšou krajinou na svete (firmy ako Krupp, Siemens a
Mannesmann). Bolo na svoj ekonomický rast náležite pyšné a začalo si namýšlať, že je predurčené k tomu, aby ovládalo svet. Práve vtedy
sa objavili prvky nemeckej nadradenosti a šovinizmu, ktoré vyznávali široké vrstvy Nemcov vrátane Marxa a Engelsa. Pohŕdali hlavne
úpadkovými Francúzmi a nižšími rasami, medzi ktorých počítali aj Slovanov. Ťažký konkurenčný boj (hospodárska vojna) s Veľkou
Britániou a Francúzskom ich viedol k presvedčeniu, že musia získať nové surovinové zdroje a kolónie. V r. 1879 vydal profesor
Friedrich Fabri pamflet "Bedarf Deutschland Kolonien?" (Potrebuje Nemecko kolónie?) a v r. 1884 bola cestovateľom a koloniálnym
politikom Carlom Petersom (1856-1915) založená Spoločnosť pre nemeckú kolonizáciu. Aj keď sa o kolónie Nemecko veľmi
snažilo, malo ich veľmi málo - napr. Kamerun a Togo v strednej Afrike či Marshallove ostrovy v Tichom oceáne. Získať nové kolónie mohlo iba
novým prerozdelením sveta a preto svoju pozornosť obrátilo tam, kde ešte niečo mohlo získať, t.j. do oblasti Blízkeho Východu. Začalo
stavať železnicu Berlin - Bagdad a snažilo sa preniknúť až k Perzskému zálivu. Opäť tak oživilo starú tézu "Drang nach Osten".
Aby si tieto ekonomické snahy upevnilo aj politicky, uzavrelo 7. októbra 1879 spojeneckú zmluvu s Rakúskom-Uhorskom
(Dvojspolok), ku ktorému sa 21. mája 1882 pridalo Taliansko (Trojspolok). Tieto ekonomické aj politické aktivity neušli
pozornosti Veľkej Británie, ktorá v nich videla ohrozenie svojej koloniálnej moci a začalo vzrastať medzinárodné napätie.
Situácia sa nezmenila ani s nástupom nového cisára Wilhelma II. (1888-1918), ktorý v r. 1890 zbavil Bismarcka funkcie
ríšskeho kancelára (Bismarck potom až do r. 1898, kedy zomrel, žil v ústraní). Z nemeckého robotníckeho hnutia začali vznikať moderné
sociálno-demokratické strany, ktoré sa už vtedy delili do niekoľkých smerov: revizionisti (Eduard Bernstein: 1850-1932),
centristi (Karl Kautsky: 1854-1938) a radikáli (Rosa Luxemburgová: 1870-1919 a Clara Zetkinová:
1857-1933). Práve vtedy získalo Nemecko koncesie na stavby železníc v Osmanskej ríši a podnecovalo nepokoje v Maroku. Svetu bolo jasné, že sa
Nemecko v snahe získať "svoje miesto na Slnku" pred ničím nezastaví a pomaly sa začínal chystať na vojnu. Agresivita Nemecka
neustále narastala a potom prišiel 28. jún 1814, ktorý Rakúsko-Uhorsko muselo podľa Nemecka pomstiť vojnou. Prvá svetová
vojna je tu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta