Slovenské politické hnutie v druhej polovici 19. stor.

Slovenské politické hnutie v druhej polovici 19. stor.
  Po porážke revolučného hnutia v Rakúsku cisár František Jozef I. obnovil absolutizmus. Hlavným predstaviteľom absolutizmu sa stal minister vnútra Alexander Bach. Cieľom Bachovho absolutizmu bolo zachovať habsburskú monarchiu s centralizovanou vládou. Bola zrušená sloboda tlače, prejavu a zhromažďovania. Bol zavedený tuhý policajný režim. Utláčané národy prejavovali odpor proti absolutizmu. V severnom Taliansku vypukla vojna proti rakúskej nadvláde. Talianska armáda, podporovaná vojskom cisára Napoleona III., pripravila rakúskym vojskám v júni 1859 zdrvujúcu porážku. Porážka rakúskych vojsk v Taliansku prispela k pádu Bachovho absolutizmu a uvoľneniu tvrdej porevolučnej politiky. 20. októbra 1860 cisár vyhlásil tzv. Októbrový diplom, ktorý čiastočne obmedzoval absolutistickú moc. Hlavným cieľom Októbrového diplomu bolo uspokojiť najsilnejších odporcov viedenského centralizmu, Čechov a Maďarov. Mali byť obnovené ústavné práva tých krajín ríše, ktoré kedysi tvorili samostatné štátne celky. To znamenalo, že tzv. "nehistorické " oblasti ( Slovensko ) nedostali v Diplome žiadnu zábezpeku národných práv. Nová ústava z roku 1861 opäť zabezpečovala prevahu iba rakúskym a maďarským vládnucim vrstvám.
 Slovenské národné hnutie v období Bachovho abolutizmu nemalo priaznivé podmienky pre svoj vývin.

Hoci viedenská vláda proti slovenskému národnému hnutiu nepoužívala otvorené násilie, svojou taktikou ho veľmi oslabovala. Dôkazom je aj utvorenie skupiny osobitných slovenských dôverníkov vo Viedni pri najvyšších úradoch ( J. Kollár a právnici František Hanrich a Ján Hlaváč ). Títo sa stali oficiálnymi poradcami vlády pre riešenie slovenskej otázky. Dôležitým meradlom pri ich výbere bola vernosť viedenskej vláde, protištúrovský postoj a neangažovanosť v revolučnom hnutí. Skutoční vodcovia slovenského národného hnutia Štúr a Hurban nemali možnosť verejne vystupovať. Postupne sa začínajú prejavovať náznaky krízy: ochabuje politická aktivita, oživujú sa staré jazykové spory a objavujú sa rozličné slovanské koncepcie. Ľ. Štúr videl budúcnosť Slovanov v ich zjednotení pod vedením Ruska ( spis: Slovanstvo a svet budúcnosti ). Jeho pohľad na Rusko a ruskú spoločnosť bol však nereálny. Smrť Ľudovíta Štúra ( január 1856 ) bola veľkou stratou pre slovenské národné hnutie.

 Skupina slovenskej inteligencie na čele s Jánom Palárikom sa rozhodla pokračovať  predrevolučných snahách. Sústredila sa na udržanie národnej jednoty Slovákov a na zachovanie slovenčiny. Po páde absolutizmu hlavným cieľom hnutia bolo utvorenie nového národného programu, ktorý by prikliadalk spoločenským zmenám. Vzniklo niekoľko návrhov slovenských požiadaviek. Na propagáciu slovenských požiadaviek medzi slovenskou verejnosťou bolo potrebné založiť politické noviny. V marci 1861 vyšlo prvé číslo novín, ktoré dostali názov Pešťbudínske vedomosti. Na ich stránkach sa viedla rozsiahla agitácia za získanie širokých vrstiev slovenského ľudu pre národné hnutie a postupne sa formoval slovenský národný program. Po takto rozvinutých akciách sa rozhodli predstavitelia slovenského národného hnutia zvolať národné zhromaždenie, ktoré by prerokovalo a schválilo národný program. Termín konania národného zhromaždenia ohlásili Pešťbudínske vedomosti na 6. júna 1861. Publikované boli aj hlavné body národného programu, ktoré tak boli predložené na celonárodnú diskusiu.

Memorandum národa slovenského
6. a 7. júna 1861 sa zišlo do Turčianskeho Svätého Martina asi 6000 ľudí zo všetkých oblastí Slovenska. Toto zhromaždenie prerokovalo a schválilo nové slovenské požiadavky, ktoré dostali názov Memorandum národa slovenského. Jeho hlavným cieľlom bolo dosiahnuť zákonné uznanie osobitosti slovenského národa a určitú mieru samosprávy v rámci slovenských žúp pod menom " Hornouhorské slovenské okolie ", ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom volených zástupcov, čo znamenalo veľký krok dopredu v slovenských snahách a štátoprávne postavenie Slovenska v rámci Uhorska. Na tomto území mala sa používať v úradoch, na súdoch a školách jedine slovenčina. Veľký dôraz sa kládol najmä na Maticu slovenskú. V závere Memorandum vyslovilo solidaritu so všetkými nemaďarskými národnosťami Uhorska v boji za slobodu a občianske práva.
 Memorandum nežiadalo samostatný snem, ale len zastúpenie Slovákov v zreorganizovanom uhorskom sneme. Na rozdiel od mikulášskych Žiadostí nechávalo stranou sociálne potreby a požiadavky demokratizácie spoločenského života, čo súviselo predovšetkým s vtedajšími politickými pomermi.

 I keď na rokovaniach vznikli rozpory v otázke " Hornouhorského slovenského okolia " a adresáta, komu Memorandum predložiť, predsa sa účastníci zjednotili a osobitná delegácia ho predložila uhorskému snemu prostredníctvom jeho podpredsedu Kolomana Tiszu. Maďarské úrady zorganizovali na Slovensku proti Memorandu protestné akcie. Snem ho ani neprerokoval, pretože ho panovník predčasne rozpustil. Slováci sa preto obrátili v decembri 1861 na cisára vo Viedni s novým Memorandom, v ktorom žiadali väčšiu mieru samosprávy a osobitný slovenský snem so sídlom v Banskej Bystrici. Tu sa už na čelo hnutia postavil národne uvedomelý banskobystrický biskup dr. Štefan Moyses, čo vyvolalo značný ohlas na celom Slovensku.

 Viedenská vláda taktizovala, prijatím Memoranda predloženého Moysesom chcela predovšetkým dosiahnuť, aby maďarskí politici zmiernili svoje vlastné požiadavky voči Viedni. Zo slovenských žiadostí splnila len malú časť kutúrneho charakteru. Povolila založiť už dlho pripravovanú Maticu slovenskú a dve slovenské gymnáziá, osemtriedne vo Veľkej Revúcej ( 1862 ) a štvortriedne v Turč. Sv. Martine ( 1867 ). K nim neskôr pribudlo štvortriedne gymnázium v Kláštore pod Znievom ( 1869 ). Moysesovou zásluhou sa podarilo na krátky čas poslovenčiť gymnázium v Banskej Bystrici. To bolo najväčším úspechom memorandového hnutia, ktoré napriek ťažkostiam našlo uvedomelú podporu aj medzi širokými vrstvami slovenského ľudu. Svedčia o tom ľudové petície v prospech národných požiadaviek v jednotlivých krajoch Slovenska ( na Spiši, v Trenčianskej stolici atď. ). Memorandum respektíve jeho požiadavky zostali základným slovenským politickým programom až do prvej svetovej vojny ( 1914 ).
 ( Autorom Memoranda národa slovenského bol jeden z iniciátorov Žiadostí Štefan Marko Daxner.)

Matica slovenská
Snahy o utvorenie celonárodnej kultúrnej inštitúcie na Slovensku sa objavili medzi slovenskými národovcami už dávnejšie. Konkretnejšiu podobu začali nadobúdať na národnom zhromaždení v Turč. Sv. Martine v júni 1861, kde bol vytvorení dočasní prípravný výbor Matice slovenskej.
 Maticu si jej mnohostrannou činnosťou otvoril v Turč. Sv. Martine začiatkom augusta 1863, na tisíce výročie príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, jej prvý predseda a toho času najuznávanejší slovenský činiteľ Štefan Moyzes, ktorý sa najviac zaslúžil o jej vydobytie. Zrod Matice slovenskej sprevádzalo vrelé oduševnenie a dovtedy nevídaná obetavosť celého národa. Za necelý rok sa nazbieralo na základinu Matice aj pri známej slovenskej chudobe takmer 100 000 zlatých. V tejto sume bol nemalý podiel grajciarových zbierok prostého ľudu. Tým yvrcholili dlhoročné snahy o vytvorenie celonárodnej kultúrnej organizácie. Pri neexistencii slovenských administrativnoprávnych a politických inštitúcií mala pred ostatným svetom reprezentovať slovenský národ ako jednotne a svorne vystupujúci celok, povýšený na spoločenské, konfesionálne narastajúce politické rozdiely, a demonštrovať jeho svojbytnosť a životaschopnosť.
 Stanovami vytýčená úloha Matice napomáhať ,, jednotu milovníkov národa a života slovenského" sa navonok vyjadrila aj tým, že vedľa predsedu A. Moyzesa jej prvým podpredsedom sa stal evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Stala sa strediskom národnobuditeľskej a kultúrnej práce, ktorej dala organizovaný charakter, získala pre ňu dovtedy nezvyčajný počet záujemcov a rozčlenila ju na špecializované oblasti- na vedeckú a zberateľsko-dokumentárnu činnosť na ľudovýchovu a vydavateľstvo. Jej kultúrny program sa mal podľa Moyzesa rozvýjať tak, aby sa zvýšila hmotná úroveň slovenského národa. Jej pričinením sa dovŕšilo výťazstvo slovenčiny ako spisovného jazyka Slovákov. Zvýšenú starostlivosť venovala jeho čistote. Sám Moyzes odsudzoval germanizmy a najmä maďarizmy.
 S Maticou sú spojené začiatky organizovanej vedeckej činnosti vo vlastivedných a prírodovedných odboroch (od roku 1868) a vydávanie prvého slovenského vedeckého časopisu Letopisu Matice slovenskej. Osobitnú starostlivosť venovala mládeži, ktorú finančne podporovala na štúdiách a vydávala pre ňu učebnice. Jej zásluhou sa začala v slovenskom hnutí nová etapa rozvoja slovensko-slovanských vzťahov. Cieľavedome udržiavala organizované styky s predstaviteľmi a kultúrnymi ustanovizňami ostatných slovenských národov, najmä českého, čo v narastajúcom útlaku malo aj širší národnoobranný význam. Výročné augustové zhromaždenia Matice sa stali národnými zhromaždeniami, na ktorých slovenskí vzdelanci, zídení zo všetkých krajov Slovenska, rokovali o jeho potrebách a perspektívach. Matica slovenská svojou činnosťou, podnetmi sústredenosťou slovenských síl i veľkým vlastenectvom zasiahla značne do slovenského národného vývinu a v mnohom ho ovplyvnila na ďaľšie obdobie. Spoluso slovenskými gymnáziami vychovala novú generáciu, ktorá v zostrujúcom boji o záchranu národa nastúpila miesto odumierajúcej obredeneckej generácie. Význam týchto inštitúcií si skoro uvedomili maďarské vládnuce triedy, a tak po postupných obmedzeniach sa stali v polovici sedemdesiatych rokov obeťov ich útokov.

Kultúrny rozvoj
 K rozvoju slovenského národného a kultúrneho života v šesťdesiatych rokoch okrem Matice a slovenských gymnázií vo veľkej miere prispeli časopisy (11 v 50.rokoch, ale v 60.už 47 časopisov), zamerané na jednotlivé oblasti napríklad na politickú (Slovenské noviny, Pešťbudínske vedomesti), na literárnu (Priateľ školy a literatúry, Sokol), na vedeckú (Letopis Matice slovenskej) a na hospodársku (Obzor a iné).
 V kultúrnej oblasti významné miesto si udržiavala literárna činnosť, v ktorej vynikli príslušníci štúrovskej generácie (S. Chalúpka, J. Kráľ, A. Sládkovič a J. Botto). Títo autori vyjadrovali túžbu naroda a ľudí po slobode a rovnoprávnosti. Vyššiu literárnu úroveň dosiahla aj próza (J. Kalinčiak, J. Záborský, G. K. Zechenter Laskomerský a iní). Medzi obyvateľmi v mladých mestečkách a na vydieku významnú buditeľskú úlohu zohralo ochotnícke divadlo. Ochotníci hrali predovšetkým pôvodné slovenské hry J. Palárika. Vo výtvarnom umení národný smer rozvíjali J.B.Klemens, Peter Bohúň a sochár Ladislav Dunajský.V hudobnej tvorbe popredné miesto si začal vydobýjať Ján Levoslav Bella. Významnú úlohu čiastočne i zásluhou Matice slovenskej má v tomtoobdobí vedecká činnosť.Systematicky sa začali rozvíjať jednotlivé vedné odbory,najmä jazykoveda (M.Hattala, J.Viktorín, Ctibor Zoch) a história (Fr.Sasinek,Jonáš Záborský,Pavel Križko). Niektorí jednotlivci vynikli aj v prírodných vedách napríklad v botanike leár Gustáv Reuss a v geológii Dionýz Štúr, riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni. O využitie ich diel v praxi sa zaslúžil najviac Daniel Lichard. To znamená, že šesťdesiate roky predstavovali veľký posun v kultúrnom rozvoji Slovákov.
Rakúsko-maďarské vyrovnanie.

Nová situácia nastala v monarchii po prusko-rakúskej vojne(1866). Rakúsko i Prusko chceli ovládnuť rozdrobené Nemecko. Vo vojne bolo Rakúsko porazené. Maďari využili porážku Rakúska a prinútili viedenskú vládu k politickým ústupkom. V roku 1867 rakúska vláda uzavrela s maďarskou šľachtou dohodu o rozdelení habsburskej ríše na dve časti-západné Predlitavsko a východné Zalitavsko.Rakúska monarchia sa zmenila naRakúsko-Uhorsko. Uhorsko sa značne osamostatnilo. Spoločné zo stali:panovník, zahraničná politika, vojsko a financie. Toto štátoprávne usporiadanie trvalo až do roku 1918. V decembri 1867 bola vydaná ústava.Obsahovala základné občianske práva, ponechávala však výsady šľlachty. Uhorsko ovládli Maďari.Využili vyrovnanie na to, aby uskutočnili svoj plán na utvorenie nacionálne jednotného maďarského Uhorska a začali s násilnou maďarizáciou.V roku 1868 bol vydaný národnostný zákon, podľa ktoréhovšetci obyvatelia Uhorska tvoria jednotný " uhorský národ ".Podľa tohoto zákona Slováci neboli v Uhorsku národom, ale ako etnická skupina iba súčasť " uhorského národa ". Zlé hospodárske pomery podnietili vysťahovalectvo Slovákov za zárobkom dočasne alebo natrvalo - Budapešť, rakúska časť monarchie,USA, Kanada.

Slovenské národné hnutie po vyrovnaní.
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa prehĺbil národný a sociálny útlak slovenského ľudu. Nová politická situácia rozdelila slovenskú inteligenciu a buržoáziu na dve politické skupiny.Stará škola (Hurban,Francisci, Daxner, Tóth) sa hlásila k memorandu z roku 1861,z ktorého osobitne vyzdvihovali požiadavku samosprávneho Slovenského okolia.
Orientovali sa na Viedeň a pokladali sa za vedúcu zložku slovenského národného hnutia. Od roku 1870 sa združovali okolo Národných novín, preto sa začali nazývať Slovenskou národnou stranou.Časom začala ochabovať ich aktivita, záchranu Slovákov očakávali od cárskeho Ruska. Nová škola tvorila opozičnú skupinu. Tvorili ju predstavitelia pokrokovej inteligencie (Ján Palárik, Ján Mallý Dusarov) a podnikatelia (Ján Nepomuk Bobula, Jozef Pozdech). Hľadali porozumenie na maďarskej strane. Zriekli sa požiadavky Okolia, rozvíjali ľudovýchovnú činnosť. V období maďarizačného náporu sa Nová škola rozpadla.

Národnostný útlak
Národnostný útlak na Slovensku zosilnel za vlády Kolomana Tiszu (1875-1890). V roku 1874 boli zatvorené tri slov. gymnáziá a v roku 1875 aj Matica slovenská.Zákon z roku 1879 zavádzal maďarčinu ako povinný predmet do všetkých základných škôl na Slovensku.Zakla dali sa aj nové spolky. Roku 1883 vznikol v Nitre Hornouhorský vzdelávací maďarský spolok(FEMKE). Činnosť spolku sa zameriavala najmä na maďarizáciu slovenskej mládeže. Spolok organizoval aj presun slovenských detí na Dolnú zem do maďarských rodín. V Budapešti vznikol z majetku rozpustenej Matice slovenskej Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok. V tomto období bola ohrozená samotná existencia slovenského národa. Centrom slovenského národného hnutia sa stal Martin. Tu malo svoje centrum vedenie Slovenskej národnej strany. Počas zostrujúceho sa útlaku znova ožíva slovenské rusofilské hnutie. Predstavitalia martinského centra sa domnievali, že slovenský národ môže oslobodiť z národnostného útlaku iba Rusko (Svetozár Hurban Vajanský). Rozvíja sa tiež spolupráca Čechov a Slovákov najmä na kultúrnom poli. Roku 1882 bol založený v Prahe slovenský študentský spolok Detvan(samovzdelávacia, literárna, umelecká a vedecká činnosť, členoviaoboznamovali českú verejnosť so Slovenskom.)
 Roku 1896 vznikol spolok Československá jednota, od roku 1908 sa organizovali česko-slovenské porady v Luhačoviciach. Po neúspechu vo voľbách predstavitelia Slovenskej národnej strany prešli do politickej pasivity (1884) . Ani po páde Tiszovej vlády nepoľavil národnostný útlak na Slovensku. V tomto neľahkom období pre slovenský národ, veľkým prínosom najmä pre kultúrny rozvoj Slovenska, bolo založenie Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Vznikla v roku 1893 v Martine zásluhou Andreja Kmeťa. Usilovala sa pokračovať v programe Matice slovenskej. Na začiatku 20.storočia sa začína slovenské národné hnutie diferencovať. V Slovenskej národnej strane sa utvorili politické skupiny, ktoré sa postupne sformovali na samostatné politické prúdy. Vzniklo katolícke hnutie, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom bol Andrej Hlinka.Zakladal úverové spolky, potravinové družstvá, čitateľské krúžky, spolky miernosti. Touto osvetovou prácou sa snažil všestranne povzniesť slovenský ľud. Z hnutia, ktoré si získalo veľa stúpencov medzi slovenským ľudom, sa v roku 1913 vytvorila Slovenská ľudová strana. Okolo časopisu HLAS sa združili tzv. hlasisti. boli to študenti, ktorí študovali v Prahe, vo Viedne a v Pešti (Šrobár, Blaho, Hodža). Boli ovplyvňovaní názormi profesora Masaryka. Hlasisti kritizovali volebnú pasivitu a rusofilstvo predstaviteľov martinského centra. Možnosť hospodárskeho a kultúrneho povznesenia Slovenska videli zásadne v úzkej spolupráci s Čechmi. Maloroľnícke hnutie(agrárne) na Slovensku sa snažil rozvíjať Milan Hodža. Robotníci na Slovensku sa začali tiež politicky organizovať. V roku 1905 vznikla Slovenská sociálnodemokratická strana Uhorska. Jej významným predstaviteľom bol Emanuel Lehocký. Aj americkí Slováci boli súčasťou slovenského politického diania. V roku 1907 sa slovenské spolky v Clevelande zjednotili a bola utvorená Slovenská liga.

Vyvrcholenie národnostného útlaku
Maďarizácia slovanských národov v Uhorsku, a najmä teror vo voľbách, potláčali aj najzákladnejšie prejavy národného života. Maďarizácia mala premeniť Uhorsko na jednorečový štát. Obzvlášť slovenský národ ťažko pociťoval následky maďarizačnej politiky.Na Slovensku nielenže neboli slovenské stredné školy pre výchovu národnej inteligencie, ale školské zákony ministra Apponyiho z roku 1907 obmedzovali výučbu slovenských detí v materinskom jazyku aj na ľudových školách. Zároveň umožňovali prenasledovať tých slovenských učiteľov, ktorí obetavo pracovali v prospech slovenského ľudu. Bez vlastných škôl a národných ustanovizní, s malým počtom inteligencie, mohol sa slovenský národ vo verejnom živote uplatniť len veľmi ťažko. Maďarizačné snahy sa prejavili aj v cirkevných úradoch.Na slovenské fary boli dosádzaní maďarskí kňazi, v slovenských kostoloch satiež malo kázať po maďarsky. V roku 1907 v jeseni sa konala vysviackanového kostola v obci Černová pri Ružomberku (rodná obec AndrejaHlinku). Vrchnosť, napriek žiadosti černovských veriacich, aby vysviacku konal ich rodák A.Hlinka, povolala maďarónskych kňazov so sprievodom žandárov. Pri protestnom zhromaždení Černovanov maďarskí žandári zastrelili 15 ľudí. Na obranu Slovákov vystúpil nórsky spisovateľ Bjornstjerne Bjornson a škótsky novinár Seton Watson (pseudonym Scotus Viator). Ich prostredníctvom svet sa dozvedel o útlaku Slovákov v Uhorsku. Proti útlaku Slovákov v Uhorsku protestovali aj Slováci v Amerike. V kultúrnej oblasti pracovali v záujme zblíženia Čechov a Slovákov mnohí významní umelci, spisovatelia, básnici a vedci, ako napríkladPavol Országh Hviezdoslav, Alois Jirásek, Martin Kukučín, Jaroslav Vlček, František Votruba a iní. Niektorí predstavitelia inteligencie (dr. Vavro Šrobár, Bohdan Pavlu, inž. Josef Rotnágl) zvolávali každoročne do Luhačovíc porady Československej jednoty. Tu sa organizovali rozličné podujatia pre rozšírenie kultúrnej a hospodárskej česko-slovenskej vzájomnosti a dohadovala sa taktika, ako prekonať nepriaznivú situáciu. Maďarská vláda videla v česko-slovenských vzťahoch pred prvou svetovou vojnou nebezpečnú silu, ktorá mohla oslabovať účinky maďarizácie a nepriaznivo vplývať na existenciu monarchie. A bola to práve česko-slovenská vzájomnosť, ktorá utvárala predpoklady pre spoločné vystúpenie Čechov a Slovákov za prvej svetovej vojny proti utláčateľom.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4962-slovenske-politicke-hnutie-v-druhej-polovici-19-stor/