Vývoj v komunistických krajinách a Československu od Novembra 1989

Vývoj v komunistických krajinách a Československu od Novembra 1989
Vývoj u nás po 17. novembri 1989 priaznivo ovplyvňovali medzinárodné podmienky. Krajiny Varšavskej zmluvy získali zásluhou Michaila Gorbačova, ktorý stál na čele Komunistickej strany Sovietskeho zväzu od marca 1985, značnú autonómiu a voľnú ruku vo vnútornej politike. Najradikálnejšie postupovali v Poľsku , kde nespokojnosť s režimom komunistov sa prejavovala už dávnejšie. Faktom je, že práve rok 1989 sa zapíše do dejín ako rok demokratických revolúcií v strednej a východnej Európe. Nezadržate ľný proces demokratizácie dospel v Maďarsku k uznaniu systému rôznych politických strán. V Nemeckej demokratickej republike sa na jeseň zdvihla vlna nespokojnosti s vládou Ericha Honeckera, ktorá viedla až k zbúraniu berlínskeho múru a otvoreniu hraníc medzi oboma časťami zatiaľ rozdeleného Nemecka.

Československo však akoby zostávalo nečinné k týmto búrlivým premenám. V Československu na čele komunistickej strany a v štátnom aparáte zostávalo všetko v rukách vládnucej skupiny dosadenej po auguste roku 1968.
 Vládnuci predstavitelia KSČ sa snažili manévrovať nielen voči zahraničným spojencom, ktorí im v roku 1968 svojou inváziou do ČSR pomohli k moci. Taktizovali i voči členom vlastnej strany a voči všetkému obyvateľstvu. Skutočnosť, že so čela KSČ bol v roku 1987 postavený namiesto Gustáva Husáka typický aparátnik Miloš Jakeš, potvrdila, že vytúžený posun s demokratizácii politického i verejného života v tomto období sa neuskutoční. Miloš Jakeš bol známy normalizátor z obdobia sedemdesiaty ch rokov, a tak demokratizácia sa začala spomaľovať, hospodárske reformy stagnovali, uplatňovali sa stále tvrdšie metódy mocenského aparátu.

V Československu získavali stále väčšiu podporu neformálne zoskupenia rôznych opozičných síl, ktoré pôsobili v podmienkach ilegality a konšpirácie. I keď ich oficiálna propaganda označovala za protispoločenské, protisocialistické a kriminálne živly s napojením na západné diverzné centrály, sa jej nedarilo odraziť záujem verejnosti o ich skutočnú aktivitu a zámery. Osobitne na pôsobenie iniciatívy Charta 77 na ochranu ľudských práv a Výboru na ochranu nespravodlivo prenasledovaných sa súst redila nevyberavá pozornosť Štátnej bezpečnosti, ktorá vyvrcholila zinscenovaním súdnych procesov a väznením odhodlaných zástancov ľudských práv a slobôd v totalite sužovanom Československu.

Vystúpenie študentov a mládeže 17. novembra 1989, ktoré malo byť pripomienkou brutality nacistov voči českým vysokoškolákom roku 1939, sa paradoxne stalo obžalobou brutality komunistického režimu. Spontánnosť mladých ľudí bola signálom pre rozvinutie mohutného občianskeho hnutia za demokraciu a pluralizmus v Československu. Proti štrajkujúcim študentom policajné oddiely zasiahli mimoriadne brutálne. 27. novembra v Československu prebehol manifestačný generálny štrajk na podporu študentských požiadaviek. Študenti dôsledne požadovali vyšetrenie všetkých súvislostí s brutálnym zásahom polície 17. novembra, oslobodenievšetkých politických väzňov, predloženie nového vysokoškolského zákona a ďalších zákonov k verejnej diskusii.

29. novembra mimoriadna spoločná schôdza oboch Snemovní Federálneho zhromaždenia schválila zmeny v Ústave ČSSR. Z ústavy boli vypustené tie články, ktoré určovali diktát komunistickej strany a komunistickej ideológie. Tento odamih sa stal rozhodujúcim pre ďalší postup pokojnej revolúcie.
 5. decembra 1989 po Ladislavovi Adamcovi sa stal Novým predstdom federálnej vlády Marián Čalfa. Za prvého ponovembrového predsedu vlády Slovenskej republiky bol vymenovaný Milan Čič.

29. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za prezidenta Václava Havla. Nastalo obdobie uvoľnenia, nekrvavého boja o skutočne demokratickú spoločnosť a tým československá pokojná revolúcia vzbudila vo svete rešpekt. Na jar 1990 v Československu sa uskutočnili od roku 1946 prvé slobodné voľby, v ktorých zvíťazili demokratické sily. Najviac hlasov v Čechách získali Občianske fórum a na Slovensku verejnosť proti násiliu.
 
12. decembra 1990 Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo tzv. kompetenčný zákon, ktorým sa zmenil ústavný zákon č. 143/1968 Zb. očs. federácii. Vdecembri 1991 bola podpísaná dohoda o pridružení ČSFR k Európskemu spoločenstvu. V júni 1992 sa v ČSFR konali voľby. V Českej republike zvíťazila koalícia ODS - KDS, na Slovensku HZDS. 2. júla 1992 bola vymenovaná vláda ČSFR na čele s Janom Stráskym.Na Slovensku predsedom vlády sa stal Vladimír Mečiar. 17.júla 1992 SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. 20.júla 1992 prezident Václav Havel odstúpil z funkcie. 26. augusta 1992 na rokovaní ODS - HZDS v Brne bol dohodnutý harmonogram postupu pri zániku federácie. 1.októbra 1992 nadobudla platnosť nová Ústava Slovenskej republiky, prijatá v SNR 1. septembra 1992. 25.novembra 1992 Federálne zhromaždenie ČSFR prijalo Ústavný zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika ako dovtedy spoločný štát Čechov a Slovákov.
 
Vznik samostatnej Slovenskej republiky
1.januára 1993 vznikla na základe Ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky samostatná Slovenská republika. Na čele vlády bol Vladimír Mečiar. 19. januára 1993 Slovenská republika bola na Valnom zhromaždení OSN prijatá za člena OSN. 15. februára 1993 zvolila SNR Michala Kováča za prvého prezidenta Slovenskej republiky. 30. júna 1993 bola Slovenská republika prijatá do Rady Európy. 4. októbra 1993 bola podpísaná dohoda o pridružení Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu. V marci 1994 na základe hlasovania v NR SR bola vyslovená nedôvera vláde vedenej premiérom Vladimírom Mečiarom, ktorá odstúpila a prezident Slovenskej republiky Michal Kováč poveril vedením novej vlády Jozefa Moravčíka. Na začiatku októbra 1994 sa konali predčasné voľby. Vo voľbách najviac hlasov získalo HZDS, ktoré v koalícii so ZRS a SNS vytvorilo novú vládu vedenú premiérom Vladimírom Mečiarom.