Cirkevné dejiny v 19. a 20. stor.

Cirkevné dejiny v 19. a 20. stor.
1. Všeobecná situácia: Po Francúzskej revolúcii nebola situácia v Cirkvi jednoduchá. Idea náboženskej tolerancie sa po veku rozumu veľmi často prejavovala ako tvrdé útoky a nenávisť proti Cirkvi. Útočilo sa na všetko - na morálku, učenie, cirkevné inštitúcie, kňazov aj rehoľníkov. Francúzskou revolúciou skončila idea kresťanskej civilizácie a začala éra moderných nacionalizmov a národných štátov. Tie mali rôzny charakter - boli to monarchie aj republiky, ale niečo mali spoločné - veľa proticirkevných zákonov (napr. iba civilné sobáše), snahu skonfiškovať cirkevný majetok, obmedziť politickú moc pápeža a v mene slobody a liberalizmu iné národy potom aj utláčať. Okrem liberalizmu sa objavili rôzne formy riešenia sociálnych otázok, napr. komunizmus. S novou situáciou sa Cirkev len veľmi ťažko vyrovnávala, často v zápalistom boji o svoj majetok a práva zaznávala všetko nové a zdá sa, že sa novú dobu ani veľmi pochopiť nesnažila (pápeži "demokraciu" neuznávali a považovali ju za príčinu všetkého zla). V 2O. stor., plnom vojen a hrôznych neľudských ideológií, sa Cirkev snažila k štátu nájsť nový prístup a za každú cenu zachovávať politickú neutralitu a nestrannosť. Že to nebolo vždy správne chápané, uvidíme neskôr.

2. Pápeži 19. a 20. stor.:
249. pápež Pius VII. (1800-1823): Jeho pontifikát je poznačený duchovným bojom s Napoleonom (odmietol ho napr. korunovať na cisára, za čo ho Napoleon aj väznil). Bol veľkým milovníkom umenia a založil múzeum Chiaramonti.

252. pápež Gregor XVI. (1831-1846): Bol nepriateľom liberalizmu a všetkých moderných názorov (na území Pápežského štátu zakázal napr. stavbu železnice). Neznášal ani taliansky nacionalizmus a v encyklike "Mirari vos" z r. 1832 odsúdil pojem sloboda svedomia aj tlače. Na druhej strane podporoval archeologický výskum rímskych katakomb a nechal zrekonštruovať Forum Romanum.

253. pápež Pius IX. (1846-1878): Jeho pontifikát je plný prevratných politických zmien, napr. revolúcií i zjednotenia Talianska a Nemecka, ale k všetkým sa staval veľmi rezervovane. 8. decembra 1854 vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie. V jeho časoch žilo veľa svätcov, napr. Ján Mária Vianney a Don Bosco (oba zomreli v r. 1859), Katarína Labouré (zom. 1876), ale hlavne Bernardetta Soubirous, ktorej sa v Lourdes 11. februára 1858 zjavila Panna Mária (Bernardetta zomrela v r. 1878). V r. 1850 založil kolínsky vikár Adolph Kolping svoj "Katolícky tovarišský spolok" (v r. 1991 bol pápežom Jánom Pavlom II. blahoslavený ako sociálny apoštol). V r. 1864 vydal Sv. Otec "Syllabus hlavných omylov 19. stor.", medzi ktorých zaradil liberalizmus, pokrokárstvo za každú cenu a celú modernú civilizáciu. 20. septembra 1870 stratil Pápežský štát, veľmi ťažko to znášal a nazýval sa "vatikánskym väzňom" (v konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré, pretože od tých čias je pápežstvo len silou duchovnou). V jeho časoch prebiehal 1. vatikánsky koncil (1869-1870), ktorý definoval univerzálny primát rímskeho biskupa a náuku o pápežskej neomylnosti vo veciach viery a mravov - jeho rozhodnutia sú z úradnej moci (tzn. ex cathedra) nezmeniteľné. Stalo sa to encyklikou "Pastor aeternus" z 18. júla 1870. Celú túto situáciu vtipne komentoval slovami: "Som možno neomylný, ale v každom prípade na mizine". Vďaka zložitým európskym pomerom koncil svoju prácu nedokončil a bol formálne odročený na neurčitý čas. Bol veľmi populárnym pápežom a v jeho časoch začali rímske púťe s cieľom uvidieť pápeža.

254. pápež Lev XIII. (1878-1903): Bol prvý, ktorý sa venoval sociálnym otázkam - v r. 1891 vydal encykliku "Rerum novarum", ktorá ale možno prišla príliš neskoro. Bol vynikajúcim historikom, ktorý všemožne podporoval všetky vedy vrátane prírodných. Encyklikou "Grande munus" z r. 1880 urobil sviatok sv. Cyrila a Metoda celocirkevným sviatkom a encyklikou "Aeterni Patris" z r. 1879 sa základom kresťanskej filozofie stala náuka sv. Tomáša Akvinského. V jeho časoch zomrel veľký anglický konvertita a filozof Henry kardinál Newman.

255. pápež Sv. Pius X. (1903-1914): Bol veľmi konzervatívnym, preto prijal meno Pius ako symbol boja proti všetkému modernému. Žil v časoch tzv. modernizmu, kedy sa aj niektorí katolícki vedci snažili modernými vedeckými metódami prekrútiť slová Evanjelia a relativizovať cirkevné dogmy (boli to predovšetkým otázky exegéze). Pápež túto modernú herézu odsúdil v r. 1907 encyklikou "Pascendi". Lenže potom sa pod modernizmom začalo chápať všetko vedecké a začal sa tvrdý hon na všetkých vedcov. Proti tomu sa zasa stavali jezuiti. Pius X. zreformoval kňažský breviár, nariadil časté sv. prijímanie a začal s úpravami kanonického práva. Za svätého bol vyhlásený v r. 1954.

256. pápež Benedikt XV. (1914-1922): Tento pápež začínajúcu prvú svetovú vojnu odsúdil hneď v svojej nástupnej encyklike "Ad beatisimi Apostolorum". Správne videl príčiny vojny v nedostatku lásky a prílišnej majetkovej nenasýtenosti. Cez celú vojnu presadzoval princíp nestrannosti a nezaujatosti. V r. 1917 vydal Codex Iuris Canonici, ktorým kodifikoval cirkevné právo (napr. zrušil tortúru či trest smrti za herézu, urobil poriadok v cirkevnej organizácii a pod.). Po vojne žiadal spravodlivý mier, nebol ale pozvaný na mierové rozhovory. 13. mája 1917 sa v portugalskej Fatime zjavila deťom Panna Mária (Lucia mala iba 10 rokov).

257. pápež Pius XI. (1922-1939): Tento vášnivý horolezec nastúpil svoj pontifikát vo velmi ťažkom čase. Všade zúril fašizmus, nacizmus a komunizmus. Bol ale vynikajúcim diplomatom: 11. februára 1929 bola podpísaná Lateránska zmluva (konkordát s Mussolinim), ktorou vznikol Vatikánsky štát o rozlohe 44 ha a boli vyriešené hlavné otázky hospodárske aj právne (pápež sa prestal cítiť ako vatikánsky väzeň). To ale neznamenalo, že súhlasil s fašizmom - jeho nekresťanskú podstatu odsúdil 29. júna 1931 v encyklike "Non abbiamo bisogno". Hitler v r. 1933 požiadal z politických dôvodov pápeža o konkordát a ten súhlasil. Prečo to urobil? Snáď dúfal, že týmto konkordátom, ktorým sa zaručovala sloboda vyznania a náboženského kultu, pomôže všetkým nemeckým kresťanom (bol to teda zo strany Vatikánu obranný konkordát). Ale Hitler, ktorý v svojom vládnom vyhlásení uviedol, že "kresťanstvo je základom našej morálky", zmluvu neustále porušoval a pápež svoju "naivitu" napravil encyklikou z 14. marca 1937 nazvanou "Mit brennender Sorge" (S pálčivou starosťou), ktorou nacizmus odsúdil (je protikresťanský svojou podstatou). Stálo tu napr., že "Kto vyčlení rasu alebo národ nebo štát z ich pozemskej hodnotovej stupnice, urobí ich najvyššou normou všetkých teda aj náboženských hodnôt, a modloslužebnícky ich zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom určený poriadok vecí." 19. marca 1937 potom odsúdil aj komunizmus encyklikou "Divini Redemptoris". Podporoval umenie a vedu, staral sa o vatikánske knižnice a galérie, v r. 1929 založil Pápežský inštitút kresťanskej archeológie a v r. 1936 založil Pápežskú akadémiu vied. Bol prvým pápežom, ktorý začal používať automobil a v r. 1931 nechal zriadiť vatikánsky rozhlas. Venoval sa aj sociálnym otázkam a v r. 1931 napísal encykliku "Quadragesimo anno". Mal veľkú autoritu a patrí k najväčším pápežom všetkých čias.

258. pápež Pius XII. (1939-1958): Hneď od začiatku svojho pontifikátu sa snažil zabrániť druhej svetovej vojne. Dosvedčuje to encyklika z októbra roku 1939 nazvaná "Summi Pontificatus", v ktorej sa ako príčiny vojny uvádza odkresťančenie sveta, odpojenie sa od Krista a zlaicizovanie spoločnosti. Aj keď vojnu odsudzoval, snažil sa o dôslednú nadstraníckosť, nestrannosť a neutralitu, pretože sa obával toho, žeby svojimi otvorenými kritikami a protestmi spôsobil ešte viac utrpenia a barbarských represálií (stalo sa tak napr. vtedy, keď kritizoval pomery v Holandsku a následkom toho boli ešte väčšie represálie, na ktoré napr. doplatila aj Edith Stein). Nikdy nehodnotil bojujúce strany, vždy ale vyzýval k mieru. Aj keď niektorí nemeckí biskupi "heilovali", bola katolícka cirkev veľmi prenasledovaná - jeden príklad za všetkých - smrť kňaza Maximiliána Kolbeho v Osvienčimi. Jazyk protestov Sv. Otca bol ale veľmi hmlistý a nejednoznačný, ťažko pochopiť a súdiť. 24. decembra 1942 a 2. júna 1943 odsúdil rasové zákony a v múroch Vatikánu zachránil asi 5000 Židov. Po vojne zasa vatikánski úradníci zachraňovali všetkých utečencov vrátane vojnových zločincov. Dodnes sa mu vyčíta, že nikdy verejne zverstvá nacizmu neodsúdil, ale komunizmus ako taký áno (28. júla 1950 vyhlásil, že kto vstúpi do komunistickej strany, bude exkomunikovaný). 1. novembra 1950 vyhlásil poslednú cirkevnú dogmu, dogmu o Nanebovzatí Panny Márie.

259. pápež Ján XXIII. (1958-1963): Tento veľmi dobrotivý a usmievavý pápež, ktorý miloval humor a bol sympaticky ješitný, sa rozhodol prispôsobiť cirkev modernému svetu a nazval tento proces "aggiornamento". Známou encyklikou "Pacem in terris" z 11. apríla 1963 požiadal o mierovú koexistenciu kapitalistického a komunistického sveta. Vždy sa snažil o ekumenizmus a porozumenie aj s Židmi - z liturgie Veľkého piatku odstránil Židov urážajúce slová "pro perfidis Judaeis" ("zradní Židia") a nahradil ich formulkou "modlime sa aj za Židov". Pár mesiacov po tom, čo sa stal pápežom, sa rozhodol zvolať 2. vatikánsky koncil, ktorý svoju prácu začal v r. 1962. Bol to už 21. ekumenický koncil. Ako jeden z prvých pápežov začal cestovať po svete a Američania ho za to nazývali "Johnie Walker".

260. pápež Pavol VI. (1963-1978): Ten v r. 1965 dokončil prácu 2. vatikánskeho koncilu, ktorý podstatne zmenil cirkevný život: do liturgie boli zavedené národné jazyky, ustanovili sa biskupské konferencie, urobila sa reforma seminárov a zabezpečila sa možnosť živšej účasti laikov na živote Cirkvi. Základnými dokumentmi koncilu sú 4 konštitúcie: "Lumen gentium" (O Cirkvi), "Dei verbum" (O Božom zjavení), "Gaudium et spes" (O Cirkvi v dnešnom svete - podľa nej sa cirkev neviaže na žiadny politický systém a môže žiť v akejkoľvek rozumnej štátnej forme) a "Sacrosanctum Concilium" (O posvätnej liturgii). Pavol VI. zrevidoval Codex Iuris Canonici, zinternacionalizoval kardinálsky zbor (zvýšil počet kardinálov na 175) a v r. 1968 vydal encykliku "Humanae vitae", ktorá definovala katolícku manželskú sexuálnu etiku. Veľa cestoval (bol prvým pápežom na americkom kontinente), podporoval moderné náboženské umenie a nechal postaviť audienčnú sálu, ktorú vysvätil v r. 1971.

261. pápež Ján Pavol I. (26.8.1978 - 28.9.1978): Pontifikát tohto "veselého pápeža" trval asi mesiac, vyznával chudobu a tvrdil, že kresťanstvo je nezlúčiteľné s komunizmom. Zomrel na srdcový infarkt.
262. pápež Ján Pavol II. (16.10.1978 - ad multos annos): 16. októbra 1978 sa stal pápežom prvý Slovan v histórii - krakovský arcibiskup Karol kardinál Wojtyla, narodený 18. mája 1920 vo Wadowiciach pri Krakove. Je to veľmi múdry, autoritatívny a charizmatický muž, ktorý sa neustále a s láskou snaží o disciplínu v cirkvi, mier a poriadok vo svete, takže smelo môžeme povedať, že jeho pontifikát predstavuje morálne svedomie sveta. Vydal veľa encyklík, z tých starších treba spomenúť "Redemptor hominis" z r. 1979 o kresťanskom humanizme, "Laborem exercens" z r. 1981 o sociálnych otázkach dneška, "Slavorum apostoli" z r. 1985 o slovanských apoštoloch sv. Cyrilovi a Metodovi, z novších hlavne "Centesimus annus" z r. 1991 o sociálnych otázkach dnešného sveta, "Veritatis splendor" z r. 1993 o kresťanskej morálke, "Evangelium vitae" z r. 1995 o sexuálnom živote či posledná zo septembra 1998 nazvaná "Fides et ratio" o vzťahoch medzi vierou a rozumom. Svojou činnosťou a morálkou mnohým ľuďom dneška nevyhovuje - odsudzuje ho značná časť západného sveta vrátane teológov, nenávidela ho ani bývalá komunistická moc. Výsledkom tejto nenávisti bol neúspešný atentát z 13. mája 1981 (výročný deň Fatimy), ktorý spáchal turecký terorista Ali Agca. 25. januára 1983 podpísal nový cirkevný zákoník (CIC). Veľa cestuje - vykonal nad 80 zahraničných ciest (85. do Mexika v januári 1999), pričom dvakrát navštívil Slovensko, prvýkrát 22. apríla 1990 a druhýkrát v dňoch 30. júna až 2. júla 1995.