Kultúra

Kultúra

Vzdelanosť slobodných občanov v gréckych mestských štátoch bola na vysokej úrovni. Vyžadovala si to účasť na verejnom živote, rozvoj obchodu a remesiel. Grécke písmo malo iba 24 znakov /prevzali ho od Feničanov/, preto sa ho mohol pomerne ľahko každý naučiť.

V otrokárskych demokratických štátoch sa zakladali súkromné školy, ktoré navštevovali deti slobodných občanov od 6 do 18 rokov Ideál výchovy bol človek telesne a mravne ušľachtilý /kalokagathia, kalos – krásny, agathos – mravný/.

V školách sa vyučovalo písanie, čítanie, počítanie a kreslenie. Hlavný dôraz sa však kládol na rozvoj telesnej výchovy. Okrem toho sa žiaci učili hrať na hudobných nástrojoch,. Dievčatá nechodili do školy.

Boli vychovávané v rodine na rôzne domáce práce. Ženy sa nesmeli zúčastňovať na verejnom živote. Väčšina chlapcov ukončila vzdelávanie v 16.roku. V štúdiu pokračovali iba chlapci zo zámožných rodín, ktorí sa chceli podieľať na politickom živote. Po dosiahnutí 18. Roku museli chlapci absolvovať dvojročnú vojenskú službu.

Literatúra: Najskôr vzniklo epické básnictvo. Vrcholom sú dve veľké epické básne od Homéra.

Iliada opisuje obliehanie maloázijskej Tróje /Trója = Ilion/ a Odysea rozpráva o putovaní gréckeho hrdinu Odysea z Tróje do vlasti. Neskôr epické básnictvo vystriedalo lyrické /opisovanie osobných citov a nálad/.

Dráma vznikla z piesní a obradov konaných na počesť boha Dionýza. Divadlo spočiatku hral jediný herec, po čase nastúpil druhý a tretí herec. Medzi hercami a zborom /zbor vykladal rozprávanie/ vzniklo dialóg.

Divadelné hry sa hrali v amfiteátri. Grécke divadlo
 Divadlo bolo prostriedkom výchovy a vzdelania, slúžilo na odpočinok a zábavu. Dramatický básnici: Aischylos, Sofokles, Euripides – ich tragédie vyjadrovali márny boj hrdinov proti osudu. Hrajú sa dodnes. Aristofanes písal komédie – kritizoval konanie a vystupovanie známych osobností svoje doby.
 Gréci položili základ dejepisu. Herodotos sa označuje za otca dejepisu.

Napísal dejiny grécko-perzských vojen. Nekriticky preberal správy, udalosti vysvetľoval vôľou bohov. Tukydides opísal dejiny peloponézskej vojny. Uplatňoval zásady kritiky, odmietal zásah nadprirodzených síl. Predstavuje vrchol gréckeho dejepisectva.
 Filozofia bola súhrnom poznatkov o prírode, človeka a spoločnosti. Prví grécku folozofi sa sústredili na objasnenie podstaty vzniku sveta.

Túto podstatu hľadali v niektorej pralátke /oheň, voda, vzduch, zem/. Demokritos hlásal, že svet je zložený z nedeliteľných hmotných častíc – atómov, ktoré sa pohyvujú vo voľnom priestore a ich zoskupovaním a rozpadávaním vznikajú rozličné veci. Platón zasa učil, že jediným pravým svetom je nadzmyslový svet – svet ideí, ktorý nedokážeme zmyslami ani rozumovo vnímať.

Pozemský svet je iba napodobeninou sveta ídeí, v ktorom pobývala. Platónovým učiteľom bol slávny Sokrates /riešil najmä problémy etiky/. Vyvrcholením gréckej filozofie sú Aristotelove práce.
 V období rozvoja aténskej demokracie sa grécka filozofia venovala úvahám o spoločnosti a o hraniciach ľudského poznania. Slobodný občan sa mohol zúčastňovať verejného života, musel sa však na to patrične pripraviť.

O to sa starali sofisti – učitelia múdrosti, ktorí vyučovali právo, politiku a rečníctvo. Prepracovali spôsob slovného sporu uvádzaním dôkazov pre vlastné tvrdenie a vyvrátením tvrdenia odporcu. Sofisti spochybnili ľudské poznanie, zaslúžili sa však o rozvoj logiky.
 Z gréckej architektúry sa nám zachovali chrámy i úžitkové stavby. Grécke stavby boli zväčša obdĺžnikové, podopreté ozdobnými kamennými stĺpmi, strechu mali s trojuholníkovým štítom.

Chrámy sa spočiatku stavali z dreva alebo sušených tehál, neskôr z kameňa amramoru.
 Slohové rozdiely sa prejavovali iba odlišnou úpravou stĺpov. Najstarší sloh dórsky sa vyznačoval silnými, ostro žliabkovanými stĺpmi, ktoré sa končili dvojdielnou hlavicou. Iónsky sloh mal plytko žliabkované stĺpy zakončené dvojitým závitom /volútou/. Najmladší korintský sloh mal stĺpy zakončené bohatou kvetinou výzdobou. Klenotnicou gréckej architektúry bola aténska Akropola. Vypálené Atény po grécko-perzských vojnách boli obnovené, nanovo opevnené. Bol vybudovaný prístav Pireus, úradné budovy, divadlá, baziliky, kryté tržnice.

Sochárstvo: Gréci sochári čerpali námety z mytológie /rozprávanie o živote bohov/, z atletických pretekov /víťazi na ol. Hrách./ Dobre poznali stavbu ľudského tela. Vo svojich dielach sa snažili ukázať vzor telesnej dokonalosti človeka. Až neskôr sochy vyjadrovali duševné a citové stavy a osobné črty vo výraze človeka.

Sochy boli najprv tesané z vápenca a mramoru, neskôr liate z bronzu.
 Najvýznamnejší predstavitelia sochárstva: Feidias – socha Dia, Myrón – socha Diskobola, Polykleitos, Praxiteles.
 Grécka veda prevzala veľa poznatkov od staroorientálnych otrokárskych štátov. Jej poznatky boli spočitatku súčasťou filozofie /okrem matematiky, astronómie a lekárstva/ až neskôr sa z nej vyčlenili.

O rozvoj matematiky, geometrie, astronómie a fyziky sa zaslúžil Pytagoras a jeho škola.
 V lekárstve Hippokrates učil, že chorobu vyvoláva nie zásah bohov, ale prirodzená príčina. Prísaha pomenovaná podľa neho je aj dnes mravných kódexom všetkých lekárov.
 Aristoteles so svojimi žiakmi zhromaždil a roztriedil všetky poznatky.

Náboženstvo zohrávalo v živote Grékov významnú úlohu. Vyjadrovalo vzťah človeka k prírode a spoločnosti. Náboženské predstavy sa menili. Pôvodné grécke náboženstvo uctievalo prírodné sily. Predstavy o nich boli nejasné, neskôr bohovia dostali ľudskú podobu. Starí Gréci si predstavovali bohov ako krásnych a múdrych ľudí, Pripisovali im mnohé ľudské vlastnosti. Verili, že bohovia žijú na vrchu Olymp. Bohovia boli nesmrteľní a mali vymedzenú určitú oblasť pôsobenia.

Mestský štát vyžadoval účasť všetkých občanov na náboženských slávnostiach. Náboženstvo tak malo integrujúci charakter.
 Niektoré náboženské slávnosti mali celogrécky význam. Najvýznamnejšie sa stali olympijské hry, ktoré sa usporadúvali raz za štyri roky pri chráme Dia v Olympii na Peloponéze. Prvé olympijské hry sa konali v roku 776 pr. n. l. /základ gréckeho letopočtu/.

Podľa gréckych historikov a archeologických nálezov slávnosti a preteky sa usporadúvali v Olympii dávno predtým, mali však spočiatku len miestny význam. Až neskôr sa Olympia stala dejiskom celogréckych hier.
 Hry pôvodne trvali tri dni, neskôr päť dní. Na olympijských hrách sa mohli zúčastniť všetci slobodní Gréci. Divákmi mohli byť len muži. Vylúčenie žien vyplývalo z celkovézho podradného psotavenia ženy v otrokárskej spoločnosit. Hry riadil zbor desiatich heladonikov /bohatí aristokrati/.

Určovali, ktorí pretekári sa môžu zúčastniť hier, boli strážcami posvätného mieru, rozhodovali, odovzdávali ceny vížazoj. Zápolilo sa v športových disciplínach /beh, skok do diaľky, hod diskom, oštepom, zápasenie, preteky štvorzáprahov/. Hry boli výrazom snázh po dosiahnutí kalokagatie v celogréckom meradle. Súťažilo sa aj v prednese literárnych a filozofických diel a v hudbe. Dôraz sa kládol na harmonikcý vývin človeka.

poloostrova sa nachádzalo niekoľko mestských osád, z ktorých najvýznamnejšiu pozíciu získala osada Roma (Rím). Podľa legendy juá založili r. 753 p. n. l. a do r. 510 p. n. l. v nej vládla etruská dynastia - 7 etruských kráľov.
 Kráľovská doba (753-510 p. n. l.)
 Bolo to obdobie rozkladu rodovej spoločnosti. Medzi jednotlivými rodinami vznikli veľké majetkové rozdiely.

Najväčší vlastníci pozemkov sa nazývali patricijovia. Patricijovia boli potomkami povodných rímskych rodov. iba oni boli plnoprávnymi občanmi a mali právo zastávať štátne úrady. Najstarší členovia patricijských rodov tvorili senát – poradný zbor kráľov.
 Remeselníci a roľníci, ktorí boli osobne slobodní, ale nemali politické práva, sa nazývali plebejci. Nemohli sa zúčastňovať na sneme.

Plebejci boli povinní vykonávať všetky občianske povinnosti, najmä vejenskú službu. Príslušníci nemajtných rodín sa dávali pod ochranu patriciov, za čo im museli vykonávať rozličné príce. Vznikol tak vzťah patrón (ochranca) a klient (chránenec). V r. 510 p. n. l. Rimania zbavili trónu Tarquinia Superba a odstránili nadvládu Etruskov.

Obdobie rímskej republiky (510 – 31 p. n. l.)
 Počiatky vzniku rímskej republiky sa vyznačujú bojom plebejcov s patricijmi za politické práva. Plebejci sa nemohli stať úradníkmi, patricijovia mali politickú moc. Plebejci si vynútili zriadenie vlastného snemu s vlastnými úradníkmi - tribúnmi ľudu (boli nedotknuteľní, bránili plebejcov proti patricijom). V polovici 5. st. pr. n. l. si plebejci vymohli spísanie zákonov.

Vystavili ich na dvánástich tabuliach na rímskom námestí. Okolo roku 300 p. n. l. plebejci dosiahli úplnú rovnoprávnosť s patricijmi. Zrovnoprávnenie však neodstránilo majetkové rozdiely medzi plebejcami. Bohatí plebejci splynuli s patricijmi a vznikla nobilita.
 Na čele republiky stáli dvaja konzuli.Mali najvyššiu vojenskú a súdnu moc. Aby sa zamedzilo samovláde, vo vykonávaní úradu sa striedali každý mesiac.

ich poradným zborom bol senát. Senát mal na starosti vojenské veci, zásobovanie, financie a organizovanie verejných prác. V čase vojnového nebezpečenstva menovali konzuli na návrh senátu diktátora s neobmedzenou právomocou na pol roka.
 Občiansky snem rozhodoval o vojne a mieri, o voľbe úradníkov a mal aj súdnu právomoc.
 Boje za ovládnutie Itálie. Okolo roku 400 p. n. l. rimania úplne zničili moc Etruskov. Do roku 270 p. n. l. sa pod nadvládu Rimanov dostala celá Itália okrem Pádskej nížiny, ktorú ovládli Galovia.

Rímsky mestský štát sa skladal z vlastného rímskeho územia, z kolónií, ktoré založili v podmenených oblastiach a z územia spojencov. Spojenci nedostali rímske občianstvo ani politické práva, museli však plniť vojenské povinnosti.
 Vznik Rímskej svetovej ríše
 Po ovládnutí Itálie lákala Rimanov úrodná Sicília. O tento bohatý ostrov však malo záujem a Kartágo. Kartágo založili v 9. st. p. n. l. Feničania v severnej Afrike.

Kartáginci (Rimania ich nazývali Púni) pomocou loďstva a žoldnierskeho vojska ovládli pobrežie severnej Afriky, časť Sicílie, Sardíniu, Korziku a časť Hispánie (Španielsko). Rovnaký záujem Ríma a Kartága ovládnuť Stredomoria vyvolal púnske vojny.
 V prvej púnskej vojne (264-241 p. n. l.) mali Rimania prevahu na súši, Kartáginci na mori.

Po zdokonalení námornej techniky (padacie mostíky) Rimania Kartágincov porazili a získali ich územie na Sicílii, neskôr ovládli Sardíniu a Korziku. Po prehratej vojne s Rimanmi Kartáginci založili osadu Nové Kartágo v Hispánii. Získali tu bohaté náleziská striebra, čo využili na vybudovanie žoldnierskej armády.
 Druhá púnska vojna (218-202 p. n. l.). V roku 218 p. n. l. sa kartáginský vojvodca Hanibal vypravil z Hispánie cez Alpy do Itálie.

Hoci stratil niekoľko tisíc mužov a väčšinu vojnových slonov, prešiel cez Alpy. V Pádskej nížine sa k nemu pridávali Galovia. Rimania utrpeli viekoľko porážok, najťažšiu v r. 216 p. n. l. pri Cann. Po neúspechoch odpadli od Ríma takmer všetci spojenci. Hanibal sa však neodvážil zaútočiť na Rím. Rimania využili jeho nerozhodnosť a zorganizovali vojnovú výpravu do Afriky pod velením Publia Kornelia Scipiona. Hanibal sa vrátil na pomoc Kartágu, ale v r. 202 p. n.

l. utrpel porážku v bitke pri Zame. Kartágo stratilo Hispániul, ostrovy v Stredozemnom mori, všetko loďstvo a muselo zaolatiť vojnovú náhradu.
 V tretej púnskej vojne (149-146 p. n. l.) Rimania dobili Kartágo, zrovnali ho so zemou a jeho územie pripojili k rímskej ríši (provincia Afrika).
 Počas púnskych vojen si Rimania podrobili Macekóniu, Sýriu, Grécko a pergamské kráľovstvo v Malej ázii (provincia Ázia).

Tak vznikla Rímska svetová ríša.
 Kríza rímskej republiky
 Po víťazných vojnách nastali v Rímskej ríši hospodárske a spoločenské zmeny. Pčet otrokov sa veľmi zvýšil. Používanie otrockej práce sa všeobecne ozšírilo. Nobilita zakladala otrokárske veľkostatky (latifundiá), na ktorých pestovala najmä olivy a vinič.

Drobní rľníci najviac doplatili na dlhé vojny. Strácali svoje pozemky nemohli súťažiť s vľkostatkami, poľnohospodárska malovýroba sa prestala vyplácať. Z drobných roľníkov sa tak stávali bezzemkovia, ktorí nemohli slúžiť vo vojsku. Totro právo mal iba občan, ktorý vlastnil pôdu.
 Ožebračovanie drobnýc roľníkov sa pokúsil riešiť r. 133 p. n. l. tribún ľudu Tiberius Grakchus. Chcel obmedziť veľkosť vlastníctva pôdy a prideliť pôdu nemajetným.

Keď však chcel kandidovať na úrad tribúna ľudu aj na ďalší rok, aby mohol urobiť ešte ďalšie reformy, bol v pouličných bojoch zabitý. V jeho snahách pokračoval brat Gaius Grakchus. Chcel zlepšiť život mestskej chudoby a upevniť republiku. Veľkostatkári zorganizovali sprisahanie a Gaius Grakchus bol zavraždený.
 Problém bezzemkov a rímskej armády vyriešil Gaius Marius. Utvoril žoldniersku armádu z bezzemkov.

Bezzemkovia od štátu dostali výzbroj, pravidelný plat a po šestnástich rokoch vejenskej služby prídel pôdy.
 Reformy sa stretli v rímskej spoločnosti s rôznym ohlasom. Podporovali ich prívrženci ľudu - populári (populus – ľud). Vodcom populárov, ktorí pochádzali zo stredných vrstiev, bol Gaius Marius.
 Proti vystupovali prívrženci nobility - optimáti (horná vrstva nobility).

Ich vodcom bol Cornelius Sulla. Nepokoje prerástli do občianskej vojny, ktorá oslabila rímsku republiku.
 Postavenia otrokov
 Hospodárske, spoločenské a poloitické rozpory sa v rímskej republike zväčšovali. V roku 137 p. n. l. vypuklo prvé povstanie otrokov na Sicílii. Povstanie sa podarilo Rimanom potlačiť až v r. 132 p. n. l. Základmie rímskeho štátu otriaslo povstanie otrokov v Itálii v roku 73 p. n.

l. pod vedením gladiátora Spartaka. Spartakus utvoril šesťdesiattisícovú armádu a nikoľkokrát porazil rímske vojsko. Usiloval sa vyviesť otrokov z Itálie najskôr cez Alpy do Galie, potom do Grécka. Nezhody otrokov rozdelili a pvstanie bolo roku 71 p. n. l. kruto potlačené (Crassus)
 Prvá občianska vojna medzi optimátmi a populármi trvala od roku 88 do roku 82 p. n. l. Zvítazili v nej optimáti.

S výsledkom občianskej vojny neboli spokojné široké vrstvy obyvateľstva. Túto nespokojnosť využili niektorí ctižiadostiví politici.
 V roku 60 p. n. l. Caesar, Pompeius a Crassus uzavreli triumvirát (tres – tri, vir – muž). Snažili sa zlomiť moc optimátov a ovládnuť Rímsku ríšu. Po smrti Crassovej sa trojspolok rozpadol. Caesar dobyl Galiu a Britániu. Senát sa spojil s Pompeiom. Vypukla druhá občianska vojna (49 – 45 p. n.

l.). Caesar v nej zvíťazil a stal sa doživotným diktátorom. Optimáti a republikáni v r. 44 Caesara v senáte zavraždili.
Občianske nepokoje pokračovali ďalej. V roku 43 p. n. l. uzavreli traja najvýznamnejší prestavitelia populárov druhý triumvirát (Antonius, Lepidus, Octavianus – adoptovaný syn Caesara). Po prážke republikánov zápasili medzi sobou o moc.
 Roku 31 p. n.

l. zvíťazil Octavianus. Končí sa obdobie rímskej republiky a začína obdobie cisárstva.
 Obdobie cisárstva (31 p. n. l. – 284 n.l.)
 Octavianus sa stal samovládcom, hoci navonok ponechal republikánske úrady. Prisvojil si úrad konzula, tribúna i najvyššieho kňaza. Do ľudového snemu a senátu dosadil svojich obľúbencov. Sústredil tak vo svojich rukách najvyššiu vojenskú a občiansku moc. Stal sa prvým občanom štátu a prvým členom senátu (princeps – prvý).

Takáto forma vlády sa nazývla principát. Senát mu udelil titul Augustus – Vznešený a Imperator – najvyšší veliteľ. Za vlády Augusta nastal hospodársky rozkvet privincií. Zbavil ich vydierania, podporoval rozvoj remesiel, zakladal mestá. Útočné vojny sa časom zmenili na obranné.

Po Augostovej smrti (14 n.l.) si jeho nástupcovia ponechávali všetky tituly.
 Rímska armáda
 Na udržanie rozsiahlych území potrebovali Rimania silnú armádu, preto venovali veľkú starostlivosť organizácii vojska. Základnou jednotkou rímskeho vojska bola légia. V légiách mohli slúžiť iba rímski občania. Legionári boli vojaci z povolania, ktorí slúžili za žold dvadsať rokov. Vo vojsku bol tvrdý výcvik a discoplína.

Rimania budovali vojenské tábory, ktoré boli miestami odpočinku a súčasne slúžili ako oporné body. Mestá dobývali útokom alebo obliehaním. Aj v dobyvačnej technike dosiahli vrchol. Za službu v armáde vyslúžilcom prideľovali pôdu.
 Vajväčší rozsah dosiahla Rímska ríša za cisára Trajána (98-117 n. l.). V 2. st. n. l.

prešli Rimania k obranným vojnám, pretože germánske kmene čoraz častejšie útočili na hranice Rímske ríše.
 Všeobecná kríza rímskeho impéria
 Za vlády Marka Aurelia (161-180 n.l.) sa objavili príznaky všeobecnej spoločenskej krízy. Počet otrokov klesal a práca otrokov sa stávala nespoľahlivou. V 1. st. n. l. začína sa drobenie veľkostatkov na menšie usadlosti a ich prenajímanie chudobným roľníkom a bezzemkom – kolónom.

Títo museli majiteľovi pôdy platiť nájomné v peniazoch, neskôr v naturáliách. Kolón bol síce osobne slobodný, ale tak ako otrok nemal nijaké vlastnícke právo na pôdu, ktorú obrábal. Časom sa postavenie kolónov zhoršovalo, zadlžovali sa, čím sa pripútali k majiteľom pôdy. Aby sa zvýšila produkcia výroby, začali sa zakladať domény. Boli to samosprávne veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou.

Pracovali tam otroci aj kolóni.
 Zatiľ čo Itália upadá, mimoitalské oblasti prekvitajú. Nepociťovali natoľko nedostatok otrokov a využivali tu vo väčšej miere i prácu slobodných oibčanov.
 Hospodárske ťažkosti zvyšoval ešte nedostatok peňazí, ktoré sa vydávali na vojsko, úradníkov a na cisársky dvor. Štát začal znehodnocovať striebornú mencu (znižovanie obsahu striebra). Od peňažnej platby sa prešlo k výmene výrobkov.
 Armáda prestala byť oporou cisárskej vlády. Jej zloženie sa zmenilo.

Vzhľadom na úbytok slobodného obyvateľstva museli prijímať do légií cudzincov – barbarov (bararizácia armády). Ani udelenia občianskeho práva všetkým slobodným obyvateľom ríše (212 n. l.) neodstránilo vnútorné ťažkosti.
 Obdobie dominátu (284-476 n. l.)
 Zakladeteľom dominátu bol cisár Dioklecián. Panovník sa nepokladal za rovného s ostatnými občanmi ako princeps, ale vystupoval ako dominus et deus pán a boh.

Cisár sa stal posätnou osobou, vysoko postavenou nad ostatným obyvateľstvom. S chudobnými smrteľníkmi nemal cisár žiadne styky. V prítomnosti cisára sa neodvážil nikto sedieť.
 Zložitú situáciu chcel riešiť rozsiahlymi roformami. Určil pevné dane a ceny, zviedol hodnotnú menu. Ríšu rozdelil na štyri časti. V jednej z nich vládol sám, ostatné zveril svojim spoluvládcom. Dioklecián prenasledoval kresťanov a chcel ich úplne vyhubiť.
 Cisár Konštantín (306-377 n.

l.) sa snažil pokračovať v reformnej politike svojho predchodcu. V roku 313 n. l. vydal Milánsky edikt, ktorým zrovnoprávnil kresťanské náboženstvo. Cirkev tak mala prispieť k upevneniu ríše.
 Úpadok ríše sa už nedal zastaviť. V 4. st. n. l. cisár Tgeodosius rozdelil ríšu na dve časti, aby sa lepšie ovládala a riadila. Strediskom východorímskej ríše sa stal Konstantinopolis – Carihrad (zakladateľ cisár Konštantín). Úradnou rečou bola gréčtina.

V Západorímskej ríši sa hovorilo po latinsky. Obidve časti ríše sa museli brániť útokom barbarských kmeňov a vnútorným nepokojom.
 V roku 476 n. l. Západorímska ríša zanikla, keď germánsky vodca Odoakar zosadil posledného rímskeho cisára Romula Augustula.
 Kultúra
 Rímska kultúra sa utvárala pod vplyvom Grékov a Etruskov. Rimania prevzali písmo od Grékov a prispôsobili ho latinskej reči (latinka). Latinka sa stala základom písma väčšiny európskych národov.

 Vzdelávanie: Plnoprávni rímski občania dostávali v školách základné i vyššie vzdelanie. Podľa gréckeho vzoru vznikli tri stupne škôl. Na prvom stupni (od 7.-12. roku) sa učili najzákladnejšie veci: čítať, písať, počítať. Druhý stupeň (od 12.-16. roku). Učili sa tu gramatiku, aritmetiku, geometriu, dejepis, hudbu a diela gréckych a rímskych spisovateľov.

Od 16 rokov mohli študovať rečníctvo a rímske právo.
 Literatúra: Literatúra sa vyvíjala pod gréckym vplyvom. Rimania najskôr napodobňovali grécku epiku, neskôr vznikali samostatné skladby.
 Titus Lucretius Carus napísal báseň "O podstate sveta", v ktorej spracoval epikurejskú jilozofiu.
 Zlatým obdobím rímskej literatúry bolo obdobie vlády Augusta.

Najväčšími básnikmi tohto obdobia boli Vergílius, Ovídius a Horácius. Vergílius oslávil epickou básňou Aeneis príchod trójskeho hrdinu a praotca rímskeho národa Aenea do Itálie. Horáciove lyrické básne oslavujú starorímske občianske cnosti, ale aj odsudzujú nepekné javy súčasného živoata.

Ovídius v zbierke epeckých básní Metamorfózy (Premeny) spracoval rozličné báje.
 Rečníctvo súviselo s politickým životom a umožňovalo dosiahnuť významné postavenie. Jeho najvýznamnejším predstaviteľom bol Cicero. Preslávil sa nielen ako rečník, ale aj ako teoretik rečníctva.
 Plautus skladal komédie.

Plautove komédie poskytovali mnoho podnetov aj neskorším dramatikom svetovej literatúry.
 Dejepisectvo: Dôležité udalosti v Ríme sa zapisovali rok po roku. Tak vznikali anály – letopisy. Titus Lívius napísal rímske dejiny. Lívius je vo svojom diele v značnej miere nekritický i keď chce byť objedtívny a chcel písať pravdu.

Najväčším historikom cisárskeho obdobia bol Publius Cornelius Tacitus.
 Archutektúra: Rimania prevzali od Etruskov klenbu, čo im umožnilo budovať mohutné stavby aj na menej pevnej pôde. Budovali kanály ktoré odvádzali odpadovú vodu, vodovody, ktorými privádzali pitnú vodu do miest, mosty a kvalitné cesty. Po dobytí HGrécka sa Rimania oboznámoli s gréckou architektúrou.

Spojením gréckych stĺpov s klanbami a oblúkmi vznikol rímsky sloh. Stĺp mal v rímskej architektúre iba dekoratívnu funkciu, nosnú funkciu preberali steny. V období cisárstva sa v mestách stavali cisárske paláce, mauzóleá, verejné kúpele, amfiteátre, divadlá.
 Sochárstvo:Rímske sochy neidealizujú človeka, ale ho zobrazujú realisticky. Dosahujú to predovšetkým zobrazením individuálnych čŕt. Tým sa rímske sochárstvo značne odlišovalo od gréckeho.

Ďalším typickým znakom rímskeho sochádrstva je historický reliéf na víťazných oblúkoch a stĺpoch Konštantínov oblúk).
 Rímske náboženstvo: Náboženstvo malo dôležitú úlohu v rodinnom i verejnom živote rimanov. Rimania verili, že bohovia sprevádzajú človeka po celý život. Od Grékov prevzali olympských bohov aj ich gierarchiu a dali im len latinské mená (Zeus – Jupiter, Aténa – Minerva).

Neskôr, keď sa zaviedol kult panovníka ako boha, stalo sa rímske náboženstvo povinným státnym kultom. Každý politický akt bol spätý s presne predpísaným náboženským obradom.
 Kresťanstvo sa začalo šíriť v Rímskej ríši už v 1. st. n. l. Najviac stúpencov nachádzalo medzi chudobným ľudom a otrokmi. Kresťanstvo bolo prenich príťažlivé hlavne svojím učením o rovnosti všetkých ľudí Rímsky cisári kresťanstvo prenasledovali, pretože oslabovalo ich kult.
V r. 313 n. l. cisár Konštantín zrušil prenasledovanie kresťanov.
 Antická kultúra sa stala podnetom a vzorom pre európsku kultúru.

Rimania na našom území

Panovníci rímskej ríše od 1. storočia n. l. budovali na severnej hranici Rímskej ríše súbežne s tokom Dunaja (limes Romanus) na pravom brehu vojenské tábory, kde sa sústreďoval aj civilný život provincií (obchod, výmena). Boli to napríklad Gerulata (Rusovce), Brugetio (Komárno). Na ľavom brehu Dunaja stavali Rimania stráže stanice, ako boli Stupava, Devín, Iža, Veľký Kýr.

Ani tieto pevnosti, v ktorých nastačili ochrániť hranice rímskeho iméria na Dunaji.
 V období bojov rímskych légií s Dvádmi v 2. storočí n. l. zamýšľali rímski cisári utovoriť zo slovenského územia a Moravy novú provinciu Carpathiu. Cisár Marcus Aurelius na jednej výprave (ali v roku 168) pri rieko Hron napísal jeden zo svojich filozofických spisov. O pobyte rímskych ségií na územi Slovenska hovorí dodnes zachovaný nápis na trenčianskej skale z roku 179 n. l. ("Na pamiatku víťazstva cisárov dal vyhotoviť Constans, veliteľ 855 vojakov II. pomocnej légie, sídliacej v Laugariciu – Trenčín").

Kontakt predslovanského byvateľstva s rímskou civilzáciou mal kladné i záporné stránky. Za vojny rímske légie narobili veľa škôd na našom území, zo zajatcov si urobili otrokov. Ale v období mieru rímski kupci prinášali k nám výrobky zo skla, keramiky a iný tovar z porýnska, Itálie, tiež z Egypta a Grécka. Z našich krajín sa do rímskej ríše vyvážali najmä drahé kovy, vzácne opály nachádzajúce sa len v Červenici a v okolí Dubníka pri Prešove.