Vznik ČSR

Vznik ČSR

Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol nastolený v habsburskej monarchii zostrený policajný režim. Mal zabrániť protivojnovému a národnému hnutiu. Odpor proti vojne sa v našich krajinách prejavoval dezerciami a vzburami vo vojsku. Predsedníctvo Slovenskej národnej strany, v snahe vyhnúť sa perzekúciám, zastavilo činnosť strany a vyhlásilo politickú pasivitu.

Domáci a zahraničný odboj

Velká časť českých a slovenských politikov pred vojnou nebola za rozbitie Rakúsko-Uhorska, ale iba za jeho pretvorenie, ktoré by poskytlo Čechom a Slovákom samostatnejšie postavenie. V priebehu vojny sa objavilo nové riešenie českej a slovenskej otázky. Neveľká skupina českých politikov, orientovaných protihabsbursky, založila tajnú organizáciu nazývanú Mafia, ktorá nadviazala spojenie s orgánmi československého odboja v zahraničí (v Paríži). Pravidelne im podávala informácie o dianí doma. Inf ormačné zdroje mala dokonca v ústredných úradoch.

Slovenský politický tábor mal svoje centrá v Martine, kde bolo centrum Slovenskej národnej strany pod vedením Matúša Dulu, v Ružomberku, kde pôsobil Vavro Šrobár a v Bratislave pod vedením sociálneho demokrata Emanuela Lehockého. Skupina slovenských politikov vo Viedni - Milan Hodža a Ivan Dérer - udržiavala styky s českými politikmi a s tajnou organizáciou Mafiou.

Oveľa priaznivejšie podmienky našiel český a slovenský odboj v zahraničí (USA, Rusko, Francúzsko). V USA, kde žilo takmer 2 milióny Čechov a Slovákov, postupne prevládal názor, že najlepšie by bolo štátne spojenie Slovákov s Čechmi. Slovenská liga a České národné združenie vypracovali v roku 1915 v Clevelande dohodu o spoločnom postupe Čechov a Slovákov za národnú slobodu.

Clevelandská dohoda požadovala, aby sa Česi a Slováci spojili vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovens ka. Clevelandská dohoda sa stretla s kladným ohlasom u Slovákov v Rusku (J. G. Tajovský, J. Jesenský). Hlavné centrum zahraničného odboja Čechov a Slovákov sa utvorilo vo Francúzsku, kde pôsobili T. G. Masaryk, E. Beneš a Milan Rastislav Štefánik.

Toto centrum odboja presadzovalo myšlienku jednotného politického československého národa. Táto koncepcia sa však v odboji za československý štát ukázala byť nevyhnutná - slúžila ako podklad pre medzinárodné zdôvodnenie existencie mnohonárodného štátu. Na Slovensku boli jej propagátormi najmä hlasisti.

Hlavným cieľom zahraničného odboja bolo zjednotiť všetky sily Čechov a Slovákov žijúcich v zahraničí na boj proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Mali sa tiež pokúsiť získať dohodové štáty pre československú samostatnosť. Dohodové mocnosti nepripúšťali spočiatku myšlienku rozbitia habsburskej monarchie. Snažili sa uzavrieť separátny mier s Rakúsko-Uhorskom a tak urýchliť porážku izolovaného Nemecka.

Pretože sily československého zahraničného odboja boli značne rozptýlené, bolo potrebné vytvoriť organizáciu, ktorá by odboj riadila. V roku 1916 bola utvorená v Paríži Československá národná rada ako najvyšší orgán československého odboja. Predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomník bol E. Beneš. Jej hlavným cieľom bolo získať súhlas západných mocností s povojnovým zriadením československého štátu. Na podporu svojho úsilia sa rozhodla organizovať v zahraničí vojsko , ktoré by bojovalo po boku Dohody.

Najväčšie možnosti pre nábor dobrovoľníkov boli v Rusku, kde bolo okrem krajanov veľa českých a slovenských zajatcov. Légie vznikali aj vo Francúzsku a v Taliansku. Nábor dobrovoľníkov v USA uskutočnil vo februári 1917 M. R. Štefánik. Po vstupe USA do vojny museli však americkí Česi a Slováci rukovať do americkej armády.

V priebehu roku 1917 boli v habsburskej monarchii nepokoje a demonštrácie proti biede a hladu, nepokoje prenikli aj medzi vojsko. V januári 1918 povstali námorníci rakúsko-uhorských vojnových lodí v Boke Kotorskej. Ďalšie vzbury vypukli v Rimavskej Sobote, v Trenčíne, v Rumburku a v Bratislave. Rozsiahla bola vzbura vojakov trenčianskeho pluku v Kragujevaci. Po jej potlačení zastrelili 44 vojakov.

Po podpísaní Brest-litovského mieru Nemecko žiadalo, aby sovietska vláda odzbrojila všetky dohodové jednotky na svojom území. Súčasťou Dohody boli aj československé légie. Légie odmietli splniť rozkaz sovietskej vlády a zmocnili sa takmer celej sibírskej magistrály. Tak sa československé légie stali súčasťou dohodového protisovietskeho vystúpenia. Vystúpenie československých légií prispelo k tomu, že Dohoda uznala Československú národnú radu za československú vládu a Československo za spriatel enú krajinu.

Úspechy zahraničného odboja urýchlili aj vystúpenie domáceho českého a slovenského odboja. Po poradách slovenských a českých politikov vo Viedni o spojenectve v domácom odboji českí poslanci v tzv. "trojkráľovej" deklarácii (6. január 1918) sa prihlásili k zásade samourčenia národov a k vytvoreniu samostatného a demokratického československého štátu.

Na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši sa do rezolúcie zásluhou Vavra Šrobára dostala požiadavka spoločného štátu. 24. mája 1918 zišli sa v Martine vedúci predstavitelia všetkých politických smerov Národnej strany. Účastníci vyjadrili požiadavku rozísť sa s Maďarmi po nevydarenom "tisícročnom manželstve", postavili sa za samourčovacie právo a za spoločný štát Čechov a Slovákov.

Vedúci predstaviteľ československého odboja T. G. Masaryk počas svojej návštevy v USA na jar 1918 pokúsil sa vplývať na vládu USA (prezident Wilson), aby vystúpila v prospech československej samostatnosti. Dosiahol novú dohodu medzi českými a slovenskými krajanskými organizáciami.

Pittsburská dohoda podpísaná 30. mája 1918 už hovorila o samostatnom československom štáte. Dohoda upúšťa od požiadavky federatívneho zväzku a schvaľuje menej samostatné - autonómne postavenie Slovenska. Najvýznamnej ším výsledkom Masarikovej činnosti v USA bolo vypracovanie a uverejnenie Vyhlásenia československej samostatnosti 18. októbra 1918.

Dokument je známy ako Washingtonská deklarácia. Obsahuje všetky zásady, na ktorých malo byť založené Československo. Deklarácia ovplyvnila aj prezidenta USA Woodrova Wilsona. Na žiadosť Rakúska-Uhorska o prímerie odpovedal, že o osude Rakúsko-Uhorska majú rozhodnúť jeho národy. Tým definitívne vyniesol rozsudok nad habsburskou monarchiou.

Domáci zástupcovia českých politických strán v júli 1918 utvorili Národný výbor, ktorý nadviazal kontakt s Československou národnou radou v Paríži. Na Slovensku sa v tomto období ešte nepodarilo oficiálne utvoriť celonárodný politický orgán - Slovenskú národnú radu. 19. októbra vystúpil však na uhorskom sneme poslanec F. Juriga, ktorý vyhlásil, že právo vystupovať v mene slovenského národa nemá ani uhorský snem ani uhorská vláda, iba Slovenská národná rada.

28. októbra 1918 rakúsko-uhorský minister Andrássy prijal mierové podmienky Dohody, medzi ktorými bolo aj úplné uznanie samourčovacieho práva národov. Národný výbor prevzal moc a vyhlásil v Prahe samostatnú Československú republiku. 30. októbra 1918 sa konalo v Martine zhromaždenie slovenskej politickej reprezentácie. Bola vytvorená SNR, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa. Podľa nej sa Slovensko pripojilo k českým krajinám v rámci jednotného československého štátu.

Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4965-vznik-csr/