Slovania
SLOVANIA
Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy. Ich pravlasť sa rozprestierala severne od
Karpát medzi stredným tokom Dnepru a Vislou. O Slovanoch máme neskoré písomné správy, pretože ich sídla sa nachádzali mimo záujmovej sféry
etník, ktoré písomne zaznamenávali styky so vzdialenými národmi. Neisté správy o Slovanoch pochádzajú z 5. storočia pred n.
l. od gréckeho historika Herodota. Presnejšie údaje obsahujú diela antických vzdelancov Tacita, Plínia st. a
Klaudia Ptolemaia, ktorí nazývajú Slovanov Venedmi alebo Vinidmi. Najcennejšie správy sa zachovali v záznamoch byzantských
autorov Prokopia, Mauricia a ďalších zo 6. a 7. storočia n. l.
Zakarpatská oblasť nevládala uživiť narastajúci počet
slovanských kmeňov, preto sa museli sťahovať do nových sídel. Počas mohutnej expanzie Slovanov v 4.-6. st. n. l. obsadili
rozsiahle územia v južnej, strednej a východnej Európe.
Na našom území Slovania sa usadili na prelome 5.-6. st.
Dokladom je najmä slovanská keramika označovaná ako pražský typ. Sú to nezdobené nádoby, vyhotovené ešte bez hrnčiarskeho kruhu.
V 4.-6. storočí postupovali na juh, kde dosiahli Tráciu a Peloponéz. Na juhozápade dorazili k rieke Labe a k severnému okrajuÁlp. Na
severovýchode dosiahli Ladogu a Volgu. Časť Slovanov už koncom 4. storočia prekročila spolu s Gótmi dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach
Byzantskej ríše. Iní prešli na územie Slovenska karpatskými priesmykmi. Po rozchode sa postupne začali rozlišovať nárečia
slovanských kmeňov.
Hospodárstvo Slovanov
Slovania v pravlasti žili usadlým životom.
Zaoberali sa prevažne roľníctvom. Pestovali všetky druhy obilnín, strukovín, olejniny, ovocie, zeleninu, chovali ošípané, hydinu,
ovce, rožný dobytok a kone. Dôležitú zložku obživy tvorilo rybárstvo, poľovníctvo a lesné včelárstvo. Pracovné nástroje si zhotovovali
Slovania z dreva i zo železa. Slovania boli zručnými kováčmi, tesármi a hrnčiarmi. Iné remeslá sa oddelene ešte
nevyskytovali, pretože odev, obuv a väčšinu výrobných nástrojov si vyrobili v domácnosti. Pôdu obrábali hákom alebo radlom Polia, ktoré
získali klčovaním, obrábali motykou. Pôda bola spoločným vlastníctvom celého rodu /občiny/ a starešina rodu ju
každoročne rozdeľoval medzi jednotlivé rodiny žrebovaním.
Spoločenské zriadenie Slovanov
Základom
spoločenského zriadenia slovanských kmeňov v 5.- 8. storočí bol patriarchálny rod, ktorý spravoval volený starešina. Rody
sa spájali do kmeňov. Na čele kmeňov stáli náčelníci, ktorých volili rodoví starešinovia. Pri správe kmeňa pomáhala
náčelníkovi rada starešinov a ľudové zhromaždenie. V čase vojnového nebezpečenstva si príbuzné kmene volili
spoločného vojvodu pre združené kmene, pre kmeňový zväz. Neskôr sa aj cudzinec mohol stať členom občiny a
rodu, čo naznačuje, že občina už nebola príbuzenským, ale územným spoločenstvom. Roľníci žili v nechránených osadách. Slovania
verili v záhrobný život. Prírodné úkazy pokladali za nadprirodzené bytosti.
Západní Slovania
Doterajšie výskumy hodnoverne dokázali, že slovanské osídlenie Slovenska bolo husté a slovanské kmene už koncom 5. a začiatkom 6.
storočia, dávno pred príchodom Avarov, obsadili značnú časť Slovenska, kde položili pevné základy neskoršieho samostatného
vývoja západoslovanských kmeňov.Naši predkovia po príchode z pravlasti sa ešte stretli so zvyškami rímskoprovinciálnej kultúry. Vplyv tejto
kultúry na hospodársky život nemohli celkom využiť, lebo ho prerušil vpád kočovných Avarov.
V roku 568 prisťahovali sa do
Podunajskej nížiny. Avari si stavali kruhovité zemné opevnenia /hrinky/ a žili zväčša z vojnovej koristi. Boli to dobre vyzbrojení
jazdeckí bojovníci, proti ktorým boli pešie vojská bezmocné. Slovania nazývali Avarov Obrami. Ich najznámejším náčelníkom bol
Bajan /okolo r.576/. Avarskí náčelníci na koristníckych výpravách proti Byzantskej ríši a Longobardom stavali slovanské pešie
vojsko ako predvoj a údernú silu.
V rukách kmeňovej vrchnosti bolo sústredené obrovské bohatstvo. Avari bohatstvo získali
podmanením iných kmeňov a lúpežnými výpravami a jeho hodnotu i množstvo zvyšovali ešte väčšmi vymáhaním poplatkov od
podmanených kmeňov. Na začiatku 7. storočia, keď chceli zavŕšiť svoj dlhotrvajúci boj s Byzantskom a zabezpečiť si nadvládu nad
obyvateľstvom Balkánskeho polostrova a celej Karpatskej kotliny, ešte viac sa obohatiť a upevniť svoje panstvo na obsadených územiach,
boli Avari pod hradbami Konštantinopolu porazení. Táto porážka stala sa signálom k boju slovanských kmeňov.
Samova ríša /623-658/
Slovanské kmene stále ťažšie znášali útlak Avarov a povinnosť odvádzať poplatky. Hľadali
východisko z tejto ťažkej situácie a jediný spôsob videli v ozbrojenom povstaní proti utláčateľom. A tento odboj začali v rokoch
623-624. V tom čase, ako zaznamenala kronika zvaná Fredegarova "muž menom Samo, rodom Frank, priviedol so sebou
mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom. Samo sa ihneď pridal na stranu povstalcov. Jeho vojenská schopnosť vzbudila obdiv a slovanské
zbrane začali víťaziť. V krátkom čase sa slovanské kmene stali nielen víťazmi nad dobyvateľmi, ale aj pánmi vo svojej domovine. Spoznajúc
Samovu udatnosť a užitočnosť, zvolili si ho za kráľa. Šťastlivo panoval 35 rokov. Mal 12 slovanských manželiek a jeho rodinu tvorilo 20
synov a 15 dcér. Za jeho vlády Slovania niekoľkokrát odrazili útoky Avarov, ktorí sa pokúsili znova sa zmocniť nadvlády."
Samova
ríša mala stredisko na dolnom toku Moravy. Zahrnovala aj slovinské oblasti na pravom brehu Dunaja, ba aj územie polabských Slovanov. Z
najnovších výskumov vyplýva, že pri vytvorení Samovho kmeňového zväzu dôležitú úlohu malo územie dnešnej Moravy, Dolného
Rakúska a Slovenska, ktoré sa neskôr stalo kryštalizačným jadrom prvého západoslovanského štátu.
Ríša odolala
nielen útokom Avarov, ale aj útokom franského kráľa Dagoberta /631/. Po Samovej smrti sa kmeňový zväz podunajských Slovanov
uvoľnil. V rodovom zriadení Slovanov sa nemohla volená funkcia vojvodu dediť, preto aj veľké potomstvo vojvodu Sama sa nemohlo udržať pri
moci. Rozdrobené slovanské kmene na strednom Dunaji si podrobili v 8. storočí avarskí náčelníci. Koncom 8. storočia franský kráľ
Karol Veľký podlomil panstvoAvarov vojenskými výpravami. Oslabenie Avarov využili Slovania a skoncovali s avarskou nadvládou. Časť
Avarov uznala zvrchovanosť Franskej ríše a prijala kresťanstvo. Karol Veľký ich usadil pozdĺž Viedenského lesa, aby ich Slovania
nevyhubili.
Pád avarskej moci otvoril Slovanom cestu k novému vzostupu ich vývoja , a tým sa začína nové, slávnejšie obdobie našich
dejín.
Zmeny v spoločenskom zriadení
Zápas s Avarmi a Franskou ríšou posilnil nadradené spoločenské
postavenie náčelníkov - veľmožov, starešinov i bojovníkov. Roľníci začali uznávať nadvládu veľmožov. Časť svojich produktov
odvádzali veľmožom a ich vojenským družinám, ktoré ich za to chránili pred nepriateľskými útokmi, a tak postupne vzniká majetková
nerovnosť. Najmocnejší z veľmožov - knieža - považoval bývalé kmeňové vlastníctvo pôdy za vlastníctvo kniežacieho rodu. Keď sa
dôležité kmeňové funkcie súdnictva, správy a vojenstva začali dediť a nositelia týchto funkcií museli brániť svoje majetky i funkcie pred
inými príslušníkmi kmeňa, začínal sa formovať štát.
Veľkomoravská ríša
Slovania utvorili v 9.
storočí prvý nezávislý západoslovanský štátny útvar, známy pod názvom Veľká Morava. Významným predpokladom pre vznik
vlastných štátnych útvarov bolo zvrhnutie nadvlády Avarov. Štátna nezávislosť urýchlila rozvoj výroby.
Začiatkom 9. storočia,
keď sa v oblasti riek Moravy a Dyje utvorilo moravské kniežatstvo, boli Slovania závislí od Franskej ríše. V moravskom
kniežatstve šírili kresťanstvo kňazi z Pasova, v nitrianskom to boli misionári zo Salzburgu, ktorí okolo roku
830 postavili v Nitre najstarší písomne spomínaný kostol. Roku 833 obsadil nitrianske
kniežatstvo moravský, knieža Mojmír, knieža Pribina s najbližšími veľmožmi opustil Nitru
a po niekoľkoročnom hľadaní ochrancu prijal ho východofranský kráľ Ľudovít Nemec do svojich služieb. Dal mu ako údel
zadunajské kniežatstvo.
Spojením moravského a nitrianskeho kniežatstva vznikol v roku 833 štátny útvar, ktorého
západnou hranicou bola Českomoravská vysočina, južnou Dunaj, severnou hrebene Jeseníkov a východnú hranicu tvorila Matra a neskôr rieka Tisa.
Tento štátny útvar byzantský cisár Konštantín Porfyrogenetos pomenoval Veľkou Moravou.
Knieža Mojmír
I. /833-846/ sa usiloval zbaviť franskej nadvlády, a preto v roku 846 napadol kráľ Ľudovít Nemec Veľkú Moravu. Zosadil knieža
Mojmíra I. a dosadil jeho synovca Rastislava. Tým uznal aj právo Mojmírovcov na bývalé nitrianske kniežatstvo.
Knieža
Rastislav /846-870/ odmietol zasahovanie Frankov. Pripravil sa na odboj. Na svojom území budoval pevnosti a hľadal si spojencov u
českých a polabských Slovanov. V roku 855 sa neúspešne pokúšal kráľ Ľudovít Nemec poraziť Rastislava, u ktorého nachádzali ochranu aj
politickí nespokojenci z Franskej ríše. Knieža Rastislav podporoval odboj kráľoviča Karolmana proti Ľudovítovi. Pravdepodobne vtedy obsadili
Rastislavove družiny aj severovýchodnú časť Zadunajska.
Rastislavove vojenské a politické úspechy sa opierali o vojenské družiny
kniežaťa a veľmožov, členov kniežacej rady. Obyvatelia sa nazývali Slovienmi, moravskými Slovienmi.Hlavným zamestnaním
moravských Slovienov bolo v južných krajoch roľníctvo a v severných krajoch kniežatstva dobytkárstvo. V blízkosti hradských miest sa
sústreďovala špecializovaná remeselná výroba zbraní, šperkov a železných nástrojov. Hrnčiarstvo, šperkárstvo a iné remeslá boli aj v
roľníckych osadách. Obchodom a remeslom sa zaoberala úzka vrstva obyvateľstva.
Hradské mestá, zložené z viacerých
osád a opevneného hradiska, tvorili hlavné sídliská. Takými boli Nitra, Bratislava, Pobedim, Devín, Staré Město,
mikulčické Valy pri Morave a ďalšie. Okrem nich boli pevnosti ako Pohansko pri Břeclavi a útočištné hrádky /Jur pri Bratislave, Valy nad
Bojnou/. Na veľkomoravských sídliskách sa našli vyvinuté kováčske, hrnčiarske, sklárske a šperkárske výrobky a niekde aj vyspelá
architektúra. Majetkovú a sociálnu rozlíšenosť u obyvateľstva nazna
začiatočný vplyv kresťanstva.
Namiesto starších žiarových hrobov sa šíria kostrové hroby aj do severných zaostalejších oblastí. Pohrebiská sa
začínajú sústreďovať okolo cirkevných stavieb. Najväčší počet kostolov poznáme z mikulčických Valov.
Najútláčanejšou
vrstvou obyvateľstva boli nevoľníci. Väčšina roľnikov žijúcich v občinách bola osobne slobodná i keď časť svojej nadpráce musela
odovzdávať vládnucej vrstve.
Vládnucu vrstvu tvorili okrem ústredného kniežaťa veľmoži, družiny a duchovenstvo. Fary a kláštory
mali v rukách kňazi cuzdieho pôvodu. Na Veľkej Morave pôsobili misionári z Itálie a Bizacie, no väčšiu moc mali franský
kňazy, ktorí podliehali právomoci franských biskupov. Cudzí kňazi nemohli byť plnou oporou kniežacej moci, preto Rastislav v
roku 861 žiadal od pápeža biskupa, ktorý by mu vychovával oddaných kňazov. Keď jeho žiadosti nevyhovel, požiadal Rastislav
byzantského cisára Michala III., aby poslal na Veľkú Moravu vierozvedcou. Cisár mu vyhovel a pre túto misiu vybral solúnskych
bratov Konštantína a Metoda. Mali vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu nezávislú na Franskej ríši.
Konštantín a Metod po príchode na Veľkú Moravu koncom roku 863 založili školu pri kniežacom dvore. Učili
žiakov slovanské písmo (hlaholiku), gramatiku, hudbu a teológiu. Po tri a polročnom pobyte na Veľkej Morave odišli Konštantín a Metod do
Ríma, aby získali schválenie používať slovanský jazyk pri bohoslužbe. Na Vianoce 867 pápež Hadrian II. moravských
učiteľov slávnostne prijal a slovanské náboženské knihy schválili. V Ríme vo februáry 869 Konštantín (mnišskym menom
Cyril) zomrel a Metod získal v Ríme hodnosť biskupa. Keď sa vracal späť ako poverenec pápeža cez Zadunajsko, franskí biskupi so súhlasom
kráľa Ľudovíta Nemca Metoda uväznili, aby znemožnili rozvoj slovanskej vzdelanosti.
Proti Veľkej Morave začali útoky frankov. Knieža
Rastislav roku 864 za vojenského obliehania v Devíne sľúbil vazalskú vernosť Ľudovítovi Nemcovi. Rastislav sľub nedodržal a preto
vtrhli roku 869 franské vojská na Veľkú Moravu. Výprava sa skončila neúspechom, no Nemci získali na svoju
stranu Rastislavovho synovca Svätopluka, ktorý vydal strýka Rastislava Nemcom. Roku 871 zajali franské vojská
aj jeho a na Veľkú Moravu dostali Nemci vlastných miestodržiteľov. Moravania však povstali proti cudzej nadvláde a okupantov vyhnali. Vtedy sa
aj Svätoplukovi podarilo vyslobodiť z väzenia a koncom roku 871 sa ujal vlády ako ústredné knieža Veľkej Moravy. Tým sa
umožnil styk kniežaťa s Rímom. Pápež potom zakročil proti uväzneniu Metoda. V roku 873 sa vrátil Metod opäť na Veľkú
Moravu, v hodnosti arcibiskupa, aby úspešne pokračoval v začatej misijnej práci.
Svätopluk I. (871-894)
využil rozpory v dynastii Karolingovcov a prešiel z obrannej do útočnej taktiky voči slabším susedom.
Najprv uzavrel
prímerie s Frankami a potom si podmanil vislanské kmene. Stal sa vazalom pápežskej stolice (880). S arcibiskupom Metodom Svätopluk I.
nevychádzal dobre, ktorý reprezentoval nitriansky biskup Viching.
Škola, založená Konštantínom a Metodom pri kniežacom dvore, stala sa
pod vedením Metoda významným kultúrnym a politickým strediskom a Frankovia sa snažili jeho vplyv odstrániť. Príležitosť uskutočniť tento
zámer nastal vtedy, keď zomrel Metod (885). Onedlho po Metodovej smrti museli opustiť Veľkú Moravu jeho žiaci,
Keď pápež zakázal slovanský bohoslužobný jazyk. Viching prevzal správu moravského biskupstva, ale po niekoľkých rokoch ho Svätopluk pre
intrigy vyhnal s krajiny.
Svätoplukovu moc ťažko znášali franský panovníci, no knieža Svätopluk bol naďalej považovaný za vazala
pápežskej kúrie. Franský cisár Karol Tučný a Arnulf požadovali od Svätopluka len zachovanie prímeria. Súhlasili, aby Svätopluk pripojil k
svojej ríši české kniežatstvo a krajinu lužických Srbov. Cisár Arnulf nezniesol rast Svätoplukovej ríše a na pomoc proti Moravanom
si pozval prvýkrát jazdecké družiny Maďarov (862). V tomto období prvých nájazdov kočovných Maďarov do dunajskej kotliny
Svätopluk zomrel (894) a jednotlivé násilne pripojené krajiny veľkomoravského kniežatstva sa podrobili Nemcom a nie Svätoplukovmu nástupcovi
Mojmírovi II..
Mojmír II. (894-907) prevzal panovnícku moc v zložitej situácii a nedokázal udržať vo svojej moci
pôvodné územie štátu. Spod nadvlády Veľkej Moravy sa najprv vymenili české kniežatá. V tomto období vtrhli do Potisia maďarské
kmene ustupujúce pred útokmi Pečenehov. Od Veľkej Moravy sa odtrhli aj Lužický Srbi.
Roku 898 prepukli
vnútorné boje medzi ústredným kniežaťom Mojmírom II. a jeho mladším bratom Svätoplukom II.. Do sporu medzi nimi vstúpili Bavori,
keď sa im podarilo vyslobodiť Svätopluka II. z Mojmírovho väzenia.
Mojmír II. sa obrátil na pápežskú kúriu o pomoc ako jej vazal.
Od pápežskej kúrie dosiahol súhlas na utvorenie moravskej cisárskej provincie s arcibiskupom a troma biskupmi, čo znamenalo aj
medzinárodné upevnenie nezávislosti veľkomoravského štátu. Roku 900 vpadli Bavori podporovaní Čechmi, na Veľkú Moravu, no
v nasledujúcom roku obe strany uzavreli prímerie nakoľko sa obávali nebezpečenstva vyplývajúceho z nájazdov maďarských kočovníkov.
Maďari v dejinách Veľkej Moravy, koniec veľkomoravského štátu
Maďari svojou pohyblivou jazdou dosiahli úspechy
proti feudálnym peším vojskám, menením bojiska vyčerpali aj dobre vyzbrojeného protivníka a zároveň pustošili nechránené územie.
Čoskoro sa stali nebezpeční nielen pre Veľkú Moravu, ale aj pre celú strednú Európu, nakoľko organizovali nové lúpežné
výpravy. I keď moravské vojská úspešne odrazili útok Maďarov (902) a tiež Bavori zaznamenali výťazstvo (904), pre ďaľší vývoj
tieto malé výťazstvá veľa znamenali. V tomto čase sa Európa obávala neočakávaných prepadov maďarskými jazdcami. Títo sa združovali z
pastierskych kmeňov žijúcich z chovu dobytka v Potisí.
Veľká Morava bola hlavnou prekážkou maďarskej rozpínavosti od Tisy až k
Dunaju. Moravské vojská sa dočasne bránili na kopcoch Matry, no nepodarilo sa im zabrániť prechod jazdeckých oddielov na rovinách.
Krajina bola oslabená vonkajšími útokmi zo strany Bavorov a Maďarov, takisto vojenským vyčerpaním za výbojov Svätopluka I..
Oslabenie Veľkej Moravy vyvrcholilo rozporom medzi kniežatami Mojmírom II. a Svätoplukom II., a tak v roku 906 ako možno usúdiť z
kroniky opáta Reginona, kniežacia moc na Veľkej Morave sa rozpadla. Vtedy nastal aj úplný rozpad vojenských síl, ktoré tvorili
kniežacie vojenské družiny.
str.51,52 a 54
Veľká Morava bola najstarším štátnym útvarom západných Slovanov., naši predkovia
vytvorili štátnu organizáciu bez cudzej pomoci. Solunskí bratia Konštantín a Metod dali základ slovanskému písomníctvu, rozšírili
kresťanskú vieru, značne sa zvýšila kultúrna úroveň obyvateľstva a jej zásluhou sa zachovala slovenská národnosť v rámci
viacnárodnostného Uhorska.
Slovensko po zániku Veľkej Moravy
Po zániku Veľkej Moravy územie Slovenska
bolo vystavené útokom kočovných maďarských kmeňov. Koncom 10. storočia poľské kniža Boleslav Chrabrý si dočasne podmanil Moravu a
Slovensko. Po smrti Boleslava Chrabrého (1025) Moravu pripojil český knieža Břetislav k Čechám. Slovensko postupne zabrali Arpádovci, ktorí
stáli na čele uhorského štátu.
Poznámka: O pôvode a vývoji pomenovania Slovákov pozri napr. časopis Historická revue, ročník III.
1992/9, str. 5-7.
Uhorský štát
Keď sa Maďari usadili v rovinách Dunajskej kotliny , pretrhlo sa
súvislé slovanské osídlenie v Zadunajsku a v Potisí. Takto vstúpil do slovenských dejín nie najpriaznivejší
fenomén - uhorský štát. Uhorsko plnilo obrannú úlohu najmä proti výbojom nemeckých feudálov, ktorí sa organizovali v rámci rímsko -
nemeckého cisárstva.
Po rozklade veľkomoravského štátu družiny maďarského kmeňového zväzu sa zmocnili
juhovýchodných oblastí Veľkej Moravy. Usadili sa medzi oslabené slovanské obyvateľstvo aj na ľavom brehu Dunaja.
Slovanskí roľníci vo vyššie položených územiach mohli viesť iba miestnu obranu. Severoslovanskí veľmoži spolu s Moravanmi hľadali oporu
vo vislanskom kniežatstve, ktorého sa v 2. polovici 10. storočia zmocnili českí Boleslavovci. Vojenskú silu Veľkej Moravy oslabilo okrem
vnútorných rozbrojov a nepriateľských útokov najmä pripojenie sa niekoľkých veľmožov i s družinami k Maďarom.
Maďarské kmene žili v 9. st. v juhoruských stepiach. Živili sa ako kočovní pastieri chovom dobytka. Pre
pastviny sa dostali do sporu s tureckým kmeňom Pečenehov, ktorí tlačili Maďarov na juh. Maďarské kmene (asi 200 000 ľudí)
sa združovali do kmeňového zväzu a na čelo si zvolili náčelníka Arpáda, po ktorom funkciu kmeňového vojvodu začali dediť jeho potomci.
Mnohí náčelníci mali turecký pôvod, preto byzantské pramene nazývajú Maďarov Turkami. Rusi, Poliaci a Slováci ich nazývali Uhrami (Onoguri
- Ug ri - Uhri) Koncom 9. st. sa usadzovali družiny maďarských náčelníkov v dolnom Potisí a čoskoro nato pritiahli cez karpatské priesmyky
maďarské kmene do riedko obývaných a barinatých oblastí pri Tise a Dunaja. Zmocnili sa celého Zadunajska. Časť slovanského
obyvateľstva sa stiahla do vyššie položených kotlín. Roľnícke obyvateľstvo, ktoré ostalo na starých sídliskách, na rovinách,
bolo prinútené uznať panstvo maďarských náčelníkov.
Družiny madˇarských náčelníkov oganizovali z poddunajskej nížiny množstvo
výprav do Nemecka, Talianska a Byzantska kvôli koristi. Zúčastňovali sa na nich aj slovanskí veľmoži (Bogat). No keď maďarské
družiny utrpeli v roku 955 na rieke Lech zdrvujúcu porážku, začala sa v dejinách maďarskej pôvodne pastierskej spoločnosti
nová vývinová etapa.
Množstvo padlých v bitke odradilo
Maďarov od ďalších koristníckych výprav a prinútilo ich usadiť sa v Panónskej
nížine,ktorá vyhovovala ich pastierskemu spôsobu života.Vtedy ešte neboli organizovaní v štáte, ale predstavovali voľný
zväz kmeňov. V druhej polovici 10. st. začalo ich zjednocovanie. Populácia Panónie sa
rýchlo maďarizovala a feudalizovala, teda vznikala vrstva vlastníkov pôdy a lénnikov.
V druhej polovici 10. st. náčelník
Maďarov Arpádovec Gejza s pomocou slovanských veľmožova nemeckých rytierov kruto potlačil odbojných rodových náčelníkov a
začal organizovať v Zadunajsku kniežatstvo. O tvoriaca sa ranofeudálny štát mali záujem nemeckí panovníci aj pápežská
koruna. Gejzov nástupca Štefan I. (998 - 1038) sa dal pod ochranu pápeža a od neho prijal i titul
kráľa. Štefan I. posilnil svoje postavenie nielen pomocou cirkvi, ale i odstraňovaním náčelníkov, ktorí sa pridŕžali
pohanstva, ako aj tých, čo vyhľadávali spojenie s Byzantskom. Uhorsko od začiatku predstavovalo silný ranofeudálny štát.
Pri
šírení kresťanstva v Uhorsku mali veľkí úspech českí benediktíni na čele s pražským biskupom Vojtechom. Významnú úlohu v procese
podrobovania slovenského územia uhorskými feudálmi v 11. st. zohralo uhorské pohraničné vojvodstvo rozprestierajúce sa od Moravy po rieku
Koros. Pohraničné vojvodstvo upevňovalo nadvládu feudálov nad slovenskými roľníkmi a remeselníkmi, ako aj maďarskými pastiermi v hornom
Potisí. Vojvodstvo umožňovalo aj obranu proti útokom vonkajších nepriateľov. Vojvodovia Bélo a Ge jza sídlili v Nitre a udržiavali čulé
styky s Byzantskom. Za vlády kráľa Ladislava I. (1077 - 1096) bolo podmanené už celé územie dnešného Slovenska. Pohraničné vojvodstvo za
jeho nástupcu Kolomana (1096 - 1118) zaniklo, ale jeho tradícia nezanikla. Pripútavanie Slovenska k Uhorsku napomáhali aj veľmoži domáceho
pôvodu,ktorí spolu s vojvodami usadzovali medzi predkov strážne skupiny Pečenehov, Sikulov a Plavcov.
Slovenské územie pútali s
uhorským ranofeudálnym štátom od 2. polovice 11. st. nižšie administratívne jednotky. Boli to kráľovské stolice (župy, komitáty) , ktoré
spravovali kráľom menovaní župani (išpáni). Župani mali nárok na tretinu poplatkov, ktoré poddaní odovzdávali na stoličný hrad pre
kráľa. Staré stolice sa delili na menšie celky - hradské obvody. Najrozsiahlejšou stolicou bola nitrianska, ktorá siahala od Oravy po Komárno
a od rieky Žitavy po Moravu.
Pre pripútanie Slovenska k uhorskému štátu využili feudáli náboženskú ideológiu a cirkevné
inštitúcie. Už v 11. st. predstavovala cirkev v Uhorsku vyspelú organizáciu s arcibiskupstvom v Ostrihome, biskupstvami, množstvom kostolov a
kláštorov. Koncom 11. st. sa v rámci ostrihomského biskupstva vytvorilo jágerské a nitrianske biskupstvo. Medzi ľudom upevňovali kresťanstvo
hradské fary, benediktínska a neskôr premonštrátska rehoľa. No pohanstvo malo naďalej pevné korene. (1046 - pohanské povstanie).
Cirkev
panovníci často obdarúvali majetkami. Podrobené obyvateľstvo muselo odovzdávaťdesiatu časť úrody a desatinu z domácich zvierat. Rehole
podporovali panovníci a veľmoži aj preto, že mnísi viedli svojich poddaných k vyššej produkcii hospodárenia a od nich čerpali skúsenosti aj
ostatní poddaní.
Základnou formou výroby zostávala v poľnohospodárstve na Slovensku ešte susedská občina. Roľníci používali polia,
lúky, lesy, cesty, vody spoločne. V občinách žili aj remeselníci, ktorí sa už v 12. st. postupne začali usadzovať v podhradiach a iných
trhových strediskách. V obchode prevládala len výmena tovaru za tovar. Peniaze v obchode používali iba veľmoži a vysoké duchovenstvo.
Poddanské obyvateľstvo sa delilo na dve väčšie vrstvy :na poddaných osobne slobodných a nevoľníkov. Podľa zadelenia sa nazývali dvorníkmi,
rybármi, hájnikmi, sokolníkmi atď. Poddaní odovzdávali feudálom obilie, dobytok, kožušiny, ba aj pivo, víno, med, vosk. Bremenom pre
poddaných bola najmä povinnosť pohostiť zemepána alebo kráľa, pretože v tejto dobe kráľ nemal stále sídlo. Navštevoval hrady, kde mu
poddaní vozili potraviny.
Český štát
Na území Čiech žili viaceré kmene: Česi, Dudlebi, Lužania,
Pšovania. Na prelome 8. a 9. st. stáli na čele všetkých kmeňov kniežatá, ktoré sídlili na kniežatských hradiskách. Rod Přemyslovcov si
prisvojil dedične kniežaciu moc nad kmeňom Čechov a podrobil si postupne aj ostatné kmeňové kniežatstvá. Tak koncom 9. st. vznikol český
štát. Sídlom Přemyslovcov sa stal Pražský hrad, ktorý ležal na križovatke obchodných ciest. Přemyslovci v snahe upevniť si svoju moc
rozširovali kresťanstvo. Prvým známym českým kniežaťom bol Bořivoj. Po smrti Bořivoja patrili Čechy k Veľkomoravskej ríši (882 - 894).
Václav I. (921 - 935) sa uvádza v prameňoch ako jediný vládca v Čechách. Robil ústupky cirkvi i nemeckému cisárovi (platenie poplatkov), s
čím nesúhlasil jeho brat Boleslav a časť veľmožov. Vylákal ho na Boleslavov hrad a tam ho zavraždili (935). Václav bol čoskoro po smrti
vyhlásený za svätca a neskôr sa stal patrónom českého národa.
Knieža Boleslav I. (935 - 967) odmietal plniť vazalskú
povinnosť, ale nemecký cisár Oto I. ho vojenskou výpravou donútil uznať zvrchovanosť ríše. V roku 955 vojská Ota I. a Boleslava I. spoločne
porazili maďarské kmene na rieke Lechu. Boleslav rozšíril hranice českého štátu o Moravu, Sliezsko a Krakovsko.
Boleslav II. (972 - 999)
založil biskupstvo v Prahe. Dal vyvraždiť rod Slávnikovcov a tak zjednotil Čechy pod vládou Přemyslovcov. Po smrti Boleslava II. prepukli v
přemyslovskom rode krvavé rozbroje, ktoré využil poľský panovník Boleslav Chrabrý a obsadil Čechy. Spory medzi Přemyslovcami ustali až za
kniežaťa Břetislava I. Břetislav I. (1034 - 1055) položil pevné základy českého štátu. Jeho nástupcovia sa usilovali pomocou nemeckého
cisára získať kráľovský titul. Vladislav I. (1140 - 1173) sa zúčas tnil ako spojenec cisára na výpravách v Taliansku a za to získal
kráľovský titul. Rozbroje vo vnútri přemyslovskej dynastie utíchli až koncom 12. storočia.
Kyjevská Rus
Kyjev a Novgorod boli najvýznamnejšie kniežatstvá východných Slovanov. Ležali na prastarej obchodnej ceste, ktorá viedla zo Škandinávie k
Čiernemu moru. Okolo roku 882 novgorodské knieža Oleg z dynastie Rurikovcov spojil obe kniežatstvá. Kyjev sa stal strediskom Kyjevskej Rusi. Za
vlády Vladimíra Svjatoslaviča (978 - 1015) dosiahla Kyjevská Rus najväčší územný rozsah.
Kresťanstvo v Kyjevskej Rusi pomáhalo
zjednocovať štát. Stalo sa štátnym náboženstvom a obyvateľstvo ho muselo prijať. Knieža Vladimír, aby upevnil spojenecké zväzky s
Byzantskou ríšou, prijal odtiaľ kresťanstvo v roku 988. Jednotu štátu postupne narušovali vzájomné zápasy členov kniežacieho rodu,
ľudové povstania a útoky Polovcov.
Nájazd Tatárov v roku 1240 spôsobil rozklad Kyjevskej Rusi.
Južní Slovania si utvorili
koncom 7. st. starobulharský štát medzi Dunajom a balkánskym pohorím. Druhé dva slovanské štáty vznikli na území bývalej Juhoslávie. V
Podunajsku okolo kmeňa Srbov a na rieke Sáve okolo kmeňa Chorvátov. V strednej Európe Polania a Vislania v 10. st. vytvorili Poľský štát.
Stredoveká cirkev
Bola veľmi dobre organizovaná. Tvorili ju diecézy, na čele ktorých stál biskup, ako
najvyšší predstaviteľ cirkvi. Podliehali mu ostatný kňazi. Prvým medzi biskupmi bol rímsky biskup, ktorý používal titul pápež - otec
všetkých kresťanov. Pápeža volil zbor najvyšších cirkevných hodnostárov (kardinálov). Po rozdelení rímskej ríše v roku 395 usiloval sa
aj biskup v Carihrade získať rovnaké pozície ako mal rímsky pápež. V polovici 11. st. sa jednotná kresťanská cirkev rozdelila na cirkev
západnú - rímsku na čele s rímskym pápežom a východnú cirkev - grécku na čele s carihradským patriarchom.
V období raného
stredoveku cirkev bola jedinou vzdelanou vrstvou. Kňazi pomáhali panovníkovi pri štátnej správe. Za služby, ktoré cirkev preukazovala
panovníkovi, dostávala rozsiahle pozemky aj s poddanými. Cirkevný majetok sa rozrastal a cirkevní hodnostári sa stali veľkými majiteľmi
pôdy. Kľúčový význam pre kresťanskú cirkev mala inštitúcia pápežstva (rímsky biskup pokladaný za nástupcu apoštola svätého
Petra).
Panovníci však považovali cirkevný majetok za léno. Cisár rímskej ríše si dokonca privlastňoval právo rozhodovať o
voľbe pápeža. Pápež si zase prisvojoval právo schvaľovať cisára. Mohol tiež veriacich zbaviť povinnosti poslúchať svetskú moc, ak by
odporovala cirkevným príkazom. Vznikol tak zápas medzi rímskou cirkvou a svetskou mocou - boj o investitúru ( z lat. uvádzanie do cirkevného
úradu svetskou mocou). Veľmi intenzívne prebiehal tento boj na území Nemecka medzi pápežom Gregorom VII. a cisárom Henrichom IV. Boj o
investitúru sa skončil až v roku 1122 wormským konkordátom (dohoda medzi cirkvou a štátom). Podľa tejto dohody obsadzovala cirkev cirkevné
úrady slobodnou voľbou. Bolo to víťazstvo cirkvi a posilnenie pápežskej moci.
Kultúra obdobia raného
feudalizmu
Európska kultúra tohto obdobia čerpala podnety z rímskej kultúry, preto sa nazýva i románska kultúra ( z lat. Roma -
Rím). Jej nositeľom bola takmer výlučne cirkev, ktorá mala rozhodujúci vplyv na vzdelanie i kultúru. Strediskami vzdelanosti boli kláštory.
Vzdelanie bolo zamerané na štúdium teológie a výklad biblie. Latinčina bola univerzálnym jazykom. V oblasti lit. tvorby mali spočiatku prevahu
diela s náboženským obsahom (duchovné piesne, legendy o živote svätých). Neskôr sa prešlo k stvárňovaniu rôznych námetov a tém, ktoré
znamenajú odpútavanie od náboženskej problematiky.
Architektúra
Chrámy a paláce sa stavali podľa
rímskych vzorov. Stavebným materiálom bol kameň.
Románsky sloh charakterizujú oblúky a poloblúky na oknách a
portáloch. Vo vnútri sa murivo omietalo a zdobilo maľbami, zvonku ostávali kvádriky holé. Okenné a dverové otvory boli malé, steny hrubé.
Stavali sa obdĺžnikové alebo okrúhle rotundy (Skalica, Znojmo), alebo viacloďové baziliky (Nitra, Spišská Kapitula). Okrem
kostolov sa stavali kláštory, hrady (Spišský hrad), kupecké domy.
Sochárstvo vychádzalo väčšinou z náboženskej
problematiky.
Maliarstvo malo dekoratívny charakter.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta