Matica slovenská a memorandum

Memorandum slovenského národa
Po prehratej bitke s Talianmi pri Solferine vydal cisár 15.7.1859 prehlásenie národom v monarchii, v ktorom sľuboval ústavnú reformu. 5.3.1859 zvolal Rozšírenú ríšsku radu, v ktorej Slováci nemali zastúpenie, ale zástupcov tam malo Chorvátsko, Dalmácia, Vojvodina, sedmohradský a uhorský Rumuni. Rumuni sa tiež postavili za požiadavky Slovákov. Zástupca Chorvátov Strossmayer sa stal na zasadaní Ríšskej rady tlmočníkom štatoprávneho úsilia Slovákov. Zaslúžil sa aj o čiastočné uplatnenie sa slovenčiny a menovanie niektorých slovenských národovcov do správnych orgánov na Slovensku. V tom ho podporili aj zmienení Rumuni.  Cisár Habsburskej monarchie vydal 20. októbra 1860 tzv. Októbrový diplom, ktorým znovu zavádzal ústavný režim. V tom kontexte sa potom rozhodovalo o vnútornom usporiadaní štátu. Formálne obnovoval historické práva jednotlivých územných celkov. Celistvosť ríše zostala zachovaná iba v oblasti zahraničnej politiky, vojenstva, dopravy a financií. Mali sa aj zvolávať krajinské snemy, ktoré by vysielali svojich zástupcov do ríšskej rady. Tým sa aj formálne skončilo obdobie bachovho absolutizmu.S októbrovým diplomom nebola spokojná maďarská vládnuca trieda, lebo v podstate obnovoval len pomery z roku 1847 a degradoval Uhorsko na úroveň rakúskych provincií, prečo aj napätie medzi Viedňou a Pešťou stále vzrastalo. Tento pamätný diplom však živil nádeje mnohých Slovákov, hlavne tým svojím ustanovením, podľa ktorého si mestá a obce mohli v záležitostiach školských, cirkevných i obecných sami rozhodovať, akú rokovaciu reč budú používať. Aj keď sa tu sľubovala národná rovnoprávnosť, nespomínali sa nijaké záruky na zabezpečenie jej dodržovania.   26. februára 1861 boli Maďarom Februárovým patentom uznané historické práva uhorského kráľovstva a hegemónia maďarských vládnucich tried v ňom. Za úradnú reč bola v Uhorsku vhlásená maďarčins a župné úrady a zastupiteľstvá sa v plnej miere dostali do rúk maďarskej šľachty.  Vydanie októbrového diplomu a Februárového patentu cisárom Františkom Jozefom I. znamenalo výrazný podnet pre aktivizáciu slovenskej politiky, aby využila situáciu a pokúsila sa v rámci nových pomerov ovplyvniť prijatie legislatívnych noriem, v ktorých by sa zakotvili práva národov na ochranu a rozvíjanie svojej identity. požiadavky na zásadné reformy, ktoré by zabezpečili ústavné postavenie všetkých národov na základe rovnoprávnosti, deklarovali politické reprezentácie všetkých potláčaných národov Uhorska. Ich spoločným cieľom bolo dosiahnuť, aby sa na miesto tradičného historického práva pre korunné krajiny v územno-politickej štruktúre uplatnil princíp prirodzených práv národov. Habsburská monarchia by sa pretvorila na federáciu národných subjektov a jej členenie by sa uskutočnilo podľa historicky sformovaných a prirodzene jestvujúcich územno-etnických jednotiek. 

Aktuálny slovenský národnopolitický program sa po obsahovej stránke intenzívne formoval v druhej polovici roku 1860, keď vo Viedni zasadala Rozšírená rada s úlohou pripraviť návrhy na riešenie krízového stavu vládneho systému v monarchii. Iniciatíva Štefana Marka Daxnera vyústila do zostavenia spisu, ktorý začiatkom roku 1861 vyšiel pod názvom Hlas zo Slovenska. V Ňom vyslovil názor, že ak sa v štáte zabezpečuje rovnoprávnosť jednotlivcov pred zákonom, nemôže byť odňatá ani národom. Dospel k záveru, že „Slováci sú plemä, svojou rečou, svojimi zvykmi a obyčajmi, svojim národným povedomím od Maďarov odlišnô a oddelenô a nepotrebujú nič inšie len prosto na svoje národnô stanie sa odvolať a tým jejich právo k národnej rovnoprávnosti dostatočne je dokázanô“. Pre určenie postavenia Slovákov v Uhorsku bola kardinálna myšlienka, že „Uhorsko pre nás len natoľko jestuje, nakoľko my v ňom jestujeme- len natoľko ho uznávame, nakoľko my v ňom uznalosti nachádzame“. Aplikovanie panovníkom proklamovanej zásady o rovnoprávnosti všetkých národov v ríši pokladal za možné len vtedy, „keď čiara etnografická, ktorá skutočne stojí medzi oboma plemenama, aj positívnym zákonom uznaná a stvrzená bude a keď každá národnosť v objemu tejže čiary tie jisté rovnaké práva a tie isté povinnosti mať bude“. Bol však potrebný politický orgán národného hnutia, ktorý by ovplyvňoval slovenskú verejnosť (?). Už od konca roku 1860 sa pripravovalo založenie samostatných politických novín. Andrej Radlinský zorganizoval zloženie kaucie na noviny Pešťbudínske vedomosti. Úradné povolenie na vydávanie novín podporil predstaviteľ národného hnutia uhorských Ukrajincov Adolf Dobriansky. Vydavateľom a hlavným redaktorom sa stal Ján Francisci. Prvé číslo vyšlo 19. marca 1861. Z hľadiska priebehu volieb do uhorského snemu bolo už neskoro, takže sa už nestihli zapojiť do  predvolebnej agitácie. Chýbal ústredný volebný orgán, ako aj jednotný volebný program a hlavne politické noviny, ktoré by celú akciu koordinovali a organizačne pripravili. Publikované v nich boli početné publicistické state hodnotiace historické, právne, politické, etnické, konfesionálne, kultúrne a jazykové faktory, ktoré súviseli s chápaním slovenskej otázky a podstatou národnej identity. Tým sa mala dosiahnuť informovanosťvšetkých zložiek slovenskej pospolitosti o zameraní a cieľoch nového politického programu. Za krátky čas Pešťbudínske vedomosti na svojich stránkach sformulovali slovenský národný program a viedli rozsiahlu agitáciu na získanie širokých vrstiev slovenkého ľudu. Okolo Francisciho sa zhromaždil celý rad popredných politických osobností a do popredia sa dostáva Štefan Marko Daxner. Na stránkach novín načrtol a vypracoval hlavné zásady riešenia národnostnej otázky v Uhorsku. Francisci v súvislosti so zasadaním uhorského snemu formuluje v apríli v Pešťbudínskych vedomostiach v článku „Severoslovania v Uhrách t.j. Slováci a Rusíni a krajinský snem uhorský“ žiadosti Slovákov a Rusínov (6.bodov). Aj napriek snahám zo strany slovenských politikov, aby snem, ktorý mal pripraviť novú uhorskú ústavu, prihliadal na požiadavky slovenského národnéo hnutia, maďarská nacionalistická šľachta nemala záujem sa týmito problémami zaoberať. Preto podľa vzoru Rumunov a uhorských Srbov sa predstavitelia slovenského národného hnutia rozhodli zorganizovať kampaň na zvolanie celonárodného zhromaždenia, ktoré by sformulovalo, prerokovalo a schválilo národný program.  9.mája sa mestské zastupiteľstvo vyslovilo za zvolanie národného zhromaždenia do Martina na 6.jún. Francisci oboznamuje s touto skutočnosťou slovenskú verejnosť v Pešťbudínskych vedomostiach 17.mája 1861 pod názvom Slováci pozor!. V článku Slováci ešte raz pozor! zasväcuje slovenskú verejnosť do úloh martinského zhromaždenia, zamýšľa sa nad žiadosťami, ich formuláciou, ale aj nad problémom, komu tieto žiadosti predostrieť. Takto sa hlavné body národného programu predložili na celonárodnú diskusiu a na základe pripomienok na národnom zhromaždení sa mal zostaviť definitívny program. Pešťbudínske vedomosti pravidelne prinášali informácie o priebehu a rokovaniach martinského zhromaždenia, ako aj o osudoch Memoranda.

Slovenské národné zhromaždenie sa konalo 6.-7. júna 1861 v Martine. Pod vedením Jána Francisciho sa zaoberalo predovšetkým obsahom deklaratívneho aktu, ktorý by zakotvoval hlavné požiadavky Slovákov na uplatnenie národnej identity v štatoprávnej, politickej, kultúrnej a jazykovej oblasti. Po obsiahlej diskusii k návrhu, ktorý predniesol Štefan Marko Daxner, účastníci prijali dokument s názvom Memorandum národa slovenského. Rozhodli sa, že tento pamätný spis adresujú uhorskému snemu, lebo v ústavnej kompetencii tohto zákonodarného zboru bolo prijímať príslušné právne normy, ktoré sa týkali záležitostí vnútri Uhorska. Zároveň zhromaždenie zvolilo 23-členný Stály národný výbor na čele s Franciscim a splnomocnil túto kolektívnu slovenskú politickú reprezentáciu dbať o plnenie prijatých uznesení.  Obsah Memoranda tvorili dve základné požiadavky. Prvá sa týkala uznania a zákonného zabezpečenia svojbytnosti Slovákov ako národa, ktoré sa má zároveň prejaviť v príslušných právach slovenského obyvateľstva používať svoj jazyk vo všetkých sférach verejného života. Druhá požiadavka v nadväznosti zdôrazňovala, že uznanie národnej svojbytnosti sa musí spájať s územím, ktoré Slováci obývajú, a preto je nevyhnutné, aby sa v súlade s prvou požiadavkou určilo administratívne vyčlenené národné územie Slovákov pod názvom Hornouhorské slovenské okolie. Neoddeliteľnosť oboch požiadaviek sa v Memorande odôvodňovala historickými a právnymi argumentami, ktoré vychádzali zo súdobých definícií národa a zohľadňovali pritom slutočnosť, že Uhorsko je viacnárodným štátom. V Memorande sa prejavuje zámer presadzovať, aby všetky národné subjekty sa stali v ústavnom systéme štátotvornými zložkami a ani jeden z nich si nemohol prisvojiť postavenie výlučného nositeľa štátnosti. K tomu smerovali aj požiadavky právne založiť národné a jazykové práva Slovákov podľa zásad rovnosti a rovnoprávnosti národov a zrušiť tie zákony, ktoré sa s uvedenými zásadami nezhodovali. Tretia časť Memoranda zdôraznila, že základné zásady národnej rovnoprávnosti sa majú premietnuť do jazykovej oblasti tak, aby sa v Okolí výlučne slovenčina používala vo verejnom, občianskom, cirkevnom a školskom živote. Zároveň poukázala na potrebu zabezpečiť možnosť uplatňovať slovenčinu v najvyšších štátnych úradoch, pričom maďarčina mala mať funkciu diplomatickej reči, ktorá by slúžila ako prostriedok na dorozumenie sa medzi všetkými národmi v Uhorsku.

Vo väzbe na ostatné požiadavky sa Memorandum osobitne vyslovilo za právo Slovákov na vyššie vzdelávacie a kultúrne ustanovizne.  Vo štvrtej časti Memoranda sa Slováci prihlásili k myšlienke solidarity s Rusínmi, Rumunmi, Srbmi a Chorvátmi, ktorých snahy odrážali rovnaké záujmy upraviť vzťahy medzi národmi v rámci spoločného štátu a v zmysle občianskej rovnoprávnosti zamedziť rozličné podoby diskriminácie nemaďarského obyvateľstva vo všetkých oblastiach verejného života.  Memorandum predložila delegácia uhorskému snemu 27. júna 1861, avšak celková atmosféra pre jeho posudzovanie bola nepriaznivá. Čoskoro panovík Františk Jozef I. pre závažné nezhody a rozpory s maďarskými politickými kruhmi snem rozpustil a memorandum sa teda ani nemohlo stať predmetom rokovania na parlamentnej úrovni.

Vzhľadom na to, že v Uhorsku nastalo obdobie tzv. Ústavného provizória, keď zákonodarný orgán nepôsobil, sa Stály slovenský výbor rozhodol, že s návrhom na riešenie slovenskej otázky sa obráti priamo na panovníka. Jeho právomoci boli natoľko rozsiahle, že na ich základe mohol prijať relevantné a legitímne rozhodnutia aj o záležitostiach, ktoré sa týkali právnej stránky usporiadania národnostných pomerov v Uhorsku.  Nová akcia sa stretla v slovenských kruhoch s podporou a vyše 50 členov deputácie podpísalo 6.decembra 1861 vo Viedni ďalší dokument, ktorý je známy pod názvom Viedenské slovenské memorandum. Na audiencii 12.decembra odovzdalo osem členov deputácie na čele s biskupom Štefanom Moysesom slovenské požiadavky do rúk panovníka.  Deputácia odovzadala panovníkovi dva dokumenty.  Prvým bol Prestolný prosbopis (Ptosbopis Slovákov) o vydanie privilégia na ochranu slovenského národa s prílohou memoranda národa slovenského. Druhý dokument mal názov Návrh privilégia na zriadenie a organizáciu osobitného slovenského dištriktu (Okolia), ktorý konkretizoval požiadavky Prosbopisu do predstavy, akú formu a obsah mala mať autonómna slovenská správa. Podstatným prvkom Viedenského memoranda bolo potvrdenie základných požiadaviek, aby Slováci boli uznaní za svojbytný národný celok v Uhorsku, ktorému patrí vymedzené územie pod názvom Hornouhorský slovenský dištrikt. Z toho hľadiska bolo dôležité, že sa definovali zásady pôsobenia jednotlivých článkov národnej samosprávy. Určili sa základné hranice dištriktu, jeho administratívnosprávne členenie (rátalo sa so 16 okresmi- Trnava vrátane slovenskej časti vtadajšej Prešporskej stolice, Senica, Nové Mesto nad Váhom, Nitra, Trenčín, Žilina, Turč.sv.Martin, Dolný Kubín, Lipt.sv. Mikuláš, B.Bystrica, Bátovce, Zlaté Moravce, Veľká Revúca, Novohrad, Prešov, Košice), funkcie a právomoci zastupiteľských zborov, volebný systém, uplatňovanie jazykových práv a rozhodovanie v oblasti školstva. V štruktúre národnej samosprávy sa rátalo s najvyšším zastupiteľským orgánom (krajinským zhromaždením-raz do roka sa má schádzať- má právo vydávať štatúty ohľadom paragraf 15 a 16- str. 280,281), ktorý by sídlil v Banskej Bystrici. Mali sa zriadiť príslušné ustanovizne výkonu verejnej správy a súdnej moci, školská sústava, kde by vyučovacím jazykom bola slovenčina. Symbolmi autonómneho postavenia dištriktu mali byť sv.Cyril a Metod ako jeho ochrancovia a vlastná pečať s vyobrazením cisárskeho dvojhlavého orla s bielym dvojkrížom na troch modrých vrchoch v červenom poli.

Prvoradým cieľom panovníka všakbolo  urovnanie sporných otázok s maďarskými politickými kruhmi. Preto po rokovaniach o slovenských požiadavkách na najvyšších štátnych úradoch dal panovník konečnú odpoveď až vo februári 1863. V podstate odmietol akceptovať navrhnuté zásady riešenia slovenskej otázky. Podstatu memorandových akcií z hľadiska slovenkých národných záujmov výstižne zhrnul D.Rapant:“Memorandum viedenské nám vlastne predstavuje slúčenie mikulášskych žiadostí z roku 1848 a Memoranda martinského z r. 1861. Poňatie slovenského autonómneho územia (Okolia) v martinskom Memorande je kvalitatívne odlišné od definície dišriktu (okolia) vo Viedenskom memorande. Martinské memorandum sa  svojou podstatou vyznačovalo len všeobecným národopisným (etnickým) ohraničením územia (Okolia), v ktorom sa používa slovenský jazyk v úradnej a školskej sfére.
 
Matica slovenská
Bola našou najstaršou vedeckou a kultúrnou ustanovizňou. Zároveň to bola prvá národná ustanovizeň, ktorá prekročila konfesionálne obmedzenia. Matica bola prvou legálne povolenou celoslovenskou organizáciou, spolkom utláčaného slovenského národa, ktorá existovala len s veľkými ťažkosťami, bez podpory vlády. Bola plodom taktizovania cisárskej Viedne, čiastkových ústupkov v politike proti národnostiam.

Fenomén slovanských matíc
Slovanské národy v Habsburskej monarchii nemali svoje kultúrne inštitúcie, chýbali im vydavateľstvá vydávajúce knihy v ich národnom jazyku, časopisy, vedecké spolky, múzeá- teda organizácie na podporu národného vzdelávania a uvedomenia.  Prvá slovanská matica bola Matica srbská založená v Pešti v roku 1826. Podľa nej boli pomanované ostatné spolky. Názov matica pochádza zo sbčiny a znamená žriedlo, prameň ale aj včelí úľ, resp. včeliu kráľovnú. Symbol včelieho úľa si zvolila Matica srbská za svoj znak. Každý matičiar mal prispievať do národnej kultúry tak, ako to robia včely pri znášaní medu. Rozhodujúce slovo vo veci založenia Matice slovenskej odznelo na memorandovom zhromaždení, ktoré uložilo utvorenému Stálemu národnému výboru „bezodkladné vypracovanie stanov Matice slovenskej ako spolku literárneho a jednoty milovníkov národa a života slovenského a ich predloženie najvyššiemu miestu a potom k zvolaniu konštitutívneho zhromaždenia. Na čele stáleho národného výboru stál Ján Francisci. Zo štyroch členov žijúcich v Budíne a v Pešti (Ján Francisci-e, Viliam Pauliny- Tóth-e, Ján Gotčár a Ján Palárik) sa utvoril prípravný výbor- Dočasný výbor Matice slovenskej. Aj z rozloženia vidno rovnomerné zastúpenie katolíkov a evanjelikov. Výbor pripravil návrh stanov Matice slovenskej a spolu so žiadosťou o jej povolenie ho predložil 1. augusta 1861 Námestnej rade v Budíne. Dočasný výbor za sídlo Matice slovenskej vybral Brezno, pretože to bolo slobodné kráľovské mesto, nepodliehalo župnej jurisdikcii (tá nebola naklonená slovenskej veci) a zároveň tam bolo množstvo národne uvedomelej inteligencie. Mestská rada Brezna však sídlo odmietlaa vyplnili sa slová Jána Francisciho, že so svojou žiadosťou o poskytnutie sídla budú chodiť po celom Slovensku, kým ich žiadosti nevyhovejú. Obec Vrbický Hušták pri Liptovskom sv. Mikuláši povolila sídlo Matice slovenskej v obci, nerealizovalo sa však. Členovia Dočasného výboru sa obrátili na iné slovenské mestá. Prvý sa prihlásil Turčiansky sv. Martin. V slovenských dejinách mal osobitné postavenie. Národné uvedomenie sa v ňom prejavovalo skôr ako v iných mestách (vystúpenie Turca a Turčianskeho svätého Martina v revolúcii 1848-1849, 1859 sa uskutočnilo divadelné ochotnícke predtavenie, 1860 vznikla mestská knižnica, 1861 národne orientované Turčianske kasíno...). 21. apríla 1862 mestská rada povolila za sídlo Matice slovenskej mesto Turčiansky sv. Martin.

Dňa 21. augusta 1862 cisár povolil, uznal  a uzákonnil Maticu slovenskú a jej stanovy. 23. októbra 1862 Námestná rada v Budíne povolila spolok. 28. októbra 1862 túto správu priniesli Pešťbudínske vedomosti. 4. novembra 1862 Dočasný výbor Matice slovenskej vypracoval Ohlásenie Matice slovenskej, ktoré 7. novembra 1862 uverejnili v Pešťbudínskych vedomostiach. Uvádza povolenie spolku a povoláva všetkých synov národa, všetkých milovníkov a priateľov jeho a jeho života, všetky mestá a dediny i korporácie, aby vstúpili do Matice a podporovali ju peniazmi, zbierkami a priazňou.

Prvý variant matičných stanov vypracovali členovia Dočasnho výboru MS hneď po skončení Memorandového zhromaždenia v Martine. Za vzor im slúžili stanovy iných slovanských matíc a stanovy Tatrína. Hlavná úloha Matice slovenskej sa v stanovách učovala takto: „Matica slovenská je jednota milovníkov národa a života slovenského a jej cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať, slovenskú literatúru a krásne umenia pestovať  podporovať, a tým i hmotný dobrobyt slovenského národa napomáhať a na jeho zveladení pracovať“. Z jej programu boli vylúčené politické a náboženské záležitosti. Zároveň sa určili 4 prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov:  a) vydávať a rozširovať slovenské knihy a umelecké výtvory b) písomne a ústne rozjímať o predmetoch literárnych, umeleckých a mravnovzdelávateľských  c) zbierať literárne, umelecké, vedecké, prírodopisné a starožitné predmety d) stále alebo dočasne podporovať národných „vedomcov“ i umelcov a udeľovať odmeny za vedecké a umelecké diela  MS mala štyri druhy členov- zakladateľov, riadnych členov, podporovateľov a čestných členov.  V stanovách sa rozvádzajú povinnosti a právomoci jednotlivých činovníkov- predsedu, dvoch podpredsedov, tajomníkov, pokladníka, účtovníka, pravotárov a opatrovníkov zbierok. Výbor matice mal okrem predsedu, podprededov a tajomníkov pozostávať z 30 členov, z ktorých 15 je zo zakladajúcich členov a 15 z riadnych; volia sa na tri roky. Výbor sa mal dopĺňať každoročne, jedna tretina zo zakladateľov a jedna tretina z riadnych členov sa vyžrebujú ako odstupujúci.  Stanovy určovali potrebu nadobudnúť Dom Matice slovenskej pre svoje zbierky, knižnicu a iné spolkové potreby. Kým sa majetok matice neustáli a nerozhojní, všetky úrady MS mali byť bezplatné.  Námestná rada však požadovala upravenie stanov. Paragraf o veľbe predsedov a podpredsedov sa musel vynechať. V prvom období svojej existencie nesmela zakladať miestne organizácie. Stanovy boli doplnené o dozor vlády prostredníctvom zemepanského komisára, ktorý mal právo nahliadať do zápisnice a písomností, protestovať proti záverom odporujúcim stanovám a tieto protesty predložiť Námestnej rade na rozhodnutie.

Oficiálne bola Matica slovenská otvorená až 4.augusta 1863. Medzitým bolo potrebné zohnať financie na jej činnosť, získať čo najväčší počet členov, darcov, podporovateľov.  Pozvanie na prvé valné zhromaždenie bolo uverejnené v Pešťbudínskych vedomostiach 1.júla 1863. Do Turčianskeho sv. Martina sa podľa správ kronikára a redaktorov zišlo okolo štyri až päť tisíc ľudí, pričom na Memorandovom zhromaždení bolo zapísaných len 153. Bolo to odvtedy najväčšie národné zhromaždenie na Slovensku. Prišiel rímskokatolícky biskup Štefan Moyses. Hneď po príchode prišiel k nemu Ján Francisci s členmi Dočasného výboru Matice slovenskej, vedúci funkcionári župy, vojska a mnohí predstavitelia zo všetkých slovenských žúp, prišli katolíci i evanjelici: Jozef Miloslav Hurban, Štefan Marko Daxner, Štefan Závodník, Adam Kardoš, Jur Matúška, Ján Moravčík a iní. Večer sa na fare konala porada, na ktorej prerokovali organizáciu valného zhromaždenia.  Ešte pred večernou poradou prišla správa, že cisár venoval Matici tisíc zlatých. správa zapôsobila silným dojmom, zídení národovci videli v nej zmenu postoja cisára k národným požiadavkám.  Ráno 4.augusta biskup Štefan Moyses za asistencie kanonika Tomáša Červena a farára Munkayho slúžili slávnostnú svätú omšu v katolíckom kostole. Kázal opát Ján Gotčár. V kázni pripomenul dejiny Slovanov a to, že prišlo národné prebudenie- pre Slovákov jubilejný tisíci rok pokresťančenia ich praotcov. Neskôr sa konali obrady v evanjelickom kostole. Vykonal ich superintendent Karol Kuzmány a slávnostnú reč povedal Andrej Brózik, farár z Veličnej. Pri zakladaní Matice požadoval svornosť, jednotu, jednomyseľnosť a vzdelanosť. Po cirkevných obradoch sa konalo zakladajúce valné zhromaždenie pri katolíckom kostole, kde na tento účel postavili drevenú stavbu. Bola ozdobená vencami, kvetmi a znakom Matice slovenskej, dnu bol portrét cisára Františka Jozefa a štátne- rakúske zástavy.

Zemepanský komisár podžupan Turčianskej stolice Šimon Némeš pozvaný na zhromaždenie vyhlásil, že nebude zasahovať do priebehu zhromaždenia, bude len dohliadať, aby sa nerokovalo o polotických a náboženských otázkach. Zhromaždenie otvoril predseda výboru Ján Francisci. Biskup Moyses zhromaždeniu predsedal. Zápisnicu zo zhromaždenia robil dočasný tajomník Michal Chrástek. Potom bola prednesená obsiahla správa o činnosti Dočasného výboru od jeho ustanovenia.  Potom odovzdal zhromaždeniu potvrdený originál stanov, vložený do skvostného obalu, ktorý podľa návrhu Jozefa Božetecha Klemensa vyšila Francisciho manželka. Dôležitou súčasťou správy bola informácia o počtoch získaných členov a veľkosti zozbieraného majetku. Za desať mesiacov od povolenia spolku Dočasný výbor získal 441 zakladajúcich členov, 431 stálych riadnych členov a 112 ročných riadnych členov, takže počet všetkých členov bol 984 bol to vysoký počet, na porovnanie Matica česká začínala v roku 1831 s 35 členmi). Matica slovenská mala aj podporovateľov, ktorí zložili aspoň 50 grajciarov. Pri otvorení Matice ich bolo 1318. Ďalších 1250 osôb prispelo menšími sumami. Takže celkový počet členov aj s podporovateľmi MS dosiahol 4 tisíc. Najväčšiu časť tvorili katolícki a evanjelickí kňazi, úradníci, remeselníci, mešťania, roľníci a obce. Najmenej boli zastúpení zemania.  Aj zozbierané finančné prostriedky boli veľké, najväčšie zo všetkých slovanských matíc. Bolo vyzbieraných 94 251 zlatých a 95 grajciarov (napr. Matica česká začínala s 2 300 zlatými). Tieto skutočnosti utvárali predpoklad na úspešné účinkovanie matice slovenskej. Po prednesení Francisciho správy sa prikročilo k voľbe výboru Matice slovenskej. Predsedom sa stal biskup Štefan Moyses. Svojim postupom za národné veci od decembra 1861 si túto poctu zaslúžil. Za podpredsedu bol nakoniec zvolený Karol Kuzmány, aby sa mohla proklamovať rovná spolupráca katolíkov a evanjelikov (Francisci a Daxner funkciu odmietli, aby neposkytli vláde zámienku, že na čele Matice stoja odbojnící proti Maďarom).

Druhým podpredsedom sa stal Ján Országh (turčiansky archidiakon). Zvolení boli aj dvaja tajomníci- Pavol Mudroň (advokát v Turčianskom sv. Martine) a Michal Chrástek (profesor na gymnáziu v Banskej Bystrici). Pokladníkom sa stal Tomáš Červen (opát a kanonik v Banskej Bystrici), účtovnici Fraňo Fila a Jozef Škultéty (účtovník Turčianskej stolice). Ján Francisci sa stal čestným podpredsedom MS.  Tridsaťčlenný matičný výbor sa skladal z 15 zakladajúcich členov a 15 riadnych členov. Do neho boli zvolení najvýznamnejší národovci: Š.M.Daxner, M.M.Hodža, J.M.Hurban, A.Radlinský, J.Viktorin, V.Paulíny-Tóth a ďalší.Výbor nebol veľmi početný, aby neboli problémy pri jeho schádzaní sa. Po zvolení výboru predseda Štefan Moyses výhlásil MS za založenú.
Prvé výborové zasadnutie sa uskutočnilo hneď na druhý deň (5.augusta 1863) na katolíckej fare.  Vedúci činitelia MS pôsobili v dvoch mestách- Turčianskom sv. Martine (evanjelici- Š.Moyses, M.Chrástek, T.Červen...)  a Banskej Bystrici (katolíci- K.Kuzmány, J.Országh, P.Mudroň...). Táto skutočnosť organizačnej činnosti Matice nepomáhala. Smrťou Štefana  Moysesa a prechodom tajomníka Franka V.Sasinka do Turčianskeho sv. Martina, činnosť B.Bystrického centra zanikla (1869). V roku 1864 sa uskutočnilo druhé valné zhromaždenie. Na tomto valnom zhromaždení sa navrhlo založiť právnickú akadémiu v Banskej Bystrici a hospodársku školu v Hornom Uhorsku na útraty štátu. Na tomto valnom zhromaždení sa tiež MS vyslovila za Hattalovu reformu štúrovskej slovenčiny. Všetky matičné vydania vychádzali písané latinkou  a v slovenčine podľa Hattalovej gramatiky. ??V roku 1865 (?) sa rozhýbala aj matičná vydavateľská činnosť. Vyšli Lichardove Rozhovory o Matici slovenskej, druhý diel Hattalovej Mluvnice, Moysesove Myšlienky o zahradníctve, druhý diel Černého Slovenskej čítanky. Pripravili rozsiahly Národný kalendár na rok 1866. Vydávali popularizačné knihy, jazykové, hospodárske, literárne (knihy?), tradičné matičné kalendáre a Letopisy.  Valné zhromaždenie v roku 1865 sa po prvýkrát konalo v novopostavenej budove mestského domu v Národnej svetlici. Na ňom tajomník Michal Chrástek navrhol, aby MS podporovala aj výtvarné umenie.  Z činnosti MS v roku 1866 je významná snaha o vydanie mapy- „zemevidu“ Horného Uhorska, ktorú pripravil Dionýz Štúr. Mapa mala mať aj polotický význam- mala zobraziť tie župy, ktoré podľa memorandových požiadaviek mali tvoriť hornouhorské Okolie. Po rakúsko- maďarkom vyrovnnaní však mapa nevyšla. 5. júla 1869 zomrel predseda Matice slovenskej Štefan Moyses, v tomto roku sa aj rozhodlo o odkúpení matičnej budovy od mesta za 21 000 zlatých. Už v ďalšom roku tam otvorili matičné múzeum- prvé múzeum na Slovensku.

Matičný dom  
Bol vybraný plán nitrianskeho staviteľa Karola Hörera a upravili ho podľa návrhu Jána Bobulu. Realizátorom stavby bol Bobula. Základný kameň bol položený 6.apríla 1864 a niesol nápis „Slovenská národná svetlica, národná svetlica mestom Sv. Martina a pomocou Matice slovenskej založená 1864“.  Po 16 mesiacoch od začatia stavby sa konalo v nie celkom dokončenej budove valné zhromaždenie- 1865 tretie valné zhromaždenie. Bola však majetkom mesta- mestským domom. V roku 1869 po smrti Moysesa Matica odkúpila od mesta dom so záhradou za 21 000 zlatých, kde bolo v roku 1870 zriadené prvé slovenské múzeum. Ešte v roku 1869 vláda do nej na istý čas umiestnila vojsko a v roku 1875 Maticu násilne zatvorili.

Vydavateľská činnosť 
Základnou prvoradou úlohou MS bolo vydávanie kníh a časopisov v národnom jazyku. Vydávala umeleckú, vedeckú literatúru, ale aj populárnu, hospodársku, učebnice pre stredné školy  a kalendáre. Vydavateľský program vychádzal z jej hlavného programu, ktorý bol orientovaný na širokú verejnosť- roľníkov a remeselníkov. Pre nich vydala štyri tituly z oblasti poľnohospodárstva, domáceho hospodárstva a včelárstva- Myšlienky o zahradníctve (Štefan Moyses), Včelár, Ovocinár, Hospodár (Juraj Fándly). Ďalej vydala stredoškolské učebnice Černého Čítanku, Čulenovu Počtovedu a Hattalovu Mluvnicu. Vydali 4 zv. matičných kalendárov- Národný kalendár a Malý národný kalendár, ktoré zostavili D.Lichard a V.Pauliny-Tóth. MS vydávala spisy pre ľud- osvetové publikácie- cestopis vandrovného tovariša Daniela Šusteka Cesta cez Turecko a Egypt do Svätej Zeme. Ďalším okruhom bola vedecká literatúra. Najdôležitejším vydavateľským činom bolo vydávanie Letopisu Matice slovenskej (12 ročníkov). Pôvodne začal vychádzať ako organizačný časopis, prinášal matičné zápisnice, zoznamy členov, funkcionárov... Od 3. ročníka prinášal Pojednania vedecké a poučné- odborné a vedecké príspevky. Bol v podstate takmer prvým po slovensky vydávaným vedeckým časopisom. Štúdie boli venované hlavne dejinám a pomocným vedám historickým, prírodným vedám, veda o jazyku, literárna veda... Významné bolo vydanie dvoch zv. Archívu starých československých listín, písemností a dejepisných pôvodín, Sborníka slovenských národných piesní, povestí... Vydávané boli ďalej drobné tlače- oslavné básne na Moysesa, Hamuljaka, Sládkoviča. Matičné posudzovanie rukopisov kníh a príspevkov dalo podnet na utvorenie odbornej umeleckej kritiky. Posudky zachované v matičnom archíve sú prvými slovenskými literárnymi recenziami. Ovplyvnila aj používanie slovenčiny- pretože všetky jej vydania boli vydané podľa zásad pravopisu Hattalovej gramatiky.

Matičné múzeum- koruna činnosti MS. Otvorená múzejná expozícia bola zviditeľnením slovenského národa, jeho dejín a kultúry. Položilo základy nielen múzejníctvu, ale aj knižniciam a knihovníctvu, ako aj archivníctvu a zbieraniu umeleckých pamiatok. ??Na jeho tradíciu od roku 1893 nadviazala Muzeálna slovenská spoločnosť a ňou založené Slovenské národné múzeum.

Vedecké odbory  Jednou z dôležitých úloh MS bolo pestovanie a organizovanie vedy, propagovanie a vydávanie vedeckých prác. Vyplývalo to zo skutočnosti, že všetky okolité národy mali v tom čase už svoje akadémie vied či iné vedecké spoločnosti. Hlavnou náplňou vedeckých odborov malo byť posudzovanie rukopisov do tlače na samostatné knižné vydanie, do Letopisov MS i prednášok na valné zhromaždenia. Odbory: jazykový, literárny, historický odbor a pododbor archeologicko-historický, národopisno- zemepisný, právnicko- filozofický, matematicko- prírodovedný- pododbor matematicko- fyzický, prírodopisno- geologický, hospodársko- priemyselný odbor, hudobný odbor. Množili sa aj útoky na MS v tlači. Obviňovali ju z politického účinkovania, z panslavizmu, z protimaďarských postojov, zo snahy o utvorenie celoslovanskej ríše. Výbor MS 15. januára 1873 vypracoval vyhlásenie Pro Memoria Matice slovenskej. V ňom obsiahle vysvetlil účinkovanie MS, podstatu jej kultúrnej spolupráce so slovanskými spolkami. Do politiky MS nezasahuje a nemá ani právo ani povinnosť strážiť politické zmýšľanie svojich členov. Nakoniec prosia vládu, aby využila svoj vplyv na obnovenie a upevnenie vzájomnej dôvery jednotlivých národov v krajine. Znenie v plnom rozsahu vyšlo v Národných novinách.
 
Zatvorenie MS
MS svojim účinkovaním a širokou podporou verejnosti sa stala hlavnou prekážkou maďarizátorov pri ich snahe vybudovať v Uhorsku jednotný maďarský národ. Matica mala nezhody s vládou hneď od svojho vzniku. Zápas vyvrcholil v roku 1875. Poslednou zámienkou útoku proti nej bola účasť zástupcov na otvorení univerzity v Záhrebe. Predstavitelia vlády v tom videli pokus o spolčovanie slovanských národov v Uhorsku v znamení panslavizmu. Vláda v kampani proti MS využívala provládnu maďarskú i slovenskú tlač na ovplyvňovanie verejnej mienky, vyvolávala tlak z dola, zo žúp. Z tlače prevzala obvinenia, nič nevyšetrovala, nič nedokazovala, preto sa nezachovali žiadne výpovede, objasnenie matičných činovníkov, ale mocensky, nie súdne, maticu zatvorila.  Dňa 6. apríla 1875 minister vnútra Koloman Tisza zastavil činnosť MS. Už 13. - 14. apríla preberali matičný majetok- vyše 95 000 zlatých, budovu, muzejné zbierky a dokumenty.  Provládna tlač ostro a nepravdivo útočila na MS a jej činovníkov. Napádali údajné šafárenie s majetkom a žiadali zatvorenie MS- „Pre nás Slovákov to bude najväčším dobrodením, keď vláda čím skorej definitívne rozpustí a znivočí tú Sodomu a Gomoru, ktorú panslavi Maticou volajú, ktorá je ale potupou pre nás Slovákov a oškodzovaním štátu. Konečné rozpustenie Matice takú radosť zapríčiní medzi Slováci, ako zrušenie niekdy tých panslavských gymnázií...“ Sasinek s Paulíny- Tothom napísali Tiszovi list, v ktorom urgujú začatie a ukončenie vyšetrovania, pretože župní funkcionári potrebné vyšetrovania neurobili 9.novembra 1875 ministerská konferencia pod predsedníctvom Kolomana Tiszu znovu prerokovala záležitosť zatvorenia MS. Tisza na nej oznámil, že MS hodlá rozpustiť a zhabať jej majetok. Jej zatvorenie sa uskutočnilo nariadením ministra vnútra K.Tiszu 12. novembra. Až v ten deň minister vnútra diskrétne žiadal od župného úradu v Martine výsledky vyšetrovania. Týmto je jasné, že MS zrušil minister vnútra spolu s vládou a vedomím cisára.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/5730-matica-slovenska-a-memorandum/