Baroková kultúra

BAROKOVÁ KULTÚRA
Barok vznikol koncom 16. storočia v Taliansku. Bol umením protireformácie a symbolizoval obnovenú moc katolíckej cirkvi. Barok vo svojom počiatočnom vývojovom období preberal mnohé stavebné prvky z renesancie (stĺpy, klenby, kupole). V barokovej architektúre sa stavali chrámy, kláštory, zámky a paláce šľachty. Barokové stavby známe svojou oslňujúcou nádherou. V architektúre sa používala bohatá výzdoba (zlato, mramor, sochy). V neskoršom období namiesto kľudu a rovnováhy renesancie zdôrazňoval barok pohyb tvarov a veľkoleposť.

Zo svetských stavieb vznikajú v baroku najmä šľachtické vidiecke zámky a mestské paláce. Stavajú sa i zámky určené výhradne k odpočinku, zábave a lovu šľachty. Pri barokových stavbách je zaujímavé aj ich umiestnenie v prírodnom prostredí. Šľachtické mestské paláce a vidiecke zámky boli obklopené rozsiahlymi parkami a fontánami. Nová baroková architektúra sa šírila z Talianska po celej Európe. V každej krajine však získala osobitné črty.
Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav. Sochy uvádzal do pohybu vzrušenými gestami, povievajúcimi šatami a vlasmi.

Centrum talianskeho maliarstva sa prenieslo z Florencie do Benátok. Pôsobili tu Tizian, Tintoretto, Veronese. Talianski umelci boli pozývaní na panovnícke dvory, a tak sa barokové maliarstvo šírilo po celej Európe. Známym španielskym maliarom bol Greco. V Holandsku pôsobili RubensRembrandt.
Na Slovensku sa prvé prejavy barokového umenia objavujú začiatkom druhej tretiny 17. storočia. Obdobím úplnej prevahy baroka je až 18. storočie. Medzi typické barokové stavby na Slovensku patria: univerzitný kostol v Trnavepiaristický kostol v Prievidzi. Známou svetskou stavbou je pevnosť v Leopoldove. V Bratislave pôsobil sochár Rafael Donner (socha sv. Martina v bratislavskom dóme). Ľudové umenie reprezentovala keramika, maľby na skle a výšivky.
 
Rozkvet Nizozemska a jeho boj za samostatnosť
Na začiatku 16. st. sa Nizozemsko stalo súčasťou habsburskej ríše. Habsburská ríša pozostávala z nemeckej ríše, zo Španielska a jeho kolónií. V pol. 16. st. sa habsburská ríša rozdelila na stredoeurópske panstvo Habsburgovcov a na Španielsko, ku ktorému bolo pripojené Nizozemsko. Nizozemsko bolo najbohatšou španielskou provinciou.

Úpadok Španielska
Španielsko a Portugalsko boli v 16. st. jediné krajiny, ktoré mali kolónie. Prechodné obohatenie oboch krajín však časom vystriedal trvalý hospodársky úpadok. Hlavnou príčinou úpadku bola malá produkcia tovarovej výroby.
Na hospodárstvo Španielska veľmi nepriaznivo pôsobila politika Filipa II., ktorý sa snažil vytvoriť svetovú katolícku monarchiu. Preto podporoval katolicizmus v boji proti reformácii v Španielsku a Nizozemsku i v susedných krajinách. Španielsko sa tak stalo hlavnou základňou medzinárodnej protireformácie. Zlú hospodársku situáciu sa rozhodol Filip II. riešiť na úkor bohatého Nizozemska.

Hospodársky a politický stav Nizozemska
Nizozemsko pozostávalo zo 17 samosprávnych provincií. Zaberalo územie dnešného Belgicka, Holandska, Luxemburska a časti Francúzska. Každá provincia mala osobitnú ústavu, vlastný snem (povoľoval dane) a samostatného miestodržiteľa. Ústredná správa na čele s generálnym miestodržiteľom sídlila v Bruseli.

Medzi južnýmisevernými provinciami bol výrazný hospodársky rozdiel. Južné provincie boli bohatšie. Najvýznamnejšie provincie tu boli FlámskoBrabantsko. Moc mala v rukách šľachta, ktorá sa snažila zachovať feudálne zriadenie, bola však proti absolutizmu. Obyvateľstvo vyznávalo zväčša katolicizmus. Zo severných provincií najvýznamnejšie boli Holland, Zeeland Utrecht. Na severe sa rozvíjal obchod a zakladali sa centralizované manufaktúry. Z majiteľov manufaktúr a obchodníkov sa vytvárala buržoázia, ktorá ovládla severné provincie. Šľachta nemala v severných provinciách veľký vplyv. Obyvateľstvo sa hlásilo ku kalvinizmu.

Filip II. v snahe vyriešiť ťažkú finančnú situáciu v Španielsku, začal v nizozemských provinciách zvyšovať dane, prenasledoval stúpencov reformácie a obmedzoval samosprávu provincií. Proti Filipovým opatreniam vznikol všeobecný odpor. Vodcom opozície bol princ Viliam Oranžský a kniežatá Egmond a Hoorn. Zámocká šľachta si chcela udržať stavovské výsady. Rokovania šľachty so Španielskom boli prerušené, pretože v roku 1566 vypuklo ľudové hnutie. Mestský a vidiecky ľud poskytoval náboženský útlak a bol nespokojný s neúspešným priebehom rokovania. Povstalci ničili kostoly a kláštory a ich vnútorné zariadenie (obrazoborecké hnutie). V roku 1567 španielska vláda obrazoborecké hnutie potlačila. Španielsky kráľ poslal proti opozícii desaťtisícovú armádu pod vedením fanatického katolíka vojvodu z Alby, ktorý nastolil v krajine teror. Egmonda a Hoorna dal popraviť, majetok opozície skonfiškoval a vyrubil nové dane. Viliam Oranžský utiekol a skrýval sa.

Národná revolúcia
Opozičné sily proti španielskej krutovláde dostali označenie gézovia (z francúzskeho pomenovania pre žobrákov). Na ich čelo sa postavil Viliam Oranžský. Za podpory Anglicka prepadávali španielske lode - morský gézovia. Iné skupiny operovali na pevnine - lesní gézovia.
Opozičným vojskám sa podarilo vytlačiť Španielov zo severných provincií. Tie utvorili roku 1579Utrechte úniu, vyhlásili nezávislosť a prihlásili sa ku kalvinizmu. Roku 1581 severné provincie definitívne zosadili španielskeho kráľa Filipa II.. Tento krok sa zvykne označovať ako nizozemská revolúcia. Severné provincie zároveň vyhlásili nový štát - Spojené nizozemské provincie alebo Holandská republika podľa najbohatšej severnej provincie Holland. Na jeho čele stál miestodržiteľ volený provinciami. Funkcia sa delila v rode Oranžských. Prvým miestodržiteľom sa stal Viliam Oranžský.
Južné provincie zostali v rukách Habsburgovcov (Španielske Nizozemsko).
Španielsky kráľ Filip II. sa nechcel zmieriť so stratou severných nizozemských provincií. Provincie si našli spojencov (Anglicko a neskôr Francúzsko). Až v roku 1609 Španielsko uzavrelo s Holandskou republikou prímerie. Definitívnu nezávislosť však Nizozemsko dosiahlo až v roku 1648.
Nizozemsko sa stalo najvyspelejšou krajinou v Európe. Založilo Východoindickú, neskôr Západoindickú spoločnosť, obchodovali s portugalskými kolóniami, prenikli do južnej Afriky (Búri), Amsterdam sa stal svetovým prístavom. Začal sa formovať holandský národ s vlastným jazykom a kultúrou.
 
Anglická revolúcia ( 1640-1660 )
 
Predpoklady vzniku revolúcie
 Po Tridsaťročnej vojne sa najsilnejšou mocnosťou na kontinente stalo Francúzsko, najsilnejšou námornou mocnosťou však zostalo Anglicko. Na rozdiel od Francúzska sa však v Anglicku nepresadil absolutizmus. Anglicko bolo parlamentnou monarchiou (kráľ nevládne sám, ale vo všetkých vážnych rozhodnutiach sa musí riadiť názorom parlamentu, zákony schvaľuje parlament a sú záväzné aj pre kráľa). Po zámorských objavoch ťažilo Anglicko zo svojej výhodnej polohy a zapojilo sa naplno do obchodu so zámorím Nové pomery sa odrazili aj v parlamente tým, že dolná snemovňa, v ktorej zasadali práve zástupcovia meštianstva, nadobudla väčší význam ako horná snemovňa, v ktorej zasadali zasa zástupcovia šľachty. Roku 1603 nastúpila na anglický trón nová dynastia - Stuartovci, ktorá vládla aj v Škótsku a Írsku. Jej panovníci sa podľa Francúzskeho vzoru pokúsili vládnuť absolutisticky, bez ohľadu na parlament. Keď parlament odmietol panovníkovi schváliť nové dane a nové clá, zavádzal Karol I. (1625-1649) dane bez súhlasu parlamentu. To bol podnet na to, aby medzi parlamentom a Karolom I. vznikol spor.
 Parlament sa postavil proti nezákonnému postupu Karola I. Panovník však parlament rozpustil a od roku 1629 vládol úplne absolutisticky. Odpor proti samovláde potláčal násilím a väznením svojich odporcov.

Náboženskí odporcovia kráľa
Hlavou anglikánskej cirkvi bol kráľ. Stala sa štátnou cirkvou, museli sa k nej povinne hlásiť všetci Angličania. Cirkev vlastnila veľké pozemkové majetky. Prívrženci hnutia, ktoré sa snažilo očistiť anglikánsku cirkev od zvyškov katolicizmu sa nazývali puritáni (z lat. purus - čistý). Vznikli dve puritánske strany, ktoré sa líšili v názoroch na cirkevnú organizáciu i na spôsob vlády. Presbyteriáni boli ochotní uzavrieť s kráľom kompromis. Žiadali, aby cirkev spravovali volení presbyteri. Patril i sem bankári, veľkoobchodníci a bohatá šľachta.

Independenti (nezávislí) boli proti štátnej cirkvi, žiadali nezávislosť náboženských obcí. Usilovali sa o podiel stredných vrstiev na politickej moci v krajine. Tento prúd žiadal aj úplný rozchod s kráľom. Patrili sem menej bohatí majitelia manufaktúr a drobní obchodníci na čele s Oliverom Cromwellom.

Prvé obdobie revolúcie (1640-1642)

Keď sa Karol I. pokúšal zaviesť anglikánsku cirkev a absolutizmus v Škótsku, vypuklo proti nemu na konci tridsiatych rokov povstanie. Pretože Karol I. nemal ani vojsko, ani peniaze, musel v roku 1640 zvolať parlament, aby získal prostriedky na potlačenie povstania. Parlament sklamal kráľove nádeje. Opozícia dosiahla, že bez súhlasu parlamentu sa nesmie zaviesť žiadna nová daň a že parlament sa môže rozpustiť len vtedy, keď o tom sám rozhodne. Medzi členmi parlamentu však boli nezhody, ktoré chc el kráľ využiť. Po neúspešnom ozbrojenom zákroku kráľ opustil Londýn, odišiel do severného Anglicka, kde začal zhromažďovať vojsko.

Druhé obdobie revolúcie (1642-1649)
V Anglicku vznikla občianska vojna. Krajina sa rozdelila na dva nepriateľské tábory, kráľovský a parlamentný. Spojencom kráľa bola feudálna šľachta a anglikánske duchovenstvo. Na čele parlamentného tábora stála nová šľachta, obchodníci a bankári. Táto skupina, ktorá nábožensky patrila k presbyteriánom, chcela moc panovníka iba obmedziť. Ďalšiu skupinu tvorili stredné vrstvy, s ktorými spočiatku spolupracovala aj mestská a vidiecka chudoba. Nábožensky patrili k independentom.

Parlamentná armáda pod velením lorda Essexa bojovala veľmi slabo. Obrat nastal až vtedy, keď sa na čelo armády postavil vidiecky šľachtic Oliver Cromwell. Z roľníkov a remeselníkov zriadil obrnenú jazdu a neskôr i pechotu. Dôstojníkmi sa vojaci stávali už nie na základe pôvodu, ale podľa schopností. Táto revolučná armáda zvíťazila v niekoľkých bitkách nad kráľom. Presbyteriáni, ktorí sa v priebehu vojen obohatili (skonfiškovaná pôda anglikánskej cirkvi), dosiahli svoj cieľ a revolúciu pokladali za skončenú.
 Vidiecke a mestské ľudové vrstvy chceli pokračovať v revolúcii. Utvorili si stranu levellerov (rovnostárov), ktorá si vytýčila vlastný program. Žiadali všeobecné volebné právo, republikánske zriadenie a vrátenie pozemkov. Cromwell však ľudové hnutie kruto potlačil. V roku 1649 bol popravený kráľ a Anglicko bolo na krátky čas vyhlásené za republiku, v ktorej vládol parlament.

Tretie obdobie revolúcie (1649-1660)
V poslednom období revolúcie vládli independenti vedení Cromwellom. Potlačili povstania v Škótsku a v Írsku a opäť ich pripojili k Anglicku. V roku 1651 bol vydaný zákon o moreplavbe (tzv. navigačné akty), ktorý bol namierený proti najväčšiemu obchodnému súperovi - Holandsku. Zákon povoľoval dovoz tovaru do Anglicka iba na anglických lodiach.

Roku 1653 O. Cromwell využil rozpory v parlamente, nastolil vojenskú diktatúru, stal sa lordom protektorom a vládol bez parlamentu. Po Cromwellovej smrti (1658) pozval r. 1660 nový anglický parlament na trón syna Karola I. Karola II. Bola obnovená monarchia (reštaurácia Stuartovcov). Kráľ sa mal vzdať všetkých pokusov o absolutistickú vládu, rešpektovať parlament a štátne anglikánske náboženstvo. Keďže tieto záväzky on ani jeho nástupca Jakub II. nesplnili, zosadil roku 1688 parlament Jakuba I I. z trónu a na anglický trón povolal Viliama III. Oranžského (holandského miestodržiteľa - obidve krajiny sa tak dočasne personálnou úniou spojili). Pred korunováciou sa musel zaviazať, že bude rešpektovať Bill of Rights ( Listinu slobôd ) z roku 1689 a riadiť sa vôľou parlamentu a pravidelne ho zvolávať.
 
Francúzska revolúcia
Na začiatku 18. storočia sa dostal francúzsky absolutizmus do krízy a začal upadať. Roku 1774 nastúpil na trón Ľudovít XVI. Za jeho vlády prežívalo Francúzsko veľkú finančnú krízu, ktorú ešte prehĺbila francúzska účasť vo vojne amerických osád za nezávislosť a roku 1788 veľmi nízka úroda obilia spôsobená suchom. Časté vojny a nákladný život na kráľovskom dvore vyčerpali štátnu pokladnicu do dna. Katastrofický stav štátnych financií prinútil kráľa zvolať roku 1789 generálne stavy (duchovenstvo, šľachta, meštianstvo), od ktorých očakával, že mu pomôžu vyriešiť finančnú situáciu. Zasadanie sa začalo v máji 1789 vo Versailles. Tretí stav - meštianstvo, prišiel na zasadanie s heslom: Sloboda - rovnosť - bratstvo, ktoré znamenalo, že Francúzi hodlajú skoncovať s delením spoločnosti na privilegovaných a neprivilegovaných, pretože všetci majú mať rovnaké práva.

Keď po mesiaci márneho rokovania vyzval kráľ tretí stav, aby sa rozišiel, vyhlásil sa tretí stav za reprezentanta národa - Národné zhromaždenie a začal zasadať oddelene. Rozísť sa hodlal až vtedy, keď budú vydané nové spravodlivé zákony a Francúzsko sa stane konštitučnou monarchiou. Keď sa rozšírila správa, že kráľ chce rozohnať Národné zhromaždenie pomocou vojska, Parížania 14. júla 1789 zaútočili na Bastilu (politické väzenie a symbol starého režimu). Pád Bastily sa považuje za začiatok Franc úzskej revolúcie.
 V prvej fáze revolúcie sa Francúzsko premenilo na konštitučnú monarchiu. Národné zhromaždenie dekrétom zo 4. augusta 1789 zrušilo všetky feudálne povinnosti a šľachtické výsady a prijalo Deklaráciu práv človeka a občana. Hovorila o tom, že ľudia majú právo na osobnú slobodu, vlastníctvo a bezpečnosť, že nikto nesmie byť prenasledovaný za svoj názor a presvedčenie a o rovnosti občanov pred zákonom.

V septembri 1791 po dvojročnom úsilí prijalo Národné (Ústavodarné) zhromaždenie novú ústavu - ústavu konštitučnej monarchie. Zákonodarná moc patrila Národnému zhromaždeniu (po prijatí ústavy sa premenovalo na Zákonodarné) volenému občanmi Francúzska. Výkonnú moc mal kráľ (mal napr. právo menovať ministrov). Ústava zaručovala individuálne občianske práva, rovnako ako nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva.

Kráľ všetky revolučné akty podpísal. V júni 1791 sa však pokúsil o útek z krajiny, aby v zahraničí zorganizoval odboj proti revolučnej vláde. Proti kráľovi zaujali tvrdý postoj jakobíni (radikálni revolucionári, ktorí sa stretávali v kostole sv. Jakuba), ktorí ho označili za zradcu národa. Európski panovníci (Rakúsko a Prusko), ktorí sa obávali, aby francúzsky príklad nenasledovalo aj ich domáce obyvateľstvo, zabudli na vlastné spory a pripravovali vojnu proti Francúzsku. Francúzska revolučná v láda ich však predbehla a na jar 1792 vyhlásila vojnu Rakúsku (prišlo mu na pomoc Prusko). Pre Francúzov bol však začiatok vojny neúspešný. Francúzska armáda bola v rozklade.

Parížsky ľud reagoval na situáciu tým, že v auguste 1792 zorganizoval povstanie - povstalci dobyli kráľovský palác, kráľovskú rodinu uväznili a vydali parlamentu. Zákonodarné zhromaždenie zosadilo kráľa z trónu a vyhlásilo republiku. Kráľa v januári 1793 popravili.

Po vyhlásení republiky sa uskutočnili voľby do parlamentu. Novozvolený parlament sa premenoval na Konvent. Sústredil vo svojich rukách moc: vládol, vydával zákony aj súdil. V konvente sa prejavili spory medzi radikálnymi jakobínmi a umiernenými girondistami (podľa departmentu Gironde). Vedúcou silou v Konvente sa stali napokon jakobíni. Ich vodcom bol M. Robespierre.
 Konvent zriadil Výbor pre verejné blaho na čele s Robespierrom, ktorého úlohou bolo starať sa o poriadok v štáte a účtovať s jeho vnútornými a vonkajšími nepriateľmi. Metódy, ktoré výbor používal, boli kruté (teror, rozsudky smrti, popravy gilotínou). Ich obeťou sa stal aj samotný Robespierre. Roku 1794 ho spolu s jeho spolupracovníkmi zatkli a popravili.

Vtedy sa začína dariť Francúzsku vo vojne. Francúzom sa podarilo vyhnať rakúske vojská, obsadiť Holandsko a ľavý breh Rýna, uzatvoriť mier s Rakúskom a Pruskom, ktoré porazili na území Talianska. V bojoch vynikol generál Napoleon.

Francúzska revolúcia odstránila feudalizmus, ktorý bol prekážkou pre ďalší rozvoj priemyslu a poľnohospodárstva a uvoľnila cestu kapitalistickej výrobe. Bola nastolená prvá neobmedzená vláda buržoázie.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4956-barokova-kultura/