Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 8 637 slov
Počet zobrazení: 14 815
Tlačení: 762
Uložení: 729

Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914

Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914:

1. Roky 1875-1900: Za vlády premiéra Kolomana Tiszu (1875-1890) sa slovenský národ dostal do kritickej situácie. Práve vtedy kulminoval ekonomický, kultúrny aj politický útlak, ktorý Slováci veľmi často riešili emigráciou.

Všade sa objavovala maďarčina, vraj preto, aby kultúrne zaostalé národnosti mohli čerpať z vyššej maďarskej kultúry. Za tejto situácie sa stal v r. 1877 predsedom SNS advokát Pavol Mudroň (1835-1914). V r. 1879 sa povinným predmetom všetkých slovenských základných škôl stal maďarský jazyk a 20. novembra 1883 bol v Nitre založený Felvidéki Magyar Közmüvelödesi Egyesület – FEMKE – Hornozemský maďarský vzdelávací (osvetový) spolok (sídlil na 1. poschodí bývalej Okresnej knižnice v Nitre). Jeho zakladateľom bol knieža Július Odescalchi. V r. 1883 mal 1516 členov, najviac, 628, z župy nitrianskej, najmenej, 4, z župy liptovskej. Medzi jeho členmi boli Albert Apponyi, Béla Grünwald i turčiansky podžupan Ľudovít Lehoczky.

Svoju maďarizačnú činnosť rozvíjal pomocou špeciálnych materských škôl, siete čitateľských spolkov a knižníc, ale tiež organizovaním prevýchovy slovenských sirôt v čisto maďarskom prostredí (niekedy sa deti aj proti vôli vlastných rodičov i odvliekali) – bolo tak postihnutých niekoľko stoviek malých Slovákov. Členmi FEMKE neboli len Maďari, ale aj Slováci, ktorí si chceli uchovať úrad alebo chceli mať pokoj.

Nájdeme tu slovenských lekárov, učiteľov, advokátov, notárov aj kňazov. V tom čase bolo veľmi módne dávať si maďarské mená, veľa slovenských mien dostalo maďarskú podobu nie tak pre maďarizáciu ako takú, ale ako zvýraznenie maďarskosti. Z majetku rozpustenej Matice slovenskej potom v r. 1885 vznikol v Budapešti Uhorskokrajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý ale maďarizoval tiež.

Slovenskí študenti boli ako panslávi vyhadzovaní zo škôl a seminárov, postihlo to napr. Vavra Šrobára (1867-1950) či v r. 1887 študentov nitrianského seminára Jozefa Minárika a Jozefa Formánka. Odchádzali potom do Čiech, kde ďalej študovali (napr. Šrobár) a v r. 1882 si tu vytvorili aj vlastný študentský spolok Detvan, alebo do USA (Formánek). Po sústavných volebných neúspechoch potom SNS prešla v r. 1884 do politickej pasivity.

 Situácia bola tak zlá, že slovenský národ zasa raz čakal na svojho spasiteľa (častý spasiteľský syndróm). Túto pomoc čakal z dvoch smerov: z východu, od Rusov, alebo od západu, od Čechov. K východu sa obracal Svetozár Hurban Vajanský, podľa ktorého patrila budúcnosť oduševnelému a mravne nezkazenému Východu, t.j. Rusku, zatiaľčo Západ bol vraj svetom starým a zahnívajúcim, ktorý podliahol materializmu a ateizmu. Jeho optimizmus pramenil aj z faktu, že Rusko v r. 1878 oslobodilo z osmanského otroctva Bulharov.

Druhý smer bol orientovaný na západ, k Čechom, to vyznával hlavne Vavro Šrobár. Lenže Česi okrem možnosti študovať a pomoci v kultúrnej oblasti neboli ochotní veľmi pomáhať v politických záležitostiach (často Slovákom vyčítali rozbitie jednoty západných Slovanov prijatím vlastného slovenského jazyka a pozerali sa na Slovensko ako na vhodnú oblasť orientálnej turistiky).

Z kultúrnych činiteľov, ktorí pomohli viac, treba spomenúť maliara Mikuláša Alša (1852-1913), ktorý kritizoval FEMKE, básnika Adolfa Heyduka (1835-1922), ktorý v r. 1875 vydal básnickú zbierku "Cymbal a husle" a všestranne sa Slovákov zastával a cestovateľa a publicistu Rudolfa Pokorného, ktorý napísal a v r. 1884-1885 vydal dvojdielnu prácu "Z potulek po Slovensku". Čím viac boli Slováci politicky pasívni, tým viac sa venovali kultúre a vede alebo emigrovali.

Opäť svoju činnosť rozvíjali historici ako František Sasinek (1830-1914), Jonáš Záborský (1812-1876) a Július Botto (1848-1928), jazykovedec Samuel Cambel (1856-1909), literárni historici Jaroslav Vlček a Jozef Škultéty (1853-1948), estetik Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916), národopisci Pavol Socháň (1862-1941), Adolf Peter Záturecký (1837 -1904), národopisec, botanik a archeológ Andrej Kmeť (1841 -1908), botanik Jozef Ludovít Holuby (1836-1923), optik Jozef Petzval (1807-1891) či geológ Dionýz Štúr (1827-1893). Pretrvával spolkový život – činná bola Živena aj Spolok sv. Vojtecha, v r. 1870 vznikol aj telovýchovný a vzdelávací mládežnícky spolok "Omladina slovenská", vychádzali časopisy ako "Národné noviny" (1870), "Slovenské pohľady" (1881) či "Literárne listy", hospodársky časopis "Obzor" (1883), ženský časopis "Dennica" a pod. Svoje knihy vydávali spisovatelia Pavol Orzság Hviezdoslav (1849 -1921), Martin Kukučín (1860-1928), život v mediarskych hámroch maľoval Dominik Skutecký (1849-1921), krajiny Ľudovít Čordák (1864-1937) a slovenský maliar maďarského pôvodu Ladislav Medňanský (1852-1919), folklórne motívy zasa Jozef Hanula (1863-1944). Vynikajúcimi maliarmi boli Eduard Majsch (1841-1904) a františkánsky autodidakt (samouk) Felicián Mócik (1861-1917), sochármi Alojz Strobl (1856-1926) a bratislavčan Ján Fadrusz (1858-1903), autor mramorovej skupiny Márie Terézie a prekrásneho bronzu Jób. V svojej činnosti pokračovali Peter Michal Bohúň (1822-1879) aj Ján Levoslav Bella (1834-1936). Mohutná činnosť sa vyvíjala aj v emigrácii - Jozef Murgaš (1864-1929), ktorý žil v USA, pracoval v oblasti rádiotelegrafie, a Aurel Stodola (1859-1942), ktorý žil v Zürichu, bol autorom objavných spisov o parných aj iných turbínach. Tu, v zahraničí, sa aktivizoval aj slovenský politický život. Slovenskí baníci a remeselníci sa začali organizovať v rôznych spolkoch obyčajne v blízkosti svojich far. Rýchlo začali vznikať prvé noviny a časopisy (v r. 1886 v pennsylvánskom meste Pittsburgu začali vydávať Janko Slovenský a Peter Víťazoslav Rovnianek "Amerikánsko-slovenské noviny", ktoré vychádzali až do r. 1922, v r. 1889 vznikol časopis "Slovák v Amerike") a celonárodné organizácie. 15. februára 1890 založili v Pittsburgu rodák z Trstenej a katolícky kňaz Štefan Furdek spolu s liberálom Petrom Víťazoslavom Rovnianekom "Národný slovenský spolok", ktorý bol ale výrazne nekonfesionálny. Preto Furdek 4.-9. septembra 1890 založil v Clevelande "Prvú slovenskú katolícku jednotu", ktorá vydávala a dodnes vydáva časopis "Jednota". 26. septembra 1893 bola v USA obnovená aj Matica slovenská, ktorej prvým predsedom sa stal Štefan Furdek. Vo svetle všetkých týchto snáh a aktivít sa Andrej Kmeť snažil založiť doma "Slovenský vedecký spolok", ale podarilo sa mu 24. marca 1893 založiť iba Slovenskú muzeálnu spoločnosť, ktorá 22. augusta 1895 v Martine založila Slovenské národné múzeum. Táto muzeálna spoločnosť vydávala veľmi kvalitný "Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti" a venovala sa zberateľskej, osvetovej aj vedeckej činnosti. Často ale všetku prácu robil iba Kmeť. Kúpil kosti mamuta, zberal vianočné piesne, venoval sa botanike, geológii aj archeológii svojho milovaného Sitna, organizoval čipkárske výstavy a pod. Tvrdil, ža aj veda je dobrou politikou.
 V rokoch 1895 až 1899 bol premiérom barón Dezsö Bánffy, ktorý maďarizáciu ešte prehĺbil (hlásal napr., že "... bez šovinizmu nemožno vybudovať jednotný národný štát") a v ktorého časoch (v r. 1896) prebiehali pompézne milenárne oslavy príchodu Maďarov do vlasti (tisíce výročie príchodu – pretože ale nik presný rok nepoznal, ani nepozná, rok 896 bol prijatý hlasovaním v parlamente!). 2. mája 1896 bola v Budapešti otvorená obrovská výstava, boli vydávané knihy a na 7 miestach Uhorska boli vztyčené milenárne pomníky, dva z nich aj na území Slovenska – v Devíne (už nestojí) a na nitrianskom Zobore (stojí iba podstavec – pyramída). V r. 1896 sa v Athénach uskutočnili prvé novodobé olympijské hry.

Za Uhorsko sa ich zúčastnil aj Slovák Alojz Sokol, ktorý sa v behu na 100 m umiestnil s časom 12,6 sec na treťom mieste. A v tejto situácii vyhraneného maďarského šovinizmu sa zosílila politická aktivita uhorských Slovanov. 10. augusta 1895 sa v Budapešti zišiel národnostný kongres Rumunov, Srbov a Slovákov, ktorého ústrednou postavou bol Slovák dr. Miloš Štefanovič. Tohto kongresu sa zúčastnil aj Milan Hodža (1878-1944). Prijali tu spoločný program, v ktorom sa odmietala myšlienka Uhorska ako jednonárodnostného maďarského štátu a chcela sa autonómia jednotlivých národností aj zrušenie národnostného zákona z r. 1868. Žiadalo sa aj vytvorenie ministerstva národností, rovné hlasovacie právo, zrušenie cenzúzy a pod., ale uhorská vláda všetko zamietla. Slováci a Česi potom 7. mája 1896 vytvorili Českoslovanskú jednotu, o ktorú sa veľmi pričinil Jaroslav Vlček, ale jej predsedom sa stal pražský univ. profesor František Pastrnek.
 Ku koncu storočia silnela aj slovenská buržoázia a začínala sa aktivizovať SNS, v ktorej začínali pôsobiť rôzne prúdy. Dostať sa ale do parlamentu bol veľký finančný problém – zvolenie kandidáta stálo od 10 000 do 200 000 zlatých (200 000 zlatých bolo viac ako 2 milióny dnešných Sk).
 Prvým prúdom bolo staré vedenie (Pavol Mudroň), ktoré ostávalo pasívne. Druhým bol prúd predstavovaný slovenským drobným klérom a slovenskou maloburžoáziou. Tí najskôr spolupracovali aj s novozaloženou (1895) opozičnou maďarskou ľudovou stranou (Katolikus Néppárt), ktorú založil bratislavský rodák gróf František Zichy, ale kvôli národnostným sporom Néppárt v r. 1905 opustili. Formálne ostali v SNS (časť sa ich pridala k Hodžovi) a dali si zhruba tento program: podpora malých podnikateľov, zakladanie výrobných a spotrebných družstiev aj čitateľských krúžkov. Hlavnými predstaviteľmi boli Andrej Hlinka (1864-1938), Ferdinand Juriga (1874-1950) a František Skyčák.

 Tretí prúd vytvorila vysokoškolská mládež vo Viedni a Prahe. Tí kritizovali konzervatívnosť vodcov SNS, neznášali cárofilstvo Vajanského a Mudroňa, klerikalizmus kňazskej inteligencie a skôr sa prikláňali k európskym liberálnym názorom a čechoslovakizmu. Veľký vplyv mal na nich Tomáš Garrigue Masaryk (1850-1937) a Lev Nikolejevič Tolstoj (1828-1910). Združovali sa okolo časopisu "Hlas", ktorý vychádzal v rokoch 1898-1904, preto sa im niekedy hovorí hlasisti. Hlavnými predstaviteľmi boli Vavro Šrobár (1867 -1950), Pavol Blaho (1867-1927) a Dušan Makovický.
 Štvrtým prúdom boli zastánci agrárnej otázky, ktorých viedol Milan Hodža (1878-1944). Ten sa neskôr spolu s F. Skyčákom, ktorý opustil Néppárt, pokúsil od SNS odštepiť a založiť r. 1906 základy agrárnej strany nazvanej Slovenská ľudová strana. Ostali však naďalej len prúdom SNS. Ich heslom bolo: "Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny" a tlačovým orgánom "Slovenský denník", ktorý s problémami začal vychádzať v rokoch 1900, 1910, 1918-1938 a v r. 1903-1918 "Slovenský týždenník".

 Po r. 1900 všetky prúdy SNS zosílili politickú aktivitu a vo voľbách v r. 1901 získali v uhorskom parlamente 3 miesta poslancov (Ján Ružiak, Ján Valášek a František Veselovský). Za Zichyho stranu sa do parlamentu ešte dostal Martin Kollár a dr. Jozef Kubina. Kollár ale na svoje miesto rezignoval, takže v uhorskom parlamente mali Slováci štyroch svojich poslancov. Bol to veľký úspech, pretože peniaze na volebnú kampaň neboli a právo voliť malo len 6% obyvateľstva. Začiatkom r. 1905 ale uhorský kráľ František Jozef I. snem rozpustil. V nových voľbách sa do snemu dostali len dvaja Slováci - František Skyčák a Milan Hodža. Začala sa veľká politická aktivita v snahe zblížiť sa s roľníkmi, o ktorých podporu usilovali všetky tri prúdy SNS vrátane novovzniknutej samostatnej Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska (1905). Tá mala v programu všeobecné hlasovacie právo, organizovanie štrajkov, ale ako celok nebola veľmi aktívna, predovšetkým po r. 1907 (v r. 1904 založil Emanuel Lehotský časopis "Slovenské robotnícke noviny"). V r. 1906 následovali nové voľby, z ktorých vyšlo sedem slovenských poslancov: M. M. Bella, Pavol Blaho, František Jehlička, Ferdinand Juriga, Martin Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. Napriek týmto úspechom ale národnostný útlak neustále silnel. Všetko slovenské sa tvrdo potláčalo, bohoslovci boli prepúšťaní zo seminárov, Andrej Hlinka, obvinený z poburovaní, bol uväznený. V r. 1907 potom uhorský minister kultu a školstva, Albert Apponyi (1846-1933), vydal nové školské zákony, cieľom ktorých bolo urýchliť totálnu maďarizáciu krajiny. Slovenské deti mali už v 4. triede ovládať maďarský jazyk, národne uvedomelých slovenských učitelov treba prenásledovať. V tejto atmosfére na jeseň roku 1907 došlo k tragickému incidentu v Černovej.

 Obyvatelia dediny Černová (leží blízko Ružomberka) si z iniciatívy svojho rodáka Hlinku postavili nový kostol. Chceli, aby sa vysviacky aj zúčastnil. Lenže spišský biskup Alexander Párvy (1904-1919) ho v tom čase suspendoval a Hlinka sa zdržiaval v Hodoníne u svojho moravského priateľa Aloisa Kolíska a chystal prednáškové turné v Čechách. Hlinku podporoval aj neskorší olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan (1851-1923, vo funkcii od r. 1921). Kostol tak mal 27. októbra 1907 vysvätiť likavský dekan Martin Pazúrik. Lenže Černovčania Pazúrika do dediny nechceli pustiť (kričali napr. vety: "Obaríme vás! Nevpustíme do dediny židovských kňazov!"), zastavili koč, nastal zmätok, hádzali sa kamene a žandári začali strielať – výsledok: 9 mŕtvych na mieste (Jozef Demko, Pavol Jančí, Mišo Polievka, Katarína Demková a pod.), 6 ďalších zomrelo na druhý deň. Tento masaker spôsobil obrovskú vlnu rozhorčenia. Národnostnú politiku Uhorska začali sledovať aj známi európski publicisti a historici, napr. Škót Robert William Seton-Watson (1879-1951), ktorý pod pseudonymom Scotus Viator napísal a aj v r. 1908 vydal knihu "Národnostná otázka v Uhorsku" (po slovensky poprvýkrát až v r. 1994!), nórsky predstaviteľ kritického realizmu, spisovateľ Björnstjerne Björnson (1832-1910), alebo francúzsky historik a slávista Ernest Denis (1849-1921). Hlinka požiadal Čechov, aby: "... osviežili slovenskú vetvu národa svojou duševnou silou..." , v novembri 1907 bol opäť uväznený (ostal vo väzení až do r. 1910) a v r. 1908 napísal: "Nech sa to našim maďarským bratom ľúbi nebo nie, predsa zostane večnou pravdou, že my Slováci sme s Čechmi jedno plemä, jedna osveta, jeden národ". Proti maďarizačnej politike sa začala aktivizovať aj Českoslovanská jednota, ktorá v rokoch 1907-1913 organizovala v Luhačoviciach každoročné stretnutia slovenských a českých kultúrnych aj politických predstaviteľov. Zamýšlali sa nad tým, ako na Slovensku presadiť český kapitál a kultúrny vplyv (v Prahe začal vychádzať časopis "Naše Slovensko"). 26. mája 1907 vznikla v Clevelande "Slovenská liga", jej predsedom sa stal Štefan Furdek, vo vedení bol aj rodák z Kláštora pod Znievom Albert Mamatey (1870-1923).
 V r. 1910 boli nové voľby, z ktorých vyšli len traja slovenskí poslanci, a to Pavol Blaho (1867-1927), Ferdiš Juriga (1874- 1950) a František Skyčák. Vedenie SNS na čele so svojím predsedom Pavlom Mudroňom a hlavným ideológom Svetozárom Hurbanom Vajanským konečne proti maďarizácii začalo aj protestovať. Samozrejme neúspešne, nadviazali preto úzku spoluprácu s Českoslovanskou jednotou. Možno povedať, že SNS pomaly a isto strácala autoritu – bola odtrhnutá od ľudu (o tom svedčili neúspechy vo voľbách) a jej jedinou aktivitou boli články v Národných novinách. Aj z týchto príčin sa od nej katolícke krídlo odčlenilo a 29. júla 1913 v Žiline vytvorilo samostatnú stranu pod názvom "Slovenská ľudová strana". Jej predsedom bol Andrej Hlinka, tajomníkom bol Ferdinand Juriga, vo vedení bol aj František Skyčák. SNS si uvedomila nutnosť zmien. Po smrti Pavla Mudroňa sa v marci 1914 stal predsedom SNS Matúš Dula (1848-1925) a tajomníkom Jozef Gregor Tajovský (1874-1940). Politika SNS sa podstatne zradikalizovala – teraz už chceli vlastnú slovenskú národnú radu a federatívne usporiadanie monarchie. Naďalej úzko spolupracovali s Českoslovanskou jednotou.

 Napriek tvrdej maďarizácii (napr. Nitra bola takmer maďarským mestom) sa naďalej rozvíjala kultúra. V Martine vychádzali "Národné noviny" a "Slovenské pohľady", katolíci, vedení Františkom Osvaldom, vydávali zborník "Tovarišstvo" a časopis "Literárne listy", do ktorých prispievali prozaik Janko Jesenský (1874 -1945) aj básnik Ivan Krasko (1876-1958). Bolo to obdobie vzniku modernej slovenskej národnej hudby: banskobystrický hudobný pedagóg Viliam Figuš-Bystrý (1875-1937) napísal operu "Detvan", komorné diela tvoril Mikuláš Moyzes (1872-1944), piesňovej a organovej tvorbe sa začínal venovať Mikuláš Schneider-Trnavský (1881-1954). Z maliarov treba spomenúť Karola Lehotského (1879- 1929), Milana Mitrovského, Gustáva Mallého (1879-1952), Petra Kerna, Ľudovíta Čordáka (1864-1937) a Jozefa Hanulu (1863-1944), zo sochárov ešte Jána Koniarka (1878-1952) a z architektov Dušana Jurkoviča (1868-1948). V bibliografii vynikal učiteľ a spisovateľ Ľudovít Vladimír Rízner (1849-1913). Domáca veda relatívne stagnovala, o to viac vynikali slovenskí vedci v zahraničí – okrem Jozefa Murgaša (1864-1929) a Aurela Stodolu (1859-1942) vynikal astronóm a meteorológ Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) a Štefan Banič (1870-1941), ktorý v r. 1914 vynašiel a zkonštruoval prvý americký padák (fungoval na princípe dáždnika, takže sa príliš neuplatnil). V r. 1912 vznikla v Bratislave na základoch Kráľovskej akadémie Bratislavská Alžbetínska univerzita, ktorá trvala až do r. 1919. Zozačiatku mala iba právnickú a filozofickú fakultu, v r. 1918 sa pridala aj fakulta lekárska.
 V tejto duchovnej, ekonomickej aj politickej atmosfére, keď slovenskému národu ako celku hrozilo vyhynutie, vyletela 28. júna 1914 z pištole Gavrila Principa guľka, ktorá zabila jedinú možnú nádej slovenského národa – arcivévodu Františka Ferdinanda d°Este. Vojna sa tak stala jedinou cestou, ako sa zbaviť uhorskej nadvlády a vybojovať si štátnu samostatnosť.
Stručné dejiny Nitry:

Prvé stopy ľudskej prítomnosti na území Nitry boli zvyšky sezónneho tábora lovcov mamutov na Čermáni z r. okolo 23OOO pr. Kr. Ale prvými stálymi obyvateľmi Nitry boli ľudia z mladšej doby kamennej (5.-4. tis. pr. Kr.), ktorí svoje sídlisko mali napr. aj na Štúrovej ulici. V období eneolitu (3. tis.) bolo zasa pohrebisko na amfiteátri. Zo staršej doby bronzovej (1900-1600 pr. Kr.) hradisko na Hradnom vrchu v mieste dnešnej katedrály, z neskorej doby bronzovej (lOOO-7OO pr. Kr.) zasa hradisko na Zobore. Z mladšej doby železnej, tzv. laténu (5OO-1 pr. Kr.), sú sídliská napr. pod Zoborom, a z doby rímskej (1-4OO po Kr.) menej, ale okolo r. 38O vraj markomanská kráľovná Frigitil založila nitrianske biskupstvo s biskupom Sunniom (nie je to ale historický fakt, len legenda). V časoch veľkého sťahovania národov (5.-6. stor.) prišli aj prví Slovania.
 Z 8.-9. stor. poznáme slovanské hradisko na Martinskom vrchu v miestach kasární pod Zoborom, kde mohol sídliť aj knieža Pribina – prvý slovenský vládca, vyhnaný odtiaľto zakladateľom veľkomoravskej ríše, moravským vládcom Mojmírom. Pribina bol pokrstený až po svojom vyhnaní z Nitrianska, a to v r. 833 v Traismaueri v blízkosti Viedne. Iné hradisko bolo na Vŕšku, v mieste piaristického kostola a gymnázia, kde zasa mohol sídliť knieža Svätopluk (vládol v r. 871-894). Tento vládca je aj prvým nekorunovaným slovenským kráľom a bol dokonca kandidátom na titul nemeckého cisára. V r. 863 prišli na Veľkú Moravu sv. Cyril a Metod, aby tu vytvorili protiváhu vplyvu franských misionárov (predovšetkým zo Salzburgu), vychovali slovanských kňazov a položili základy slovanskej diecézy. Franskí biskupi sv. Metoda dokonca zajali a ako ospravedlnenie napísali v r. 871 spis Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum, v ktorom tvrdia, že na území Nitrianska majú nárok hlavne oni, pretože salzburgský arcibiskup Adalrám kedysi (828 až 833) v Nitrave vysvetil Pribinovi kostol. Stal sa tak tento spis prvou písomnou zmienkou nielen o Nitre, ale o Slovensku vôbec. Kostol stál možno v miestach katedrály a je to prvý historicky známy kostol v strednej Európe. Prvým nitrianským biskupom sa stal v r. 88O franský kňaz Wiching.
 Na konci 9. stor. (okolo r. 896?) prišli do tejto oblasti starí Maďari, Veľkú Moravu zničili a v polovine 10. stor. si tu vytvorili vlastný uhorský štát. Život v Nitre ale pokračoval ďalej a v ll. stor. sa Nitra stala centrom nitr. údelného kniežatstva, v ktorom sa Arpádovci učili vládnuť (žil tu aj sv. Ladislav, uhorským kráľom bol v r. 1077-1095). Z čias kráľa Kolomana (1095-1116) sú z Nitry známe aj prvé originálne pamiatky o dejinách Slovenska – Zoborské listiny, v ktorých kráľ v rokoch 1111 a 1113 potvrdzoval zoborskému benediktínskemu kláštoru (možno najstaršiemu kláštoru na Slov.) majetky zo širokého okolia. Vtedy sa Nitra delila do dvoch samostatných sídlištných jednotiek, na Horné mesto, ktoré patrilo biskupovi a ležalo v miestach hradného kopca, a Dolné, ktoré bolo centrom obchodu a remesiel a ležalo v miestach dnes zvaných Vŕšok. V 1. polovine 13. stor. nechal biskup Jakub I. postaviť na hradnom vrchu neskororománsky kostolík zasvätený sv. Emerámovi, patrónovi Bavorska (dnes sa mu hovorí Pribinov kostol).
 V polovici 13. stor. napadli Slovensko Mongoli (Tatári). Kráľ Belo IV. sa na úteku pred nimi v r. 1241 v Nitre schoval, za to potom 2.9.l248 dal Dolnému mestu práva slobodného kráľovského mesta. Dolné mesto potom tieto privilégiá stratilo, keď ho l3.5.l288 kráľ Ladislav IV. Kumánsky daroval biskupovi Paschaviovi. Od r. 1302 sa nitr. biskupi stali aj dedičnými županmi nitr. župy a boli nimi až do r. 1777. V 1. pol. 14. stor. potom biskup Meško nechal postaviť v gotickom slohu hornú loď nitr. katedrály, ktorá bola dokončená zač. 17. stor. biskupom Jánom Telegdym, ktorý neskororománsky a gotický kostol spojil barokovou stavbou. V r. 1663 Nitru zle poničili Turci a katedrála spolu s mestom musela byť znovu opravovaná. Nechal to urobiť biskup Ladislav Erdody v 1. pol. 18. stor., keď katedrálu vyzdobili viedenský architekt Domenico Martinelli a rakúsky maliar Antonio Galliarti. V dolnom kostole je reliéf rak. sochára Johanna Perneggera. Vôbec celé 18. stor. je plné architektonickej aktivity – bol postavený aj najväčší nitr. kostol sv. Ladislava, kostolík sv. Michala, neskorobarokový Veľký seminár, súsošie Nepoškrneného Počatia Panny Márie (rakušan Martin Vogerl) a pod.

 V r. 1777 sa Dolné mesto stáva opäť slobodným kráľovským mestom a stavebná aktivita pokračuje. Boli zbúrané stredoveké múry okolo Dolného mesta, postavený Kluchov palác s Corgoňom, ktorého urobil sochár Vavrinec Dunajský z Ľubietovej, Diecézna knižnica s 80 000 zväzkami, Župný dom aj náš kostol s kláštorom. Náš kostol dokončil v r. 1861 viedenský staviteľ Ján Szmatoss a nitrančan Anton Heweth. Nasťahovali sa tu sestričky sv. Vincenta Pavlánskeho z rakúskeho Grazu a založili tu okrem prvej nitr. školky aj dievčenskú ľudovú školu. Ako rehoľná škola potom fungovala až do r. 1944. Ako novoveké mesto vznikla Nitra 1.2.1886, kedy sa Horné mesto spojilo s Dolným a pripojili sa aj iné samostatné obce, napr. Párovce. V tých časoch bola Nitra veľmi malým mestečkom, mala asi 7000 obyvateľov. Rozširovať sa začala začiatkom 20. stor., vtedy bola v secesnom slohu postavená hlavná ulica, židovská synagóga, budova Mestského úradu aj budova súdu a počet obyvateľstva narástol na asi 20 000 (z toho bolo asi 10 000 Maďarov). Dnes má Nitra okolo 80 000 obyvateľov a je centrom nitrianského kraja. V r. 1962 bolo Horné mesto vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a je navrhnuté do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Slovenské cirkevné dejiny v 19. a 20. stor.: Koncom 18. a na počiatku 19. stor. sa začal formovať dnešný počet slovenských diecéz. K nitrianskému biskupstvu pribudli v r. 1776 rozdelením ostrihomského arcibiskupstva diecézy na Spiši, v Banskej Bystrici a v Rožňave a v r. 1804 vznikla rozdelením jágerského (egerského) biskupstva aj diecéza v Košiciach. Týchto 5 diecéz sa samozrejme rozvíjalo ako súčasť cirkevných dejín Rakúska a Uhorska. Vznikli i nové cirkevné semináre: v r. 1804 v Košiciach, v r. 1807 v Banskej Bystrici, v r. 1814 v Rožňave a v r. 1815 v Spišskej Kapitule, na ktorých sa formovala nová kňažská inteligencia, ktorá sa stala základom slovenského národného obrodenia. Môžme smelo povedať, že bez kňazov katolíckej, ale aj evanjelíckej cirkvi by naše národné obrodenie vôbec neexistovalo! V roku 1818 vznikla pre veriacich byzantského obradu oddelením sa od mukačevského biskupstva aj gréckokatolícka eparchia v Prešove (teologické učilište vzniklo až v r. 1880). V rokoch 1819 až 1831 bol ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave Alexander kardinál Rudnay, veľký slovenský rodoľub (pochádzal zo slovenského zemianského z obce Považany), ktorý podporoval slovenský kultúrny život. V r. 1820 presťahoval svoje sídlo nazpäť do Ostrihomu, kde začal budovať monumentálnu baziliku. Po rušných rokoch 1848-49 sa rakúsky cisár snažil na uhorské biskupské stolce dosadiť neuhorských (t.j. nemaďarských) kandidátov. Tak sa banskobystrickým biskupom stal Štefan Moyzes (1851-1869, ktorý spolu s moravskými biskupmi presadil preloženie sviatku sv. Cyrila a Metoda na 5. júla), rožňavským Štefan Kollarčík (1850-1869), spišským Ladislav Zábojský (1850-1870) a košickým Jozef Kunst (nitrianskými biskupmi boli v tých časoch Imrich II. Palugyay a od r. 1859 do r. 1892 Augustín Roskoványi). V r. 1855 sa ukončil jozefinizmus konkordátom s Habsburgskou monarchiou, ale po vzniku Rakúska-Uhorska sa cirkevné pomery zvrátili v prospech silnej maďarizácie. Biskupmi sa opäť stali prívrženci uhorského národa, ale veľké množstvo slovenských kňazov si svoj slovenský duch neustále udržuje, za všetkých treba spomenúť aspoň Andreja Kmeťa (1841-19O8) či Franka Víťazoslava Sasinka (1830-1914).

 Veľmi zložitá situácia vznikla počiatkom 20. storočia a po vzniku ČSR v r. 1918. Promaďarsky silne orientovaní biskupi ako napr. nitriansky biskup Viliam Batthyány de Németujvár (1911 -1920) či banskobystrický Volfgang Radnai (1904-1919) boli vypovedaní z ČSR. Spišský biskup Alexander Párvy (1904-1919), známy svojím negatívnym postojom k činnosti Andreja Hlinku, nedostal štátny súhlas a zomrel v r. 1919 v Budapešti. V r. 1920 zomrel rožňavský biskup Ľudovít Balás aj košický biskup Augustín Fischer-Colbrie (1905-1920). Slovenské biskupstvá tak ostali bez biskupov, ale 13. februára 1921 vysvätil v nitrianskom chráme sv. Ladislava (piaristický kostol) pápežský nuncius Klement Micara troch nových biskupov slovenského pôvodu: pre Nitru to bol Dr. Karol Kmeťko (1921-1948), pre Banskú Bystricu Marián Blaho (1921 -1943) a pre Spiš Ján Vojtaššák (1921-1951, zomrel až v r. 1965). Z ostatných slovenských biskupstiev boli vytvorené apoštolské administratúry. Košickú viedol biskup Jozef Čársky (1920 -1939, v r. 1939 až 1945 tu bol biskupom Štefan Madarász, a od r. 1946 až do r. 1962 opäť Jozef Čársky, ktorý vtedy viedol aj administratúru rožňavskú) a Rožňavskú Michal Bubnič (1920-1945). K týmto piatim biskupstvám sa v r. 1922 priradila aj trnavská apoštolská administratúra, ktorú viedol v r. 1922 až 1947 biskup Pavol Jantausch (biskupom od r. 1925, narodený 21.6.1870 vo Vrbovom). Nitrianska, spišská a banskobystrická diecéza spolu s trnavskou apoštolskou administratúrou boli formálne priamo podriadené Svätej stolici a nevytvárali samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu, tá vznikla až v r. 1977. Rožňavská a košická diecéza boli súčasťou Jágerskej metropolie. V r. 1927 sa prešovským gréckokatolíckym biskupom stal bazilián Pavol Gojdič, ktorý svoju eparchiu viedol až do r. 1950 (zomrel v Leopoldove v roku 1960).

 Jednoduchý nebol ani vnútrocirkevný život – kňazi v politickom živote (napr. Andrej Hlinka), český liberalizmus a voľnomyšlienkárstvo (napr. zrúcanie mariánskeho stlpu na Staromestkom námestí v Prahe, vznik Československej cirkvi a pod.), atď. atď. 2. apríla 1927 sa dekrétom Pia XI. "Celebre apud gentem Slovacam" stala patrónkou Slovenska Sedembolestná Panna Mária. V roku 1928 bol v Nitre na Kalvárii posvätený Misijný dom Matky Božej, v ktorom pôsobili aj pôsobia verbisti. V tom istom roku, 2. februára 1928, bolo československou vládou a Svätou stolicou podpísané Modus vivendi, ktoré medzi nimi upokojilo značne napäté vzťahy. Jeho podstatou bolo zosúladenie hraníc štátu s hranicami československých biskupstiev (t.j. nijaký biskup z iného štátu nemohol nad naším územím presadzovať svoju moc, napriek tomu slovenská provincia vznikla až v r. 1977!). V r. 1935 vznikla v Bratislave Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta – slávnostné Veni Sancte, ktoré slúžil Pavol Jantausch, bolo v Dóme sv. Martina 4. novembra 1936. Nepokojné časy prežila naša Cirkev aj počas 2. svetovej vojny, kedy sa často vyjadrovala proti rasovým zákonom alebo vyvážaní slovenských Židov (napr. 7.10.1941, 26.4.1942 a pod.). Lenže prezidentom štátu bol katolícky kňaz a dôsledky jeho činnosti prežívame dodnes.

 Útok proti Cirkvi začal už počas SNP, keď dekrétom z 6.9.1944 boli zrušené všetky cirkevné školy. Nenávisť pokračovala hneď po skončení 2. svetovej vojny – dekrét o zrušení cirk. škôl bo potvrdený už 16. mája 1945! Na jeseň roku 1945 boli uväznení biskupi Ján Vojtaššák a Michal Buzalka, pomocný biskup trnavskej apoštolskej administratúry. Po voľbách v r. 1946 sa k moci dostali komunisti a pre Cirkev začali kruté časy. 18. apríla 1947 bol v Bratislave popravený Jozef Tiso. Cirkev sa bránila množstvom pastierskych listov, ale bezvýsledne. 28. februára 1948 sa uskutočnil štátny prevrat a komunisti sa rozhodli naveky s Cirkvou zúčtovať. Ihneď bola zakázaná katolícka tlač (povolené boli len Katolícke noviny) a 14. októbra 1949 odhlasovalo Národné zhromaždenie nové "cirkevné" zákony – zákon č. 217/1949 Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné, č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi a č. 219/1949 Zb., ktorý z kňazov urobil štátnych zamestancov. Takto sa cirkev dostala do úplnej závislosti od štátu a bola ohrozená jej duchovná sloboda. Bola už dosť zdecimovaná internovaním biskupov (pozri vyššie) alebo smrťou – v r. 1948 zomrel nitriansky biskup Karol Kmeťko a v r. 1950 banskobystrický Andrej Škrábik (1943-1950). V Nitre sa stal biskupom Eduard Nécsey (1948-1968), trnavskú administratúru riadil v r. 1947 až 1969 biskup Ambróz Lazík, banskobystrická ostala bez vedenia, spišská tiež, rožňavskú administratúru riadil biskup Róbert Pobožný (1949-1972) a košické biskupstvo biskup Jozef Čársky (1946-1962). Za tejto situácie sa komunisti rozhodli zničiť Cirkev úplne a 15. marca 1950 zlikvidovali české a moravské kláštory. V noci zo 13. na 14. apríla 1950, v tejto barbarskej noci (termín kardinála Korca), bolo zrušených 230 mužských kláštorov s 2200 rehoľníkmi a v dňoch 28. až 30. augusta 1950 72O ženských kláštorov s 10 660 rehoľníčkami. Prenásledovaná bola aj gréckokatolícka cirkev - 28. apríla 1950 bol v Prešove bez účasti biskupov, ale zato za pilnej účasti ŠtB "zincenovaný" sobor, ktorý vyhlásil zánik gréckokatolíckej cirkvi a začlenenie jej veriacich do pravoslávnej cirkvi (organizačne patrili moskovskému patriarchátu). Biskup Pavol Gojdič bol intervenovaný a uväznený. 15. januára 1951 bol 74-ročný biskup Vojtaššák odsúdený na trest 24 rokov väzenia, Buzalka a Gojdič na doživotie. Nasledovali tažké roky, v ktorých štátna moc nielen pozatvárala množstvo rehoľníkov, ale prenásledovala a do svojich koncentračných táborov umiestňovala aj množstvo kňazov. Pracovali v uránových baniach v Jáchymove, uväznení boli na Mírove, vo Valdiciach či v Leopoldove. Cirkev sa bránila tajnými vysviackami biskupov aj kňazov. Róbert Pobožný tajne vysvätil na biskupov dvoch mladíkov - 2. januára 1951 27-ročného Pavola Hnilicu a 24. augusta 1951 26-ročného Jána Chryzostoma Korca. V tých časoch nesmel nik prejaviť svoju náboženskú vieru. Ak to urobil, bol okamžite prenásledovaný – učiteľ bol prepustený zo školských služieb, ostatní mohli vykonávať len menej zodpovedné práce i keď boli vynikajúcimi vedcami.
 Nádejným sa ukázal rok 1968, ale rýchlo prišla normalizácia, a keď v roku 1972 zomrel rožňavský biskup Robert Pobožný, neostal na Slovensku ani jeden riadne dosadený katolícky biskup! Tento stav sa napravil 3. marca 1973, kedy boli vysvätení traja noví biskupi, pre Nitru dr. Ján VIII. Pásztor (1973 – 1988), pre Banskú Bystricu Jozef Feranec (1973-1990) a pre trnavskú administratívu Július Gábriš (1973-1987). Významným bol rok 1977, pretože 30. decembra 1977 pápež Pavel VI. povýšil trnavskú apoštolskú administratívu konštitúciou "Qui divine" na arcibiskupstvo a podriadil jej všetky slovenské diecézy. Vznikla tak samostatná slovenská cirkevná provincia so sídlom v Trnave (konštitúcia Praescriptionum sacrosancti). 8O. roky už boli v znamení zániku vtedajšieho komunizmu – veľkú zásluhu na tom mal aj Svätý Otec Ján Pavol II. Ale totalitný komunistický štát vôči Cirkvi vyčínal ďalej. Súdil a zatváral študentov, ktorí sa opovážili vyznať svoju vieru a rozširovať kresťanskú literatúru, prenasledoval kresťanskú inteligenciu a dúfal, že Cirkev vymrie spolu s kostolnými starčekmi. Ale 3O. decembra 1980 vyhlásil Ján Pavol II. apoštolským listom "Egregiae virtutis" sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy. 5. mája 1985 sa stal kardinálom arcibiskup Jozef Tomko a začal viesť Posvätnú kongregáciu pre evanjelizáciu národov, 2. júna 1985 bola uverejnená encyklika Slavorum apostoli a 7. júla 1985 sa konala celoštátna púť na Velehrade, ktorej sa zúčastnilo okolo 250 000 veriacich a ktorí veľmi dôrazne žiadali náboženskú slobodu. 25. marca 1988 sa v Bratislave uskutočnila "sviečková manifestácia", ktorej sa zúčastnilo asi 15 OOO účastníkov (130 veriacich bolo zaistených).

 Rok 1989 je po všetkých stránkach rokom prelomu aj v živote našej Cirkvi. 26. júla 1989 sa stal trnavským arcibiskupom a tým aj prvým matropolitom Slovenska Ján Sokol (biskupom bol od 12. júna 1988) a 9. septembra 1989 sa spišským biskupom stal František Tondra. Svojich biskupov tak mali tri diecézy (v Banskej Bystrici bol biskupom Jozef Feranec). Prišiel 17. november 1989 a "koniec" komunistickej totality. Cirkev mohla opäť slobodne dýchať a začiatkom roka 1990 sa stali sídelnými biskupmi títo muži: 6. februára 1990 pre Nitru Ján Chryzostom Korec, 17. marca 1990 Alojz Tkáč pre Košice, 18. marca 1990 Eduard Kojnok pre Rožňavu a 19. marca 1990 Rudolf Baláž pre Banskú Bystricu (dátumy sú dátummi konsekrácií). Všetky katolícke diecézy tak dostali svojich sídelných biskupov. Obnovená bola aj gréckokatolícka cirkev, ktorej biskupom sa stal 7. februára 1990 Ján Hirka. Vysvätení boli aj pomocní biskupi, v Nitre František Rábek (27. júla 1991), v Prešove Milan Chautur. 29. mája 1991 sa stal prvým kardinálom na území Slovenska Ján Chryzostom Korec (konsekrovaný 28. júna 1991). Život ale išiel ďalej a 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. V tomto roku vznikla aj Konferencia biskupov Slovenska. 12. apríla 1994 sa stal nunciom na Slovensku J.E. Luigi Dossena (nahradil tak československého nuncia J.E. Giovanniho Coppu, ktorý ostal nunciom pre Česko). 31. marca 1995 sa biskup Alojz Tkáč stal arcibiskupom – metropolitom Košickej arcidiecézy, do ktorej okrem Košickej patria aj Spišská a Rožňavská diecéza. 21. februára 1997 bol potom bulou Sv. Otca zriadený Košický apoštolský exarchát gréckokatolíckej Cirkvi, ktorý zahrnuje celú oblasť Košíc a ktorý je priamo podriadený Apoštolskému Stolcu. Prvým apoštolským exarchom sa stal Milan Chautur, intronizovaný 13. apríla 1997.
Stručná história Nitry
1. Nitra v praveku: Nitra je svojou polohou a prírodnými danosťami priam predurčená k tomu, aby sa tu usídlil človek a žil tu počas všetkých historických čias. Prvé stopy po sezónnych táboriskách lovcov mamutov z obdobia gravettienu (cca 23 000 pr. Kr.) boli objavené na južných svahoch Čermáňa (hlinisko Ponitrianskych tehelní) a v jaskyni na Hradnom kopci. Našlo sa tu veľa kamenných nástrojov aj kosti mamuta a soba. Prvými stálymi obyvateľmi Nitry boli až ľudia z mladšej doby kamennej, t.j. z čias 5. až 4. tis. pr. Kr. Ľudia kultúry s lineárnou keramikou (5. tis.) si svoje osady postavili v oblasti dnešnej Štúrovej ulice, v Mikovom dvore či v areáli internátu Pedagogickej fakulty. Svojich mŕtvych pochovávali v skrčenej polohe na pohrebiskách v Mlynárciach a v priestoru Priemyslovej ulice (čistiareň). Ľudia lengyelskej kultúry (zhruba 4. tis. pr. Kr.) si svoje sídliská postavili v Lužiankach (tu bolo aj pohrebisko) a na Braneckého ulici (dnešná tepláreň), kde sa našli dôkazy najstaršiej architektúry na území Nitry, a to zvyšky zhorených domov s kolovou kobnštrukciou. Z 3. tis. pr. Kr. (z období eneolitu) sú známe sídliská z Priemyslovej ulice a Šindolky. Veľmi husto bolo územie Nitry osídlené aj v dobe bronzovej (1900 – 700 pr. Kr.). V staršej dobe bronzovej (1900 – 1500 pr. Kr.) bolo postavené mohutné hradisko maďarovskej kultúry na Hradnom vrchu (hradba prebiehala v miestach dnešného morového stĺpu) a ľud nitrianskej kultúry svojich mŕtvych pochovával na pohrebiskách v Šindolke, v miestach dnešného cukrovaru (Partizánska ulica), v mäsokombinátu na Čermáni i na kopci nad obchodným domom Tesco. Na Štefánikovej triede v miestach dnešného Domu módy bolo objavené aj pohrebisko únetickej kultúry s hrobmi so zlatými predmetmi. Do neskorej doby bronzovej (1000 – 700 pr. Kr.), známej búrlivými časmi, patria refugiálne (obranné) hradiská na Zobore a Žibrici. Hradisko na Zobore má plochu necelých 16 ha a jeho valy sú dodnes veľmi zreteľné. Valy na Žibrici obopínajú plochu podstatne menšiu – asi 5 ha. Do týchto hradísk sa v prípade nebezpečia utiekali ľudia z otvorených sídlisk položených na úpätí Zobora, jedno z nich bolo nájdené na Šindolke. Z doby železnej, predovšetkým laténu, t.j. z obdobia 450 – 1 pr. Kr., je z oblasti Nitry známych asi 20 sídlisk a 10 pohrebísk. Najväčšie sú sídliská z Šindolky a Mikovho dvora, jedno bolo nájdené aj na úpätí Zobora, kde sa našlo obydlie s prvými mincami na Slovensku. Išlo o rímsku republikánsku mincu aes grave, datovanú do rokov 230-190 pr. Kr., ktorú sprevádzali mince keltské. 11 keltských hrobov bolo objavených v Mlynárciach. Okolo r. 60 pr. Kr. ovládli územie Nitry Dákovia, po ktorých stopy ostali v miestach nového divadla, na Štefánikovej triede aj v Štúrovej ulici. Z doby rímskej (1 – 500 pr. Kr.) je známych niekoľko sídlisk, napr. Mikov dvor, Chrenová – športová hala, Párovské Háje. (V živote sv. Ambróza sa uvádza, že markomanská kráľovná Frigitill založila okolo r. 38O biskupstvo a prvým biskupom mal byť muž s menom Sunnius. Pretože Markomani okrem Čiech žili aj na území západného Slovenska, kladú niektorí toto biskupstvo do Nitry. Ale tak isto mohlo byť aj v Prahe!) V 5. až 7. stor. po Kr. prebiehalo sťahovanie národov (z 5. stor. je sídlisko v Párovských Hájov) a v 6. stor. po Kr. sa v oblasti Nitry objavili aj prví Slovania. Ich sídlisko poznáme z Mikovho dvora a datuje sa do 6. až 8. stor. po Kr. Iné slovanské lokality z toho istého obdobia poznáme aj z Pároviec či Chrenovej – športovej haly. Koncom 8. stor. vzniklo na Martinskom vrchu mohutné veľkomoravské hradisko o rozlohe 20 ha. V jeho predhradí sa rozkládala veľká remeselnícka osada (napr. hrnčiari, hutníci a šperkári) a v samotnom hradisku stál jeden z našich najstarších kostolov, o ktorom sa dlho predpokládalo, že je to práve ten, ktorý postavil Pribina a vysvätil ho arcibiskup Adalrám – pod sakrálnou stavbou z 11. stor. tu bol objavený starší kostolík, datovaný do veľkomoravského obdobia a považovaný tak za Pribinov. Tým sme sa dostali do obdobia historického.

2. Nitra v stredoveku: Vieme, že naše národné dejiny začínajú správou o tom, ako salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil Pribinovi na jeho území v Nitrave kostol (pozri spis Libellus de Conversione Bagoariorum et Caranthanorom z r. 871 po Kr.). Presná lokalizácia tohto kostolíka je dodnes nejasná. Hľadal sa na Martinskom vŕšku, predpokládal sa pod základmi Párovského kostola sv. Štefana – kráľa alebo v areáli nitrianskej katedrály sv. Emeráma. Podľa posledných výskumov je najpravdepodobnejšie, že Pribinov kostol stál niekde v oblasti Hradného vrchu. Ten už bol osídlený v 7. stor. po Kr. a sú tu nájdené aj stopy veľkomoravského hradíska z 9. až 11 storočia. Kostolík bol vysvätený v rokoch 828 – 833 a Nitra sa aj vďaka nemu stala centrom franskej misie. Druhé veľké hradisko o rozlohe 13 ha, datované do období vlády Svätopluka, bolo objavené v miestach dnešného piaristického kostola a v priľahlých centrálnych častiach mesta. Obohnané bolo dvojitým zemným valom a jedna z brán sa nachádzala na svahu smerom k Párovciam. Mohlo byť sídlom Svätopluka a stalo sa jadrom neskoršieho Dolného mesta. Iné veľkomoravské hradiská sú známe z Lupky, Zobora a Boriny. Neopevnené osady boli v polohách Šindolka a Mikov dvor. V r. 863 prišli sv. Cyril a Metod, zdržiavali sa určite aj v Nitre, ale mali tu veľmi ťažkých "protivníkoch" v osobách franských misionárov a ich predstaviteľa Wichinga, ktorý sa v r. 880 stal prvým nitrianskym biskupom (pozri bulu Sv. Otca Jána VIII. Industriae tuae). Nitra sa tak stala prvým slovenským sídelným biskupstvom. Koncom 9. stor. bol založený aj najstarší slovenský kláštor – benediktínsky kláštor sv. Hypolita na Zobore, ktorý fungoval až do r. 1427, kedy bol posledným opátom muž s menom Hinco. (Potom ostal kláštor opustený, ale v r. 1691 prišli kamalduli, postavili nový kláštor, ale v r. 1782 ich zasa zrušil Jozef II.)
 Po r. 907 ovládli územie Slovenska Maďari. Život v Nitre ale pokračoval ďalej – osídlený bol predovšetkým hradný areál, ktorý bol obohnaný mohutným valom a dokonca tu už v tej dobe (10. stor.) stála bližšie neurčená kamenná architektúra. V prvých decéniách 11. stor. ovládol Nitriansko poľský vládca Boleslav Chrabrý. Od polovice 11. stor. bola potom Nitra sídelným mestom údelného kniežatstva, ktoré zrušil na konci 11. stor. svätý kráľ Ladislav. Ten sa vraj pokúšal obnoviť nitrianske biskupstvo a bol jediným uhorským kráľom pochovaným v Nitre (jemu je zasvätený aj najväčší nitriansky chrám – piaristický kostol). Začiatkom 12. stor. bolo nitrianske biskupstvo konečne obnovené a biskupom sa v r. 1106 stal muž s menom Gervazius. Z r. 1111 a 1113 pochádzajú Zoborské listiny, v ktorých kráľ Koloman potvrdzoval zoborskému kláštoru jeho majetky. Sú to najstaršie originálne písomné pramene k dejinám Slovenska a spomína sa v nich aj jeden z prvých učiteľov na Slovensku – učiteľ reči "grammaticus" Willermus. V týchto časoch sa Nitra skládala z niekoľkých samostatných častí. Oddelene od seba existovali Horné mesto, Dolné mesto, Podhradie (dnešná Podzámocká ulica) aj Párovce. Južne od mesta, v miestach dnešnej Chrenovej (kedysi zvanej Tormoš), stál v 12.- 13 stor. na pahorku neskôr známom pod názvom "Mačací zámok" osobitný zemný hrádok. Z 1O. a 11. stor. sú známe pohrebiská v polohách Šindolka a zoborský amfiteáter. V tej dobe (11. až 12. stor.) existovali aj prvé kostolné cintoríny okolo piatich nitrianskych kostolov, a to na Hradnom vrchu (11. stor.), sv. Martina z Martinského vrchu (12. stor.), pod dnešným kostolom sv. Ladislava, okolo kostola sv. Štefana – kráľa v Párovciach, ktorý bol postavený už v 10.- 11. stor. (okolo oltára sú románske fresky, v 18. stor. bol ale barokovo prestavaný a dnes slúži naším bratom byzantského obradu – gréckokatolíckej cirkvi) a okolo kostola sv. Jakuba, ktorý stál na dnešnom Svätoplukovom námestí v blízkosti pošty. Okolo r. 1230 prišli do Nitry františkáni, ktorí si tu založili kláštor a kostol a v tom istom roku bol postavený kostol Panny Márie na Kalvárii.

 V rokoch 1241 až 1242 plienili Slovensko Mongoli nesprávne nazývaní Tatári. Za to, že obyvatelia Nitry poskytli utiekajúcemu kráľovi Belovi IV. pomoc a ochranu, stalo sa Dolné mesto (oblasť piaristického vŕšku) 2. septembra 1248 slobodným kráľovským mestom. Horné mesto (hradný vrch až po dnešnú Galériu F. Studeného) ostalo zemepanským biskupským mestečkom. Podhradie aj Párovce ostali samostatnými poddanskými obcami. V rokoch 1271 až 1273 Nitru veľmi poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. 13. mája 1288 potom kráľ Ladislav IV. daroval celú Nitru vrátane Dolného mesta biskupovi Paschaviovi a Nitra sa tak stala biskupským mestom (právne to bolo dosť zložité, pretože Dolné mesto si časť svojich práv kráľovského slobodného mesta podržalo až do 1. februára 1886 a potvrdil ich aj Matej Korvín v r. 1473). 13. stor. bolo významné aj po stránke architektonickej výstavby. Biskup Jakub I. (1223 – 1234) nechal na hradnom vrchu postaviť neskororománsky kostolík sv. Emeráma, patróna Bavorska, ktorého v Nitre uctievali už od 11. stor. Dnes sa tejto najstaršej časti katedrály hovorí Pribinov kostolík. Z 13. stor. sa zachovala len apsida a časť lode. Výskumom sa zistilo, že stredovekí murári použili pri stavbe kostola staršie murivo z 11. storočia – nepriamo sa tak dokazuje kamenná stavba z 11. stor. Vo vnútri kostolíka dnes stojí vzácny onyxový oltár a nad ním sa tyčí moderný drevený kríž, ktorý vyrobil Jozef Pospíšil. Farebná okenná vitráž je dielo národného umelca Ľudovíta Fullu. V severnej stene apsidy je uložený relikviár sv. Andreja-Svorada a Benedikta, v južnej potom ostatky sv. Cyrila, ktoré tu uložil biskup Karol Kmeťko. Zdá sa, že v 2. pol. 13. stor. existovali tieto samostatné fary – Panna Mária na Kalvárii, sv. Michal a sv. Jakub v Dolnom meste, sv. Štefan – kráľ v Párovciach a sv. Martin v Tormoši (Chrenová).

 Veľmi búrlivé boli aj následujúce storočia. V roku 1302 sa nitrianski biskupi stali aj dedičnými županmi Nitrianskej župy so všetkými majetkovými a správnymi právami. Boli nimi až do roku 1777, kedy sa biskupská a župná právomoc rozdelila a županmi sa stávali nitrianski veľkostatkári, napr. gróf Mikuláš Forgách. Biskupi stáli na strane kráľa Karola Róberta z Anjou, preto Nitru niekoľkokrát zničil Matúš Čák Trenčiansky. V r. 1440 Nitru obliehali aj Jiskrovi vojaci (žobráci). V týchto pohnutých časoch vznikla aj horná loď nitrianskej katedrály. Začal ju v gotickom slohu roku 1333 stavať biskup Meško (1328-1334) a dokončil ju v r. 1355 biskup Štefan I. (1349-1367). Dnes sú z gotiky zachované len zvyšky nástenných klenbových oblúkov. Z 15. stor. (z r. 1461) pochádza aj mestský erb, tvorený štítom s modrým polom, v ktorom je strieborné nahé rameno držiace na striebornej žrdi červenú zástavu so strieborným vodorovne položeným dvojramenným krížom.
3. Nitra v novoveku: V r. 1553 Nitra vyhorela, v roku 1606 bola zničená v časoch Bocskayovho povstania (zbúraný bol vtedy aj kostol Panny Márie na Kalvárii) a v r. 1620 zničil hrad aj katedrálu Gabriel Bethlen. V rokoch 1619 až 1642 bol nitrianskym biskupom Ján V. Telegdy, ktorý sa nitrianske stavby rozhodol zrekonštruovať. Vtedy bol v miestach katedrály postavený ranobarokový dolný kostol, ktorý spojil neskororománsku stavbu s gotickým chrámom. V r. 1630 opravil kostol Panny Márie na Kalvárii (dnešný je z r. 1678) aj kostol sv. Petra a Pavla v Hornom meste (tzv. františkánsky kostol). Lenže v rokoch 1663 až 1664 ovládli Nitru vrátane Horného mesta Turci pod vedením Ghazi Husseina pašu a z katedrály si spravili maštaľ. Keď začiatkom roka 1664 Turkov z mesta vyháňali královskí generáli de Souches a Koháry, títo (Turci) Horné aj Dolné mesto zapálili. Nové rekonštrukcie potom urobil biskup Tomáš II. Pálffy (1669-1679). Opevnil v r. 1673 hradný kopec a bašty s hradbami stoja podnes (vonkajšia hradná brána je z čias biskupa Pálffyho, ale vnútorná je renesančná z r. 1580 z čias biskupa Zachariáša Mošócyho, veľkého zberateľa kníh). V r. 1698 prišli do Nitry piaristi František Hanóczi a Imrich Horváth, ktorí spolu s mešťanom Michalom Bakossom založili v Nitre piaristické gymnázium. To v rokoch 1700 až 1722 fungovalo v budove ostrihomskej kapituly, dnešný Šmak. V rokoch 1700 až 1789 sa staval barokový kostol sv. Ladislava. Sochársku výzdobu urobil Martin Vogerl, maliarsku Juraj Jaroš a Lukáš Hradický. Veľmi vzácnou je krstiteľnica z 18. stor. (Veže sú z r. 1927, zvony ulial Richard Herold z Chomutova a stropné fresky (kázeň sv. Cyrila a Metoda, púť na Kalváriu či vysviacka troch slovenských biskupov z r. 1921) namaľoval nitriansky rodák Edmund Massányi (1907-1966).

 V rokoch 1711 až 1722 Nitru zničili kuruci a v r. 1748 aj kobylky. Katedrála musela byť opäť zrekonštruovaná do dnešnej definitívnej podoby a urobil to biskup Ladislav IV. Adam Erdödy (1706-1736). Práce, ktoré prebiehali v r. 1710 až 1732, viedol viedeňský architekt Domenico Martinelli, ktorý je aj autorom hlavného oltára vysväteného 25. júla 1732. Výzdoba katedrály je teda neskorobaroková – maľby v dolnom aj hornom kostole urobil Gottfried Anton Galliarti, autor sôch v hornej lodi je neznámy. V dolnom kostole sa nad oltárom nachádzajú dva prekrásne reliéfy: Snímanie z kríža z r. 1662 je dielom Johanna Perneggera, menší reliéf (Kladenie Krista do hrobu) pochádza z dielne renesančného sochára Donatella (do Nitry sa dostal v časoch biskupa Juraja Szelepcsényiho). Steny katedrály sú obložené umelým mramorom (vyleštená vápenná kaša), v hornej lodi sa nachádza krstiteľnica z r. 1643 z dielne Martina Weigla, ktorý ňou napodobnil neskorogotickú krstiteľnicu banskobystrického majstra Jodoka z r. 1475. Farebné okná sú z r. 1970 a ich autorom je Edita Ambrušová. Olejomaľby v dolnom kostole vytvoril po druhej svetovej vojne Edmund Massányi. Prestaval sa aj biskupský palác. Celé 18. stor. prekypuje stavebnou činnosťou. V r. 1739 bol na Vŕšku richtárom Lukášom Breznovičom na pamiatku morovej epidémie z toho istého roku postavený barokový kostolík sv. Michala (pred kostolíkom bol 29. mája 1949 odhalený pomník obetiam druhej svetovej vojny). Postavené boli nové budovy, napr. v rokoch 1779 – 1780 vzniklo pod hradbami hradu rokokovo-klasicistické veľprepoštstvo, zničené v marci 1945 ruskými bombami (dnes garáže Archeologického ústavu SAV) a v r. 1770 neskorobarokový Veľký seminár. Nitra bola vyzdobená veľkým množstvom sôch – z r. 1750 pochádza súsošie Nepoškvrneného Počatia Panny Márie (morový stĺp pred hradom), postavený na pamiatku morových epidémií z rokov 1710 a 1739 Martinom Vogerlom. Pred veľprepoštstvom bola postavená v r. 1783 socha sv. Jána Nepomuckého (dnes v jej blízkosti stojí bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda – dielo Ľudmily Cvengrošovej z konca 80-tych rokov 20. stor.). A v r. 1787 vznikla Dolná fara.

 V 19. stor. prežíva Nitra veľké zmeny. Okrem nových stavieb je to predovšetkým otázka správna. V r. 1777 sa rozdelením biskupskej a župnej právomoci stáva Nitra opäť slobodným kráľovským mestom a je ním až do r. 1886. V r. 1858 boli zbúrané staré stredoveké mestské hradby okolo Dolného mesta – Turecká brána v miestach križovatky pri Tescu tam, kde je dnes predajňa obuvi, kedysi reštaurácia Králik. Vtedy v Dolnom meste žilo asi 5000 obyvateľov a v Hornom len asi 3000. V r. 1873 sa Horné a Dolné mesto spolu s Podhradím a inými obcami zlúčili do jedného správneho celku, v ktorom potom žilo asi 7801 obyvateľov! 1. februára 1886 sa k mestu pripojili aj Párovce, prestalo tak existovať slobodné kráľovské mesto a vznikol nový samosprávny celok. V rokoch 1818-1821 sa postavil tzv. Kluchov palác, vyzdobený empírovou sochou Atlanta (Corgoň), ktorú v roku 1820 vytvoril sochár Vavrinec Dunajský z Ľubietovej. (Palác nechal postaviť biskup Jozef Kluch (1808-1826) pre kanonika Štefana Gregušku). V r. 1823 bol potom postavený Župný dom, ktorý bol v rokoch 1903-1908 prestavaný do secesného slohu (dnešná budova Galérie F. Studeného), v r. 1832 v časoch biskupa Jozefa II. Vuruma (1827-1838) potom dom odpočinku pre starých kňazov (dom "Pro meritae quieti" v blízkosti Veľkého seminára) a v r. 1885 vznikli kaplnky krížovej cesty na Kalvárii.

 V roku 1854 začal na mestskom pozemku (v mieste stredovekého cintorína) staviteľ František Částka stavať kostol a kláštor milosrdných sestier sv. Vincenta Pavlánskeho (vincentky). V tom čase bol biskupom Imrich II. Palugyay (1838-1858) a potom už Augustín Roskoványi (1859-1892). Lenže Částka zomrel, preto stavbu 8. septembra 1861 dokončili Ján Szmatoss z Viedne a Anton Herweth z Nitry. Nasťahovali sa tu vincentky z rakúskeho Grazu a ihneď v r. 1861 založili prvú materskú školku v Nitre, neskôr známu ako Cirkevná materská školka, a kláštornú dievčenskú ľudovú školu, na ktorej vyučovali s cieľom získať nové rehoľné sestričky. V r. 1896 tu biskup Imrich III. Bende (1893-1911) zriadil 6-ročnú Vyššiu dievčenskú školu na úrovni gymnázia, ktorá bola v rokoch 1909/1910 zreorganizovaná na štvorročnú Rímsko-katolícku meštianskú školu dievčenskú. Vyučovali tu len rádové sestričky a kňazi, ktoré postupne odbúravali prírodné predmety (hlavne fyziku) a v r. 1914 zaviedli tzv. obchodný náukobeh, hlavne účtovníctvo. Po r. 1918 tu riaditeľoval František Filkorn, ale ďalej tu učili sestričky a kňazi. V školskom roku 1927/1928 tu v ľudovej škole študovalo 448 žiaček a vyučovalo 8 sestier (učiteľská knižnica mala 148 zväzkov, žiacka 181), v meštianskej študovalo 205 študentiek a to v troch triedach!, učilo 9 sestier a učiteľská knižnica mala 886 zväzkov a študenstká 262 zväzkov. Bola tu materská školka, v sirotinci bolo 142 detí, študentky bývali v internáte. V r. 1932 tu Biskupský úrad zriadil malú ženskú nemocnicu (12 lôžok) a Učiteľský ústav pre výchovu učiteliek na katolíckych ľudových školách. V r. 1934 kláštor nadstavali o druhé poschodie. Ústav neskôr premenovali na Učiteľskú akadémiu, v r. 1948 tu vzniklo 4-ročné Pedagogické gymnázium, po reforme z r. 1953 sa z gymnázia stala Pedagogická škola, potom v r. 1959 Pedagogický inštitút, z ktorého potom v r. 1964 vznikla Pedagogická fakulta a v r. 1997 Univerzita Konštantína Filozofa. V r. 1884 bol postavený v neskoroklasicistickom slohu Malý seminár – dnešný internát študentov teológie, novo zrekonštruovaný a 23. septembra 1995 opäť vysvätený nitrianskym biskupom Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom. Medzi Veľkým a Malým seminárom stojí socha Pribinu, dielo Tibora Bártfaya odhalené 20. 12. 1989. V roku 1879 sa biskup Augustín Roskoványi rozhodol postaviť Diecéznu knižnicu, ktorá bola otvorená 30. 11. 1885 a v ktorej sa uchováva okolo 80 OOO vzácnych zväzkov. (Druhou veľmi bohatou knižnicou bola knižnica piaristického gymnázia, ktorá mala v r. 1920 okolo 16 OOO zväzkov!) V rokoch 1881-1882 bola postavená architektom Jánom Lykom v neorenesančnom slohu budova Mestského úradu (radnice) – dnešné Ponitrianske múzeum, pred vchodom ktorého je dnes po úpravách Štefánikovej triedy z roku 199. do zeme zapichnutá maketa rukojeti blatnického meča z 9. stor. po Kr. Múzeum ako také vzniklo v rámci miléniových osláv v r. 1896 v budove piaristického gymnázia. Zo strany od novostavby divadla bol v miestach, kde stála až do roku 1880 veža farského kostola sv. Jakuba, zbúraného v r. 1786, vztyčený v r. 1882 Mariánsky stĺp so sochárskou výzdobou Antona Brandla (Biskup Roskoványi ho nechal postaviť na pamiatku morovej epidémie z r. 1739). Neskôr bol často premiestňovaný, naposledy v r. 1974, kedy bola v jeho blízkosti postavená socha Lenina (dnes odstránená). Mariánsky stĺp tu opäť stojí od r. ..... Necitlivá novostavba Divadla Andreja Bagára bola dokončená v r...... Divadelnú oponu tvorí gobelín utkaný vo Valašskom Meziříčí podľa návrhu akademického maliara Mariána Prešhajdera. Jej hlavným výzdobným motívom sú veľkomoravské námety. Ján Lyka potom v r. 1889 postavil kasárne, ktoré dnes slúžia ako tržnica. Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa Nitra stáva mestom s potravinárskym a ľahkým priemyslom (pivovar z r. 1895, tzv. Arpádov mlyn z r. 1922 oproti tržnici, továreň na azbestovú bridlicu "Ferrenit" z r. 1922 atp.). Neustále rastie a stavajú sa nové budovy. V rokoch 1901 až 1903 bola postavená budapeštianskym architektom Štefanom Kissom v secesnom slohu budova súdu. Druhou čisto secesnou budovou okrem výzdoby domov na Štefánikovej triede je budova židovskej synagógy, postavenej v rokoch 1911 až 1912 v silne byzantinizujúcom slohu. V r. 1911 bol postavený kalvínsky kostol zvaný evanjelícky. V r. 1918 bol v polohe Sihoť (dnešný Starý park v blízkosti Zimného štadióna) vztyčený mramorový pomník obetiam 1. svetovej vojny, ktorého autorom je Alexander Finta. V r. 1910 mala Nitra 16 416 obyvateľov, z toho najväčší počet tvorili Maďari – 9 754, Slovákov bolo len 4 929 a Nemcov bolo 1 626. V r. 1930 už mala Nitra 21 283 obyvateľov, z toho 18 462 národnosti slovenskej a českej, 961 maďarskej, 921 židovskej a 558 nemeckej. Asi 17 OOO obyvateľov sa hlásilo k náboženstvu rímskokatolíckemu, 3 809 židovskému, 476 k evanjelíkom a 26 ku grékokatolíkom.

Nitra má šesť cintorínov. Ústredný cintorín bol založený v r. 1780 a najstarším náhrobným kameňom je kamenný kríž z r. 1794. Pred cintorínom stojí socha sv. Floriána a nad cintorínom na malom skalnatom vŕšku stála až do r. 184

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu