Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914
Slovenské národné hnutie v rokoch 1875-1914:
1. Roky 1875-1900: Za vlády premiéra
Kolomana Tiszu (1875-1890) sa slovenský národ dostal do kritickej situácie. Práve vtedy kulminoval ekonomický, kultúrny aj politický
útlak, ktorý Slováci veľmi často riešili emigráciou. Všade sa objavovala maďarčina, vraj preto, aby kultúrne zaostalé národnosti mohli
čerpať z vyššej maďarskej kultúry. Za tejto situácie sa stal v r. 1877 predsedom SNS advokát Pavol Mudroň
(1835-1914). V r. 1879 sa povinným predmetom všetkých slovenských základných škôl stal maďarský jazyk
a 20. novembra 1883 bol v Nitre založený Felvidéki Magyar Közmüvelödesi Egyesület - FEMKE - Hornozemský maďarský
vzdelávací (osvetový) spolok (sídlil na 1. poschodí bývalej Okresnej knižnice v Nitre). Jeho zakladateľom bol
knieža Július Odescalchi. V r. 1883 mal 1516 členov, najviac, 628, z župy nitrianskej, najmenej, 4, z župy liptovskej. Medzi
jeho členmi boli Albert Apponyi, Béla Grünwald i turčiansky podžupan Ľudovít Lehoczky. Svoju
maďarizačnú činnosť rozvíjal pomocou špeciálnych materských škôl, siete čitateľských spolkov a knižníc, ale tiež organizovaním
prevýchovy slovenských sirôt v čisto maďarskom prostredí (niekedy sa deti aj proti vôli vlastných rodičov i odvliekali) - bolo tak
postihnutých niekoľko stoviek malých Slovákov. Členmi FEMKE neboli len Maďari, ale aj Slováci, ktorí si chceli uchovať úrad alebo chceli
mať pokoj. Nájdeme tu slovenských lekárov, učiteľov, advokátov, notárov aj kňazov. V tom čase bolo veľmi módne dávať si maďarské
mená, veľa slovenských mien dostalo maďarskú podobu nie tak pre maďarizáciu ako takú, ale ako zvýraznenie maďarskosti. Z majetku
rozpustenej Matice slovenskej potom v r. 1885 vznikol v Budapešti Uhorskokrajinský slovenský vzdelávací
spolok, ktorý ale maďarizoval tiež. Slovenskí študenti boli ako panslávi vyhadzovaní zo škôl a seminárov,
postihlo to napr. Vavra Šrobára (1867-1950) či v r. 1887 študentov nitrianského seminára Jozefa Minárika a Jozefa
Formánka. Odchádzali potom do Čiech, kde ďalej študovali (napr. Šrobár) a v r. 1882 si tu vytvorili aj vlastný
študentský spolok Detvan, alebo do USA (Formánek). Po sústavných volebných neúspechoch potom SNS prešla v r. 1884 do politickej
pasivity.
Situácia bola tak zlá, že slovenský národ zasa raz čakal na svojho spasiteľa (častý spasiteľský
syndróm). Túto pomoc čakal z dvoch smerov: z východu, od Rusov, alebo od západu, od Čechov. K východu sa obracal Svetozár Hurban
Vajanský, podľa ktorého patrila budúcnosť oduševnelému a mravne nezkazenému Východu, t.j. Rusku, zatiaľčo Západ bol vraj svetom
starým a zahnívajúcim, ktorý podliahol materializmu a ateizmu. Jeho optimizmus pramenil aj z faktu, že Rusko v r. 1878 oslobodilo z osmanského
otroctva Bulharov. Druhý smer bol orientovaný na západ, k Čechom, to vyznával hlavne Vavro Šrobár. Lenže Česi okrem
možnosti študovať a pomoci v kultúrnej oblasti neboli ochotní veľmi pomáhať v politických záležitostiach (často Slovákom vyčítali
rozbitie jednoty západných Slovanov prijatím vlastného slovenského jazyka a pozerali sa na Slovensko ako na vhodnú oblasť orientálnej
turistiky). Z kultúrnych činiteľov, ktorí pomohli viac, treba spomenúť maliara Mikuláša Alša (1852-1913), ktorý kritizoval
FEMKE, básnika Adolfa Heyduka (1835-1922), ktorý v r. 1875 vydal básnickú zbierku "Cymbal a husle" a všestranne sa
Slovákov zastával a cestovateľa a publicistu Rudolfa Pokorného, ktorý napísal a v r. 1884-1885 vydal dvojdielnu prácu "Z
potulek po Slovensku". Čím viac boli Slováci politicky pasívni, tým viac sa venovali kultúre a vede alebo emigrovali. Opäť svoju
činnosť rozvíjali historici ako František Sasinek (1830-1914), Jonáš Záborský (1812-1876) a Július
Botto (1848-1928), jazykovedec Samuel Cambel (1856-1909), literárni historici Jaroslav Vlček a Jozef Škultéty
(1853-1948), estetik Svetozár Hurban Vajanský (1847-1916), národopisci Pavol Socháň
(1862-1941), Adolf Peter Záturecký (1837 -1904), národopisec, botanik a archeológ Andrej Kmeť (1841 -1908),
botanik Jozef Ludovít Holuby (1836-1923), optik Jozef Petzval (1807-1891) či geológ Dionýz
Štúr (1827-1893). Pretrvával spolkový život - činná bola Živena aj Spolok sv. Vojtecha, v r. 1870
vznikol aj telovýchovný a vzdelávací mládežnícky spolok "Omladina slovenská", vychádzali časopisy ako "Národné
noviny" (1870), "Slovenské pohľady" (1881) či "Literárne listy", hospodársky časopis "Obzor" (1883),
ženský časopis "Dennica" a pod. Svoje knihy vydávali spisovatelia Pavol Orzság Hviezdoslav (1849 -1921),
Martin Kukučín (1860-1928), život v mediarskych hámroch maľoval Dominik Skutecký (1849-1921), krajiny
Ľudovít Čordák (1864-1937) a slovenský maliar maďarského pôvodu Ladislav Medňanský (1852-1919), folklórne
motívy zasa Jozef Hanula (1863-1944). Vynikajúcimi maliarmi boli Eduard Majsch (1841-1904) a františkánsky
autodidakt (samouk) Felicián Mócik (1861-1917), sochármi Alojz Strobl (1856-1926) a bratislavčan Ján
Fadrusz (1858-1903), autor mramorovej skupiny Márie Terézie a prekrásneho bronzu Jób. V svojej činnosti pokračovali Peter
Michal Bohúň (1822-1879) aj Ján Levoslav Bella (1834-1936). Mohutná činnosť sa vyvíjala aj v
emigrácii - Jozef Murgaš (1864-1929), ktorý žil v USA, pracoval v oblasti rádiotelegrafie, a Aurel Stodola
(1859-1942), ktorý žil v Zürichu, bol autorom objavných spisov o parných aj iných turbínach. Tu, v zahraničí, sa aktivizoval aj slovenský
politický život. Slovenskí baníci a remeselníci sa začali organizovať v rôznych spolkoch obyčajne v blízkosti svojich far. Rýchlo začali
vznikať prvé noviny a časopisy (v r. 1886 v pennsylvánskom meste Pittsburgu začali vydávať Janko Slovenský a Peter Víťazoslav
Rovnianek "Amerikánsko-slovenské noviny", ktoré vychádzali až do r. 1922, v r. 1889 vznikol časopis "Slovák v
Amerike") a celonárodné organizácie. 15. februára 1890 založili v Pittsburgu rodák z Trstenej a katolícky kňaz
Štefan Furdek spolu s liberálom Petrom Víťazoslavom Rovnianekom "Národný slovenský spolok", ktorý bol ale
výrazne nekonfesionálny. Preto Furdek 4.-9. septembra 1890 založil v Clevelande "Prvú slovenskú katolícku jednotu",
ktorá vydávala a dodnes vydáva časopis "Jednota". 26. septembra 1893 bola v USA obnovená aj Matica slovenská, ktorej
prvým predsedom sa stal Štefan Furdek. Vo svetle všetkých týchto snáh a aktivít sa Andrej Kmeť snažil
založiť doma "Slovenský vedecký spolok", ale podarilo sa mu 24. marca 1893 založiť iba Slovenskú muzeálnu spoločnosť,
ktorá 22. augusta 1895 v Martine založila Slovenské národné múzeum. Táto muzeálna spoločnosť vydávala veľmi kvalitný
"Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti" a venovala sa zberateľskej, osvetovej aj vedeckej činnosti. Často ale všetku prácu
robil iba Kmeť. Kúpil kosti mamuta, zberal vianočné piesne, venoval sa botanike, geológii aj archeológii svojho milovaného
Sitna, organizoval čipkárske výstavy a pod. Tvrdil, ža aj veda je dobrou politikou.
V rokoch 1895 až 1899 bol
premiérom barón Dezsö Bánffy, ktorý maďarizáciu ešte prehĺbil (hlásal napr., že "... bez šovinizmu nemožno
vybudovať jednotný národný štát") a v ktorého časoch (v r. 1896) prebiehali pompézne milenárne oslavy príchodu Maďarov do vlasti
(tisíce výročie príchodu - pretože ale nik presný rok nepoznal, ani nepozná, rok 896 bol prijatý hlasovaním v parlamente!). 2. mája
1896 bola v Budapešti otvorená obrovská výstava, boli vydávané knihy a na 7 miestach Uhorska boli vztyčené milenárne pomníky, dva
z nich aj na území Slovenska - v Devíne (už nestojí) a na nitrianskom Zobore (stojí iba podstavec - pyramída). V r. 1896 sa v Athénach
uskutočnili prvé novodobé olympijské hry.
Za Uhorsko sa ich zúčastnil aj Slovák Alojz Sokol, ktorý sa v behu na
100 m umiestnil s časom 12,6 sec na treťom mieste. A v tejto situácii vyhraneného maďarského šovinizmu sa zosílila politická aktivita
uhorských Slovanov. 10. augusta 1895 sa v Budapešti zišiel národnostný kongres Rumunov, Srbov a Slovákov, ktorého ústrednou postavou
bol Slovák dr. Miloš Štefanovič. Tohto kongresu sa zúčastnil aj Milan Hodža (1878-1944). Prijali tu spoločný program, v ktorom sa
odmietala myšlienka Uhorska ako jednonárodnostného maďarského štátu a chcela sa autonómia jednotlivých národností aj zrušenie
národnostného zákona z r. 1868. Žiadalo sa aj vytvorenie ministerstva národností, rovné hlasovacie právo, zrušenie cenzúzy a pod., ale
uhorská vláda všetko zamietla. Slováci a Česi potom 7. mája 1896 vytvorili Českoslovanskú jednotu, o ktorú
sa veľmi pričinil Jaroslav Vlček, ale jej predsedom sa stal pražský univ. profesor František Pastrnek.
Ku koncu storočia silnela aj slovenská buržoázia a začínala sa aktivizovať SNS, v ktorej začínali pôsobiť rôzne prúdy. Dostať sa ale
do parlamentu bol veľký finančný problém - zvolenie kandidáta stálo od 10 000 do 200 000 zlatých (200 000 zlatých bolo viac ako 2 milióny
dnešných Sk).
Prvým prúdom bolo staré vedenie (Pavol Mudroň), ktoré ostávalo pasívne. Druhým bol prúd predstavovaný
slovenským drobným klérom a slovenskou maloburžoáziou. Tí najskôr spolupracovali aj s novozaloženou (1895) opozičnou maďarskou
ľudovou stranou (Katolikus Néppárt), ktorú založil bratislavský rodák gróf František Zichy, ale kvôli národnostným
sporom Néppárt v r. 1905 opustili. Formálne ostali v SNS (časť sa ich pridala k Hodžovi) a dali si zhruba tento program: podpora malých
podnikateľov, zakladanie výrobných a spotrebných družstiev aj čitateľských krúžkov. Hlavnými predstaviteľmi boli Andrej
Hlinka (1864-1938), Ferdinand Juriga (1874-1950) a František Skyčák.
Tretí prúd
vytvorila vysokoškolská mládež vo Viedni a Prahe. Tí kritizovali konzervatívnosť vodcov SNS, neznášali cárofilstvo
Vajanského a Mudroňa, klerikalizmus kňazskej inteligencie a skôr sa prikláňali k európskym liberálnym názorom a
čechoslovakizmu. Veľký vplyv mal na nich Tomáš Garrigue Masaryk (1850-1937) a Lev Nikolejevič Tolstoj
(1828-1910). Združovali sa okolo časopisu "Hlas", ktorý vychádzal v rokoch 1898-1904, preto sa im niekedy hovorí hlasisti. Hlavnými
predstaviteľmi boli Vavro Šrobár (1867 -1950), Pavol Blaho (1867-1927) a Dušan Makovický.
Štvrtým prúdom boli zastánci agrárnej otázky, ktorých viedol Milan Hodža (1878-1944). Ten sa neskôr spolu s F.
Skyčákom, ktorý opustil Néppárt, pokúsil od SNS odštepiť a založiť r. 1906 základy agrárnej strany nazvanej Slovenská ľudová strana.
Ostali však naďalej len prúdom SNS. Ich heslom bolo: "Za tú našu slovenčinu, za tie naše haleny" a tlačovým orgánom
"Slovenský denník", ktorý s problémami začal vychádzať v rokoch 1900, 1910, 1918-1938 a v r. 1903-1918 "Slovenský
týždenník".
Po r. 1900 všetky prúdy SNS zosílili politickú aktivitu a vo voľbách v r. 1901 získali v
uhorskom parlamente 3 miesta poslancov (Ján Ružiak, Ján Valášek a František Veselovský). Za Zichyho stranu sa do parlamentu
ešte dostal Martin Kollár a dr. Jozef Kubina. Kollár ale na svoje miesto rezignoval, takže v
uhorskom parlamente mali Slováci štyroch svojich poslancov. Bol to veľký úspech, pretože peniaze na volebnú kampaň neboli a právo voliť
malo len 6% obyvateľstva. Začiatkom r. 1905 ale uhorský kráľ František Jozef I. snem rozpustil. V nových voľbách sa do
snemu dostali len dvaja Slováci - František Skyčák a Milan Hodža. Začala sa veľká politická aktivita v
snahe zblížiť sa s roľníkmi, o ktorých podporu usilovali všetky tri prúdy SNS vrátane novovzniknutej samostatnej Slovenskej
sociálnodemokratickej strany Uhorska (1905). Tá mala v programu všeobecné hlasovacie právo, organizovanie štrajkov, ale ako celok
nebola veľmi aktívna, predovšetkým po r. 1907 (v r. 1904 založil Emanuel Lehotský časopis "Slovenské robotnícke
noviny"). V r. 1906 následovali nové voľby, z ktorých vyšlo sedem slovenských poslancov: M. M.
Bella, Pavol Blaho, František Jehlička, Ferdinand Juriga, Martin
Kollár, František Skyčák a Milan Hodža. Napriek týmto úspechom ale národnostný útlak neustále
silnel. Všetko slovenské sa tvrdo potláčalo, bohoslovci boli prepúšťaní zo seminárov, Andrej Hlinka, obvinený z
poburovaní, bol uväznený. V r. 1907 potom uhorský minister kultu a školstva, Albert Apponyi
(1846-1933), vydal nové školské zákony, cieľom ktorých bolo urýchliť totálnu maďarizáciu krajiny. Slovenské deti mali
už v 4. triede ovládať maďarský jazyk, národne uvedomelých slovenských učitelov treba prenásledovať. V tejto atmosfére na jeseň roku
1907 došlo k tragickému incidentu v Černovej.
Obyvatelia dediny Černová (leží blízko Ružomberka) si z
iniciatívy svojho rodáka Hlinku postavili nový kostol. Chceli, aby sa vysviacky aj zúčastnil. Lenže spišský biskup
Alexander Párvy (1904-1919) ho v tom čase suspendoval a Hlinka sa zdržiaval v Hodoníne u svojho moravského
priateľa Aloisa Kolíska a chystal prednáškové turné v Čechách. Hlinku podporoval aj neskorší olomoucký
arcibiskup Antonín Cyril Stojan (1851-1923, vo funkcii od r. 1921). Kostol tak mal 27. októbra 1907 vysvätiť
likavský dekan Martin Pazúrik. Lenže Černovčania Pazúrika do dediny nechceli pustiť (kričali napr. vety:
"Obaríme vás! Nevpustíme do dediny židovských kňazov!"), zastavili koč, nastal zmätok, hádzali sa kamene a žandári začali
strielať - výsledok: 9 mŕtvych na mieste (Jozef Demko, Pavol Jančí, Mišo Polievka, Katarína Demková a pod.), 6 ďalších
zomrelo na druhý deň. Tento masaker spôsobil obrovskú vlnu rozhorčenia. Národnostnú politiku Uhorska začali sledovať aj známi európski
publicisti a historici, napr. Škót Robert William Seton-Watson (1879-1951), ktorý pod pseudonymom Scotus Viator napísal a aj v
r. 1908 vydal knihu "Národnostná otázka v Uhorsku" (po slovensky poprvýkrát až v r. 1994!), nórsky predstaviteľ kritického
realizmu, spisovateľ Björnstjerne Björnson (1832-1910), alebo francúzsky historik a slávista Ernest Denis
(1849-1921). Hlinka požiadal Čechov, aby: "... osviežili slovenskú vetvu národa svojou duševnou silou..." , v
novembri 1907 bol opäť uväznený (ostal vo väzení až do r. 1910) a v r. 1908 napísal: "Nech sa to našim maďarským bratom
ľúbi nebo nie, predsa zostane večnou pravdou, že my Slováci sme s Čechmi jedno plemä, jedna osveta, jeden národ". Proti maďarizačnej
politike sa začala aktivizovať aj Českoslovanská jednota, ktorá v rokoch 1907-1913 organizovala v Luhačoviciach každoročné stretnutia
slovenských a českých kultúrnych aj politických predstaviteľov. Zamýšlali sa nad tým, ako na Slovensku presadiť český kapitál a
kultúrny vplyv (v Prahe začal vychádzať časopis "Naše Slovensko"). 26. mája 1907 vznikla v Clevelande "Slovenská
liga", jej predsedom sa stal Štefan Furdek, vo vedení bol aj rodák z Kláštora pod Znievom Albert
Mamatey (1870-1923).
V r. 1910 boli nové voľby, z ktorých vyšli len traja slovenskí poslanci,
a to Pavol Blaho (1867-1927), Ferdiš Juriga (1874- 1950) a František Skyčák. Vedenie SNS na
čele so svojím predsedom Pavlom Mudroňom a hlavným ideológom Svetozárom Hurbanom Vajanským konečne proti
maďarizácii začalo aj protestovať. Samozrejme neúspešne, nadviazali preto úzku spoluprácu s Českoslovanskou jednotou. Možno povedať, že
SNS pomaly a isto strácala autoritu - bola odtrhnutá od ľudu (o tom svedčili neúspechy vo voľbách) a jej jedinou aktivitou boli články v
Národných novinách. Aj z týchto príčin sa od nej katolícke krídlo odčlenilo a 29. júla 1913 v Žiline vytvorilo samostatnú stranu
pod názvom "Slovenská ľudová strana". Jej predsedom bol Andrej Hlinka, tajomníkom bol Ferdinand Juriga, vo vedení bol aj František
Skyčák. SNS si uvedomila nutnosť zmien. Po smrti Pavla Mudroňa sa v marci 1914 stal predsedom
SNS Matúš Dula (1848-1925) a tajomníkom Jozef Gregor Tajovský (1874-1940). Politika SNS sa
podstatne zradikalizovala - teraz už chceli vlastnú slovenskú národnú radu a federatívne usporiadanie monarchie. Naďalej úzko spolupracovali
s Českoslovanskou jednotou.
Napriek tvrdej maďarizácii (napr. Nitra bola takmer maďarským mestom) sa naďalej rozvíjala kultúra.
V Martine vychádzali "Národné noviny" a "Slovenské pohľady", katolíci, vedení Františkom Osvaldom,
vydávali zborník "Tovarišstvo" a časopis "Literárne listy", do ktorých prispievali prozaik Janko Jesenský
(1874 -1945) aj básnik Ivan Krasko (1876-1958). Bolo to obdobie vzniku modernej slovenskej národnej hudby:
banskobystrický hudobný pedagóg Viliam Figuš-Bystrý (1875-1937) napísal operu "Detvan", komorné diela
tvoril Mikuláš Moyzes (1872-1944), piesňovej a organovej tvorbe sa začínal venovať Mikuláš Schneider-Trnavský
(1881-1954). Z maliarov treba spomenúť Karola Lehotského (1879- 1929), Milana Mitrovského,
Gustáva Mallého (1879-1952), Petra Kerna, Ľudovíta Čordáka (1864-1937) a Jozefa Hanulu (1863-1944),
zo sochárov ešte Jána Koniarka (1878-1952) a z architektov Dušana Jurkoviča (1868-1948). V
bibliografii vynikal učiteľ a spisovateľ Ľudovít Vladimír Rízner (1849-1913). Domáca veda relatívne
stagnovala, o to viac vynikali slovenskí vedci v zahraničí - okrem Jozefa Murgaša (1864-1929) a Aurela Stodolu
(1859-1942) vynikal astronóm a meteorológ Milan Rastislav Štefánik (1880-1919) a Štefan Banič (1870-1941),
ktorý v r. 1914 vynašiel a zkonštruoval prvý americký padák (fungoval na princípe dáždnika, takže sa príliš neuplatnil). V r.
1912 vznikla v Bratislave na základoch Kráľovskej akadémie Bratislavská Alžbetínska univerzita, ktorá trvala až
do r. 1919. Zozačiatku mala iba právnickú a filozofickú fakultu, v r. 1918 sa pridala aj fakulta lekárska.
V tejto duchovnej,
ekonomickej aj politickej atmosfére, keď slovenskému národu ako celku hrozilo vyhynutie, vyletela 28. júna 1914 z pištole
Gavrila Principa guľka, ktorá zabila jedinú možnú nádej slovenského národa - arcivévodu Františka Ferdinanda d°Este.
Vojna sa tak stala jedinou cestou, ako sa zbaviť uhorskej nadvlády a vybojovať si štátnu samostatnosť.
Stručné dejiny Nitry:
Prvé stopy ľudskej prítomnosti na území Nitry boli zvyšky sezónneho tábora lovcov mamutov na Čermáni z r. okolo 23OOO pr. Kr. Ale prvými
stálymi obyvateľmi Nitry boli ľudia z mladšej doby kamennej (5.-4. tis. pr. Kr.), ktorí svoje sídlisko mali napr. aj na Štúrovej ulici. V
období eneolitu (3. tis.) bolo zasa pohrebisko na amfiteátri. Zo staršej doby bronzovej (1900-1600 pr. Kr.) hradisko na Hradnom vrchu v mieste
dnešnej katedrály, z neskorej doby bronzovej (lOOO-7OO pr. Kr.) zasa hradisko na Zobore. Z mladšej doby železnej, tzv. laténu (5OO-1 pr. Kr.),
sú sídliská napr. pod Zoborom, a z doby rímskej (1-4OO po Kr.) menej, ale okolo r. 38O vraj markomanská kráľovná Frigitil založila
nitrianske biskupstvo s biskupom Sunniom (nie je to ale historický fakt, len legenda). V časoch veľkého sťahovania národov (5.-6. stor.)
prišli aj prví Slovania.
Z 8.-9. stor. poznáme slovanské hradisko na Martinskom vrchu v miestach kasární pod Zoborom, kde mohol
sídliť aj knieža Pribina - prvý slovenský vládca, vyhnaný odtiaľto zakladateľom veľkomoravskej ríše, moravským vládcom Mojmírom.
Pribina bol pokrstený až po svojom vyhnaní z Nitrianska, a to v r. 833 v Traismaueri v blízkosti Viedne. Iné hradisko bolo na Vŕšku, v mieste
piaristického kostola a gymnázia, kde zasa mohol sídliť knieža Svätopluk (vládol v r. 871-894). Tento vládca je aj prvým nekorunovaným
slovenským kráľom a bol dokonca kandidátom na titul nemeckého cisára. V r. 863 prišli na Veľkú Moravu sv. Cyril a Metod, aby tu vytvorili
protiváhu vplyvu franských misionárov (predovšetkým zo Salzburgu), vychovali slovanských kňazov a položili základy slovanskej diecézy.
Franskí biskupi sv. Metoda dokonca zajali a ako ospravedlnenie napísali v r. 871 spis Libellus de conversione Bagoariorum et Carantanorum, v ktorom
tvrdia, že na území Nitrianska majú nárok hlavne oni, pretože salzburgský arcibiskup Adalrám kedysi (828 až 833) v Nitrave vysvetil
Pribinovi kostol. Stal sa tak tento spis prvou písomnou zmienkou nielen o Nitre, ale o Slovensku vôbec. Kostol stál možno v miestach katedrály a
je to prvý historicky známy kostol v strednej Európe. Prvým nitrianským biskupom sa stal v r. 88O franský kňaz Wiching.
Na konci 9.
stor. (okolo r. 896?) prišli do tejto oblasti starí Maďari, Veľkú Moravu zničili a v polovine 10. stor. si tu vytvorili vlastný uhorský
štát. Život v Nitre ale pokračoval ďalej a v ll. stor. sa Nitra stala centrom nitr. údelného kniežatstva, v ktorom sa Arpádovci učili
vládnuť (žil tu aj sv. Ladislav, uhorským kráľom bol v r. 1077-1095). Z čias kráľa Kolomana (1095-1116) sú z Nitry známe aj prvé
originálne pamiatky o dejinách Slovenska - Zoborské listiny, v ktorých kráľ v rokoch 1111 a 1113 potvrdzoval zoborskému benediktínskemu
kláštoru (možno najstaršiemu kláštoru na Slov.) majetky zo širokého okolia. Vtedy sa Nitra delila do dvoch samostatných sídlištných
jednotiek, na Horné mesto, ktoré patrilo biskupovi a ležalo v miestach hradného kopca, a Dolné, ktoré bolo centrom obchodu a remesiel a ležalo
v miestach dnes zvaných Vŕšok. V 1. polovine 13. stor. nechal biskup Jakub I. postaviť na hradnom vrchu neskororománsky kostolík zasvätený
sv. Emerámovi, patrónovi Bavorska (dnes sa mu hovorí Pribinov kostol).
V polovici 13. stor. napadli Slovensko Mongoli (Tatári). Kráľ
Belo IV. sa na úteku pred nimi v r. 1241 v Nitre schoval, za to potom 2.9.l248 dal Dolnému mestu práva slobodného kráľovského mesta. Dolné
mesto potom tieto privilégiá stratilo, keď ho l3.5.l288 kráľ Ladislav IV. Kumánsky daroval biskupovi Paschaviovi. Od r. 1302 sa nitr. biskupi
stali aj dedičnými županmi nitr. župy a boli nimi až do r. 1777. V 1. pol. 14. stor. potom biskup Meško nechal postaviť v gotickom slohu
hornú loď nitr. katedrály, ktorá bola dokončená zač. 17. stor. biskupom Jánom Telegdym, ktorý neskororománsky a gotický kostol spojil
barokovou stavbou. V r. 1663 Nitru zle poničili Turci a katedrála spolu s mestom musela byť znovu opravovaná. Nechal to urobiť biskup Ladislav
Erdody v 1. pol. 18. stor., keď katedrálu vyzdobili viedenský architekt Domenico Martinelli a rakúsky maliar Antonio Galliarti. V dolnom kostole
je reliéf rak. sochára Johanna Perneggera. Vôbec celé 18. stor. je plné architektonickej aktivity - bol postavený aj najväčší nitr. kostol
sv. Ladislava, kostolík sv. Michala, neskorobarokový Veľký seminár, súsošie Nepoškrneného Počatia Panny Márie (rakušan Martin Vogerl) a
pod.
V r. 1777 sa Dolné mesto stáva opäť slobodným kráľovským mestom a stavebná aktivita pokračuje. Boli zbúrané
stredoveké múry okolo Dolného mesta, postavený Kluchov palác s Corgoňom, ktorého urobil sochár Vavrinec Dunajský z Ľubietovej, Diecézna
knižnica s 80 000 zväzkami, Župný dom aj náš kostol s kláštorom. Náš kostol dokončil v r. 1861 viedenský staviteľ Ján Szmatoss a
nitrančan Anton Heweth. Nasťahovali sa tu sestričky sv. Vincenta Pavlánskeho z rakúskeho Grazu a založili tu okrem prvej nitr. školky aj
dievčenskú ľudovú školu. Ako rehoľná škola potom fungovala až do r. 1944. Ako novoveké mesto vznikla Nitra 1.2.1886, kedy sa Horné mesto
spojilo s Dolným a pripojili sa aj iné samostatné obce, napr. Párovce. V tých časoch bola Nitra veľmi malým mestečkom, mala asi 7000
obyvateľov. Rozširovať sa začala začiatkom 20. stor., vtedy bola v secesnom slohu postavená hlavná ulica, židovská synagóga, budova
Mestského úradu aj budova súdu a počet obyvateľstva narástol na asi 20 000 (z toho bolo asi 10 000 Maďarov). Dnes má Nitra okolo 80 000
obyvateľov a je centrom nitrianského kraja. V r. 1962 bolo Horné mesto vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a je navrhnuté do zoznamu
svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Slovenské cirkevné dejiny v 19. a 20. stor.: Koncom 18. a na počiatku 19.
stor. sa začal formovať dnešný počet slovenských diecéz. K nitrianskému biskupstvu pribudli v r. 1776 rozdelením ostrihomského
arcibiskupstva diecézy na Spiši, v Banskej Bystrici a v Rožňave a v r. 1804 vznikla rozdelením jágerského (egerského) biskupstva aj diecéza
v Košiciach. Týchto 5 diecéz sa samozrejme rozvíjalo ako súčasť cirkevných dejín Rakúska a Uhorska. Vznikli i nové cirkevné
semináre: v r. 1804 v Košiciach, v r. 1807 v Banskej Bystrici, v r. 1814 v Rožňave a v r. 1815 v Spišskej Kapitule, na ktorých sa formovala
nová kňažská inteligencia, ktorá sa stala základom slovenského národného obrodenia. Môžme smelo povedať, že bez kňazov katolíckej, ale
aj evanjelíckej cirkvi by naše národné obrodenie vôbec neexistovalo! V roku 1818 vznikla pre veriacich byzantského obradu oddelením
sa od mukačevského biskupstva aj gréckokatolícka eparchia v Prešove (teologické učilište vzniklo až v r. 1880). V rokoch 1819 až
1831 bol ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave Alexander kardinál Rudnay, veľký slovenský rodoľub (pochádzal zo
slovenského zemianského z obce Považany), ktorý podporoval slovenský kultúrny život. V r. 1820 presťahoval svoje sídlo nazpäť do
Ostrihomu, kde začal budovať monumentálnu baziliku. Po rušných rokoch 1848-49 sa rakúsky cisár snažil na uhorské biskupské stolce dosadiť
neuhorských (t.j. nemaďarských) kandidátov. Tak sa banskobystrickým biskupom stal Štefan Moyzes (1851-1869, ktorý spolu s moravskými
biskupmi presadil preloženie sviatku sv. Cyrila a Metoda na 5. júla), rožňavským Štefan Kollarčík (1850-1869), spišským Ladislav Zábojský
(1850-1870) a košickým Jozef Kunst (nitrianskými biskupmi boli v tých časoch Imrich II. Palugyay a od r. 1859 do r. 1892 Augustín
Roskoványi). V r. 1855 sa ukončil jozefinizmus konkordátom s Habsburgskou monarchiou, ale po vzniku Rakúska-Uhorska sa
cirkevné pomery zvrátili v prospech silnej maďarizácie. Biskupmi sa opäť stali prívrženci uhorského národa, ale veľké množstvo
slovenských kňazov si svoj slovenský duch neustále udržuje, za všetkých treba spomenúť aspoň Andreja Kmeťa (1841-19O8)
či Franka Víťazoslava Sasinka (1830-1914).
Veľmi zložitá situácia vznikla počiatkom 20. storočia a po vzniku
ČSR v r. 1918. Promaďarsky silne orientovaní biskupi ako napr. nitriansky biskup Viliam Batthyány de Németujvár (1911 -1920)
či banskobystrický Volfgang Radnai (1904-1919) boli vypovedaní z ČSR. Spišský biskup Alexander Párvy
(1904-1919), známy svojím negatívnym postojom k činnosti Andreja Hlinku, nedostal štátny súhlas a zomrel v r. 1919 v Budapešti. V r. 1920
zomrel rožňavský biskup Ľudovít Balás aj košický biskup Augustín Fischer-Colbrie (1905-1920). Slovenské
biskupstvá tak ostali bez biskupov, ale 13. februára 1921 vysvätil v nitrianskom chráme sv. Ladislava (piaristický kostol)
pápežský nuncius Klement Micara troch nových biskupov slovenského pôvodu: pre Nitru to bol Dr. Karol Kmeťko (1921-1948), pre Banskú
Bystricu Marián Blaho (1921 -1943) a pre Spiš Ján Vojtaššák (1921-1951, zomrel až v r. 1965). Z ostatných slovenských biskupstiev
boli vytvorené apoštolské administratúry. Košickú viedol biskup Jozef Čársky (1920 -1939, v r. 1939 až
1945 tu bol biskupom Štefan Madarász, a od r. 1946 až do r. 1962 opäť Jozef Čársky, ktorý vtedy viedol aj administratúru
rožňavskú) a Rožňavskú Michal Bubnič (1920-1945). K týmto piatim biskupstvám sa v r. 1922 priradila aj
trnavská apoštolská administratúra, ktorú viedol v r. 1922 až 1947 biskup Pavol Jantausch (biskupom od r. 1925, narodený
21.6.1870 vo Vrbovom). Nitrianska, spišská a banskobystrická diecéza spolu s trnavskou apoštolskou administratúrou boli formálne priamo
podriadené Svätej stolici a nevytvárali samostatnú slovenskú cirkevnú provinciu, tá vznikla až v r. 1977. Rožňavská a košická diecéza
boli súčasťou Jágerskej metropolie. V r. 1927 sa prešovským gréckokatolíckym biskupom stal bazilián Pavol Gojdič, ktorý
svoju eparchiu viedol až do r. 1950 (zomrel v Leopoldove v roku 1960).
Jednoduchý nebol ani vnútrocirkevný život - kňazi v
politickom živote (napr. Andrej Hlinka), český liberalizmus a voľnomyšlienkárstvo (napr. zrúcanie mariánskeho stlpu na Staromestkom
námestí v Prahe, vznik Československej cirkvi a pod.), atď. atď. 2. apríla 1927 sa dekrétom Pia XI. "Celebre apud gentem
Slovacam" stala patrónkou Slovenska Sedembolestná Panna Mária. V roku 1928 bol v Nitre na Kalvárii posvätený Misijný dom Matky
Božej, v ktorom pôsobili aj pôsobia verbisti. V tom istom roku, 2. februára 1928, bolo československou vládou a Svätou
stolicou podpísané Modus vivendi, ktoré medzi nimi upokojilo značne napäté vzťahy. Jeho podstatou bolo zosúladenie hraníc
štátu s hranicami československých biskupstiev (t.j. nijaký biskup z iného štátu nemohol nad naším územím presadzovať svoju moc,
napriek tomu slovenská provincia vznikla až v r. 1977!). V r. 1935 vznikla v Bratislave Rímskokatolícka bohoslovecká fakulta - slávnostné Veni
Sancte, ktoré slúžil Pavol Jantausch, bolo v Dóme sv. Martina 4. novembra 1936. Nepokojné časy prežila naša Cirkev aj počas 2. svetovej
vojny, kedy sa často vyjadrovala proti rasovým zákonom alebo vyvážaní slovenských Židov (napr. 7.10.1941, 26.4.1942 a pod.). Lenže
prezidentom štátu bol katolícky kňaz a dôsledky jeho činnosti prežívame dodnes.
Útok proti Cirkvi začal už počas SNP, keď
dekrétom z 6.9.1944 boli zrušené všetky cirkevné školy. Nenávisť pokračovala hneď po skončení 2. svetovej vojny - dekrét o zrušení
cirk. škôl bo potvrdený už 16. mája 1945! Na jeseň roku 1945 boli uväznení biskupi Ján Vojtaššák a Michal Buzalka, pomocný biskup
trnavskej apoštolskej administratúry. Po voľbách v r. 1946 sa k moci dostali komunisti a pre Cirkev začali kruté časy. 18. apríla
1947 bol v Bratislave popravený Jozef Tiso. Cirkev sa bránila množstvom pastierskych listov, ale bezvýsledne. 28.
februára 1948 sa uskutočnil štátny prevrat a komunisti sa rozhodli naveky s Cirkvou zúčtovať. Ihneď bola zakázaná katolícka tlač
(povolené boli len Katolícke noviny) a 14. októbra 1949 odhlasovalo Národné zhromaždenie nové "cirkevné" zákony -
zákon č. 217/1949 Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné, č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi a č. 219/1949 Zb.,
ktorý z kňazov urobil štátnych zamestancov. Takto sa cirkev dostala do úplnej závislosti od štátu a bola ohrozená jej duchovná sloboda.
Bola už dosť zdecimovaná internovaním biskupov (pozri vyššie) alebo smrťou - v r. 1948 zomrel nitriansky biskup Karol Kmeťko
a v r. 1950 banskobystrický Andrej Škrábik (1943-1950). V Nitre sa stal biskupom Eduard Nécsey (1948-1968),
trnavskú administratúru riadil v r. 1947 až 1969 biskup Ambróz Lazík, banskobystrická ostala bez vedenia, spišská tiež,
rožňavskú administratúru riadil biskup Róbert Pobožný (1949-1972) a košické biskupstvo biskup Jozef
Čársky (1946-1962). Za tejto situácie sa komunisti rozhodli zničiť Cirkev úplne a 15. marca 1950 zlikvidovali české
a moravské kláštory. V noci zo 13. na 14. apríla 1950, v tejto barbarskej noci (termín kardinála Korca), bolo zrušených 230
mužských kláštorov s 2200 rehoľníkmi a v dňoch 28. až 30. augusta 1950 72O ženských kláštorov s 10 660 rehoľníčkami.
Prenásledovaná bola aj gréckokatolícka cirkev - 28. apríla 1950 bol v Prešove bez účasti biskupov, ale zato za pilnej
účasti ŠtB "zincenovaný" sobor, ktorý vyhlásil zánik gréckokatolíckej cirkvi a začlenenie jej veriacich do pravoslávnej cirkvi
(organizačne patrili moskovskému patriarchátu). Biskup Pavol Gojdič bol intervenovaný a uväznený. 15. januára 1951 bol 74-ročný
biskup Vojtaššák odsúdený na trest 24 rokov väzenia, Buzalka a Gojdič na doživotie. Nasledovali tažké roky, v ktorých štátna
moc nielen pozatvárala množstvo rehoľníkov, ale prenásledovala a do svojich koncentračných táborov umiestňovala aj množstvo kňazov.
Pracovali v uránových baniach v Jáchymove, uväznení boli na Mírove, vo Valdiciach či v Leopoldove. Cirkev sa bránila tajnými vysviackami
biskupov aj kňazov. Róbert Pobožný tajne vysvätil na biskupov dvoch mladíkov - 2. januára 1951 27-ročného Pavola
Hnilicu a 24. augusta 1951 26-ročného Jána Chryzostoma Korca. V tých časoch nesmel nik prejaviť svoju náboženskú vieru. Ak to
urobil, bol okamžite prenásledovaný - učiteľ bol prepustený zo školských služieb, ostatní mohli vykonávať len menej zodpovedné práce i
keď boli vynikajúcimi vedcami.
Nádejným sa ukázal rok 1968, ale rýchlo prišla normalizácia, a keď v roku 1972 zomrel
rožňavský biskup Robert Pobožný, neostal na Slovensku ani jeden riadne dosadený katolícky biskup! Tento stav sa napravil 3. marca 1973, kedy
boli vysvätení traja noví biskupi, pre Nitru dr. Ján VIII. Pásztor (1973 - 1988), pre Banskú Bystricu Jozef Feranec
(1973-1990) a pre trnavskú administratívu Július Gábriš (1973-1987). Významným bol rok 1977, pretože 30.
decembra 1977 pápež Pavel VI. povýšil trnavskú apoštolskú administratívu konštitúciou "Qui divine" na arcibiskupstvo a podriadil
jej všetky slovenské diecézy. Vznikla tak samostatná slovenská cirkevná provincia so sídlom v Trnave (konštitúcia Praescriptionum
sacrosancti). 8O. roky už boli v znamení zániku vtedajšieho komunizmu - veľkú zásluhu na tom mal aj Svätý Otec Ján Pavol II. Ale
totalitný komunistický štát vôči Cirkvi vyčínal ďalej. Súdil a zatváral študentov, ktorí sa opovážili vyznať svoju vieru a
rozširovať kresťanskú literatúru, prenasledoval kresťanskú inteligenciu a dúfal, že Cirkev vymrie spolu s kostolnými starčekmi.
Ale 3O. decembra 1980 vyhlásil Ján Pavol II. apoštolským listom "Egregiae virtutis" sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov
Európy. 5. mája 1985 sa stal kardinálom arcibiskup Jozef Tomko a začal viesť Posvätnú kongregáciu pre evanjelizáciu národov, 2.
júna 1985 bola uverejnená encyklika Slavorum apostoli a 7. júla 1985 sa konala celoštátna púť na Velehrade, ktorej sa zúčastnilo
okolo 250 000 veriacich a ktorí veľmi dôrazne žiadali náboženskú slobodu. 25. marca 1988 sa v Bratislave uskutočnila "sviečková
manifestácia", ktorej sa zúčastnilo asi 15 OOO účastníkov (130 veriacich bolo zaistených).
Rok 1989 je po
všetkých stránkach rokom prelomu aj v živote našej Cirkvi. 26. júla 1989 sa stal trnavským arcibiskupom a tým aj prvým matropolitom
Slovenska Ján Sokol (biskupom bol od 12. júna 1988) a 9. septembra 1989 sa spišským biskupom stal František Tondra. Svojich biskupov
tak mali tri diecézy (v Banskej Bystrici bol biskupom Jozef Feranec). Prišiel 17. november 1989 a "koniec" komunistickej
totality. Cirkev mohla opäť slobodne dýchať a začiatkom roka 1990 sa stali sídelnými biskupmi títo muži: 6. februára 1990
pre Nitru Ján Chryzostom Korec, 17. marca 1990 Alojz Tkáč pre Košice, 18. marca 1990 Eduard Kojnok pre Rožňavu a 19. marca 1990 Rudolf Baláž
pre Banskú Bystricu (dátumy sú dátummi konsekrácií). Všetky katolícke diecézy tak dostali svojich sídelných biskupov.
Obnovená bola aj gréckokatolícka cirkev, ktorej biskupom sa stal 7. februára 1990 Ján Hirka. Vysvätení boli aj pomocní biskupi, v
Nitre František Rábek (27. júla 1991), v Prešove Milan Chautur. 29. mája 1991 sa stal prvým kardinálom na území
Slovenska Ján Chryzostom Korec (konsekrovaný 28. júna 1991). Život ale išiel ďalej a 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská
republika. V tomto roku vznikla aj Konferencia biskupov Slovenska. 12. apríla 1994 sa stal nunciom na Slovensku J.E. Luigi
Dossena (nahradil tak československého nuncia J.E. Giovanniho Coppu, ktorý ostal nunciom pre Česko). 31. marca 1995 sa biskup
Alojz Tkáč stal arcibiskupom - metropolitom Košickej arcidiecézy, do ktorej okrem Košickej patria aj Spišská a Rožňavská diecéza. 21.
februára 1997 bol potom bulou Sv. Otca zriadený Košický apoštolský exarchát gréckokatolíckej Cirkvi, ktorý zahrnuje celú oblasť Košíc a
ktorý je priamo podriadený Apoštolskému Stolcu. Prvým apoštolským exarchom sa stal Milan Chautur, intronizovaný 13. apríla
1997.
Stručná história Nitry
1. Nitra v praveku: Nitra je svojou polohou a prírodnými danosťami priam
predurčená k tomu, aby sa tu usídlil človek a žil tu počas všetkých historických čias. Prvé stopy po sezónnych táboriskách lovcov
mamutov z obdobia gravettienu (cca 23 000 pr. Kr.) boli objavené na južných svahoch Čermáňa (hlinisko Ponitrianskych tehelní) a v jaskyni na
Hradnom kopci. Našlo sa tu veľa kamenných nástrojov aj kosti mamuta a soba. Prvými stálymi obyvateľmi Nitry boli až ľudia z mladšej doby
kamennej, t.j. z čias 5. až 4. tis. pr. Kr. Ľudia kultúry s lineárnou keramikou (5. tis.) si svoje osady postavili v oblasti dnešnej Štúrovej
ulice, v Mikovom dvore či v areáli internátu Pedagogickej fakulty. Svojich mŕtvych pochovávali v skrčenej polohe na pohrebiskách v
Mlynárciach a v priestoru Priemyslovej ulice (čistiareň). Ľudia lengyelskej kultúry (zhruba 4. tis. pr. Kr.) si svoje sídliská postavili v
Lužiankach (tu bolo aj pohrebisko) a na Braneckého ulici (dnešná tepláreň), kde sa našli dôkazy najstaršiej architektúry na území Nitry,
a to zvyšky zhorených domov s kolovou kobnštrukciou. Z 3. tis. pr. Kr. (z období eneolitu) sú známe sídliská z Priemyslovej ulice a
Šindolky. Veľmi husto bolo územie Nitry osídlené aj v dobe bronzovej (1900 - 700 pr. Kr.). V staršej dobe bronzovej (1900 - 1500 pr. Kr.) bolo
postavené mohutné hradisko maďarovskej kultúry na Hradnom vrchu (hradba prebiehala v miestach dnešného morového stĺpu) a ľud nitrianskej
kultúry svojich mŕtvych pochovával na pohrebiskách v Šindolke, v miestach dnešného cukrovaru (Partizánska ulica), v mäsokombinátu na
Čermáni i na kopci nad obchodným domom Tesco. Na Štefánikovej triede v miestach dnešného Domu módy bolo objavené aj pohrebisko únetickej
kultúry s hrobmi so zlatými predmetmi. Do neskorej doby bronzovej (1000 - 700 pr. Kr.), známej búrlivými časmi, patria refugiálne (obranné)
hradiská na Zobore a Žibrici. Hradisko na Zobore má plochu necelých 16 ha a jeho valy sú dodnes veľmi zreteľné. Valy na Žibrici obopínajú
plochu podstatne menšiu - asi 5 ha. Do týchto hradísk sa v prípade nebezpečia utiekali ľudia z otvorených sídlisk položených na úpätí
Zobora, jedno z nich bolo nájdené na Šindolke. Z doby železnej, predovšetkým laténu, t.j. z obdobia 450 - 1 pr. Kr., je z oblasti Nitry
známych asi 20 sídlisk a 10 pohrebísk. Najväčšie sú sídliská z Šindolky a Mikovho dvora, jedno bolo nájdené aj na úpätí Zobora, kde
sa našlo obydlie s prvými mincami na Slovensku. Išlo o rímsku republikánsku mincu aes grave, datovanú do rokov 230-190 pr. Kr., ktorú
sprevádzali mince keltské. 11 keltských hrobov bolo objavených v Mlynárciach. Okolo r. 60 pr. Kr. ovládli územie Nitry Dákovia, po ktorých
stopy ostali v miestach nového divadla, na Štefánikovej triede aj v Štúrovej ulici. Z doby rímskej (1 - 500 pr. Kr.) je známych niekoľko
sídlisk, napr. Mikov dvor, Chrenová - športová hala, Párovské Háje. (V živote sv. Ambróza sa uvádza, že markomanská kráľovná Frigitill
založila okolo r. 38O biskupstvo a prvým biskupom mal byť muž s menom Sunnius. Pretože Markomani okrem Čiech žili aj na území západného
Slovenska, kladú niektorí toto biskupstvo do Nitry. Ale tak isto mohlo byť aj v Prahe!) V 5. až 7. stor. po Kr. prebiehalo sťahovanie národov
(z 5. stor. je sídlisko v Párovských Hájov) a v 6. stor. po Kr. sa v oblasti Nitry objavili aj prví Slovania. Ich sídlisko poznáme z Mikovho
dvora a datuje sa do 6. až 8. stor. po Kr. Iné slovanské lokality z toho istého obdobia poznáme aj z Pároviec či Chrenovej - športovej haly.
Koncom 8. stor. vzniklo na Martinskom vrchu mohutné veľkomoravské hradisko o rozlohe 20 ha. V jeho predhradí sa rozkládala veľká remeselnícka
osada (napr. hrnčiari, hutníci a šperkári) a v samotnom hradisku stál jeden z našich najstarších kostolov, o ktorom sa dlho predpokládalo,
že je to práve ten, ktorý postavil Pribina a vysvätil ho arcibiskup Adalrám - pod sakrálnou stavbou z 11. stor. tu bol objavený starší
kostolík, datovaný do veľkomoravského obdobia a považovaný tak za Pribinov. Tým sme sa dostali do obdobia historického.
2. Nitra v stredoveku: Vieme, že naše národné dejiny začínajú správou o tom, ako salzburský arcibiskup Adalrám vysvätil
Pribinovi na jeho území v Nitrave kostol (pozri spis Libellus de Conversione Bagoariorum et Caranthanorom z r. 871 po Kr.). Presná lokalizácia
tohto kostolíka je dodnes nejasná. Hľadal sa na Martinskom vŕšku, predpokládal sa pod základmi Párovského kostola sv. Štefana - kráľa
alebo v areáli nitrianskej katedrály sv. Emeráma. Podľa posledných výskumov je najpravdepodobnejšie, že Pribinov kostol stál niekde v
oblasti Hradného vrchu. Ten už bol osídlený v 7. stor. po Kr. a sú tu nájdené aj stopy veľkomoravského hradíska z 9. až 11 storočia.
Kostolík bol vysvätený v rokoch 828 - 833 a Nitra sa aj vďaka nemu stala centrom franskej misie. Druhé veľké hradisko o rozlohe 13 ha,
datované do období vlády Svätopluka, bolo objavené v miestach dnešného piaristického kostola a v priľahlých centrálnych častiach mesta.
Obohnané bolo dvojitým zemným valom a jedna z brán sa nachádzala na svahu smerom k Párovciam. Mohlo byť sídlom Svätopluka a stalo sa jadrom
neskoršieho Dolného mesta. Iné veľkomoravské hradiská sú známe z Lupky, Zobora a Boriny. Neopevnené osady boli v polohách Šindolka a
Mikov dvor. V r. 863 prišli sv. Cyril a Metod, zdržiavali sa určite aj v Nitre, ale mali tu veľmi ťažkých "protivníkoch" v osobách
franských misionárov a ich predstaviteľa Wichinga, ktorý sa v r. 880 stal prvým nitrianskym biskupom (pozri bulu Sv. Otca Jána VIII. Industriae
tuae). Nitra sa tak stala prvým slovenským sídelným biskupstvom. Koncom 9. stor. bol založený aj najstarší slovenský kláštor -
benediktínsky kláštor sv. Hypolita na Zobore, ktorý fungoval až do r. 1427, kedy bol posledným opátom muž s menom Hinco. (Potom ostal
kláštor opustený, ale v r. 1691 prišli kamalduli, postavili nový kláštor, ale v r. 1782 ich zasa zrušil Jozef II.)
Po r. 907 ovládli
územie Slovenska Maďari. Život v Nitre ale pokračoval ďalej - osídlený bol predovšetkým hradný areál, ktorý bol obohnaný mohutným valom
a dokonca tu už v tej dobe (10. stor.) stála bližšie neurčená kamenná architektúra. V prvých decéniách 11. stor. ovládol Nitriansko
poľský vládca Boleslav Chrabrý. Od polovice 11. stor. bola potom Nitra sídelným mestom údelného kniežatstva, ktoré zrušil na konci 11.
stor. svätý kráľ Ladislav. Ten sa vraj pokúšal obnoviť nitrianske biskupstvo a bol jediným uhorským kráľom pochovaným v Nitre (jemu je
zasvätený aj najväčší nitriansky chrám - piaristický kostol). Začiatkom 12. stor. bolo nitrianske biskupstvo konečne obnovené a biskupom
sa v r. 1106 stal muž s menom Gervazius. Z r. 1111 a 1113 pochádzajú Zoborské listiny, v ktorých kráľ Koloman potvrdzoval zoborskému
kláštoru jeho majetky. Sú to najstaršie originálne písomné pramene k dejinám Slovenska a spomína sa v nich aj jeden z prvých učiteľov na
Slovensku - učiteľ reči "grammaticus" Willermus. V týchto časoch sa Nitra skládala z niekoľkých samostatných častí. Oddelene od
seba existovali Horné mesto, Dolné mesto, Podhradie (dnešná Podzámocká ulica) aj Párovce. Južne od mesta, v miestach dnešnej Chrenovej
(kedysi zvanej Tormoš), stál v 12.- 13 stor. na pahorku neskôr známom pod názvom "Mačací zámok" osobitný zemný hrádok. Z 1O. a
11. stor. sú známe pohrebiská v polohách Šindolka a zoborský amfiteáter. V tej dobe (11. až 12. stor.) existovali aj prvé kostolné
cintoríny okolo piatich nitrianskych kostolov, a to na Hradnom vrchu (11. stor.), sv. Martina z Martinského vrchu (12. stor.), pod dnešným
kostolom sv. Ladislava, okolo kostola sv. Štefana - kráľa v Párovciach, ktorý bol postavený už v 10.- 11. stor. (okolo oltára sú románske
fresky, v 18. stor. bol ale barokovo prestavaný a dnes slúži naším bratom byzantského obradu - gréckokatolíckej cirkvi) a okolo kostola sv.
Jakuba, ktorý stál na dnešnom Svätoplukovom námestí v blízkosti pošty. Okolo r. 1230 prišli do Nitry františkáni, ktorí si tu založili
kláštor a kostol a v tom istom roku bol postavený kostol Panny Márie na Kalvárii.
V rokoch 1241 až 1242 plienili Slovensko
Mongoli nesprávne nazývaní Tatári. Za to, že obyvatelia Nitry poskytli utiekajúcemu kráľovi Belovi IV. pomoc a ochranu, stalo sa
Dolné mesto (oblasť piaristického vŕšku) 2. septembra 1248 slobodným kráľovským mestom. Horné mesto (hradný vrch
až po dnešnú Galériu F. Studeného) ostalo zemepanským biskupským mestečkom. Podhradie aj Párovce ostali samostatnými poddanskými obcami. V
rokoch 1271 až 1273 Nitru veľmi poškodil český kráľ Přemysl Otakar II. 13. mája 1288 potom kráľ Ladislav IV. daroval celú Nitru
vrátane Dolného mesta biskupovi Paschaviovi a Nitra sa tak stala biskupským mestom (právne to bolo dosť zložité, pretože Dolné
mesto si časť svojich práv kráľovského slobodného mesta podržalo až do 1. februára 1886 a potvrdil ich aj Matej Korvín v r.
1473). 13. stor. bolo významné aj po stránke architektonickej výstavby. Biskup Jakub I. (1223 - 1234) nechal na
hradnom vrchu postaviť neskororománsky kostolík sv. Emeráma, patróna Bavorska, ktorého v Nitre uctievali už od 11. stor. Dnes sa tejto
najstaršej časti katedrály hovorí Pribinov kostolík. Z 13. stor. sa zachovala len apsida a časť lode. Výskumom sa zistilo, že stredovekí
murári použili pri stavbe kostola staršie murivo z 11. storočia - nepriamo sa tak dokazuje kamenná stavba z 11. stor. Vo vnútri kostolíka dnes
stojí vzácny onyxový oltár a nad ním sa tyčí moderný drevený kríž, ktorý vyrobil Jozef Pospíšil. Farebná okenná vitráž je dielo
národného umelca Ľudovíta Fullu. V severnej stene apsidy je uložený relikviár sv. Andreja-Svorada a Benedikta, v južnej potom ostatky sv.
Cyrila, ktoré tu uložil biskup Karol Kmeťko. Zdá sa, že v 2. pol. 13. stor. existovali tieto samostatné fary - Panna Mária na Kalvárii, sv.
Michal a sv. Jakub v Dolnom meste, sv. Štefan - kráľ v Párovciach a sv. Martin v Tormoši (Chrenová).
Veľmi búrlivé boli aj
následujúce storočia. V roku 1302 sa nitrianski biskupi stali aj dedičnými županmi Nitrianskej župy so všetkými majetkovými a správnymi
právami. Boli nimi až do roku 1777, kedy sa biskupská a župná právomoc rozdelila a županmi sa stávali nitrianski veľkostatkári, napr.
gróf Mikuláš Forgách. Biskupi stáli na strane kráľa Karola Róberta z Anjou, preto Nitru niekoľkokrát zničil Matúš Čák Trenčiansky. V
r. 1440 Nitru obliehali aj Jiskrovi vojaci (žobráci). V týchto pohnutých časoch vznikla aj horná loď nitrianskej katedrály. Začal ju v
gotickom slohu roku 1333 stavať biskup Meško (1328-1334) a dokončil ju v r. 1355 biskup Štefan I. (1349-1367).
Dnes sú z gotiky zachované len zvyšky nástenných klenbových oblúkov. Z 15. stor. (z r. 1461) pochádza aj mestský erb, tvorený štítom s
modrým polom, v ktorom je strieborné nahé rameno držiace na striebornej žrdi červenú zástavu so strieborným vodorovne položeným
dvojramenným krížom.
3. Nitra v novoveku: V r. 1553 Nitra vyhorela, v roku 1606 bola zničená v časoch Bocskayovho
povstania (zbúraný bol vtedy aj kostol Panny Márie na Kalvárii) a v r. 1620 zničil hrad aj katedrálu Gabriel Bethlen. V rokoch 1619 až 1642
bol nitrianskym biskupom Ján V. Telegdy, ktorý sa nitrianske stavby rozhodol zrekonštruovať. Vtedy bol v miestach katedrály
postavený ranobarokový dolný kostol, ktorý spojil neskororománsku stavbu s gotickým chrámom. V r. 1630 opravil kostol Panny Márie na
Kalvárii (dnešný je z r. 1678) aj kostol sv. Petra a Pavla v Hornom meste (tzv. františkánsky kostol). Lenže v rokoch 1663 až 1664 ovládli
Nitru vrátane Horného mesta Turci pod vedením Ghazi Husseina pašu a z katedrály si spravili maštaľ. Keď začiatkom roka 1664 Turkov z mesta
vyháňali královskí generáli de Souches a Koháry, títo (Turci) Horné aj Dolné mesto zapálili. Nové rekonštrukcie potom urobil biskup
Tomáš II. Pálffy (1669-1679). Opevnil v r. 1673 hradný kopec a bašty s hradbami stoja podnes (vonkajšia hradná brána je z
čias biskupa Pálffyho, ale vnútorná je renesančná z r. 1580 z čias biskupa Zachariáša Mošócyho, veľkého zberateľa kníh). V r. 1698
prišli do Nitry piaristi František Hanóczi a Imrich Horváth, ktorí spolu s mešťanom Michalom Bakossom založili v Nitre piaristické
gymnázium. To v rokoch 1700 až 1722 fungovalo v budove ostrihomskej kapituly, dnešný Šmak. V rokoch 1700 až 1789 sa staval barokový kostol sv.
Ladislava. Sochársku výzdobu urobil Martin Vogerl, maliarsku Juraj Jaroš a Lukáš Hradický. Veľmi vzácnou je krstiteľnica z 18. stor. (Veže
sú z r. 1927, zvony ulial Richard Herold z Chomutova a stropné fresky (kázeň sv. Cyrila a Metoda, púť na Kalváriu či vysviacka troch
slovenských biskupov z r. 1921) namaľoval nitriansky rodák Edmund Massányi (1907-1966).
V rokoch 1711 až 1722 Nitru zničili
kuruci a v r. 1748 aj kobylky. Katedrála musela byť opäť zrekonštruovaná do dnešnej definitívnej podoby a urobil to biskup Ladislav
IV. Adam Erdödy (1706-1736). Práce, ktoré prebiehali v r. 1710 až 1732, viedol viedeňský architekt Domenico Martinelli, ktorý je aj
autorom hlavného oltára vysväteného 25. júla 1732. Výzdoba katedrály je teda neskorobaroková - maľby v dolnom aj hornom kostole urobil
Gottfried Anton Galliarti, autor sôch v hornej lodi je neznámy. V dolnom kostole sa nad oltárom nachádzajú dva prekrásne reliéfy: Snímanie z
kríža z r. 1662 je dielom Johanna Perneggera, menší reliéf (Kladenie Krista do hrobu) pochádza z dielne renesančného sochára Donatella (do
Nitry sa dostal v časoch biskupa Juraja Szelepcsényiho). Steny katedrály sú obložené umelým mramorom (vyleštená vápenná kaša), v hornej
lodi sa nachádza krstiteľnica z r. 1643 z dielne Martina Weigla, ktorý ňou napodobnil neskorogotickú krstiteľnicu banskobystrického majstra
Jodoka z r. 1475. Farebné okná sú z r. 1970 a ich autorom je Edita Ambrušová. Olejomaľby v dolnom kostole vytvoril po druhej svetovej vojne
Edmund Massányi. Prestaval sa aj biskupský palác. Celé 18. stor. prekypuje stavebnou činnosťou. V r. 1739 bol na Vŕšku richtárom Lukášom
Breznovičom na pamiatku morovej epidémie z toho istého roku postavený barokový kostolík sv. Michala (pred kostolíkom bol 29. mája 1949
odhalený pomník obetiam druhej svetovej vojny). Postavené boli nové budovy, napr. v rokoch 1779 - 1780 vzniklo pod hradbami hradu
rokokovo-klasicistické veľprepoštstvo, zničené v marci 1945 ruskými bombami (dnes garáže Archeologického ústavu SAV) a v r. 1770
neskorobarokový Veľký seminár. Nitra bola vyzdobená veľkým množstvom sôch - z r. 1750 pochádza súsošie Nepoškvrneného Počatia Panny
Márie (morový stĺp pred hradom), postavený na pamiatku morových epidémií z rokov 1710 a 1739 Martinom Vogerlom. Pred veľprepoštstvom bola
postavená v r. 1783 socha sv. Jána Nepomuckého (dnes v jej blízkosti stojí bronzové súsošie sv. Cyrila a Metoda - dielo Ľudmily
Cvengrošovej z konca 80-tych rokov 20. stor.). A v r. 1787 vznikla Dolná fara.
V 19. stor. prežíva Nitra veľké zmeny. Okrem
nových stavieb je to predovšetkým otázka správna. V r. 1777 sa rozdelením biskupskej a župnej právomoci stáva Nitra opäť slobodným
kráľovským mestom a je ním až do r. 1886. V r. 1858 boli zbúrané staré stredoveké mestské hradby okolo Dolného mesta - Turecká brána v
miestach križovatky pri Tescu tam, kde je dnes predajňa obuvi, kedysi reštaurácia Králik. Vtedy v Dolnom meste žilo asi 5000 obyvateľov a v
Hornom len asi 3000. V r. 1873 sa Horné a Dolné mesto spolu s Podhradím a inými obcami zlúčili do jedného správneho celku, v ktorom potom
žilo asi 7801 obyvateľov! 1. februára 1886 sa k mestu pripojili aj Párovce, prestalo tak existovať slobodné kráľovské mesto
a vznikol nový samosprávny celok. V rokoch 1818-1821 sa postavil tzv. Kluchov palác, vyzdobený empírovou sochou Atlanta (Corgoň), ktorú v roku
1820 vytvoril sochár Vavrinec Dunajský z Ľubietovej. (Palác nechal postaviť biskup Jozef Kluch (1808-1826) pre kanonika Štefana Gregušku). V
r. 1823 bol potom postavený Župný dom, ktorý bol v rokoch 1903-1908 prestavaný do secesného slohu (dnešná budova Galérie F. Studeného), v
r. 1832 v časoch biskupa Jozefa II. Vuruma (1827-1838) potom dom odpočinku pre starých kňazov (dom "Pro meritae quieti" v blízkosti
Veľkého seminára) a v r. 1885 vznikli kaplnky krížovej cesty na Kalvárii.
V roku 1854 začal na mestskom pozemku (v mieste
stredovekého cintorína) staviteľ František Částka stavať kostol a kláštor milosrdných sestier sv. Vincenta Pavlánskeho (vincentky). V tom
čase bol biskupom Imrich II. Palugyay (1838-1858) a potom už Augustín Roskoványi (1859-1892). Lenže Částka zomrel, preto stavbu 8. septembra
1861 dokončili Ján Szmatoss z Viedne a Anton Herweth z Nitry. Nasťahovali sa tu vincentky z rakúskeho Grazu a ihneď v r. 1861 založili prvú
materskú školku v Nitre, neskôr známu ako Cirkevná materská školka, a kláštornú dievčenskú ľudovú školu, na ktorej vyučovali s
cieľom získať nové rehoľné sestričky. V r. 1896 tu biskup Imrich III. Bende (1893-1911) zriadil 6-ročnú Vyššiu dievčenskú školu na
úrovni gymnázia, ktorá bola v rokoch 1909/1910 zreorganizovaná na štvorročnú Rímsko-katolícku meštianskú školu dievčenskú. Vyučovali
tu len rádové sestričky a kňazi, ktoré postupne odbúravali prírodné predmety (hlavne fyziku) a v r. 1914 zaviedli tzv. obchodný náukobeh,
hlavne účtovníctvo. Po r. 1918 tu riaditeľoval František Filkorn, ale ďalej tu učili sestričky a kňazi. V školskom roku 1927/1928 tu v
ľudovej škole študovalo 448 žiaček a vyučovalo 8 sestier (učiteľská knižnica mala 148 zväzkov, žiacka 181), v meštianskej študovalo 205
študentiek a to v troch triedach!, učilo 9 sestier a učiteľská knižnica mala 886 zväzkov a študenstká 262 zväzkov. Bola tu materská
školka, v sirotinci bolo 142 detí, študentky bývali v internáte. V r. 1932 tu Biskupský úrad zriadil malú ženskú nemocnicu (12 lôžok) a
Učiteľský ústav pre výchovu učiteliek na katolíckych ľudových školách. V r. 1934 kláštor nadstavali o druhé poschodie. Ústav neskôr
premenovali na Učiteľskú akadémiu, v r. 1948 tu vzniklo 4-ročné Pedagogické gymnázium, po reforme z r. 1953 sa z gymnázia stala
Pedagogická škola, potom v r. 1959 Pedagogický inštitút, z ktorého potom v r. 1964 vznikla Pedagogická fakulta a v r. 1997 Univerzita
Konštantína Filozofa. V r. 1884 bol postavený v neskoroklasicistickom slohu Malý seminár - dnešný internát študentov teológie, novo
zrekonštruovaný a 23. septembra 1995 opäť vysvätený nitrianskym biskupom Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom. Medzi Veľkým a Malým
seminárom stojí socha Pribinu, dielo Tibora Bártfaya odhalené 20. 12. 1989. V roku 1879 sa biskup Augustín Roskoványi rozhodol postaviť
Diecéznu knižnicu, ktorá bola otvorená 30. 11. 1885 a v ktorej sa uchováva okolo 80 OOO vzácnych zväzkov. (Druhou veľmi bohatou knižnicou
bola knižnica piaristického gymnázia, ktorá mala v r. 1920 okolo 16 OOO zväzkov!) V rokoch 1881-1882 bola postavená architektom Jánom Lykom v
neorenesančnom slohu budova Mestského úradu (radnice) - dnešné Ponitrianske múzeum, pred vchodom ktorého je dnes po úpravách Štefánikovej
triedy z roku 199. do zeme zapichnutá maketa rukojeti blatnického meča z 9. stor. po Kr. Múzeum ako také vzniklo v rámci miléniových osláv v
r. 1896 v budove piaristického gymnázia. Zo strany od novostavby divadla bol v miestach, kde stála až do roku 1880 veža farského kostola sv.
Jakuba, zbúraného v r. 1786, vztyčený v r. 1882 Mariánsky stĺp so sochárskou výzdobou Antona Brandla (Biskup Roskoványi ho nechal postaviť
na pamiatku morovej epidémie z r. 1739). Neskôr bol často premiestňovaný, naposledy v r. 1974, kedy bola v jeho blízkosti postavená socha
Lenina (dnes odstránená). Mariánsky stĺp tu opäť stojí od r. ..... Necitlivá novostavba Divadla Andreja Bagára bola dokončená v r......
Divadelnú oponu tvorí gobelín utkaný vo Valašskom Meziříčí podľa návrhu akademického maliara Mariána Prešhajdera. Jej hlavným
výzdobným motívom sú veľkomoravské námety. Ján Lyka potom v r. 1889 postavil kasárne, ktoré dnes slúžia ako tržnica. Koncom 19. a
začiatkom 20. stor. sa Nitra stáva mestom s potravinárskym a ľahkým priemyslom (pivovar z r. 1895, tzv. Arpádov mlyn z r. 1922 oproti tržnici,
továreň na azbestovú bridlicu "Ferrenit" z r. 1922 atp.). Neustále rastie a stavajú sa nové budovy. V rokoch 1901 až 1903 bola
postavená budapeštianskym architektom Štefanom Kissom v secesnom slohu budova súdu. Druhou čisto secesnou budovou okrem výzdoby domov na
Štefánikovej triede je budova židovskej synagógy, postavenej v rokoch 1911 až 1912 v silne byzantinizujúcom slohu. V r. 1911 bol postavený
kalvínsky kostol zvaný evanjelícky. V r. 1918 bol v polohe Sihoť (dnešný Starý park v blízkosti Zimného štadióna) vztyčený mramorový
pomník obetiam 1. svetovej vojny, ktorého autorom je Alexander Finta. V r. 1910 mala Nitra 16 416 obyvateľov, z toho najväčší počet tvorili
Maďari - 9 754, Slovákov bolo len 4 929 a Nemcov bolo 1 626. V r. 1930 už mala Nitra 21 283 obyvateľov, z toho 18 462 národnosti slovenskej a
českej, 961 maďarskej, 921 židovskej a 558 nemeckej. Asi 17 OOO obyvateľov sa hlásilo k náboženstvu rímskokatolíckemu, 3 809 židovskému,
476 k evanjelíkom a 26 ku grékokatolíkom.
Nitra má šesť cintorínov. Ústredný cintorín bol založený v r. 1780 a najstarším
náhrobným kameňom je kamenný kríž z r. 1794. Pred cintorínom stojí socha sv. Floriána a nad cintorínom na malom skalnatom vŕšku stála
až do r. 184
Zones.sk – Zóny pre každého študenta