Vznik uhorského štátu a začlenenie územia Slovenska
Príchod Maďarov
Roku 896 do Podunajskej nížiny prišlo 7 nomádskych kočovných kmeňov, po
vedúcom kmeni boli pomenovaní Maďari. Viedol ich najsilnejší náčelník Arpád. Pôvodne sídlili v v povodí riek Volgy
a Kamy v Pouralsku. Žili tu usadlým spôsobom života, ale po vpáde a pod vplyvom turkotatárských Bulharov sa ich život zmenil na kočovný.
Nedokázali sa ľahko usadiť a podnikali výboji voči okolitým štátom. Boli vynikajúci bojovníci, boli mobilní, jazdili na koni.
Roku
907 sa spojené fransko-bavorské armády stretli v troch bitkách pri Bratislave s maďarskými bojovníkmi. Maďari v bitke zvíťazili
a začali obsadzovať územie Slovenska (prešli cez Slovensko v 9-10.st.) a dostali sa hlboko do Východofranskej ríše. Roku 955 sa pri rieke
Lech odohrala veľká bitka medzi východofranským kráľom Ottom I. a a českým kniežaťom Boleslavom I. na jednej strane a maďarskými
vojvodcami Lélom, Šúrom a Bulču na strane druhej. Pre maďarské vojsko znamenala bitka porážku takmer na hlavu. Maďari si uvedomili, že
môžu existovať aj výbojných vojen a usadili sa v Podunajskej nížine.
Vznikli viaceré kniežatstvá. Kniežatstvo v Zadunajsko
bolo vedúce. Zakladateľmi Uhorského štátu boli Arpádovci. Knieža Gejza roku 970 zjednotil všetkých maďarských
náčelníkov a vytvoril Uhorský štát. V čase, keď sa presadzovalo kresťanstvo u všetkých pohanov pochopil, že by ho mali prijať aj
Maďari. Bol to však dlhodobejší proces a musel s ním zápasiť aj jeho syn Vajk. Ten sa nechal pokrstiť a prijal meno
Štefan. Po smrti svojho otca sa stal kniežaťom roku 997. Pokračoval v kristianizácii ľudu.
Roku 1000 sa stal
Štefan 1. uhorským kráľom. Dynastia Arpádovcov vládla od jeho nástupu až do roku 1301. Štefan I. bol po smrti vyhlásený za
svätého.
Rozčlenil Uhorsko na 45 územnoorganizačných celkov – komitátov či kráľovských žúp.
Na čele žúp stál kráľom vymenovaný župan.
Slovensko malo do pol.11.st. autonómne postavenie. Na naše
územie si robil nároky poľský kráľ Boleslav Chrabrý. Po viacerých nezhodách medzi ním a Štefanom obaja králi pristúpili k vzájomnej
dohode a Slovensko zostalo v rukách Štefana. Tak sa dokončil proces začleňovania Slovenska do Uhorska. Slovensko sa stalo súčasťou Uhorska
roku 1018 a zostalo ňou až do roku 1918.
Ondrej II. (Jeruzalemský) – (1205 - 1235) bol slabý kráľ, ústupčivý
voči šľachte. Venoval sa v zahraničnej politike predovšetkým vojenskej expanzii. Vybral sa na križiacku výpravu – neúspešná. Bol stále
vo vojne, čo nevyhovovalo šľachte. Z jeho vojenských aktivít vyplývali vnútorné problémy s prázdnou štátnou pokladnicou. Rozdával
kráľovské pozemky šľachte aj rozličné práva (Þodpor uhorských feudálov), čo v konečnom dôsledku znamenalo oslabenie kráľovskej
moci, pričom hrozilo rozdrobenie Uhorska.
Slobodné obyvateľstvo: cirkevné
Svetské – velmoži (dvorskí kráľovskí
hodnostári)
- servienti (služby vojsku)
- slobodní (hostia - cudzinci)
- hradní jobagióni
Armáles – darovanie
pôdy, ktoré sa postupne stáva dedičným.
Nižšia šľachta – zemani si vymohli spísanie Zlatej buly (1222 - 1848) –
podľa nej užívali svoje práva a výsady. Šľachta mala zaručené právo neplatenia daní a právo odporu (boli dedičné). Je to ústupok na
zákonné obmedzenie moci panovníka. Ondrej II. nedodržiaval ustanovenia buly, preto bola neustále upravovaná. Znamenala úpadok panovníckej
moci.
Belo IV. – (1235 - 1270) syn Ondreja II., po nástupe na trón zarazil na trón zarazil rozdávanie kráľovského
majetku šľachte. Snažil sa získať späť majetky, ktoré jeho otec porozdával, chcel zrušiť platnosť buly. Negatívny postoj voči šľachte
sa mu vypomstil. Tá mu odmietla pomoc v rozhodujúcej chvíli – pri vpáde Tatárov 1241 – 1242. Vpád zastavil snaženie Bela
IV.
V Zlatej Horde (mongolské územie) zomrel chán a jeho nástupca sa vrátil späť, aby sa stal novým chánom. To zastavilo plienenie
nášho územia Tatármi, preto trval vpád tak krátko. Tatári sa na slovenské územie už nevrátili.
V krajine nastal hlad. Belo
IV. sa musel zamerať na obnovu zdevastovanej krajiny. Veľké plochy zostali vyľudnené, preto sa kráľ rozhodol pozvať nových osadníkov.
Pozýval cudzincov a ponúkal im dobré podmienky na život – hlavne Nemci. Podarilo sa mu stabilizovať situáciu.
Za posledných
Arpádovcov znovu nastal úpadok panovníckej moci, keď šľachta nerešpektovala panovníka. Situáciu sa snažil riešiť posledný kráľ z rodu
Arpádovcov Ondrej III. , ktorým vymrela po meči roku 1301 (vymrela aj dynastia Přemyslovcov) dynastia Arpádovcov.
Po jeho
smrti nastali spory o trón, z ktorých vyšli víťazne Anjuovci. (najväčší rozkvet Uhorska).
Novým uhorským
kráľom sa stal Karol Róbert z Anjou. Mal ťažké podmienky, musel s armádou vybojovať svoje pozície. Roku 1312
v bitke pri Rozhanovciach porazil na hlavu mocný magnátsky rok Omodejovcov. Pripravoval sa na porážku najmocnejšieho magnáta
v Uhorsku Matúša Čáka Trenčianskeho, ten však zomrel skôr, ako to stihol spraviť.
Karol Róbert pristúpil k rozsiahlej obnove
štátu. Vysporiadal sa s odbojnou šľachtou. Založil mincovne v Kremnici a v Smolníku. Uskutočnil menovú reformu. Dal raziť uhorské zlaté
florény. Za jeho vlády vzrástol význam baníctva. Roku 1327 nariadil tzv. zemepanskú banskú slobodu – banícku reformu. Dovolil zemepánovi
ťažiť na svojich pozemkoch rudy, ale požadoval zato platenie banskej dane. Dával miesto v úrade za zásluhy a lojalitu voči kráľovi. Karol
bol dostatočne mocný, aby mohol vládnuť neobmedzene, a pretal zvolávať snem.
Karlova zahraničná politika bola rovnako úspešná
ako vnútorná. Roku 1335 pozval svojich susedov českého kráľa Jána Luxemburského a poľského kráľa Kazimíra III.
Veľkého do svojho sídla Vyšehrad. Dohodli sa na obchodnej, prípadne aj vojenskej spolupráci (namierené proti Rakúsku)
ÞVyšehradská trojka. Roku 1339 sa stretol Karol Róbert s kazimírom a dohodli sa, že ak Kazimír zomrie bez nástupcu,
nastúpi na poľský trón Karolov potomok.
Po Karolovej smrti nastúpil na trón jeho syn Ľudovít I. (1342 - 1382) –
najväčšia hospodárska prosperita. Po smrti Kazimíra Veľkého nastúpil na poľský trón, vytvoril uhorsko-poľskú úniu. Vo vnútornej
politike nebol taký úspešný ako jeho otec. Stabilizovala sa mena. Šľachta od neho požadovala ústupky. Kráľ odbojným šľachticom vyhovel,
a potvrdil zlatým dekrétom roku 1351, že bula Ondreja II. platí. Ľudovít zomrel bez mužského potomka, mal len 3 dcéry. Po jeho smrti
nastúpila na trón jeho dcéra Mária I. – 1.uhorská oficiálna kráľovná. Nevládla dlho, po jej smrti vládol jej manžel
a český následník trónu Žigmund Luxemburský. (1387 - 1437)– cudzinec na tróne, brat Václava IV. Venoval sa hlavne
zahraničnej politike. Organizoval križiacke výpravy proti Husitom. Mal problémy s uhorskou šľachtou – nikdy ho neprijali. Chcel vládnuť aj
Čechám, ale vládol len 1 rok, lebo zomrel. Bol aj nemeckým kráľom, to bol jeho najväčší triumf.
Po jeho smrti vládol
Albrecht Habsburský ako manžel Žigmundovej dcéry Alžbety – na trón nastupuje nová dynastia. Spojil tak Rakúsko, Uhorsko
a Čechy. Vládol len 2 roky (nečakane zomrel). Po jeho smrti sa narodil jeho syn Ladislav Pohrobok.
Na trón nastupuje
po smrti Ladislava Pohrobka Matej Korvín (Huňady) – (1458 - 1490). Keď feudáli vládli, trpelo tým poddanstvo. Matej urobil
poriadok so šľachtou a tí si ho neskôr zvolili aj za kráľa - 1458. Získal prívlastok havran (Corvinus - havran) – mal v znaku havrana.
Stabilizovala sa situácia v krajine. Mal obrovský príjem, zdedil obrovský majetok, bol najbohatším uhorským magnátom. Všetko financoval sám
– aj obranu proti Turecku. Upevnil si svoju moc – čím mal väčší majetok, tým mal väčšiu moc. (Makiavelizmus – účel svätí
prostriedky).
Mal silné žoldnierske vojsko, s ktorým bojoval proti vonkajším i vnútorným nepriateľom. Viedol domácu vojnu
s bratríkmi (konečnú porážku im uštedril roku 1467 v bitke pri Rozhanovciach), zdĺhavú vojnu proti Jiřímu z Poděbrad (chcel získať
českú korunu, ale uspokojil sa len s Moravou),vojnu proti Rakúsku (1477 – 1487 – dobyl Viedeň a presťahoval sa tam s celým kráľovským
dvorom) a proti Turkom (1459 – 1464 – zaznamenal isté úspechy).
Uskutočnil finančné reformy, zaviedol dane od komína. Do
úradov prijímal lojálných, vzdelaných a schopných ľudí. Oženil sa s neapolskou princeznou, čo prinieslo humanizmus a renesanciu do
Uhorska. Bol veľmi vzdelaný (hovoril česky, poľsky, bulharsky, rusínsky), obklopil sa vzdelancami a umelcami rôznych národností (hlavne
talianskej). Roku 1467 sa zaslúžil o založenie prvej univerzity na území Slovenska Academie Istropolitany –
univerzita na Dunaji. Zanikla však okolo roku jeho smrti. Matej o ňu totiž stratil záujem, keď sa kráľovský dvor presunul do Viedne.
Mal len nemanželského syna. Mal sa stať kráľom, ale neprišlo k tomu. Po ňom vládla dynastia Jagelovcov (Vladislav II.).
Zones.sk – Zóny pre každého študenta