Naše krajiny v období osvietenského absolutizmu
NAŠE KRAJINY V OBDOBÍ OSVIETENSKÉHO ABSOLUTIZMU
Vývoj habsburskej monarchie v 18.st. v porovnaní s vyspelými
európskymi krajinami sa oneskoroval. Brzdou hospodárskeho, sociálneho a politického vývoja bol feudalizmus a nevoľnícky systém. Po smrti
Karola VI. nastúpila na trón jeho dcéra Mária Terézia (1740-1780). Karol VI. v roku 1713 vyhlásil pragmatickú sankciu, t. j. nový
nástupnícky poriadok, aby udržal celistvosť svojich dŕžav. Zákon mal zabezpečiť po smrti Karola VI. nástupnícke práva nad všetkými
krajinami monarchie tak mužským potomkom ako i ženám. Viaceré krajiny (Prusko, Bavorsko, Sasko, Francúzsko a Španielsko) neuznali zákon o
dedičnosti habsburských krajín v ženskej vetve.
Boj o habsburské dedičstvo začal Fridrich II. útokom na bohaté priemyselné
Sliezsko. Keď sa Fridrich II. zmocnil Sliezska, Rakúsko utvorilo proti nemu koalíciu s Francúzskom, Saskom a Ruskom. Začala sa tzv. sedemročná
vojna (1756-1763). Spojencom Pruska bolo Anglicko. Po podpísaný mieru (1763) získalo Prusko natrvalo Sliezsko. Počas vojen sa prejavila vnútorná
slabosť monarchie, žalostný stav financií a armády. Neúspechy vo vojne tiež naznačili , že zaostalá habsburská ríša nemôže súperiť s
hos podársky vyvinutejšími krajinami.
Mária Terézia bola schopná a energická panovníčka. Osobne rozhodovala o všetkých
významných zmenách. Vytvorila si okruh poradcov, ktorí boli zástancami vnútornej premeny štátu. Pomocou reforiem sa monarchia mala vydať na
cestu hospodárskeho rozvoja a znovu získť dôležité miesto po boku európskych mocností. Cieľom reforiem bolo vybudovať moderný štát. Túto
úlohu mal splniť osvietenský absolutizmus. Všetko malo slúžiť rozvoju štátu. Štátu sa mali podriadiť záujmy jednotlivcov, ale na druhej
stran e centrálne riadený štát s neobmedzenou mocou panovníka mal zasa slúžiť občanom.
Pri riešení problémov národného
hospodárstva vystupovali do popredia teórie merkantilizmu a fyziokratizmu. Fyziokratizmus uprednostňoval rozvoj poľnohospodárstva ako základnú
výrobnú oblasť v rakúskych krajinách, merkantilizmus kládol dôraz na rozvoj priemyselnej výroby a obchodu.
vicu kláštorov, ktoré sa
nezaoberali verejnoprospešnou činnosťou a skonfiškoval im majetky. Tento majetok využil na štátne a sociálne účely. Výchovu duchovenstva
podriadil tiež potrebám štátu. V roku l78l vydal tolerančný patent, ktorým priznal náboženskú slobodu niektorým protestantským vyznaniam
(evanjelici augsburského vyznania, reformovaní - kalvíni, pravoslávni, gréckokatolíci). Tak sa umožnilo ich stúpencom uplatnenie v kultúmom i
hospodárskom živote.
Rakúska vláda podporovala i rozvoj manufaktúr. Ich majiteľov oslobodzovala na istý čas od daní a robotníkov
oslobodzovala od vojenskej služby. Domácu výrobu chránila vysokým clom pred dovozom výfrobkov z cudziny. Manufaktúry vznikali najmä v
rakúskych a českých krajinách, pretože Uhorsko malo zostať prevažne agrárnou krajinou. Z týchto príčin i Slovensko začalo v priemyselnej
výrobe zaostávať.
S centralizáciou štátneho aparátu úzko súvisela i germanizácia. Jednotný štát mal mať aj jednotný
nemecký jazyk. Jazyky potlačáných národov sa mali používať len na dorozumievanie v rámci nižších spoločenských vrstiev. Reformy otvorili
cestu dalšiemu prenikaniu kapitalizmu v spoločnosti.
Metternichovský absolutizmus
Absolutizmus a centralistická politika
vyvolala silný odpor šlachty v Uhorsku a preto bol Jozef II. nútený všetky svoje reformy, okrem tolerančného patentu a patentu o zrušení
nevoľníctva, v týchto krajinách odvolať.
Po vypuknutí francúzskej buržoáznej revolúcie Rakúsko sa stalo členom protifrancúzskej
koalície. V snahe zabrániť šíreniu revolučných myšlienok vláda podporovala protirevolučnú propagandu. Zriadila policajné ministerstvo s
rozsiahlym aparátom.
Po úplnej porážke Napoleóna sa Rakúsko spolu s Anglickom a Ruskom stali rozhodujúcimi politickými činiteľmi
v Európe. V spolku s Ruskom a Pruskom utvorilo tzv. Svätú alianciu (1815), ktorá predstavovala intervenčnú a protirevolučnú politiku v
Európe. Na jej uskutočňovaní Rakúsko sa zúčastňovalo vojensky v spojenectve s európskymi mocnosťami až do začiatku tridsiatych rokov
l9.storočia. Hlavným predstaviteľom tejto politiky bol knieža Metternich. S jeho nastúpením do funkcie ministra na viedenskom dv ore (1809) sa
začal aj vo vnútropolitickom živote monarchie uplatňovať krajne reakčný kurz, ktorý s malými zmenami trval až do revolúcie v roku l848.
Jeho zostrený a všemocný policajný režim sa opieral o rozšírený aparát polície a udavačov. V záujme vysokej šľachty a bankárov staval
sa proti všetkým myšlienkam a pohybom, ktoré by mohli narušiť ich panstvo.
Nadvládu monarchie nad jej podrobenými národmi,
ktorých narastajúce hnutia smerovali k oslobodeniu a samostatnosti, udržiaval politikou presadzovanou podľa zásady ,,rozdeľ a panuj", teda
tým, že každý z podrobených národov sa usiloval držať v napätí pomocou ostatných. Vcelku i keď navonok habsburská ríša vyšla z
napoleonských vojen územne obohatená s prechodne zvýšeným vplyvom v medzinárodnej politike, v skutočnosti roky 1815-1848 boli obdobím trvale
narastajúcej krízy jej vnútorných pomerov.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta