Zóny pre každého študenta

Dejiny Francúzska

Franská ríša
Vznikla z Galie, zakladateľom bol Chlodovik (481 - 511) z rodu Meromejovcov.
V rokoch 497 – 498 prijali dovtedy pohanskí Frankovia pod jeho vedením kresťanstvo.

Čoskoro rod merovejovcov nestačil na spravovanie celej ríše, tak si volili majordómov (správcovia ríše). Tí fakticky prebrali moc v štáte a vládli sami. Najvýznamnejším majordómom bol Karol Martel. V roku 732 sa mu podarilo v bitke pri Poitiers poraziť Arabov a zabránil im tak hlbšiemu prenikaniu do Európy.
Prvý majordóm, ktorý sa stal franským kráľom, bol Pipin III. Krátky. Na franský trón sa tak dostala na trón dynastia Karolovcov. Mali podporu pápeža.

Najvýznamnejším a najslávnejším panovníkom Franskej ríše sa stal Karoľ Veľký (768 - 814). Počas svojej vlády uskutočnil veľa závažných reforiem a činov. Podnikal vojenské výpravy, pre ktoré ako zámienka slúžilo šírenie kresťanstva. Takto rozšíril svoju ríšu na sever, na východ aj  na západ. Za jeho vlády bol najväčší územný rozmach.
Roku 774 získal aj longobardskú korunu a roku 800 ho korunovali za rímskeho cisára – úspechy v šírení kresťanstva. Stal sa tak prvým cisárom od zániku Západorímskej ríše.

Karol bol veľký panovník a zároveň vynikajúci vojak, organizátor a diplomat. Podporoval šírenie vzdelanosti a kultúry vo svojom štáte. Dal do Franskej ríše zvolať vzdelancov a umelcov z viacerých krajín. Vďaka tomu sa v ríši prudko rozvíjalo školstvo a umenie. Obdobie kultúry za Karola Veľkého sa nazýva Karolínska renesancia – obnova antickej kultúry cez dosah Byzancie.  
Ríšu rozdelil na grófstva, ktoré spravovali schopní grófovia. Hranice boli rozdelené na špeciálne vojensko–správne jednotky – marky, na čele marky stál markgróf. Jeho úlohou bolo chrániť hranice.
Karol po svojej smrti zanechal obrovskú ríšu, ktoré jeho potomkovia nedokázali efektívne spravovať. Po ňom nastúpil na trón syn Ľudovít Pobožný (814 - 840). Vydal zákon o jednote ríše – Ordinatio Imperii (817) – cisárom sa mal stať najstarší panovníkov syn. (sám cisár tento zákon porušil).
Po smrti  Ľudovíta Pobožného (840) jeho synovia uzavreli tzv. Verdunskú zmluvu (10.8. 843), ktorá Franskú ríšu definitívne rozdelila na 3 časti:
·  Územie západne od Rýna – neskoršie Francúzsko – Karol Holý
·  Oblasť východne od Rýna – neskoršia Nemecká ríša – Ľudovít Nemec
·  Porýnsko + severné Taliansko – s cisárskym titulom Lotar, najstarší syn Ľudovíta Pobožného
Medzi nimi boli neustále boje a zanikol Lotarov štát.
 
Roku 987 vymreli Karolovci a ríša bola značne oslabená. Za kráľa bol zvolený Hugo Kapet – založil vládnucu dynastiu Kapetovcov, ktorá vládla do roku 1328.

Napriek silnému Hugovi Kapetovi bolo obdobie vlády prvých  Kapetovcov silne poznačené feudálnou rozdrobenosťou ríše. Celé územie Francúzska bolo rozdelené medzi grófov a kniežatá, ktorí mali veľké pozemky a boli kráľovi podriadení len formálne. V priebehu 10. – 11.st. boli majetky vazalov väčšie ako kráľovské. Kráľovi spôsobovala problém aj cirkev, ktorá žiadala majetky a ochranu pred vazalmi.

Prvý mocný panovník bol Filip II. August (1180 - 1223). Aby udržal šľachtocou pod kontrolou, začal od nich vyberať dane, súdiť ich, dokonca im zakázal osobné súboje či súkromné vojny. Obklopil sa schopným a verným úradníckym aparátom, čím položil základy správy Francúzska. Zároveň sa opieral o mestá. Keď sa mu podarilo konsolidovať vnútornú situáciu, chcel získať pozemky anglického kráľa na severe Francúzska. Získal ich dohodou so slabým anglickým princom Jánom Bezzemkom.

Mocným kráľom bol aj Filip IV. Pekný (1285 - 1314) – kráľ, ktorého úsmev poznali len jeho najbližší. Budoval silný centralizovaný štát, uskutočnil právne reformy, opieral sa o mešťanov, o jeden z najväčších mníšskych rádom v Európe Templárov (mníšske zásady, ale boli rytieri. Vznikli počas križiackych výprav. Fungovali ako banka po celej Európe.) a miloval vojny. Na uskutočnenie svojich plánov potreboval veľa peňazí. Začal si požičiavať od židovských obchodníkov, a keď mu vazali vyčítali, že obchoduje so židmi, prenasledoval Židov a zhabal im majetky. Chcel získať aj obrovský majetok Templárov. Rád rozpustil, pobral mu všetok majetok, uväznil asi 2000 rytierov. Označil ich za kacírov a v spolupráci s pápežom ich odsúdil na smrť upálením. Ich veľký majetok sa však ešte nenašiel (Malta???).

Filip sa nebál ani pápeža. Keď ho chcel pápež Bonifác VIII. potrestať za jeho bohorúhačstvo, dal ho Filip v Ríme uniesť a previesť do Avignonu, aby mal pápeža na očiach. Toto postavenie pápežov sa nazýva Avignonské zajatie pápežov (1307 - 1378) Þ cirkevná moc sa dostáva pod vplyv Francúzska. Kresťania a klerici si v Ríme zvolili iného pápeža a neskôr ďalšieho v Pise. Vznikla tzv. pápežská schizma – kresťanstvo malo troch pápežov. Vyriešil ju až koncil v nemeckom meste v Kostnici, ktorý roku 1417 zvolal rímsky kráľ Žigmund Luxemburský. Rod Kapetovcov vymrel po meči roku 1328 Filipovým synom Karolom IV.
 
Storočná vojna (1337 - 1453)
Je to séria vojen medzi Anglickom a francúzskom. Hlavnou príčinou konfliktov boli sporné územia na severe v oblasti Normandie, ktoré vyvrcholili do  storočnej vojny. Na začiatku stál anglický kráľ Eduard III. a jeho nároky na obchodné mestá v oblasti belgického Flámska a na francúzsky trón.
Francúzi boli v prvej fáze vojny dlho neúspešní – do roku 1360. Roku 1346 prehrali v bitke pri Kreščaku (Crécy). Padol tu aj slepý český kráľ Ján Luxemburský. Tu Angličania použili novú taktiku – nasadili prvýkrát strelné zbrane a dopredu postavili profesionálnych lukostrelcov. Francúzi presadzovali rytierov, ktorých lukostrelci ľahko eliminovali.
Roku 1360 bol uzavretý mier v Bretigny, ktorým sa dohodli, že Angličania dostanú prístav Calais a Gastonsko na juhozápade Francúzska, Francúzi si nechajú Flámsko a nárok na francúzsky trón.

Na začiatku 15.st. si anglický kráľ Henrich V. znovu nárokoval na francúzsky trón a podarilo sa mu Francúzsko poraziť v bitke pri Agincourte roku 1415.
Obrat nastal, keď do vojny vstúpila francúzska národná hrdinka Johanka z Arcu. Bol to silný psychologický moment. Vojna sa stala celonárodným bojom Francúzov proti Angličanom. Strhla na svoju stranu všetkých Francúzov a porážala Angličanov. Angličania ju obvili z čarodejnístva a upálili ju (1431, roku 1920 ju katolícka cirkev vyhlásila za svätú). Napriek tomu Francúzi dokázali definitívne vyhrať. Angličanom len prístav Calais a Normanské ostrovy, všetky územia vo Francúzsku stratili.
Vojnou sa nič nezískalo. Bojovalo sa len území Francúzska – následky u obyvateľstva.
Ďalšia významná bitka: bitka pri Orleánse
 
Náboženské vojny
  Vo Francúzsku sa rozšíril kalvinizmus. Prívrženci Kalvínovho učenia sa vo francúzsku nazývali hugenoti. Na čele hugenotskej šľachty sa postavil rod Bourbonovcov.
Medzi katolíkmi a hugenotmi vznikali vojenské zrážky, ktoré sa opakovali do roku 1598 – hugenotské vojny.
Bartolomejská noc – 23.-24.8. 1572 – katolíčka princezná Margaréta sa mala vydať za protestanta Henricha Navarrského. Ich svadba mala symbolizovať zmierenie katolíkov a hugenotov. Počas tejto noci, z iniciatívy Kataríny Medicejskej (matka Margaréty) došlo  k zavraždeniu asi 3000 hugenotov. To viedlo k ďalším vojnám, po ktorých bol kráľ Henrich III. nútený uzavrieť s hugenotmi mier.
Keď Henrich III. roku 1589 zomrel, nastúpil na trón rod Bourbonovcov (vládol do roku 1830) – Henrich Navarrský nastúpil na trón ako Henrich IV. prestúpil na katolícku vieru. Roku 1598 vydal Nantský tolerančný edikt, ktorým ukončil náboženské vojny vo Francúzsku. Zrovnoprávnil katolícke a hugenotské náboženstvo. Edikt zrušil o necelé storočie neskôr Ľudovít XIV.
 
Absolutizmus vo Francúzsku
V 17.st. pre upevnenie absolutizmu veľa urobili splnomocnení ministri, kardináli Richelieu Mazarin. Snažili sa oslabiť vplyv vysokej šľachty a čo najviac obmedziť náboženskú slobodu hugenotov.  
Po smrti Ľudovíta XIII. roku 1643 nastúpil na francúzsky trón vo veku 5 rokov jeho syn Ľudovít XIV. – kráľ slnko (1643 - 1715). Počas jeho maloletosti vládla za neho jeho matka Anna Rakúska a prvým ministrom bol kardinál Mazarin. Po jeho smrti sa kráľ rozhodol vládnuť samostatne.
Za jeho vlády absolutizmus dosiahol svoj vrchol. Ľudovítovu predstavu o svojom postavení a moci dokladá jeho výrok: „Štát som ja“. Snažil sa odsúvať vysokú šľachtu a nahradzovať ju schopnými a lojálnymi ministrami. Podporu nachádzal v politickom aparáte, žoldnierskej armáde a v katolíckej cirkvi. Počas svojej vlády stabilizoval vnútornú i zahraničnú politiku a vytvoril z francúzska európsku veľmoc. K stabilizácii prispela ekonomická teória – merkantilizmus. Autorom bol Ľudovítov minister financií Jean Baptiste Colbert. Základom bohatstva štátu má byť jeho nerastné bohatstvo, presnejšie zisky z ložísk kovov. Vývoz drahých kovov bol zakázaný. Bolo uvalené vysoké clo na výrobky dovážané zo zahraničia. Ľudovít podporoval rozvoj remesiel a manufaktúr, povolával zahraničných odborníkov.

Povolával zahraničných umelcov a vedcov, hlavne z Talianska. Zrekonštruoval Notre Dame, dostaval Louvre, vystaval Invalidovňu, dal postaviť Versailles.
Merkantilizmus síce štátnu pokladňu napĺňal, vyprázdňovala ju však Ľudovítova zahraničná politika – viedol vojny v mene slávy. Získal dôležité kolónie v Amerike (Luoisianu), v Ázii Indiu a Indonéziu, Madagaskar v Afrike. Vo vojnách voči susedm mal striedavé úspechy. V Nemecku získal Alsasko. Vo vojne o španielske dedičstvo (1701 - 1714)  utrpel drvivú porážku od Anglicka v bitke pri Blenheime roku 1704.

Ani zisky z politiky merkantilizmu nezabránili náznakom hospodárskej krízy ešte za Ľudovítovho života. Kríza neskôr zapríčinila vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie.
Zones.sk – Najväčší študentský portál
https://www.zones.sk/studentske-prace/dejepis/720-dejiny-francuzska/