Revolučný rok 1848 v Európe

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec primak (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.07.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 830 slov
Počet zobrazení: 5 567
Tlačení: 394
Uložení: 423
Revolučný rok 1848 v Európe
V 40-tych rokoch 19. st. vzniká napätie takmer vo všetkých európskych krajinách. Bolo vyvolané viacerými okolnosťami. V rozdrobených krajinách ( Nemecko, Taliansko) sa prejavuje túžba po zjednotení, utláčané národy v habsburgskej monarchii sa snažia odstrániť cudziu nadvládu. Revolučné hnutie ľudu ovplyvnila veľká neúroda a nákaza zemiakov, ktorá postihla celú Európu ako i priemyselná kríza, ktorá sa z Anglicka rozšírila do ostatných európskych krajín.

Revolúcia vo Francúzsku
Po víťazstve francúzskej revolúcie sa začala rýchlejšie rozvíjať priemyselná výroba. Priemyselná buržoázia ( tzv. liberáli ) sa snažila o uskutočnenie volebnej reformy, ktorá by im umožnila dosiahnuť väčšinu v parlamente. Aj drobná buržoázia, roľníci a robotníci mali záujem na rozšírení volebného práva, pretože ho dovtedy vôbec nemali. Na kampaň za volebnú reformu využívali verejné zhromaždenia spojené s banketmi. Keď vláda zakázala 22. 2. 1848 veľký banket, usporiadali parížsky robotníci, remeselníci a študenti demonštráciu. Nepokoje prerástli do ozbrojeného povstania. Povstalci si vymohli odstránenie kráľovstva a nastolenie republiky. Buržoázia využila víťazstvo ľudu a prevzala moc. Robotníkom, ktorí žiadali právo na prácu, urobili niektoré ústupky. Zriadila národné dielne, ktoré mali odstrániť nezamestnanosť. Keď si liberálna buržoázia upevnila svoje postavenie, zrušila národné dielne.

Parížsky ľud 23. júna 1848 povstal. Po štvordňovom boji vládne vojsko robotníkov porazilo. Republikánska vláda padla. Buržoázia uväznila a popravila veľký počet robotníkov. Protirepublikánska buržoázia zvolila v decembri1848 za prezidenta Napoleonovho synovca Ľudovíta. V roku 1852 sa za pomoci dôstojníkov a veľkoburžoázie vyhlásil za cisára Napoloena III.
Revolúcia v Taliansku

Hospodárska kríza, neúroda a odpor proti absolutizmu vyvolali v januári 1848 na Sicílii povstanie ľudu. Revolučné hnutie sa postupne šírilo po celom polostrove. Na čele talianskych dobrovoľníkov stál Giuseppe Garibaldi, ktorý bojoval za slobodu a zjednotenie Talianska. Pápež požiadal reakčné vlády o pomoc. Nakoniec rakúske vojská revolúciu potlačili. Taliansko zostalo i naďalej rozdrobené.

Revolúcia v Nemecku

 Na území Nemecka začiatkom marca 1848 vznikali roľnícke nepokoje. Potom vypukla revolúcia v Berlíne. Pruský kráľ bol prinútený vymenovať novú vládu na čele s liberálnou buržoáziou. V máji 1848 na sneme vo Frankfurte sa rokovalo o zjednotení Nemecka. Povzbudený potlačením júnového povstania v Paríži pruský kráľ dal rozohnať snem a odstránil liberálnu buržoáziu z vlády. Revolúcia nevyriešila politické zjednotenie krajiny.
Revolúcia v Rakúsku a Uhorsku

V habsburskej monarchii mala revolúcia vyriešiť tieto problémy : zrušiť poddanstvo ( ako sa ukázalo povstanie roľníkov na východnom Slovensku roku 1831, poddaní ťažko znášali poddanské povinnosti ). Odstránenie poddanstva mohlo zvýšiť aj záujem roľníkov o prácu, čo by zasa prospelo hospodárskej prosperite krajiny. Revolúcia mala odstrániť absolutizmus a vyriešiť národnostné problémy v monarchii ( uznať samostatnosť jednolivých národov ). Maďarský revolucionári chceli dosiahnuť aj prijatie zákona o nezávislosti Uhorska ( s Rakúskom malo byť spojené iba personálnou úniou - osobou panovníka ). 13. 3. 1848 vypukla rvolúcia vo Viedni. Nenávidený predstaviteľ absolutistickej vlády kniža Metternich odstúpil.
 Do čela revolučného hnutia v Uhorsku sa postavila liberálna šľachta. Po vypuknutí revolúcie v Pešti, v polovici marca 1848, bol nútený uhorský snem schváliť reformné návrhy maďarskej liberálnej šľachty. Marcové zákony rušili šľachtické výsady, poddanskú nezávislosť len u urbárskych roľníkov ( zapísaných v tereziánskom urbári ), zavádzali volebné právo do snemu pre majetných a gramotných, slobodu tlače a zhromažďovania a všeobecné zdanenie obyvateľstva. Vôbec neriešili národnostnú otázku.
Revolučné hnutie na Slovensku

Marcové zákony nesplnili očakávanie najmä drobných neurbárskych roľníkov, postavenie ktorých sa veľmi nezmenilo. Preto vypuklo množstvo nepokojov takmer vo všetkých krajoch Slovenska. Na viacerých miestach Slovenska sa postavili na čelo roľníckych pohybov predstavitelia slovenského národného hnutia a snažili sa spojiť boj roľníkov s bojom za slovenské národné požiadavky. V Hontianskej župe koncom marca sa postavili na čelo nespokojného ľudu revolučný básnik Janko Kráľ a jeho priateľ Ján Rotarides. Na zhromaždeniach ľudu žiadali dôsledné likvidovanie poddanstva a zavedenie slovenského jazyka do škôl a úradov. Vrchnosť oboch revolucionárov a viacerých roľníkov uväznila skôr, než sa mohlo hnutie rozrásť.

Revolučné hnutie sa prejavilo aj v najväčšom stredisku slovenského robotníctva v Banskej Štiavnici. Banskí robotníci vystúpili s požiadavkami zlepšenia svojho sociálneho postavenia a spoluúčasti baníkov na správe podnikov. Úrady sa obávali, že sa baníci pridajú na stranu slovenského národného hnutia. Slovenské národné hnutie malo veľa stúpencov na tamojšej banskej akadémii a najmä na evanielickom lýceu. Vláde sa podarilo menšími ústupkami hnutie baníkov potlačiť.

Predstavitelia slovenského národného hnutia ( Štúr, Hurban, Hodža ) sa snažili využiť revolučnú situáciu. Organizovali ľudové zhromaždenia, na ktorých predkladali ľudu národné požiadavky ( Liptovský Mikuláš, Brezová pod Bradlom ). Výsledkom týchto akcií malo byť vypracovanie celoslovenského politického programu.

Žiadosti slovenského národa
10. mája 1848 na porade u predsedu Tatrína M. M. Hodžu sa zišlo približne 30 slovenských národovcov, medzi ktorými aktívne vystupovali Daxner, Francisci, Hurban a Štúr, ktorý sem prišiel z rokovaní s českými vlastencami v Prahe. Na porade u Hodžu boli zostavené Žiadosti slovenského národa. Zhrnuli slovenské požiadavky do 14 bodov, ktoré zhruba možno rozdeliť do troch skupín. Bol to politický program súčasnej generácie.

V národných požiadavkách Slováci sa vyhlasujú za svojbytný národ,
dožadujú sa rovnoprávnosti a bratského spolunažívania všetkých uhorských národov. Na uhorskom sneme mali mať rovnomerné zastúpenie všetky národy. Okrem ústredného snemu uhorských národov sa domáhajú samostatného slovenského snemu pre slovenské veci, slovenčiny ako úradnej reči na Slovensku a vytvorenia všetkých typov škôl od najnižších až po polytechnický ústav a univerzitu. Slovenská národná samostatnosť sa mala navonok reprezentovať aj vlastnou slovenskou národnou zástavou a vlastnými národnými gardami.

 Druhá časť požiadaviek smerovala k prehĺbeniu demokratizácie verejného a politického života. Slováci v nich značne prevýšili politické ciele uhorského snemu, pretože žiadali všeobecné hlasovacie právo neobmedzené množstvom majetku, slobodné vydávanie tlače bez kaucie a úplnú slobodu zhromažďovania a spolčovania. Pre značné množstvo drobných roľníkov veľký význam mala požiadavka zrušenia poddanstva aj pre neurbárskych poddaných. Šľachta im mala vrátiť pôdu, lesy a lúky a všetko, o čo ich olúpila v minulosti. Bola tu aj požiadavka prepustenia Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia. Žiadosti svojím obsahom a významom predstavujú v národnom i spoločenskom ohľade maximálny a najpokrokovejší slovenský politický program v 19. storočí.

Peštianska vláda zaujala k Žiadostiam odmietavý postoj. Mimoriadny rozruch vyvolala požiadavka vrátenia pôdy slovenskému ľudu. Miesto rokovania vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač a vyhlásila stanné právo. Týmto činom zatvorila dvere pred dohodou so Slovákmi a ukázala pravú tvár maďarského šľachtického liberalizmu. Zostrený útlak nútil Slovákov hľadať pomoc inde.

Žiadosti slovenského národa sú prvým štátoprávnym programom Slovákov v dejinách. Prejavujú sa tu rozdiely medzi hegemónom slovenského a maďarského hnutia. Na maďarskej strane to bola liberálna šľachta, na slovenskej strane demokratická inteligencia.

Slovanský zjazd
Predstavitelia slovenského národa sa po vydaní marcových zákonov neuspokojili iba domácimi akciami, ale niektorý, najmä Štúr a Hurban usilovali sa zvýšiť jej význam v úzkej spolupráci s ostatnými slovanskými národmi monarchie, ktoré sa tak isto dožadovali riešenia národnostnej otázky. Štúr od začiatku, najprv na poradách vo Viedni, potom v Prahe, na ktorých sa zrodila myšlienka Slovanského zjazdu, usiloval sa dorozumieť s predstaviteľmi českého národného hnutia.

Obidve strany, slovenská aj česká, už pred zjazdom pri riešení otázky budúceho postavenia rakúskych Slovanov brali do úvahy tvoriace sa nové rozloženie mocenskopolitických síl v strednej Európe. Štúr upozorňoval najmä na mocenský vzostup Maďarov v rámci ríše a na nebezpečenstvo, ktoré z toho vyplývalo pre slovanské národy v tejto monarchii. Českí liberáli v pripravovanom Slovanskom zjazde a v jeho prípadných výsledkoch videli protiváhu snemu nemeckých štátov vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý svojou veľkonemeckou myšlienkou ohrozoval český národ. Táto hrozba ich ešte viac utvrdzovala v austroslavickom stanovisku. ( Austroslavizmus - K. H. Borovský nástojil na pretvorení Rakúska na nový federatívny štát so slovanskou prevahou.)

Na Slovanskom zjazde otvorenom začiatkom júna 1848 v Prahe došlo k širšej výmene názorov na riešenie slovanského problému v monarchii. V súvislosti s tým sa vynorila aj základná otázka zachovania habsburskej ríše. Ľudovít Štúr, keď kládol dôraz na budúcnosť Slovanov a zamýšľal sa nad osudom ríše, postavil sa rozhodne proti jej zachovaniu a vyslovil myšlienku utvorenia a spojenia samostatných slovanských štátov.
 V súvislosti s riešením vlastnej slovenskej otázky vzniklo na zjazde niekoľko politických plánov. Uvažovalo sa o tom, či Slováci majú byť začlenení do budúceho federálneho zväzku samostatných národov Rakúska ako osobitný celok, či vo zväzku Čechov a Moravanov ( ak sa rozpadne Uhorsko ), alebo v rámci federalizovaného Uhorska, čím sa žiadalo v mikulášskych Žiadostiach. Slovenskí politici za predpokladu, že uhorská vláda splní slovenské národné požiadavky, stavali sa stále ešte za pokojnú dohodu s Maďarmi.

Slovanský zjazd sa ukončil predčasne násilným zásahom cisárskych vojsk do ľudového zhromaždenia v Prahe. Jeho účastníci stihli iba vydať Manifest k európskym národom, v ktorom sa dožadovali slobody pre všetky národy na svete. Na pražskom júnovom povstaní českých študentov a robotníkov sa zúčastnili aj Štúr s Hurbanom. Zmenená situácia v Prahe a v Paríži nezostala bez vplyvu na ďaľší vývin slovenskej politickej aktivity.

Slovenské ozbrojené výpravy
Pražské júnové povstanie rakúske vojská potlačili. Ak sa mali udržať výdobytky revolúcie v Uhorsku, bolo potrebné zjednotiť všetky národnosti Uhorska a spoločnými silami ubrániť jeho nezávislosť. Nestalo sa tak, pretože maďarské vládnuce kruhy ani v tejto situácii sa nevzdali utláčateľskej politiky voči nemaďarským národnostiam.

Pretože uhorská vláda odmietla splniť požiadavky Slovákov, začali sa predstavitelia slovenského národného hnutia pripravovať na revolučné vystúpenie. Koncom augusta sa začal vo Viedni organizovať slovenský dobrovoľnícky zbor. 16. septembra 1848 tu vznikla Slovenská národná rada, ktorá sa stala hlavným politickým a vojenským orgánom na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom. Pomoc poskytli Srbi, Chorváti a Česi ( vojenskí velitelia Bloudek, Janeček, Zach ). 18. septembra prešli slovenkí dobrovoľníci na západné Slovensko. Pridávali sa k nim najmä roľníci z Myjavy a okolitých kopaníc. Počet dobrovoľníkov dosiahol až 6000 mužov. 19. septembra na ľudovom zhromaždení v Myjave vyhlásila Slovenská národná rada odtrhnutie od Uhorska. Cieľom hnutia bolo dať podnet k celonárodnému povstaniu. Po počiatočných úspechoch cisárske vojsko i maďarské národné gardy vytlačili slovenských dobrovoľníkov na Moravu, kde ich odzbrojili. Maďarská vláda nastolila na Slovensku teror ( prenasledovanie slovenských povstalcov ).
 Koncom septembra 1848 sa vyostrili rozpory medzi Viedňou a Pešťou. Panovník sa rozhodol potlačiť maďarský odboj vojenskou silou. Pretože prisľúbil určité ústupky národnostiam, slovenskí politckí vodcovia zorganizovali druhú výpravu už pod priamym velením rakúskych dôstojníkov. Bola to tzv. zimná výprava na prelome rokov 1848/49. V priebehu výpravy slovenskí dobrovoľníci ovládli značnú časť Slovenska. V oslobodených oblastiach Slovenska preberali správu do svojich rúk Slováci. V marci 1849 predložili slovenskí politici panovníkovi Františkovi Jozefovi I.( 1849 - 1916 ) petíciu, v ktorej o.i. žiadali vytvorenie samostatného slovenského územia v rámci habsburskej ríše. Slovenská delegácia však dosiahla u panovníka iba neurčité sľuby.

V tejto situácii v lete 1849 sa uskutočnila tretie slovenská výprava pod hlavným velením rakúskeho dôstojníka Lewartowského. Keď 13. augusta rakúska armáda za pomoci rakúskych vojsk v bitke pri Világoši porazila maďarský odboj, rozpustila slovenských dobrovoľníkov ( november 1849 ) bez splnenia sľubov. Napriek neúspechu a mnohým nedostatkom hnutia slovenský národ po prvý raz bojoval za svoje práva a vypracoval si demokratický politický program, v ktorom žiadal národnej autonómie. V rakúskej monarchii zostala revolúcia nedokončená. Zostala nedoriešená najmä národnostná otázka. Po porážke maďarskej revolúcie priznala viedenská vláda Slovákom niektoré jazykové práva: v slovenských obciach sa v úradnom styku mohla používať slovenčina, slovenčina sa stala aj vyučovacím jazykom na ľudových ( základných ) a na niektorých stredných školách. Politický a národný program sa však nepodarilo presadiť.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020