Česi a slováci v boji proti fašizmu

ČESI A SLOVÁCI V BOJI PROTI FAŠIZMU
 
Centrá odboja
 Po rozbití Československa začína sa rozvíjať odboj doma a v zahraničí. Českolovenskí emigranti utvorili prvú československú vojenskú jednotku v Poľsku. Veliteľom bol podplukovník Ludvík Svoboda. Po porážke Poľska sa jednotka presunula na územie ZSSR. Od okóbra 1939 povolila aj francúzska vláda organizovať československé oddiely na svojom území. Podľa tradície odboja z prvej svetovej vojny E. Beneš vytvoril na jeseň 1939 v Paríži Československý národný výbor. Výbor organizoval zahraničné jednotky a pracoval na obnovení republiky. Národný výbor sa snažil presadiť u anglickej a francúzskej vlády, aby zrušili Mníchovskú dohodu. Chcel tiež dosiahnuť, aby súhlasili s obnovením predmníchovského Československa. K tomuto cieľu mali prispieť aj československé zahraničné jednotky. Na obranu Francúzska proti nemeckej okupácii sa zúčastnilo asi 5 200 československých vojakov a okolo 100 letcov.

Po porážke Francúzska československé vojsko evakuovalo do Anglicka. Československí stíhači sa vyznamenali v leteckej bitke o Anglicko. V rámci britskej armády bojovali československé jednotky v Sýrii a v severnej Afrike. Všetky tieto okolnosti prispeli k tomu, že z Československého národného výboru vznikla v Londýme československá vláda. E. Beneš zastával funkciu prezidenta republiky, jeho poradným orgánom sa stala Štátna rada. Československú vládu ako prvá uznala anglická vláda, neskôr aj vlády ostatných štátov protifašistickej koalície.

 V Moskve sa nachádzalo druhé - komunistické centrum československého odboja (K. Gottwald, J. Šverma). Aj vedenie komunistického odboja uznalo za predstaviteľku republiky londýnsku vládu a prezidenta Beneša. Na základe zmluvy začali sa čoskoro aj v ZSSR uzatvárať československé vojenské jednotky. Domáci odboj nekomunistický sa orientoval na Londýn. Svojou činnosťou chcel prispieť k obnoveniu Československa. Na Slovensku bol organizačne roztrieštený. Významnými ilegálnymi skupinami boli: Fóra, Demec, Justícia, Obrana národa a dalšie. ilegálne skupiny finančne podporovali rodiny zranených, zameriavali sa na protifašistickú agitáciu a spravodajstvo. Niektoré polícia rozbila, iné pracovali až do SNP. V českých krajinách sa nekomunistický odboj zjednotil do Ústredného vedenia odboja domáceho.
 Domáci odboj komunistický na Slovensku pracoval v rámci organizačne samostatnej KSS. Komunistická strana Slovenska bola podriadená zahraničnému vedeniu KSČ v Moskve. V prvých rokoch vojny sa komunisti neorientovali na obnovu Československa, ale na vytvorenie "sovietskeho Slovenska". Podľa tohto plánu sa malo Slovensko stať buď priamo súčasťou ZSSR, alebo malo byť členom širšej sovietskej stredoeurópkej fedefácie. Rôzne smery odboja nedokázali najskôr postupovať spoločne.

Vznik 1. čs. samostatného práporu v ZSSR

Po prepadnutí ZSSR 22. júna 1941 slovenská vláda súhlasila s nemeckou požiadavkou, aby sa zapojila do vojny proti ZSSR. Slovenskí vojaci však nesplnili očakávanie Nemecka, a tak väčšina jednotiek musela byť stiahnutá z frontu. Veľa vojakov prechádzalo jednotlivo i v skupinách na sovietsku stranu. Na základe zmluvy so ZSSR z roku 1941 sformoval sa pod vedením L. Svobodu v Buzuluku na Urale prvý československý samostatný prápor. V roku 1942 bol už prápor pripravený nastúpiť na front. Prvých bojov sa československí vojaci zúčastnili v marci 1943 pri Sokolove. Československá vojenská jednotka v ZSSR ďalej rástla. Na jeseň 1943 sa z nej utvorila brigáda, ktorá sa v novembri vyznamenala pri oslobodzovaní Kyjeva, neskôr v bojoch o Bielu Cerkev a Zažkov. Prílev dalších československých dobrovoľníkov umožnil v marci 1944 rozšíriť brigádu na 1. československý armádny zbor v ZSSR. Po vojenských úspechoch ZSSR v roku 1943 mení sa postupne i postoj československej vlády v oblasti zahraničnej politiky k ZSSR. 12. decembra 1943 prezident Beneš podpísal zmluvu so ZSSR o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci. Zmluva zaväzovala obe strany spoločne bojovať proti fašizmu a mala zabezpečiť vznik novej Československej republiky.

Príprava SNP
Na jeseň zaznamenávame aj zblíženie rôznych smerov domáceho odboja. Koncom roka 1943 uzavreli zástupcovia občianskeho a komunistického odboja tzv. Vianočnú dohodu a vytvorili Slovenskú národnú radu. V SNR boli zastúpené obe skupiny rovnocenne: komunisti (Šmidke, Novomeský, Husák), občiansky odboj (Ursínyi, Lettrich, Josko). Vianočná dohoda ukladá SNR viesť boj proti nacizmu na Slovensku. Na oslobodenom Slovensku mala SNR prebrať všetku zákonodarnú a vládnu moc. Dokument obsahoval predstavu o povojnovom Československu. Česi a Slováci mali žiť v spoločnom štáte ako rovný s rovným. Toto ustanovenie bolo dôležité, pretože Beneš a časť londýnskej emigrácie ešte stále odmietali uznať svojbytnosť slovenského národa.

Slovenské národné povstanie
Ilegálna slovenská národná rada ako celoslovenský orgán sa stala centrom politických a vojenských príprav pre organizovanie ozbrojeného povstania na Slovensku. Na jar 1944 bolo vytvorené ilegálne vojenské ústredie na čele s J. Golianom. Narastá i počet ilegálnych národných výborov, ktoré zjednocovali v odboji ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti. Ich činnosť sa zameriavala na spoluprácu s partizánskym hnutím a na pomoc utečencom zo zajateckých táborov.

Plán povstania počítal s dvoma variantmi. Prvý variant vychádzal z postupu Sovietskej armády, ktorá na jar 1944 dosiahla úpätie Karpát a priblížila sa k slovenským hraniciam. Podľa druhého menej výhodného variantu, povstanie malo začať ako obrana proti nemeckej okupácii. Slovenská národná rada vkladala veľkú nádej do jednotiek slovenskej armády, ktoré mali byť zapojené do boja proti Nemcom. Bolo však potrebné dohodnúť koordináciu so sovietskou armádou. Plán povstania

rátal s otvorením slovenských hraníc sovietskym jednotkám, ktoré mali za pomoci povstaleckých vojsk oslobodiť slovenské územie. Po prekonaní rôznych prekážok sa podarilo ilegálnej SNR 4. augusta 1944 vyslať lietadlom do Moskvy svoju delegáciu na čele s Karolom Šmidkem. Skôr ako sa mohla delegácia vrátiť a realizovať dohodnuté výsledky, na Slovensku vypuklo povstanie.

Partizánske hnutie na Slovensku
Prvými partizánskymi skupinami na Slovensku, ktoré vznikli v roku 1942 - 1943, boli partizánska skupina Pavla Boroša na východnom Slovensku, na strednom Slovensku skupina Ladislava Exnára a na západnom Slovensku skupina Alexandra Markuša. V roku 1943 sa na východnom Slovensku utvorila veľká partizánska skupina Čapajev, ktorú viedol bývalý dôstojník slvenskej srmády nadporučík Kukorelli. Na jar 1944 vznikli ďalšie partizánske skupiny na Hornej Nitre, v Liptove, v Bielych Karpatoch a na východnom Slovensku. Prudký vzrast partizánskeho hnutia nastal v lete 1944, po príchode sovietskych partizánov (Jegorov, Veličko, Karasov, Šukajev). Za krátky čas sa z týchto skupín vytvorili početné partizánske brigády. Partizánske hnutie sa zameriavalo na deštruktívnu činnosť v tyle nepriateľa (ničenie komunikácií, mostov, železníc, prepady vojenských transportov). Slovenská vláda nebola schopná vlastnými mocenskými prostriedkami toto hnutie potlačiť, preto požiadala Nemecko o pomoc. Keď 29. Augusta 1944 začali Nemci obsadzovať Slovensko, k partizánom sa pridali mnohé slovenské vojenské posádky, vypuklo celonárodné povstanie. Politickým a vojenským centrom povstania sa stala Banská Bystrica. 1. Septembra 1944 vystúpila Slovenská národná rada z ilegality. Vydala Deklaráciu slovenského národa, vyhlásila obnovenie česko slovenskej republiky a mobilizáciu. Nedostatočná organizácia povstania sa prejavila v Nitre, Bratislave, Trenčíne a v iných dôležitých vojenských posádkach, čím povstalci stratili množstvo ťažkej výzbroje a zásob.
Slovenské národné povstanie bolo najviac oslabené stratou dvoch divízií na východnom Slovensku. Špeciálne vyzbrojené divízie, pôsobiace v priestore Bardejov - Medzilaborce - Humenné, mali strážiť karpatské priesmyky proti Sovietskej armáde. V pláne povstania sa rátalo s tým, že divízie zaútočila na nemecké pozície a  sovietskym vojskám uvoľnia cestu na Slovensko. Tieto plány však zlyhali a Nemci slovenské jednotky odzbrojili. Najpočetnejšou zložkou ozbrojených síl SNP bola Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku. Veliteľom bol generál J. Golian a od 7. Októbra 1944 generál R. Viest. Spočiatku mala asi 18 000 mužov, neskôr okolo 60 000. Pociťovala nedostatok ťažkej bojovej techniky (tanky, delostrelectvo, lietadlá, protitankové zbrane). Ďalšou zložkou ozbrojených síl predstavovalo partizánske hnutie (asi 18 000 partizánov). Výcvik partizánov a ich bojovú činnosť riadil Hlavný štáb partizánskych oddielov. Veliteľom bol Karol Šmidke, jeho zástupcom sovietsky partizánsky veliteľ generál Alexej Asmolov. V SNP bojovali aj príslušníci iných národov (Česi, Francúzi, Bulhari, Srbi, Poliaci). Utvoril sa tak nový front v tyle nepriateľa, ktorý na seba viazal približne 45 000 nacistických vojakov a znemožnil využívať hospodárske zdroje Slovenska. Po obsadení západného Slovenska bol postup nemeckých jednotiek síce zastavený, ale povstalecké územie stredného Slovenska bolo obkľúčené zo všetkých strán. Ťažké boje prebiehali pri Strečne, Ružomberku a Tegárie. Karpatsko-duklinasku operáciu pripravilo velenie Sovietskej armády na žiadosť československej vlády. Operácia trvala od 8. Septembra do 28. Októbra 1944. Po boku sovietskych vojsk bojovali i príslušníci 1. Čs. armádneho zboru pod vedením. L. Svobodu. Operácia viazala značnú časť nemeckých síl, ktoré sa preto nemohli použiť v boji proti slovenským povstalcom na strednom Slovensku. Po krvavých bojoch bola oslobodená prvá slovenská obec Kalinovo ( 20. 09. 1944). 6. 10. 1944 vstúpili vojaci 1. čs. Armádneho zboru Duklianskom priesmyku na československú pôdu. Pri operácii prišlo o život 80 000 sovietskych a 6 500 československých vojakov. ZSSR pomocou vzdušného mostu prepravoval na povstalecké územie zbrane, muníciu a iný vojenský materiál. Na letisko Tri duby boli zo ZSSR presunuté vycvičené a moderne vyzbrojené dve československé jednotky - 1. Československý stíhací letecký pluk a 2. paradesantná brigáda. Tieto jednotky zohrali pri obrane povstaleckého územia dôležitú úlohu.

Život na povstaleckom území

Vládnu a zákonodarnú moc na oslobodenom území prevzala SNR, v ktorej sa dôsledne dodržiavalo paritné zastúpenie komunistov a sociálnych demokratov na jednej strane a občianskeho bloku na strane druhej. Na tomto území sa rozvinul slobodný život v demokratických podmienkach. Hlavnou úlohou však bolo odraziť útoky nemckých vojsk. Obyvatelia dedín prispievali zbierkami potravín a zúčastňovali sa na opevňovacích prácach. V továrňach sa vyrábala munícia a zbrane potrebné pre front. V bojoch sa preslávili tri improvizované pancierové vlaky - Hurban, Štefánik a Masaryk, ktoré postavili robotníci a technici v železničných dielňach vo Zvolene. Základné informácie o dianí na Slovensku poskytovalo vysielanie slobodného vysielača Banská Bystrica. Na oslobodenom území vyšli z ilegality komunistická a sociálnodemokratická strana. 19. 09. Sa v Banskej Bystrici na Zjednocovacom zjazde spojili do jednej strany - KSS. V povstaní sa začala formovať aj nová občianska strana - Demokratická strana. Združovala predstaviteľov zakázaných strán, ale aj ľudí bez straníckej príslušnosti. Nemecká ofenzíva proti Povstaniu začala 18. 10. 1944. Povstalecké územie sa zmenšovalo a 27. 10. 1944 padla Banská Bystrica. Veliteľov povstaleckej armády, generála Jána Goliana a generála Rudolfa Viesta, Nemci zajali neďaleko Banskej Bystrice a neskôr vo Flossenburgu v Nemecku popravili. Na Slovensku bol nastolený fašistický teror. Fašisti vypálili na Slovensku viac ako 60 dedín (Skýcov, Tokajík, Ostrý grúň, Kľak, Baláže). Pri perzekúciách pomáhali aj špeciálne Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. V Kremničke bolo zavraždených 747 osôb a v Nemeckej fašisti postrieľali a upálili asi 900 ľudí. Po páde Banskej Bystrice povstalci ustúpili do hôr a prešli na partizánsky spôsob boja. Začiatkom roku 1945 operovalo na Slovensku 41 partizánskych jednotiek. Oslobodzovanie Československa sa začalo Karpatko-duklianskou operáciou. Popri Sovietskej armáde sa na oslobodzovacích bojoch zúčastnili vojaci 1. Čs. armádneho  zboru a v menšej miere aj jednotky rumunskej a poľskej armády. V súvislosti s mohutnou ofenzívou Sovietskej armády v januári 1945 boli oslobodené Košice a Prešov, v marci Banská Bystrica a Zvolen, 4. Apríla 1945 hlavné mesto Slovenska - Bratislava. Do konca apríla bolo oslobodené takmer celé Slovensko. Ľudácka vláda ušla na Záhorie a odtiaľ do Rakúska. Sovietska armáda odovzdávala správu oslobodeného územia do rúk SNR, ktorá dočasne sídlila v Košiciach a národným výborom. Na oslobodenom území sa uskutočňovala prvá etapa pozemkovej reformy. V marci 1945 v Moskve uskutočnili dôležité rokovania medzi londýnskou a  moskovskou emigráciou a zástupcami SNR o zostavení novej československej vlády. Emigrantská londýnska vláda odstúpila, prijala sa dohoda o ustanovení vlády Národného frontu a o zostavení jej programu. Po rokovaniach v Moskve odišla československá politická emigrácia na oslobodené územie Slovenska. V Košiciach prezident Beneš menoval 4. apríla 1945 novú československú vládu. Nová československá vláda bola vládou Národného frontu Čechov a Slovákov (tvorilo ju 16 Čechov a 9 Slovákov). Nová vláda pod vedením Zdeňka Fierlingera prijala 5. Apríla 1945 vládny program. Košický vládny program obsahoval 16 kapitol, ktoré určovali smer vnútornej a zahraničnej politiky nového československého štátu. Slováci boli uznaní za svojbytný národ a Československá republika vyhlásená za štát dvoch rovnoprávnych národov. SNR bola uznaná za nositeľku štátnej moci na Slovensku. Potvrdila sa zahraničnopolitická orientácia republiky na ZSSR. Miestna správa bola zverená národným výberom, ktoré mal kontrolovať ľud. Boli zakázané fašistické organizácie a politické strany, mala sa uskutočniť konfiškácia pôdy nepriateľov a zradcov a jej rozdelenie medzi roľníkov. Kľúčový priemysel a peňažníctvo mali byť dané pod štátnu kontrolu. V politickej oblasti bol ponechaný systém strán.  Májové povstanie českého ľudu vypuklo na začiatku mája 1945 ako prejav spontánneho odporu českého národa proti nemeckým okupantom. Menšie protinemecké vystúpenia sa uskutočnili v niektorých moravských a českých mestách (v Přerove, Nymburku, Poděbradoch, Semilách). Ozbrojený odpor však nebol centrálne riadený, často prepukal živelne. Vrcholom odporu sa 5. mája 1945 stalo Pražské povstanie. V noci z 5. na 6. mája vyrástlo na pražských uliciach 1600 barikád. Povstalci sa spočiatku sústredili na obranu rozhlasu, ktorý nepretržite vysielal výzvy o pomoc. V čele Pražského povstania stála Česká národná rada. Nacistom sa podarilo za pomoci tankov obsadiť časti mesta, kde rozpútali teror proti civilnému obyvateľstvu. Sovietske velenie reagovalo na výzvy pražského rozhlasu. V ranných hodinách 9. mája 1945 prenikli do Prahy prvé sovietske tanky pod velením maršala Rybalka a generála Leľjušenka. Oslobodili Prahu a v nasledujúcich dňoch likvidovali zvyšky nemeckých vojsk na českom území. Oslobodenie Československa sa dokončilo.

Vývoj Československa v rokoch 1945-1948
 Naše krajiny utrpeli v priebehu druhej svetovej vojny veľké škody. Priemyselná výroba poklesla, mnohé priemyselné podniky neboli schopné vyrábať pre nedostatok surovín. Komunikácie boli z veľkej časti zničené, zásobovanie obyvateľstva nedostatočné. Československo dostalo značné množstvo potravín, liekov a surovín od Úradu Spojených národov pre pomoc a obnovu (1945-1947). Začína sa rozvíjať široké hnutie na obnovu a výstavbu hospodárstva.

Po oslobodení sa utvoril nový stranícko-politický systém. Strany, ktoré zradili národné záujmy, boli zakázané. V Čechách vznikli štyri politické strany: Komunistická strana Československa, Sociálnodemokratická, Národnosocialistická a Lidová strana. Na Slovensku pôsobili spočiatku iba dve strany: Komunistická strana Slovenska a Demokratická strana. Pred voľbami v roku 1946 pribudli ešte dve - Strana slobody a Strana práce, nezískali však väčší vplyv. Všetky strany boli v združené v Národnom fronte.

Nová československá vláda po oslobodení musela riešiť i otázku postavenia nemeckej a maďarskej menšiny u nás. Väčšina predstaviteľov nemeckej menšiny podľahla vplyvu nemeckého fašizmu a značnou mierou sa zaslúžila o rozbitie Československa. Víťazné mocnosti na Postupimskej konferencii rozhodli o vysídlení Nemcov z Poľska, Maďarska a Československa. Z vysídlenia mali byť vyňatí iba nemeckí antifašisti. Do konca roku 1946 bolo nútene odsunutých, alebo dobrovoľne odišlo z Československa 2996000 o sôb nemeckej národnosti, z toho niečo vyše 100000 zo Slovenska. Po odsune nemeckej menšiny bolo treba osídliť pohraničné oblasti. Prichádzali tu obyvatelia z vnútrozemia Čiech i mnohé rodiny zo Slovenska. Odsun maďarskej menšiny zo Slovenska do Maďarska nedostal medzinárodný súhlas. Tento problém mala riešiť priamym rokovaním československá a maďarská strana. Na základe dohody medzi československou a maďarskou vládou došlo iba k výmene časti obyvateľstva. Z Maďarska sa presťahovalo do Československa  asi 73000 Slovákov. Zo Slovenska odišlo asi 74000 Maďarov. Ďalší spôsob riešenia maďarskej menšiny predstavovala "reslovakizácia". Podľa nej sa mohli prihlásiť za Slovákov tí Maďari, ktorí mali aspoň jedného slovenského starého rodiča. Ani deportácia Maďarov do českého pohraničia (asi 44000) nebolo demokratickým riešením tejto otázky. V októbri 1945 dekrétmi prezidenta republiky E. Beneša boli znárodnené banky, poisťovne, bane, huty a všetky väčšie priemyselné podniky. Boli prijaté zákony o revízií  pozemkovej reformy z predmníchovskej republiky. V Národnom fronte sa však čoraz viac začali prejavovať rozpory medzi politickými stranami v otázkach ďalšieho znárodnenia výroby, pozemkovej reformy, poistenia, zásobovania atď. Komunistická strana žiadala okamžité znárodnenie ďalších podnikov nad 50 zamestnancov a rozdelenie všetkej pôdy nad 50 ha. Občianske strany tieto požiadavky odmietali.
V máji 1946 sa konali voľby do Ústavodarnéhp národného zhromaždenia. Voľby sa skončili víťazstvom KSČ. V celoštátnom meradle získali komunisti 38%.

Demokratická strana na Slovensku získala 62% hlasov. Úspech demokratickej strany vo voľbách zabezpečila i tzv. " aprílová dohoda", ktorou si ešte pred voľbami získala na svoju stranu mladšiu generáciu a nižších funkcionárov HSĽS. Predsedom vlády v Prahe sa stal komunista Klement Gottwald. Predsedom SNR sa stal reprezentant DS Jozef Lettrich, predsedom Zoru poverníkov (výkonný orgán SNR) komunista Gustav Husák. Po voľbách sa pomer síl zmenil v prospech DS, ktorá mala v Zbore poverníkov 9 a KSS iba 5  miest. V zápase o politickú moc na Slovensku hľadala KSS pomoc v Prahe. 26.6.1946 KSS a KSČ za pomoci národnosocialistickej a lidovej strany vnútili SNR v poradí už tretiu pražskú dohodu. Dohody postupne obmedzovali právomoc slovenských národných orgánov v prospech ústrednej vlády.
 Od decembra 1946 do apríla 1947 prebiehal súdny proces s prezidentom SR dr. Jozefom Tisom . Súd žaloval Tisu z účasti na rozbití republiky, za zatiahnutie Slovenska do vojny, z podielu na prenasledovaní židovského obyvateľstva a zo zrady SNP. Vláda odmietla žiadosť o milosť a 18.4.1947 bol Tiso popravený.

 1.1.1947 vstúpil do platnosti dvojročný plán. Jeho úlohou bolo dokončiť povojnovú obnovu národného hospodárstva, zvýšiť priemyselnú výrobu o 10%, dokončiť pozemkovú reformu, osídľovanie pohraničia a zabezpečiť industrializáciu Slovenska. Po druhej svetovej vojne sa postupne vyhrotili medzinárodné vzťahy v rámci protifašistickej koalície medzi ZSSR na jednej a jeho bývalými spojencami na strane druhej. USA si nielen udržali svoje predvojnové hospodárske postavenie, ale počas vojny dokonca zdvojnásobili svoju priemyselnú výrobu. Vojnou oslabené západoeurópske štáty sa pri obnove národného hospodárstva opierali oUSA. ZSSR sa snažil o vytvorenie vlastného mocenského bloku z krajín východnej Európy.

V druhej polovici roku 1947 veľké sucho spôsobilo neúrodu. Obyvateľom ČSR hrozil hlad. V júni 1947 štátny tajomník USA Marshall ponúkol európskym krajinám rozsiahlu hospodársku pomoc. Cieľom tejto pomoci bolo rýchlejšie odstrániť dôsledky vojny a podporiť rozvoj ekonomiky európskych štátov. Československo najskôr túto pomoc privítalo. Neskôr na "odporúčanie"sovietskej vlády(Stalin, Molotov) plán odmietlo. V decembri 1947 uzavrela Československá vláda hospodársku zmluvu zo ZSSR na 5 rokov. ZSSR  sa zaviazal dodať Československu 600 000 ton obilia, a to i napriek tomu, že v ZSSR panoval hlad a mnohí ľudia zomierali od podvýživy. Tento postoj Stalina jasne naznačil, že Československo nebude môcť viesť nezávislú zahraničnú politiku. KSČ získala tiež spojenca na uskutočňovanie svojich plánov.

Aby si KSČ získala na svoju stranu drobných roľníkov, na jar 1947 vyhlásila Hradecký program, podľa ktorého sa mali rozdeliť všetky veľkostatky s výmerou 50 ha, zaviesť poistenie roľníkov a ďalšie opatrenia v prospech roľníkov. Komunisti vo vláde navrhli zavedenie tzv. Milionárskej dane, ktorá mala postihnúť majetky nad 1 milión korún. Prostriedky takto získané mali byť využité prospech roľníkov najviac postihnutých neúrodou. Na jeseň 1947 vypukla na Slovensku politická kríza. Poprední predsta vitelia DS Slovenska boli obvinený z protištátneho sprisahania a zo spolupráce s ľudáckymi skupinami v zahraničí. DS odmietla obvinenie zo sprisahania. Do Bratislavy pricestoval predseda vlády K. Gottwald. Zbor poverníkov bol násilne "zrekonštruovaný". DS v ňom stratila väčšinu. Nový Zbor poverníkov vedený G.Husákom zložil 20.11.1947 sľub do rúk K. Gottwalda. Pozícia komunistov na Slovensku sa značne upevnila.

Vládna kríza naplno vypukla 13.2.1948. Súvisela s personálnymi opatreniami, ktoré uskutočnil komunistický minister vnútra Václav Nosek v bezpečnostnom aparáte. Zástupcovia občianskych strán protestovali vo vláde proti preferovaniu komunistov a diskriminácií ostatných strán. Minister vnútra kritiku odmietol. 20.2.1947 , 12 ministrov Národnosocialistickej, Lidovej a Demokratickej strany podalo a protest demisiu. Dúfali že prezident prezident demisiu neprijme, čím by si upevnili svoje pozície. V prípade volieb svojej vlády verili vo svoje víťazstvo KSČ, ktorá si svojim návrhmi získala vplyv nižších vrstiev obyvateľstva, zorganizovala 21.2.1948 manifestáciu občanov Prahy o okolia na Staromestskom námestí. K. Gottwald vo svojom vystúpení zdôraznil, že je nutné, aby prezident demisiu ministrov prijal. Vyzval ľud zakladať "akčné výbory" Národného frontu , ktoré mali odstraňovať z politických strán a verejného života nepriateľov revolúcie.

24.2.1948 sa uskutočnil jednohodinový celoštátny generálny štrajk, ktorý podporil stanovisko KSČ okamžite prijať demisiu ministrov a utvoriť novú vládu. 25.2.1948 prezident E. Beneš prijal demisiu 12- tich ministrov. V 24 -člennej vláde mali komunisti až 10 rezortov , ostatné politické strany len 9. V 4eskoslovensku bola nastolená nekrvavou cestou "diktatúra Komunistickej strany Československa". Akčné výbory postupne "očisťovali" štátny aparát. DS sa po zmenách vo svojom vedení premenovala na Stranu slovenskej obrody. Mnohí jej čelní predstavitelia odišli do emigrácie.

9.5.1948 prijalo Národné zhromaždenie novú ústavu ČSR. Ústava 9.5. vyjadrovala že Československo nastúpilo na cestu výstavby socializmu. 30.5.1948 sa konali voľby, ktoré neboli nedemokratické. Vo voľbách nekandidovali jednotlivé strany, ale volila sa tzv. jednotná kandidátka. Volilo sa pod nátlakom a výsledky volieb boli často sfalšované. 7.6.1948 prezident E. Beneš odstúpil. 14.6.bol zvolený za prezidenta K. Gottwald. Predsedom novej vlády sa stal Antonín Zápotocký. Koncom júna 1948 došlo k zlúč eniu sociálno - demokratickej strany a komunistickej strany Československa. KSČ tak získala pozíciu jedinej vládnucej strany.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/4970-cesi-a-slovaci-v-boji-proti-fasizmu/